Aktuálne vieme na sociálnych sieťach rýchlo a s veľkým presvedčením nadobudnúť dojem, že všetko ide na Ukrajine skvelo, alebo teda naopak, že to vôbec skvelo nejde. Nepopulárne, a tak trochu prvoplánovo, si myslíme, že ani teraz to nie je čiernobiele. Analyzovať stav konfliktu nejdeme, to nám naozaj neprináleží a nerozumieme tomu. Hovoriť by sme však chceli o tom, že zažívame veľkú vlnu solidarity, s ktorou je ťažké sa vyrovnať, či už uvažujeme globálne alebo lokálne. Po dvoch rokoch neustálych hádok s rodinou a na internete o tom, či existuje COVID-19, zažívame obrat.
Solidarita s Ukrajinou
Po tom, ako Rusko zaútočilo na Ukrajinu, sa spustila po celom svete, a hlavne vo východnej Európe, vlna solidarity s ľuďmi na Ukrajine a utečenectvom. Podpora sa prejavila najmä v podobe materiálnej pomoci, ale aj odsúdenia agresie ruského štátu. Veľmi skoro sa začalo upozorňovať na fakt, že útek z Ukrajiny je značne náročnejší pre utečencov a utečenky, ktoré „nevyzerajú ako Ukrajinky”, napríklad pre študentstvo pochádzajúce z Afriky. V prípade, že bolo černošskému obyvateľstvu Ukrajiny umožnené dostať sa cez slovensko-ukrajinskú hranicu, mohlo sa stať objektom rasistického zastrašovania zo strany fašistických politikov, ktorí svojich prívržencov odhovárali od toho, aby im pomáhali.
Solidarita, ktorá nastala, vôbec nie je samozrejmosťou a nemali by sme s ňou tak ani zaobchádzať. Černošské študentstvo má, samozrejme, rovnaký nárok na útek ako biela Ukrajinka s dieťaťom, je však dôležité a potrebné poukazovať na rasistické zaobchádzanie štátnych (ale aj mimovládnych) orgánov. Jasný je tiež kontrast medzi zaobchádzaním s utečenectvom z Palestíny alebo Afganistanu a z Ukrajiny. Domnievame sa však, že predtým, ako solidaritu s Ukrajinou odsúdime ako xenofóbnu, pretože je zameraná na tých, ktorí sa nám zdajú byť najbližší a najpodobnejší, mali by sme na nej stavať. Keďže žijeme v individualizovaných spoločnostiach, solidarita nie je nikdy samozrejmosťou. Netreba ju preto opľúvať, treba ju využiť.
Dobrá migrantka, usilovná pracovníčka a pekná spoločníčka (zadarmo)
Samy sme nikdy aktívne nevnímali ľudí pochádzajúcich z Ukrajiny ako tých, ku ktorým je potrebné byť solidárny. V súčasnosti sa zamýšľame nad tým, ako sme nerozumeli tomu, čo to vlastne znamená byť Ukrajinkou. Keď sme čítali knihu Hrdinovia kapitalistickej práce od Saši Uhlovej, nemali sme pred očami to množstvo Ukrajiniek, ktoré nám v nemocnici prali veci, Ukrajincov, čo opravovali naše domy alebo rekonštruovali naše byty, na ktoré máme hypotéky. Uvedomili sme si, že tu boli po celý čas, ale neboli tu s nami. V našich hlavách boli skôr vedľa nás a väčšinu času vyslovene pod nami. Zamestnávatelia tvrdili, že pre Ukrajincov a Ukrajinky majú prácu, aj keď tá práca bola zle ohodnotená a „nekvalifikovaná“. Medzi pracujúcou triedou bol všeobecne vytváraný strach, že migrantstvo zvyknuté pracovať za menej peňazí, je hrozbou a konkurenciou. Pretože konkurencia, ktorá prichádza z východu, je vždy tá, ktorej sa treba pri manuálnej práci báť.
Teraz však veľká časť Slovenska začala pracujúcim Ukrajincom pomáhať a berie ich za svojich. Solidarita ich premenila na našich. Samozrejme, romantizovať to tiež nechceme, no myslíme si, že aj z týchto malých víťazstiev sa treba radovať. Klub 500 totiž svoj názor na pracovnú silu z Ukrajiny nezmenil a na to netreba zabúdať. V prípade, že zamestnávateľom bude umožnené znížiť náklady na pracovnú silu pomocou zamestnávania za nedôstojné mzdy, táto možnosť v kapitalizme využitá bude. Taktiež sa ozývajú hlasy volajúce po uprednostnení pomoci Slovákom, napríklad v sfére dostupného bývania. Takýto nacionalistický naratív je priamym dôsledkom úpadku sociálneho štátu a zlyhania v čase krízy v roku 2008 a aj v tej súčasnej, spojenej s koronakrízou. Inými slovami, štát, ktorý systematicky podfinancováva systém sociálneho zabezpečenia, ale ponúka finančnú podporu utečenectvu, vytvára plodnú pôdu pre xenofóbiu medzi najchudobnejšími.
V oblasti formovania naratívu je najväčšou provokáciou používanie slova my, ktorým sa politici a političky radi vymedzujú voči ideám, iným ľuďom alebo mocnostiam. Nikdy to nie je my všetci, ale my a oni. Zároveň ním však ustanovujú akúsi solidaritu a jednotu, ktorá im práve vyhovuje. Ako to však je, keď počujeme, že nám sankcie ublížia tiež? Ako ublížia politikom, ktorí sa rozhodnú, že budú kúriť v priemere menej, a tým, ktorí môžu kvôli cene energií stratiť prístup ku kúreniu úplne? Pravdou zostáva, že ešte nevieme, kam až budeme schopní zájsť s našou solidaritou. Je ťažké robiť rozhodnutia, keď nevieme, ako dlho bude vojna trvať, koľko utečencov a utečeniek sa bude o azyl uchádzať alebo či bude existovať domov, do ktorého sa môžu vrátiť.
Ideálny obraz migrantov a migrantiek, ktorí sa stretli na Slovensku so solidaritou, je teda pomerne úzky. Zatiaľ sú to najmä matky s deťmi, ľudia im ochotne hľadajú ubytovanie, často aj bez toho, aby museli platiť nájom. Existujú však aj inzeráty, ktoré hľadajú „pekné Ukrajinky a pokojne aj zadarmo“. Inak povedané, primárne tie mladé, pekné, cisrodové, a hlavne nie tak úplne zadarmo. Známe sú už aj správy o šikane zo strany štátu voči transrodovým ľuďom na hraniciach, ktoré nám pripomínajú, že zákony ohľadom tranzície nikdy nie sú okrajovou témou. Cisrodoví ľudia a občania Európskej únie si neuvedomujú, že nič nie je dôležitejšie, ako mať ten správny pas. Keďže právna tranzícia nie je v niektorých prípadoch možná, alebo je veľmi náročná, v pasoch mnohých transrodových osôb nie je označené pohlavie, ktoré korešponduje s rodom danej osoby. Napriek tomu, že ženám neprináleží povinnosť stať sa súčasťou vojska, transrodovým ženám nie je umožňované prejsť cez hranice. Pre jedno písmeno v pase sa začína boj o život, ktorý nemusí vyhrať každá.
Zelenského veľké gule
Terčom kritiky sa stala aj maskulinita spojená s vojnou. Diskurz týkajúci sa vojny na Ukrajine je silno ovplyvnený patriarchálnymi naratívmi o hrdinstve mužov a starostlivosti žien. Zelenský sa stáva hrdinom s veľkými guľami, kým Putin je šialenec s energiou malého penisu, zošúverený a ešte aj Rus. Ženy opúšťajú svojich mužov, aby zachránili deti, a uchádzajú sa o feminizované a podhodnotené pracovné pozície. Muži v produktívnom veku sú nútení zostať a bojovať aj proti svojej vôli.
Mrzí nás, že muži, ktorí pomáhajú na hranici alebo varia na frontoch pre svojich spolubojovníkov a spolubojovníčky, asi nevyzerajú tak hrdinsky. Kým jedna strana úplne zabúda na prítomnosť žien vo vojsku, druhá glorifikuje statočnosť vojačiek. Vojnu a revolúcie však vyhráva neviditeľná práca, ktorú robia väčšinou ženy. Vidíme fotky našich kamarátok a známych, ako sa organizujú na hranici. Nemusia mať zbrane a sú hrdinkami, ale nikto si ich tak pamätať nebude. Lebo hrdinstvo je maskulínna záležitosť, pozostávajúca z ťažkých skúšok. Starostlivosť a vyrovnanie sa s vojnou sú síce tiež ťažkými skúškami, no v symbolickej hierarchii vojny je to málo na to, aby nám zostala spomienka.
Stále je pre nás ťažké uvažovať o tom, aké majú možnosti tí, ktorých sa situácia aktuálne týka a písať o tom, ako na nich vplýva. Nevieme si predstaviť, že existuje iná možnosť ako bojovať, a to je asi to najhoršie. Má v tejto situácii zmysel písať, že vojna je zlá? Nie je nám to všetkým jasné? Rasizmus, sexizmus a násilie (aj to vojenské) nie sú ničím novým – práve to je hrozné. Nemali by sme už byť prekvapené a následne paralyzované tým, čo vidíme na slovensko-ukrajinských hraniciach či na Ukrajine samotnej. Prekvapené však sme a tento šok nám môže pomôcť k zmene postojov alebo k aktivizácii.
Na Medzinárodný deň žien český Deník N spoločne s Apolenou Rychlíkovou z Alarmu informoval o obvinení Dominika Feriho zo znásilnenia. Sme rady, že sa prípad sexuálneho a mocenského násilia rieši s vážnosťou, ktorá mu náleží. Znamená to, že máme rady políciu? Nie, neznamená. Je to však krok, ktorým sa znovu môžeme posunúť k debate o tom, ako by sa podobné prípady mali riešiť a ako a či by mal existovať väzenský systém, alebo či by vôbec nejaký mal byť. Nie je ľahké predstaviť si svet, v ktorom sú väznice prekonané, rovnako ako nie je ľahké predstaviť si svet bez kapitalizmu, aj v prípade, keď lobujeme za ich prekonanie. Tak to máme teraz aj s vojnou. Je jednoduché vyhlásiť, že vojna je zlá, no ťažké povedať, ako sa jej má predchádzať. Áno, jedno plodí druhé a všetko navzájom súvisí, nevieme o tom však konkrétne uvažovať. Nikto nás to nenaučil. Slová o svetovom mieri sú vhodné asi iba pre modelky, deti a anarchistov a anarchistky, ktorých v spoločnosti málokto berie vážne.
Zároveň sa ale nechceme tváriť, že máme potrebné odpovede. Sú ľudia, ktorí sa týmto témam venujú celý život a k tej správnej odpovedi sa nedostali. Medzinárodní právnici a právničky, spolu so zvyškom sveta, zažívajú ako reakciu na vojnu na Ukrajine zúfalstvo a bezmocnosť. Možno aj preto, že často nerátame s tzv. efektom nezamýšľaného konania, teda že občas spravíme niečo so zámerom, ktorý sa odlišuje od výsledku. Dôležité však je robiť veci, určite o nich treba poctivo uvažovať, ale na to nemá kapitál každý a každá. Nie všetci majú čas a energiu, aby sa venovali komunitnej neplatenej práci, ale aj tá môže teraz ľuďom poskytnúť komfort. Takáto práca je produktívnejšia ako performatívny aktivizmus na sociálnych sieťach pohlcujúci mediálny priestor, ktorý by mohol byť využitý na vzájomnú pomoc. Zúčastňovať sa pomoci vo vojnou zasiahnutých oblastiach nie je tak jednoduché, ako bojkotovať kúpu produktov, a o to významnejšie to je.
Natália Heriban je študentka sociológie a genderu na MUNI v Brne
Sasi Moran je študentka pracovného práva na Tilburgskej univerzite
