Sto rokov ošklivosti

Tomáš Hučko15. júla 2021660

Nedávno vyšiel v českom preklade prvýkrát  Obscénní pták noci, kľúčový román čilského autora José Donosa z roku 1970. Prečo sa tento výrazný hlas čilskej literatúry doteraz u nás nepresadil a čo nám jeho román môže povedať dnes?

V krátkom doslove k románu píše jeho prekladateľ Michal Špína o dôvodoch, prečo sa José Donoso, len o niečo starší ako Julio Cortázar, o niečo mladší než Mario Vargas Llosa a rovesník Carlosa Fuentesa a Gabriela Garcíu Márqueza, nestal rovnako slávnym vývozným artiklom tzv. boomu latinskoamerickej literatúry. Tvrdí, že na rozdiel od svojich spolupútnikov sa nepreslávil, pretože nenavštevoval správne literárne kruhy a nebol dosť politicky angažovaný. Po prečítaní románu Obscénní pták noci si však myslím, že za tým budú skôr čisto literárne dôvody.

Postavy pod skalpelom

Donoso je totiž všeličo: extrémne talentovaný a odvážny rozprávač, neúnavný experimentátor, spisovateľ nevšednej imaginácie. Jedno však určite nie je: čitateľsky „user-friendly“ autor. V jednej recenzii som narazil na veľmi trefné pomenovanie čitateľského zážitku z Obscénního ptáka noci – čítať Donosa je ako brodiť sa močiarom, a nie že by močiar nebol zaujímavý, je to však cesta náročná, vyžadujúca od cestovateľa ohromnú trpezlivosť a vytrvalosť. Aj preto je ťažké na krátkom priestore popísať, ba čo i len naznačiť, o čom je tento štyristostranový román, ktorý zväčša tvoria dlhé prúdy vedomia.

To však vonkoncom neznamená, že nemá dej a upadá do poetických či dadaistických blúznení. Naopak, dejov má obrovské množstvo – príbehy sa v ňom prelínajú, opakujú sa v rôznych verziách a variantoch, ukazujú svoj rub a líc. Čitateľ sa ocitá v paradoxnej a zároveň dosť klaustrofobickej situácii: vie, že je svedkom akéhosi príbehu, jasne cíti, že autor má opraty knihy pevne v rukách, zároveň sa pred jeho očami dej neustále premieňa, bujnie ako rakovina, točí sa v špirálach. Najväčším tromfom a zároveň i obrovskou čitateľskou výzvou je fakt, že šialenými transformáciami neprechádzajú len časové osi a miesta deja, ale i väčšina postáv. Samotný rozprávač románu, mladý spisovateľ Humberto Peñaloza, na seba striedavo berie množstvo podôb, niekedy je mladým mužom, inokedy odpornou starenou, potom čerstvo narodeným dieťaťom či túlavým psom. Takmer všetky postavy majú niekoľko veľmi rozdielnych podôb, medzi ktorými prepínajú nielen v rozmedzí kapitoly či odseku, ale často v jednej vete.

Rovnako dynamicky sa mení aj spôsob narácie. S ľahkosťou sa preskakuje medzi prvou, druhou a treťou osobou, jednotným a množným číslom, i narátorom (Humberto často odovzdá slovo inej postave či zvieraťu). Transformácie a transplantácie nie sú napokon len základným kameňom formálnej výstavby textu, sú aj jedným z hlavných obsahových motívov. Postavy Donosovho románu opakovane atakujú hranice svojej telesnosti, radikálne menia svoj vzhľad, akoby predznamenávali súčasnosť fluidných trans identít: „Ani sebemenší hluk nevyrušuje pacienty, kteří se sjíždějí z celého světa, aby je ty dvě zrůdy zbavily, čeho chtějí, a aby jim transplantovali, co chtějí, pozměňují lidské bytosti, z jedné osoby udělají jinou nebo několik dalších, deformují je, sestavují bytosti, které si myslí, že jsou samy sebou, a přitom jsou někým jiným, ne-li několika jinými bytostmi, mísí, kříží, přeskupují…“

O monštrách a ľuďoch

Keďže je takmer nemožné uchopiť staticky akúkoľvek postavu či dej knihy, jedna z mála vecí, čo recenzentovi na malom priestore zostáva, je usadiť román do prostredia: v tomto prípade sú to najmä dva priestory, chátrajúci kláštor plný umierajúcich starien, a uzavretý statok Rinconada, kde sa združujú „obludy“: deformovaní ľudia utekajúci pred spoločnosťou. Oba priestory sú miestom izolácie, svojským svetom s vlastnými pravidlami, kde sa nanovo formuluje norma. Monštruozita a normativita si vymieňajú úlohy, výnimočnosť je dôležitejšia než symetria: „Ošklivost je jedna věc. Avšak jiná, zcela odlišná věc je zrůdnost, která má sice převrácený, ale podobný dopad jako krása, a proto si také zasluhuje podobné výsady…Zrůda náleží k odlišnému, privilegovanému druhu s vlastními zákony a jedinečnými měřítky, z nichž jsou pojmy krásna a ošklivosti vyloučeny coby bezvýznamné, neboť zrůdnost je ve své podstatě vyvrcholením syntézy obou kvalit, vystupňovaných až na práh vznešena.“

Tieto slová nepopisujú len telesný svet Donosových postáv, dobre vystihujú aj celý jeho román a spôsob písania. Všetko na jeho knihe je monštruózne, obludné, vyvedené z miery, vymknuté, potrhané, hnusné, špinavé, starecké, chlipné, smradľavé, nevhodné, choré, odstrašujúce a znervózňujúce. Ale aj – rovnako ako jeho ohyzdné postavy – výnimočné. Ťažko sa k čomukoľvek inému pripodobňuje, no najbližšie má asi k nespútanej imaginácii Comte de Lautréamonta. Obdiv patrí aj prekladateľovi  Michalovi Špínovi, ktorý tento bezuzdný text dokázal po jazykovej stránke bravúrne ustriehnuť a previesť do češtiny.

Je kniha, ktorú nám sprostredkoval, geniálnym dielom čilskej literatúry? Pravdepodobne áno. Odporučil by som ju s ľahkosťou priateľom? Asi nie. Obscenní pták noci je totiž ako ťažký drogový dojazd: silný, mimoriadny, halucinogénny zážitok, ktorý človeka psychicky a neraz i fyzicky zmení, ale záleží už na odvahe každého jedinca, či je ochotný za túto skúsenosť zaplatiť zodpovedajúcu cenu.

José Donoso: Obscénní pták noci

Malvern, 2020. 400 strán. Preložil Michal Špína

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *