2019 12 Politika architektúryFilmový KapitálStavby socialistickej moderny nie sú svätyňami komunistického režimu

Roberta Tóthová9. decembra 2019226

 

 

O architektúru socialistickej moderny sa na Slovensku zaujíma najmä mladá generácia. Dokumentárny cyklus Ikony by chcel zvýšiť povedomie o ikonických stavbách, ktoré vznikli počas minulého režimu a ich architektoch či architektkách (napr. Ivan Matušík, Ferdinand Milučký, Viera Mecková či Vladimír Dedeček). Producentská dvojica Juraj Krasnohorský a Henrieta Cvangová zo spoločnosti Artichoke hovorí okrem iného to, že jednotliví architekti nepodliehali ideológii strany a mali omnoho väčšiu autorskú slobodu ako dnes. Ak sa však chceli pod svoje dielo podpísať, bez kompromisov sa nezaobišli. Premiéra televíznej série Ikony je naplánovaná na september 2020.

 

Má dokumentárny cyklus Ikony potenciál prispieť do diskurzu o vzťahu k socialistickej architektúre na Slovensku? Čo spája jednotlivé diely cyklu a čo od neho môžeme očakávať?

 

JK: S nápadom realizovať projekt Ikony nás oslovili Kristína Tomanová a Adam Gajdoš zo združenia Achtung. Spočiatku bolo ich hlavným cieľom zachytiť konkrétnu generáciu ešte žijúcich architektov. V pilotnom diele sa ukázalo, že sa tu črtá medzigeneračný dialóg o úlohe stavieb v čase, keď vznikali a aktívne sa využívali a tiež o ich dnešnej funkcii. Prvý diel s architektom Ivanom Matušíkom sa mi zdal veľmi zaujímavý práve tým, že to, čo architekt Matušík rozpráva, je v istých ohľadoch progresívnejšie než to, ako dnes premýšľajú mladí ľudia. Prekvapujúco reaguje na mladých filmárov otázkou: ,Ten bilbord na tržnici vás veľmi škrie, však?´ Vysvetlí im, že musia hľadieť na dobu takú, aká je, na to, čo si architektúra vyžaduje, aby bola funkčná. Aj keď sa im to nepáči, musia sa s tým vysporiadať, prijať to. Rozhodli sme sa nakrútiť dvanásťdielnu sériu dvadsaťšesťminútových dokumentov. Každý diel vytvorí iná mladá režisérka či režisér, ktorí si vyberajú svojho kameramana. Sú to umelecké filmy. Motiváciou je teda nielen zaznamenať osobnú výpoveď ikonických architektov, ale rovnako dať priestor mladým tvorcom, aby zobrazili architektúru vlastným umeleckým okom.

 

Funkcia architektúry vyplýva z toho, aké požiadavky majú zadávatelia, užívatelia, obyvatelia. Je ovplyvnená režimom, politikou. Aká bola úloha architektúry za socializmu a aká je dnes? 

 

HC: Nie sme odborníci na architektúru, sme filmári, producenti, ktorí majú architektúru radi. Možeme teda odpovedať len z tejto pozície. Všetci žijúci architekti staršej generácie, s ktorými sme nakrúcali, majú jednotný názor — stavali pre ľudí. Ich cieľom bolo, aby sa v ich budovách žilo a aby fungovali v prospech ľudí. Vplyv štátu existoval, no rozdiel je, že dnes máme súkromné architektonické štúdiá a vtedy fungovali architekti v štátnych podnikoch ako napríklad Stavoprojekt či Zdravoprojekt. Architekti, ktorých cyklus Ikony prezentuje, vstupovali do projektových organizácií veľmi mladí. Ich prvé zákazky boli zakaždým štátne a samozrejme vnímali politický vplyv, pretože práve strana rozhodovala, kto ktorú zákazku dostane. O stavbách sa premýšľalo inak ako dnes. Vtedy nikto z architektov nekládol dôraz na to, či sú stavby ekologické alebo efektívne, takže mohli naprojektovať napríklad stovky svetiel a obsadiť monumentálne plochy. Teraz sa prihliada predovšetkým na spotrebu, preto sa napríklad zatepľuje. Bývalý režim architektov politicky ovplyvňoval, strana totiž určovala, čo sa bude a nebude stavať.

 

Do akej miery boli autorsky slobodní? 

 

HC: Pripravené návrhy sa schvaľovali, ale nemuseli rozmýšľať o veciach, ktoré sú v súčasnosti rozhodojúce. Myslím tým spotrebu, cenu materiálov a energií, či to, aké budú celkové náklady na stavbu. To vtedy neriešili, otázkou bolo len, kto bude stavať. 

 

JK: Z pohľadu vtedy mladých architektov, ktorí po vojne vstupovali do profesie, bol štát ideálny zadávateľ. Stavalo sa vo veľkom, krajina sa rozvíjala a stavalo sa pre ľudí. Budovy, či už školy, rekreačné hotely vo Vysokých Tatrách, Istropolis, ktorý bol predovšetkým domom kultúry, alebo rozhlas mali všetky verejnú funkciu. Vo väčšine prípadov nebola ideologická funkcia prehnane zdôrazňovaná, nerealizovali sa šialené stavby na oslavu vodcu, aké sa dnes stavajú napríklad v Turkménsku. Generácia mladých architektov, ktorá tvorila socialistickú modernu a bola najviac činná v 60. a 70. rokoch, dostala po vstupe do štátnej organizácie zákazky obrovských rozmerov vo veľmi mladom veku. Iľja Skoček, Ľubomír Titl a Ferdinand Konček mali menej ako tridsať rokov a príležitosť navrhnúť budovu vo veľkosti Istropolisu. Dnes mladí architekti takú šancu len tak nedostanú.

 

 V akých súvislostiach táto generácia premýšľala o architektúre?

 

JK: Riešili ako ju robiť pre ľudí, aký bude mať prínos pre spoločnosť a jej fungovanie, čo tak trochu pripomína Le Corbusiera, ktorý bol pre mnohých z nich inšpiráciou. Keď sa na jeho stavby vo Francúzsku alebo vo Švajčiarsku pozrieme, sú to sociálne byty navrhnuté socialisticky zmýšľajúcim človekom. Čiže mnohé z toho, čo sa považuje za charakteristickú architektúru minulého režimu, má v skutočnosti pôvod vo funkcionalizme.

 

HC: Bola to, paradoxne, veľkorysá doba. Autori mali slobodnejšiu ruku. Niektorí boli doslova vizionári v tom, že projektovali stavby, aké dovtedy u nás neexistovali. Mali aj možnosť, ktorá dnes nie je bežná — aktívne pri navrhovaní spolupracovať s výtvarníkmi a  sochármi.

 

JK: Konkrétny príklad je spolupráca Dušana Kuzmu a sochára Jozefa Jankoviča pri stavbe Múzea SNP v Banskej Bystrici. Jankovičova socha bola centrálnou súčasťou celého architektonického návrhu a budova soche venovala priestor. Po rozhodnutí komunistickej strany bola však socha odstránená a až do revolúcie ju nahradil kosák a kladivo.

 

HC: Ten ale tiež navrhol architekt Kuzma.

 

JK: Je okolo toho celý príbeh a jeden z dielov sme venovali Kuzmovi. Jankovičova socha sa tam nakoniec vrátila, ale pomerne neskoro po zmene režimu, až v prvej dekáde 21. storočia. Prepojenie s výtvarným umením bolo súčasťou ich pomyselného manifestu. Konkrétne Kuzma bol zástancom toho, že architektúra musí fungovať v prepojení s výtvarným umením. Jedným z výsledkov jeho životného kréda bola iniciatíva, aby sa architektúra vyučovala aj na VŠVU, nielen na STU. Chcel, aby sa architekti a výtvarníci stretávali a lepšie poznali. Založil preto katedru architektúry na VŠVU.

 

Aké prekážky museli vo svojej profesii prekonávať počas socializmu?

JK: Negatívom tej doby bolo, že sa museli v komunistickom systéme naučiť fungovať. Niektorí možno boli presvedčení komunisti, iní pochopili, že keď chcú tvoriť, musia sa prispôsobiť. Pri rešeršovaní sa objavili príbehy takých, ktorí kolaborovali so stranou, iní sa zas pod svoje projekty nemohli podpisovať. Síce ich realizovali, no podpisovali ich iní architekti z ich ateliéru. Napríklad Múzeum SNP je síce originálna, ale z ekonomického hľadiska nezmyselná stavba. Má zaujímavý príbeh. Kladie veľký dôraz na estetiku, čo je pri múzeu žiaduce. Rozhodovanie trvalo niekoľko rokov, niekoľko súťaží skončilo bez výsledku, až tretiu súťaž vyhral Kuzma. Jeho projekt bol však zo začiatku celkom iný. Politické špičky sa niekoľko rokov pri jeho mene doťahovali, napokon Kuzmu podporili spisovatelia a dostal možnosť opäť prezentovať svoj návrh v Prahe. Medzičasom projekt celkom prekreslil. Keď sa súdruhovia opäť nevedeli rozhodnúť, zrazu sa ozval Antonín Novotný a povedal: „ Víte soudruzi, mně se to celkem líbí, co tady ten mladý architekt navrhl.” Niekedy to skrátka bolo jedine o šťastí či dobrej vôli súdruha.

Je podľa vás architektúra politická? 

 

HC: Boli stavby, na ktorých komunistickej strane mimoriadne záležalo, ale robili sa aj pošty či školy. Tie neboli také dôležité ako napríklad Slovenský rozhlas, čo však neznamená, že úžitkové budovy neboli umelecky hodnotné. Napríklad pošta na Lachovej ulici v Bratislave bola v čase výstavby unikátna. Ambasády tiež nemohol stavať hocikto. 

 

JK: Na túto otázku odpovedajú v každom z dokumentárnych dielov sami architekti a z ich výpovedí vyplýva, že sa tým vôbec nezaoberali. Snažili sa byť zodpovední voči ľuďom. Neriešili, či sa to, čo postavia, bude strane páčiť alebo nie. Zrejme sa tým zaoberali skôr pri obhajovaní projektov a pri súťažiach. Ikonické stavby, o ktorých sa rozprávame, nenesú známku režimu. Keď Ferdinand Milučký navrhoval krematórium, rozmýšľal nad každým stromom, aby pasoval do celkového konceptu. Premýšľal nad esteticko-funkčnou povahou stavby, nie nad ideológiou strany. 

 

HC: Boli mladí a politikou sa nezaoberali. Ale vedeli, že jediný spôsob ako pracovať, je dostať sa do organizácií a plniť zadania, ktoré dostávajú. 

 

JK: Stavbám ako Istropolis alebo Tržnica na Trnavskom mýte vyčítajú megalomanskú mierku. Pri návrhu autori nekládli dôraz na štruktúru mesta, nebrali ohľad na bytové domy a ulice v okolí, ktoré mali omnoho menšiu mierku. Tieto gigantické stavby narušili prúdenie a pohyb. Trnavské mýto dodnes nefunguje. Je preseknuté obrovskými ulicami, cez cestu sa musí chodiť podchodmi. Z tohto hľadiska nie je funkčné. Chcem tým povedať, že niekedy mala ich obrovská sloboda aj negatíva. 

 

Ako táto generácia hodnotí situáciu vtedy a teraz? Vníma minulý režim z hľadiska výstavby a projektovania optimisticky? 

 

HC:  Súčasný stav architektúry väčšinou nehodnotia ako horší, než predtým. Mnohí majú svojich nasledovníkov, ktorí boli ich žiakmi a čerpajú z ich kreativity.

 

JK: Pri nakrúcaní sme sa stretli s názorom, že sú nespokojní s tým, ako sa s ich dielami narába dnes. Architekt Milučký je známy tým, že k stavbe pristupuje ako k umeleckému dielu a nikto nemá právo zasahovať doň, dotvárať ho či meniť. Mnohí sú nešťastní z necitlivých zásahov divokých prestavieb, ktorými boli známe 90. roky. Mnohé budovy nechali po zmene režimu schátrať, pretože nebolo celkom jasné, komu patria. Mnohé sa dostali do súkromného vlastníctva a noví majitelia si mysleli, že s nimi môžu naložiť ako chcú, bez toho, aby sa zaoberali autorstvom.

 

V akom postavení bol architekt vtedy a aký status má dnes? 

 

HC: Z rozhovorov vyplynulo, že svojich mladších kolegov nehodnotia, nekritizujú ich, neporovnávajú sa s nimi. Pozícia architektov, o ktorých je séria Ikony, je dnes iná, ako v minulosti. Nie vždy sú prizvaní k rekonštrukcii svojich stavieb, hoci by to tak malo byť. Príkladom je Dušan Kuzma, ktorý už nežije, no jeho syn, tiež architekt, sa stará o to, aby bola rekonštrukcia v súlade s odkazom jeho otca. 

 

JK: Autorstvo stavieb je niečo, čo si spoločnosť začala uvedomovať len v posledných rokoch a k tomu chceme našou dokumentárnou sériou prispieť. Je dôležité uvedomiť si, že za každou stavbou je výnimočná osobnosť umelca a vznikla v určitej dobe, ktorá mala svoje požiadavky aj technické limity. Dnes by ich realizovali inak, no keď sa rozhoduje, čo s nimi, malo by sa prihliadať na autora.

 

Čo je určujúce pri tom, akým spôsobom sa s budovami postavenými počas socializmu zaobchádza?

 

HC: Je rozdiel, keď sa ich zmocní developer s cieľom maximalizovať zisk a keď budovu vlastní majiteľ, ktorý dbá o zachovanie a má cit pre umenie. Architektúra totiž umením je. Mestá často nemajú peniaze na rekonštrukciu a budovy chátrajú aj napriek tomu, že ich využívajú. 

 

JK: Keby sa k tomu mohli vyjadriť aj architekti, ktorí už nežijú, asi by sa zhodli, že nemá zmysel zachovať stavbu, ktorá už neplní funkciu, len aby zostala monumentom samým pre seba. No na druhej strane je nevyhnutné prihliadať na ich estetickú a historickú hodnotu, a tú je dôležité chrániť.

 

Mali by byť teda chránené zákonom?

 

JK: Každú stavbu treba brať individuálne, pretože má svoju históriu, funkciu, stav, v ktorom sa momentálne nachádza. Keby existoval zákon, ktorý by to riešil plošne, mnohým prípadom by nevyhovoval. Navyše, keby bola budova chránená zákonom a nemohlo by sa na nej nič meniť, dostali by sme sa do absurdnej situácie, mnohé stavby by zostali nefunkčné. Opačný extrém je, ak má developer právo zdemolovať budovu len preto, že mu to tak vyhovuje a neodradí ho ani pokuta. Sériou Ikony sa teda snažíme vyvolať diskusiu, informovať ľudí, aby sa vedeli pozrieť na problematiku komplexnejšie. Brať na vedomie kontext doby, v ktorej stavby vznikali, poznať zámer a osobnosť autora, ktorý ich realizoval, pretože to všetko prispieva k pochopeniu. Mnoho stavieb, o ktorých sa v Ikonách hovorí, vznikli na výnimočné zadania a také sa len tak nezopakujú. Postaviť múzeá, rozhlas, prvé krematórium aj v zahraničí býva raritou. Koľko nových múzeí alebo divadiel sa stavia? Dnes sa aj v Bratislave stavajú prevažne nové nákupné centrá alebo luxusné bývanie. Súvisí to s tým, kto sme. Už od počiatku miest to bolo tak, že najvyššia budova na panoráme mesta odzrkadľovala, čo momentálne v spoločnosti dominuje. Od staroveku hýbal spoločnosťou vládca, monumentom boli paláce, od 12. storočia boli dominantou miest katedrály, pretože najvyšším spoločenským princípom bola viera. V amerických mestách v 20. storočí to boli finančné inštitúcie sídliace v mrakodrapoch ako odraz kapitalistickej spoločnosti založenej na finančníctve. A zdá sa, že v Bratislave je najvyššou hodnotou osobné zabezpečenie a investovanie do bývania.

 

Čo je najhodnotnejšie na uvažovaní architektov ikonických stavieb, ktorým sa venuje séria Ikony

 

JK: Uvažovali predovšetkým nad tým, či stavba bude spĺňať funkciu a estetická hodnota bola druhoradá. Dnes sa prihliada na peniaze, urobí sa excelová tabuľka a tej sa musia architekti a stavitelia prispôsobiť. Bol som šokovaný, keď dali dole lešenia z budov, ktoré pre Bratislavu projektovala Zaha Hadid. Developer nedodržal pôvodne komunikovaný architektonický zámer. A teda aj napriek tomu, že budovy navrhoval ateliér svetového mena a mali istú estetickú hodnotu a nápad, v excelovej tabuľke im z toho vlastne vyšiel panelák. Prihliadanie na estetiku je to, čo urobilo stavby bývalého režimu trvácnymi. Sú stále obdivované, majú svoje kvality a chceme, aby tu zostali. Kto bude chcieť aby tu zostala napríklad Panorama City? 

 

HC: V zahraničí sú stavby našej socialistickej moderny považované za veľmi kvalitné a umelecky hodnotné, kým my Slováci si to často neuvedomujeme. 

 

JK: Zdrojom negatívneho postoja k týmto stavbám je možno to, že ľuďom evokujú komunistický režim, no paradoxne architekti, ktorí ich realizovali, ideológii nepodliehali. Neplnili zadania nadiktované stranou. 

 

 

Autorka je filmová kritička

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *