Geopolitika morského dna

Didier Ortolland5. apríla 2024196

Prečo sa krajiny zaujímajú o veľké podmorské plošiny?

Plány na ťažbu minerálov v podmorských plošinách spôsobujú okrem technických problémov aj diplomatické nezhody: medzinárodné právo rozvojovým krajinám garantuje prioritné právo na tento druh ťažby, západné štáty by však chceli vycúvať kvôli ekologickým rizikám.

Medzinárodný úrad pre morské dno (ISA), ktorý vznikol v roku 1994 pod záštitou Dohovoru Organizácie Spojených národov o morskom práve (UNCLOS) a ktorý sídli v jamajskom Kingstone, dostal koncom júna 2021 od prezidenta Nauru (malého štátu v Oceánii) výhražný list. Členovia organizácie následne začali prehodnocovať svoje postoje k takzvanej Zóne – podmorskému povrchu mimo oblasť vymedzených ekonomických zón a kontinentálneho šelfu štátov (ten predstavuje 56 % morského a oceánskeho dna). Úrad vypracoval zbierku dôležitých právnych predpisov a udelil tridsaťjeden povolení na prieskum pre vedecko-výskumné ústavy a ďalšie spoločnosti, ktoré plánujú na tomto území ťažbu. Zóna totiž obsahuje bohaté zásoby mangánu, niklu, medi či kobaltu vo forme polymetalických konkrécií (tiež známe ako mangánove hľuzy či noduly – pozn. red.), preto priťahuje pozornosť mnohých krajín a spoločností. Záujemcovia o ťažbu však narážajú na viaceré prekážky technického, právneho i finančného charakteru: polymetalické konkrécie sa totiž nachádzajú v hĺbke štyri až šesť kilometrov pod hladinou mora.

Napriek momentálnym technickým problémom by sa chceli zainteresované subjekty pustiť do prvej fázy ťažby čo najskôr. Rada ISA – výkonný orgán pozostávajúci z tridsiatich šiestich volených štátov – preto začala pripravovať prevádzkové predpisy. Schvaľovanie dokumentu bolo naplánované na rok 2022, bolo však odložené kvôli nedoriešeným technickým otázkam, ako aj kvôli pendémii COVID–19. Viacerí záujemcovia už netrplezlivo čakajú – príkladom je kanadská spoločnosť The Metals Company (TMC), ktorá má prostredníctvom svojich dcérskych firiem zazmluvnený prieskum v troch malých tichomorských štátoch (Nauru, Tonga, Kiribati). Podľa UNCLOS-u musí nad každým kontraktom v rámci ISA dohliadať štát, ktorý je schopný vykonávať efektívnu kontrolu zazmluvnených strán, čo je v prípade viacerých krajín so slabou administratívou a netransparentným hospodárením ťažko realizovateľné.

Prezident Naru sa v spomínanom liste predstaviteľom ISA vyhrážal, že využije právnu medzeru, aby prinútil úrad konať rýchlejšie. Klauzula dohody z roku 1994 totiž určuje, že ak neexistujú predpisy o ťažbe, rada musí do dvoch rokov „preskúmať a predbežne schváliť” žiadosť štátu, ktorý dohliada nad prieskumom morského dna. Naurský prezident požiadal o schválenie tohto nariadenia do 30. júna 2023 a zároveň pohrozil podaním žiadosti o rozsiahlu ťažbu v Zóne. Testy realizované spoločnosťou TMC, ako aj belgickou spoločnosťou Global Sea Mineral Ressources (GSR – filiálka spoločnosti DEME) už potvrdili možnosť nasadenia podmorského zariadenia v hĺbke päťtisíc metrov, ktoré by dokázalo zbierať konkrécie a odsávať ich potrubím na loď.

Iniciatíva štátu Nauru upriamila medzinárodnú pozornosť na riziká bezprostrednej a nekontrolovanej ťažby v podmorských plošinách. Ide o environment, ktorý doposiaľ nemáme komplexne zmapovaný. Viaceré organizácie ako World Resource Institute či Greenpeace varujú pred nezvratnými ekologickými škodami hroziacimi pri ťažbe v nepreskúmaných ekosystémoch.1Olivier Ashford, Jonathan Baines, Melissa Barbanell a Ke Wang, « What we know about deep-sea mining – and what we don’t », 19. júl 2023; Louisa Casson a kol., « Deep trouble. The murky world of deep sea mining industry », december 2020. Znepokojená je aj rada ISA, ktorá na zasadnutí z júla 2023 odmietla akékoľvek komerčné využívanie morského dna v prípade, že nebude schválený regulačný rámec (na jeho schválenie si vyhradila dvanásť mesiacov). Na stretnutí členských krajín ISA (taktiež v júli) naurský prezident vyjadril nespokojnosť, ale žiadosť o ťažbu zatiaľ nepodal.

Rozruch okolo naurského listu síce utíchol, no plány okolo ťažby pokračujú. Ak sa schvália všetky potrebné nariadenia v priebehu roka 2024, čoskoro môžu byť na stole aj žiadosti o ťažbu.

Tlak, ktorý vyvíja Nauru a v jeho pozadí aj zazmluvnená spoločnosť TMC, narušil krehkú rovnováhu medzi členmi ISA – tak na strane rady, ako aj na strane zhromaždenia pozostávajúceho zo 168 štátov, ktoré ratifikovali Dohovor Organizácie spojených národov o morskom dne. Členovia zhromaždenia boli doteraz zajedno v tom, že ťažba nesmie spôsobovať škody v podmorskom environmente, ibaže sa nezhodujú v tom, kde sa nachádzajú červené čiary. Mnohí si myslia, že o regulácii ťažby sa má rozhodovať prostredníctvom hlasovania medzi členmi rady: schválenie žiadosti by bolo podmienené nielen súhlasom dvojtretinovej väčšiny, ale aj súhlasom väčšiny každej z piatich komôr, do ktorých sú rozdelené štáty podľa miery zainteresovanosti (hlavní investori v Zóne, medzi ktorých patrí aj Francúzsko; hlavní dovozcovia; hlavní vývozcovia atď.).

Niektoré západné environmentálne organizácie navrhujú uplatniť na ťažbu moratórium. Nejde však o uspokojivé riešenie, pretože obchádza hlavný problém: Zóna je spoločným vlastníctvom ľudstva a pre rozvojové krajiny predstavuje jej nerastné bohatstvo potenciálny zdroj ekonomického zisku (o to viac, že podľa dohovoru by z ťažby mali profitovať práve rozvojové krajiny). Stopnutie plánov na ťažbu by pre krajiny tretieho sveta znamenalo stratu výhodnej pozície a v konečnom dôsledku aj porušenie ich deklarovaného práva.

Francúzsko je jednou z krajín, ktoré bojujú proti tažbe najhorlivejšie. Na klimatickej konferencii COP 27 v Šarm aš-Šajchu (november 2022) francúzsky prezident Emmanuel Macron presadzoval zákaz ťažby v podmorských plošinách – v rozpore s ustanoveniami dohovoru (teda v rozpore s medzinárodným právom). Asi dvadsiatka ďalších štátov (skoro všetky európske) zaujíma podobný postoj a uprednostňuje moratórium. Medzi týmito štátmi nie je žiadna africká či ázijská krajina, a iba šesť latinskoamerických štátov, vrátane Kostariky, ktorá na ochrane životného prostredia postavila svoju hlavnú diplomatickú líniu, a Čile, ktoré sa zas bojí, že ťažba konkrécií pôjde na úkor ich vlastného exportu medi. Proti ťažbe sú aj krajiny ako Palau či Vanuatu, ale inak takmer všetky rozvojové štáty moratórium odmietajú.

Krajiny, ktoré dohliadajú nad prieskumnými aktivitami, sú, samozrejme, ťažbe naklonené. Chcú si zabezpečiť priamy prístup k zdrojom a získať strategickú výhodu. Koncentrácia dôležitých nerastov je totiž geograficky obmedzená, čo spôsobuje geopolitické napätie, ale aj kolísanie nákladov. Samotná Konžská demokratická republika kontroluje až 70 % produkcie kobaltu,2Pozri Akram Belkaïd, « La face honteuse du “métal bleu” », Le Monde diplomatique, júl 2020. Čile a Peru dominujú na trhu s meďou a Indonézia s Filipínami zas v produkcii niklu.

Suroviny, o ktoré sa bojuje, nadobudli v posledných rokoch status kritických zdrojov, nakoľko majú kľúčový význam pre tranzíciu na zelenú energetiku.3Pozri Camille Bortolini, « La guerre des terres rares aura-t-elle lieu ? », Le Monde diplomatique, júl 2020. Masívny dopyt po nikle a kobalte súvisí s výrobou batérií, meď sa zas používa pri elektrických sieťach. Medzinárodná agentúra pre energetiku (IEA) odhaduje, že dopyt po týchto kovoch sa do roku 2040 zvýši možno až päťnásobne. Objavené ložiská by hypoteticky mohli uspokojiť dopyt, IEA však nevylučuje riziko narušenia dodávok.4Medzinárodná agentúra pre energetiku, « Critical minerals market review », Paris, 2023. Prístup k náleziskám Zóny je preto pre niektoré krajiny skutočne strategickou záležitosťou.

Príkladom je Čína, globálny hráč v oblasti spracovania kovov a exportu veľkého objemu surovín. Peking, ktorý chce strednodobo i dlhodobo diverzifikovať svoje zdroje, si rovnako uvedomuje atraktívnosť ložísk v oceáne. Čína zatiaľ uzavrela päť zmlúv, z ktorých tri sa vzťahujú priamo na polymetalické konkrécie. Lídri ČĽR ignorujú výzvy na moratórium a nezabudli tiež pripomenúť, že medzinárodné právo nie je pre nich záväzné. O minerály zo Zóny majú záujem aj ďalšie krajiny, ktoré sa pripravujú na zelenú tranzíciu, ako India, Japonsko či Južná Kórea.

Amerika si hľadá vlastnú cestu

Prípad USA je špecifický. Spojené štáty neratifikovali Dohovor UNCLOS, nemôžu preto žiadať ISA o povolenie na prieskum. Momentálne akceptujú, že ustanovenia dohovoru sa stali „právnou obyčajou”, a neplánujú sa púšťať do „divokej” ťažby na morskom dne. Washington sa okrem toho chce prezentovať ako obhajca medzinárodného práva v kontraste s aktivitami Pekingu v Juhočínskom mori.5Pozri « Et pour quelques rochers de plus… », Le Monde diplomatique, jún 2016. Američania navyše majú svoje spôsoby, ako sa dostať k minerálom v Zóne. Až do marca minulého roka disponovala britská spoločnosť UK Seabed Resources (UKSR) zmluvou na prieskum v Zóne. Išlo pritom o dcérsku firmu americkej zbrojovky Lockheed Martin, ktorú v minulom roku odkúpila nórska spoločnosť Loke Marine Minerals. Nórsko má vo svojom kontinentálnom šelfe zásoby nerastných surovín (hlavne sulfidov) a v budúcnosti sa chce orientovať na ropný priemysel.

Washington môže okrem toho vždy počítať so spoločnosťou TMC, na ktorú dohliada Nauru. Prezident spoločnosti už ponúkol USA možnosť spolupracovať.6List z 31. marca 2022 adresovaný Výboru amerického Senátu pre energetiku a prírodné zdroje. Ťažba konkrécií vyžaduje tri typy technológií: nástroje na samotnú ťažbu, špeciálne plavidlá a napokon metalurgickú továreň. Spoločnosť TMC doteraz neupresnila, kde by mala byť táto továreň vybudovaná. Zóna Clairon-Clipperon, kde sú hlavné ložiská konkrécií, sa rozprestiera na miliónoch štvorcových kilometroch medzi Havajom a Mexikom. Ak nepočítame malé súostrovia, najbližšie pobrežie patrí Spojeným štátom. Americká ministerka energetiky už vyhlásila, že prehodnocuje všetky možnosti, ako zabezpečiť dodávky kovov potrebných na zelenú tranzíciu – vrátane ťažby v Zóne.7« The Metals Company : Congressional leaders urge president Biden and the Department of Defense to consider polymetallic nodules », Bloomberg, 31. júl 2023.

Hlavný problém okolo ťažby spočíva v tom, že nie všetci sú ochotní rešpektovať právne dokumenty: Dohovor Organizácie spojených národov o morskom dne povoľuje ťažbu v Zóne, ale zisky – najmä dane, ktoré vyberá Medzinárodný úrad pre morské dno – majú putovať do rozvojových krajín. Je možné, že ak by nedošlo k medzinárodnej dohode o ťažbe, Čína by do toho aj napriek tomu išla a zároveň by mohla obviniť stúpencov moratória, že práve oni porušujú medzinárodné právo. Mala by podporu rozvojových krajín združených do skupiny G77. Momentálne však tento scenár zrejme nie je pravdepodobný, pretože proti ťažbe je len približne 20 krajín zo 168. Iróniou histórie by bolo, že Peking, ktorý je pravidelne obviňovaný z porušovania medzinárodných dohôd a pravidiel, by sa mohol tentokrát prezentovať ako ich ochranca. Samozrejme, z pragmatických dôvodov.

Autor je bývalý francúzsky diplomat a koordinátor v oblasti námorného práva Ministerstva Európy a zahraničných vecí Francúzskej republiky.

Preložil Peter Žiak

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: