Martin Ciel sa v monografii Film a politika: Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989 (Drewo a srd, 2017) rozhodol „metodicky dekonštruovať taktiky a stratégie vzniku základných modelov propagandy“ či opísať „ich formálne štruktúry a pôsobenie v pohyblivom obraze“. Ako sa mu to podarilo? Nie veľmi šťastne.
Problémy sa začínajú už v zmätočnom úvode. Na jednej strane si Ciel propagandu definuje ako nevyhnutne (pred percipientom) skrytú manipuláciu („Propagandu chápeme ako skrytú manipuláciu s významami, so symbolmi, s informáciami alebo emóciami s cieľom ovplyvniť adresáta a vyvolať konkrétne predstavy a asociácie smerujúce k súhlasu s ideologickým zámerom“ [s. 14]), na strane druhej tvrdí, že propaganda v mnohých slovenských filmoch päťdesiatych rokov stupídne vytŕčala, alebo že propagandistický účel bol v päťdesiatych rokoch evidentný. Nedomyslene pôsobí aj poznámka, ktorá odlišuje reklamu od propagandy: reklamu Ciel chápe ako niečo transparentné, o čom adresát vie, že ho to má ovplyvniť. (Máme teda napríklad praktiku product placementu v rámci tohoto vymedzenia vnímať ako niečo, čo nie je reklamou, alebo naopak ako niečo transparentné?) Naproti tomu je propaganda podľa Ciela síce skrytou manipuláciou, ale zároveň môže byť evidentná a stupídne vytŕčať, ako v prípade Kapitána Dabača, kde je prezentácia ideologického pozadia „naivne doslovná a často znepokojujúco trápna“.
Tak ako úvod, rovnako zvyšok monografie obsahuje náhodne pôsobiace a často nepodložené tvrdenia. Dozvieme sa tak napríklad, že pre kinematografie totalitných režimov a diktatúr je príznačná kognitívna disonancia; že cieľom vzdelávania je učiť, ako myslieť – na rozdiel od propagandy, ktorá má učiť, čo si myslieť; že obrazy bývajú krajšie ako realita, tá „býva totiž taká hrozná, že jej presný opis by priviedol človeka do zúfalstva“; alebo že „spomienky sú len také klebety mozgu“. Niektoré takéto tvrdenia sú problematické viac, niektoré menej a niektoré vôbec – každopádne často postrádajú akúkoľvek funkciu. Čo má napríklad znamenať, keď sa pri opise reportáže Nástupu, ktora sa snaží o humor, od Ciela dozvieme, že „vzťahom medzi ošípanými sa však tvorcovia vyhýbajú“ (s. 42)? Prípadne, akou komparatívnou metódou zistil, že „tvorcovia filmu Od Tatier po Azovské more sú oveľa devótnejší k svojmu politickému režimu ako ich západní kolegovia – frontoví filmári USA a Spojeného kráľovstva – k režimom svojich štátov“ (s. 44)? Okrem iného, filmová propaganda neexistovala (hlavne počas vojny) výhradne v diktatúrach.
Cielove kontradikcie
Vráťme sa k problematickej dichotómii Cielovho chápania propagandy. Petr Andreas vo svojej knihe Vybírat a posuzovat, zaoberajúcej sa literárnou kritikou počas normalizácie, upozorňuje na problém niečoho, čo nazýva „polistopadové čtení“. Pomocou tohto termínu potentne upozorňuje na chybné posudzovanie textov z minulých režimov prostredníctvom aktuálnych kritérií či vedomostí. „Pro některé, typicky mladší historiky, ale i ty renomované, zůstává ideologický jazyk projevem myšlenkové nedostatečnosti. Podléhají tím sklonu vnímat odlišné politické přesvědčení jako hloupost a ignorují dobová specifika fungování jazyka. Předpokládají nebo též naznačují, že se ti, o nichž pojednávají, mohli, či dokonce měli od dobového způsobu myšlení a řeči ,oprostit‘.“ (Andreas, s. 27). Rovnako postupuje aj Ciel – ignoruje možnosť autenticity (alebo úprimnosti) dobového, zo súčasného pohľadu ideologicky zaťaženého, kostrbatého a floskulovitého jazyka; ale hlavne – dobovú propagandu (alebo to, čo za ňu označuje) automaticky chápe ako priehľadnú. Tým sa zároveň zamotáva aj do svojho vymedzenia propagandy, pretože v prípade, že by priehľadnou bola, už by v jeho ponímaní propagandou nebola, alebo by minimálne nebola funkčnou. Pritom ju za funkčnú označuje – napríklad tvrdí, že práve vďaka filmom 50. rokov (respektíve ich propagandistickým funkciám) sa podarilo takmer vymazať z kolektívnej pamäti existenciu londýnskeho odboja či nekomunistických partizánov.
Text sa nezlepšuje ani vo svojej analytickej či interpretačnej časti. Už na prebale knihy sa deklamuje, že „s využitím analýzy niektorých príznačných významových motívov (uniforma, vlak…) sa sústreďuje na filmové zobrazenie ideológie a jej referenčné pozadie“. Ciel však napríklad zmienenej uniforme prikladá obrovské množstvo významov – tá podľa neho v prípade fašistického Slovenského štátu proklamovala nezávislosť a samostatnosť Slovenska, vyzdvihovala jej nositeľa v očiach okolia, symbolizovala jeho roduvernosť, propagovala štát s celým jeho ideologickým nánosom, symbolizovala kolektivizmus a vzájomnosť či spolupatričnosť. Ako sa Ciel dopracoval k všetkým týmto významom uniformy, nie je z textu zrejmé: čím bolo špecifické vtedajšie zobrazovanie uniforiem a aký bol jeho kontext, že niesli práve tieto významy? Prečo súčasné uniformy takéto významy nenesú? Ciel otvoril možnosť zaujímavej analýzy, ktorá zostala nevyužitá.
Problematickou je napríklad aj nasledujúca argumentácia týkajúca sa uniforiem: „Odpudzujúca podobnosť nacizmu a komunizmu sa ukázala po prevrate v roku 1948 aj v tom, keď napríklad uniformy československých policajtov zmenili na nejaký čas farbu na modrú podľa vzoru sovietskej milície.“ (s. 37). Použil by Ciel rovnakú argumentáciu aj v prípade nedávnej zmeny uniforiem ukrajinskej polície, ktoré sa po novom nápadne (a zámerne – snažia sa tým komunikovať „premenu“ starej a skorumpovanej polície na novú a dôveryhodnú) podobajú na tie americké? Podstata odpudivosti nacizmu a komunizmu (či presnejšie, stalinizmu) snáď spočívala v niečom inom ako v uniformách.
Ešte vypuklejším prípadom je Cielova interpretácia týždenníka Nástup z roku 1943, odohrávajúceho sa počas Veľkej noci. Ciel tvrdí, že sa prostredníctvom „elementárnej interpretácie“ dostaneme k tomu, že „Slovensko má kuriózne zvyky, ktoré má však rado a dodržiava ich, pretože sú slovenské“ (s. 39). Celkom rád by som videl zmienenú elementárnu interpretáciu – nie som si celkom istý, že týždenník Nástup z roku 1943 zobrazoval veľkonočné zvyky ako kuriózne – prinajmenšom by išlo o zásadnú subverziu, ktorá by stála za viac ako strohú zmienku.
Nezužitkovaná práca
Martin Ciel má za sebou rozsiahle akademické pôsobenie, je filmový teoretik a vysokoškolský pedagóg, ktorý učí na Katedre audiovizuálnych štúdií VŠMU. Jeho Film a politika: Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1945 je už na prebale opakovane označená za monografiu. Za hlavné slabiny tejto knihy možno považovať odporujúce si základné terminologické rámce, nejasnú terminológiu, vložené hodnotové súdy, ktoré by si seriózna monografia mala odpustiť, ale aj množstvo nepodložených tvrdení (niekedy vo vzájomnom rozpore so zvolenou terminológiou) či predkladanie výsledkov analýz namiesto analýz samotných.
Cielova monografia má za sebou množstvo práce s primárnymi prameňmi – okrem iného dobovými týždenníkmi. Je veľká škoda, že tento rozsiahly výskum primárnych prameňov nebol zužitkovaný lepšie. Dúfajme, že v budúcnosti štandardy monografií vysokoškolských pedagógov stúpnu a nasledujúci pokus o bádanie v oblasti propagandy v slovenskom filme dopadne šťastnejšie. A to napríklad aj vďaka rigidnejšie prepracovanej argumentácii či detailnejšiemu využitiu poznatkov zo zahraničných publikácií venujúcich sa tejto oblasti.
Ciel, Martin: Film a politika: Ideológia a propaganda v slovenskom filme 1939 – 1989. 1. vyd. Bratislava, Drewo a srd, 2017. 146 s. ISBN 978-80-89550-28-9.
Autor je jedným z realizátorov projektu T3 – kultúrny prostriedok, básnik a študent filmovej vedy
