Reportáž z návštevy vo väznici Belmarsh
Väznica Belmarsh, Londýn 13. december. Je 14:30 a Julian Assange práve vchádza do návštevnej miestnosti prísne stráženej väznice v juhovýchodnej časti Londýna. S výškou 1,85 metra, bielou hrivou a dobre upravenou bradou je tento whistleblower a zakladateľ WikiLeak ľahko rozpoznateľný. Prižmuruje oči a hľadá v zástupe manželiek, sestier, synov a otcov známu tvár. Čakám ho na pridelenom mieste D 3 – v jednom zo štyridsiatky ďalších ostrovčekov pozostávajúcich z malého konferenčného stolíka, troch čalúnených stoličiek (jednej červenej a dvoch modrých) priskrutkovaných k podlahe, ktorá pripomína basketbalové ihrisko. Keď sa naše pohľady stretnú, kráčame k sebe a pri zvítaní sa objímeme. Od nášho posledného stretnutia ubehlo šesť rokov. „Pobledol si,” nemôžem si odpustiť poznámku. „Hovorí sa tomu väzenská biela,” odpovedá mi so šibalským úsmevom, ktorý je pre neho typický.
Julianovi od roku 2012 poskytovala azyl malá ekvádorská ambasáda v Londýne. Odvtedy je od vonkajšieho sveta izolovaný. Výnimkou bol snáď iba krátky moment, keď ho policajti premiestňovali do dodávky. Od 11. apríla 2019 je v londýnskej väznici, kde ostáva zavretý v cele dvadsaťtri hodín denne. Aj pravidelná hodinová prechádzka sa odohráva medzi štyrmi stenami a pod dohľadom dozorcov.
Registračné a bezpečnostné formality sa vybavujú v návštevníckom centre – prízemnej budove oddelenej od väznice. Je to pochmúrna miestnosť pripomínajúca závodnú jedáleň z 50. rokov na maľbe Edwarda Hoppera: lacné stoly, odraté stoličky, slabé osvetlenie, rady skriniek zoradených pozdĺž steny. Jedna milá dáma z personálu mi ponúka kávu, nakoľko som prišiel priskoro a musím čakať. Zamierim do skromnej kuchynky, kde mi jej kolega vriacou vodou zaleje instantnú nesku.
Asi po dvadsiatich minútach sa otvoria dvere do susednej miestnosti a návštevníci sa začínajú stavať do radu na priepustky. Pri vysokom okienku stojí žena v uniforme, ktorá zapisuje návštevy do počítača. „Prišli ste za pánom Assangeom?” Prihovára sa zdvorilo, takmer priateľsky. Odoberie mi odtlačky oboch ukazovákov a gestom naznačí, aby som sa pozrel do kamery umiestnenej nad našimi hlavami.
Prisediacej kolegyni odovzdávam na prekontrolovanie tri knihy, ktoré som priniesol pre Juliana. Okrem mojej najnovšej eseje Soldiers Don’t Go Mad (príbeh o psychiatrickej liečebni pre traumatizovaných dôstojníkov počas prvej svetovej vojny) som vzal aj nový román Sebastiana Faulksa The Seventh Son a napokon knižku Pegasus: The Story of the World’s Most Dangerous Spyware (investigatívnu prácu reportérov Laurenta Richarda a Sandrine Rigaudovej). Úradníčka objaví na titulnej strane mojej knihy venovanie a informuje ma že, Julianovi knihu odovdzať nemôžu. „Prečo?” pýtam sa, ale vzápätí si uvedomujem, že vo väzení je to možno nemiestna otázka. Knihy určené pre väzňov nemôžu obsahovať žiadne vpísané poznámky, zisťujem. Namietam, že nejde o tajný kód, ale o venovanie v knihe, ktorú som sám napísal. Na veci to však nič nemení, pravidlá sú pravidlá. Pani ma požiada, aby som počkal v kaviarni, kým zistí, čo v prípade ostatných dvoch kníh.
Rad čakajúcich návštevníkov sa medzičasom zväčšil. Sú tu prevažne ženy – niektoré prišli aj s bábätkami alebo malými deťmi. Po chvíli ma informujú, že Assange nemôže dostať žiadne ďalšie knihy, kým neodovzdá tie, čo má v cele. Riziko požiaru.
Dostávam priepustku s nápisom „HM Prison Belmarsh – Social Visitor 2199” („Belmarsh: Väznica Jeho Veličenstva – návštevník 2199”), ktorú si vešiam na krk. Prinesené knihy odkladám do skrinky pre návštevníkov a nechávam si len malú (povolenú) hotovosť: 25 libier (asi 29 eur) na malé občerstvenie. Pripojím sa k sprievodu návštevníkov a spoločne prechádzame vnútorným dvorom do budovy väznice. Pri vstupe nás čaká ďalšia kontrola: prehľadávanie, senzory a oňuchanie krásnym zlatým retríverom vycvičeným na hľadanie drog.
Konečne sa stretávame. Sadáme si oproti sebe: Julian na jednu z dvoch modrých stoličiek a ja na červenú. Zo stropu nás sledujú všadeprítomné kamery. Chvíľu váham, ako začať rozhovor, napokon mu navrhujem, že ho pozvem na nápoj alebo niečo pod zub z malého snack baru. Pýtam sa, či pôjde so mnou. Nemožné, odpovedá mi. Je to zakázané. Poprosí ma, či mu neprinesiem dve horúce čokolády, syrovo-uhorkový sendvič a tyčinku Snickers. Odchádzam do stánku, ktorý prevádzkujú dobrovoľníci z organizácie Bexley and Dartford Samaritans. Zisťujem, že sendviče už nie sú, takže na výber ostal iba samý „junk food”: čipsy, čokoládové tyčinky, koly, sladké mafiny.
Vraciam sa k Julianovi, ktorý si medzičasom presadol na stoličku oproti. Dozorca mu prišiel pripomenúť, že červené stoličky sú pre návštevníkov a modré pre väzňov. Pýtam sa ho, prečo tu nemajú žiadne zdravé jedlá. Usmieva sa. Mal by som vidieť, čo dostávajú vnútri za rozpočet dve libry denne na väzňa. Kašu na raňajky, polievku na obed a na večeru niečo podobné.
Julian mi vraví, že si to predtým predstavoval ako vo filmoch: väzni jedia pri dlhých stoloch – všetci spolu. V Belmarsh je to ale inak. Stráže im prestrkujú jedlo cez dvere a každý sa musí najesť sám vo svojej cele. Na nadväzovanie kamarátstiev tu teda nie je veľa príležitostí. S výnimkou jedného staršieho pána, ktorý strávil v tomto zariadení sedem rokov, je tu Julian zo všetkých najdlhšie: štyri a pol roka. Spomína časté samovraždy – k jednej dokonca došlo minulú noc.
Ospravedlňujem sa, že som nepriniesol žiadnu knihu a uvádzam dôvod. Pobavene mi vysvetľuje, že v prvých mesiacoch mal povolený asi tucet kníh, neskôr sa to vyšplhalo na pätnásť, a potom žiadal ešte viac. Pýtam sa, koľko ich má momentálne. „Dvestotridsaťdva.” Teraz sa smejem už aj ja.
Zaujíma ma, čo sa stalo s rádiom, ktoré si ťažko vybojoval počas prvého roku pobytu. Má ho stále, ale je nefunkčné. Pokazila sa zástrčka. Podľa predpisov si každý väzeň môže zakúpiť vo väzenskom obchode rádio, no v prípade Juliana vedenie tvrdilo, že žiadne nie je k dispozícii. Keď som sa to dozvedel, poslal som mu rádio, ale vrátilo sa. Potom som mu poslal knihu o tom, ako si vyrobiť rádio. Vrátila sa tiež. Po niekoľkých mesiacoch som požiadal o pomoc jedného z bývalých britských rukojemníkov Hizballáhu. Tento muž verejne vyhlásil, že to, že mohol v zajatí počúvať British Broadcasting Corporation (BBC), ho zachránilo pred šialenstvom. Poprosil som ho, aby napísal riaditeľovi väznice. Ak by sa médiá chytili toho, že Belmarsh neposkytuje Assangeovi ani také privilégiá, aké mali väzni Hizballáhu, malo by to nežiaduci dosah. Takto sa Julian dostal k svojmu rádiu. Navrhujem, že sa môžem prihovoriť, aby mu ho opravili. Odmieta. Riskoval by zbytočné problémy.
Povoľujú mu čítať vytlačené články a listy od priateľov. Vďaka tomu má aspoň nejaký prehľad o tom, čo sa vonku deje. Vravím mu, že teraz, keď prebiehajú vojny na Ukrajine a v Gaze, by bolo priaznivé obdobie pre nové odhalenia WikiLeaks. Julian sa zamračí. Bohužiaľ, jeho organizácia už nemá také kapacity na odhaľovanie vojnových a korupčných zločinov ako kedysi. Nedostatok finančných zdrojov, jeho vlastné väznenie, ako aj dohľad americkej vlády odrádzajú potenciálnych informátorov. A obáva sa, že ani ostatné média nepôjdu do veľkého risku.
Belmarsh, na rozdiel od mnohých iných väzenských zariadení, neponúka školiace programy, ani skupinové aktivity ako hudobné či športové krúžky alebo vydávanie väzenského časopisu. Napriek tomu, že približne sedemsto väzňov tu je iba vo vyšetrovacej väzbe a čaká na súdny proces alebo výsledok odvolania, všetci podliehajú prísne represívnemu zaobchádzaniu. Títo väzni totiž patria do kategórie A: teroristi, vrahovia, sexuálni násilníci – teda osoby, ktoré „predstavujú najzávažnejšiu hrozbu pre obyvateľov, policajné zložky a národnú bezpečnosť”.
Návštevné hodiny sa končia. Vstávame a na rozlúčku sa ešte raz objímeme. Pokým návštevníci opúšťajú miestnosť, väzni ostávajú sedieť. Ja budem onedlho na čerstvom vzduchu a Julian opäť vo svojej cele. Až na tieto príležitostné návštevy, sú pre väzňov všetky dni rovnaké: stiesňujúce priestory, samota, knihy, spomienky. A nádej, že posledné odvolanie proti vydaniu do Spojených štátov a doživotnému trestu bude úspešné.
Autor je spisovateľ a novinár. Špecializuje sa na konflikty na Blízkom východe, v Afrike a v Európe. Prednedávnom vydal knihu Soldiers Don’t Go Mad: A Story of Brotherhood, Poetry, and Mental Illness During First World War (Penguin Press, 2023). Tento článok vyšiel pôvodne v americkom mesačníku The Nation (2. januára 2024).
Preložil Peter Žiak
