Spievame si uspávanky.Absencia aktuálnych tém v slovenskej hudobnej tvorbe

Andrej Kabal7. januára 2018856

Napriek zvyšujúcej sa životnej úrovni v našom regióne sa naozaj nedá povedať, že by mladí ľudia na Slovensku mali ľahký život. To sa odzrkadľuje aj v tom, že mnoho z nich stále volí štúdium a život v zahraničí, kde je to v mnohých ohľadoch jednoduchšie než u nás. Tento text však nie je sociologická štúdia o migrácii mladých. Chcem sa venovať otázke, do akej miery sú tieto problémy a fenomény súčasnej mládeže zobrazené v hudbe, ktorá sa vždy spájala práve s mladšími ročníkmi. Čím sme totiž starší, tým menej novú hudbu vyhľadávame, tým viac sa jej pocitovo vzďaľujeme. Pre mnohých mladých ľudí je hudba naopak stále niečím, čo im pomáha formovať ich pohľad na svet, pretože myšlienky podané touto formou sú často zahalené do atraktívnejšieho obalu ako obyčajný text. Navyše majorita hudobných scén a komunít je tvorená vekovou skupinou 15 – 30 rokov.

Čo chcem na úvod okamžite vyškrtnúť, to sú texty a témy, ktoré sa vyskytujú v čisto populárnych hudobných žánroch, pretože popová hudba – až na pár svetlých zahraničných výnimiek (Lorde, Beyoncé) – nevedie primárne k introspekcii, ale k bezbrehej zábave a hedonizmu. V populárnej hudbe je témou číslo jeden samozrejme stále láska. Je to vec, ktorá trápi snáď každého mladého človeka, ale o nej hovoriť nechcem. A sociálne či spoločenské témy by sme veľmi ťažko hľadali aj v našom domácom pope, hoci v minulosti sa o ne letmo obtreli napríklad taký Robo Grigorov alebo IMT Smile. Zameriam sa miesto toho na tzv. slovenský overground, t. j. kapely, ktoré sa zvukom a publikom zaraďujú do akejsi indie alternatívy, ale nedajú sa nazvať undergroundovými. Presne tieto projekty sa totiž svojím vystupovaním a promom snažia v poslucháčovi zanechať dojem akejsi hĺbavosti a kvality a dalo by sa čakať, že budú svojimi textami reflektovať pocity a nálady mladej generácie.

Jedným z najpočúvanejších slovenských interpretov na Spotify je kapela Korben Dallas. Po zbežnom pohľade na ich diskografiu som sa rozhodol zamerať sa na ich posledný album, Stredovek. Texty plné vzletných lyrických vyjadrení sa striedajú s textami o láske, jedine skladba 95 sa trochu približuje k téme, ktorá nás zaujíma, vracia sa však späť do doby mečiarizmu – spája sa teda skôr s históriou a so súčasnosťou naozaj len málo spoločné. Absolútne gýčovitý refrén „Unavenou krajinou, plnou unavených ľudí/Utekáme pred sebou, jak pár splašených koní“ pochováva aj zvyšky akéhokoľvek hodnotného sociálneho komentáru; takýto patetický zhluk rýmov nemôže naozaj nikto brať vážne. Dalo by sa samozrejme oponovať, že nie je povinnosťou interpreta, aby vo svojich textoch riešil sociálne témy, a ja s týmto argumentom nemôžem nesúhlasiť. Skoro až archaický prejav projektov, ako sú Billy Barman a Korben Dallas, však len umocňuje konečný dojem, že oba tieto projekty existujú v akejsi vzdialenej, zahmlenej realite, ktorá je tej našej úplne odlišná. Na samom eskapizme by nepochybne ešte nebolo nič zlé, keby na ňom tak zbožne nelipli aj ďalšie hudobné projekty. Čo v textoch týchto kapiel upúta primárne, to je bezbrehá sebaprezentácia. Sociálna kritika je nahradená narcizmom v melancholickom rúchu. S trochou cynizmu môžeme konštatovať, že toto vlastne vystihuje ducha súčasnej doby možno aj viac, než si tvorcovia myslia.

Popri tom v súčasnosti na Slovensku prežíva akúsi renesanciu folková hudba, čo je podľa môjho názoru primárne spôsobené nekritickou a skoro až násilnou medializáciou v istých slovenských mienkotvorných periodikách. Folk ako hnutie bol pritom v zahraničí vždy útočiskom ľudí, ktorí radi prejavovali svoj názor, napríklad začiatkom 60. rokov bol tento fenomén veľmi silným spojencom Civil Rights Movement v USA. Folk mal jednoducho silný spoločenský odkaz, ktorý dokázal mobilizovať desaťtisíce mladých ľudí k tomu, aby začali riešiť pálčivé spoločenské problémy. Dvaja najvýraznejší predstavitelia súčasného slovenského overground folku sú Archívny chlapec a Katarzia. A opäť – pri vypočutí ich hudobnej tvorby nachádzate z kritiky spoločnosti už len akési fragmenty. Katarzia napríklad vo svojom pilotnom singli Milovať s hudbou z jej zatiaľ posledného albumu Agnostika spieva o fanpage, bankách a mailových schránkach, nezabudne spomenúť staré dobré silikónové štetky. Rým zavŕši rečníckou otázkou, či je tu ešte niekto, kto nemáva depky. Toto nemoderné lamentovanie nad skazenosťou dnešnej doby je nielenže úplne staromódne a prešpikované floskulami, ale zároveň také naivné, že náročnejší poslucháč začne mať pochybnosti o tom, prečo je táto osoba považovaná za hlas generácie, keď svojej generácii vlastne nemá čo povedať. Aby sme však boli féroví, Katarzia sa vo svojich textoch občas pohybuje okolo tém, ktoré by sme mohli označiť za feministické. Pri počúvaní textov Archívneho chlapca zas máte problém vôbec chápať, o čo sa s vami autor snaží podeliť – veľmi rád totiž používa krkolomné lyrické slovné spojenia, ktoré v konečnom dôsledku vyznejú úplne prázdno. Ak má byť toto avizovaná slovenská nová vlna, potom je tu ozaj ešte obrovský priestor na zlepšenie. Rozhodne predsa nemôžeme tvrdiť, že by na Slovensku chýbali závažné spoločenské témy. Stačí spomenúť stúpajúcu podporu krajne pravicových strán a nálad, ktorá má čoraz silnejšiu základňu práve medzi mladšími ročníkmi.

O to dôležitejšie je konfrontovať tento stredný prúd zahalený v rúchu alternatívy s kapelami a projektmi, ktoré možno až tak na výslní nie sú, zato však majú oveľa údernejšie texty a veľmi zdarne komentujú isté pálčivé spoločenské problémy – či už je to rómsky hip-hopový projekt Čavalenky, ktorý veľmi autentickým spôsobom poslucháčovi približuje život na periférii našej spoločnosti, alebo čoraz populárnejší P.A.T., ktorého patrónom je Rytmus. Na rozdiel od väčšej časti súčasnej rapovej mládeže, pochádzajúcej prevažne zo strednej vrstvy, obaja títo interpreti vyrástli zo skutočnej stoky a nemajú problém hovoriť o sociálnych problémoch – tie boli napokon samozrejmou súčasťou ich každodenného života. Vykastrovanosť súčasného slovenského hip-hopu je široká téma, ktorej by som v budúcnosti chcel venovať samostatný článok. Lokálne punkové podhubie tiež ponúka kapely, ktoré sú textovo uvedomelé, ale tento aspekt je s punkovou scénou spätý tak nerozlučne, že ho vlastne netreba ani hlbšie rozoberať. Projekty ako folkový Dáša Fon Fľaša alebo trnavskí Wilderness nemajú strach vo svojich textoch rozoberať fašizmus, povrchnosť alebo sociálnu nerovnosť. Popularita a vplyv týchto hudobných projektov je však neporovnateľná so spomínanými projektmi.

Na záver by som chcel podotknúť, že je samozrejme osobná vec každého umelca, o čom spieva, hrá, alebo píše. Je takisto samozrejmé, že uvedomelý obsah sa predáva oveľa ťažšie ako obsah, ktorý v konečnom dôsledku môže polarizovať spoločnosť. Ale toto vždy bola úloha alternatívnej a nezávislej scény. Mať trocha iný zvuk a koketovať s elektronikou dnes už jednoducho naozaj nestačí. A hudba dokáže byť silným nositeľom ušľachtilých myšlienok, ktoré môžu viesť k tomu, že sa ľudia začnú viac zaujímať o svoje okolie a hlavne o problémy, ktorých tu máme naozaj dosť.

Autor je hudobný producent a žurnalista

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: