Solidarita s Ukrajinou a s Palestínou: odpoveď Jakubovi Filovi

28. septembra 2024 sa v Bratislave konal solidárny pochod na podporu Palestíny. Prišiel som naň s transparentom, kde na jednej strane boli prelínajúce sa vlajky Ukrajiny a Palestíny, a na druhej strane nápis „From Ukraine to Palestine Occupation is a Crime“ – „Od Ukrajiny po Palestínu, okupácia je zločin“. Slogan som nevymyslel, prevzal som ho z propalestínskych a proukrajinských demonštrácií na Západe.

Chcel som demonštrovať, že medzinárodné právo a ľudské práva sú univerzálne. Chcel som – v čase, kedy dlhšie neboli u nás proukrajinské protesty – pripomenúť v uliciach aj ukrajinský boj. Rovnako na pripomenutie som na transparent domaľoval aj vlajku slobodnej Sýrie, ktorej boj bol v tom čase úplne zabudnutý a nikto netušil, že Asadov režim o menej ako mesiac padne.

A napokon: sme na Slovensku, a obe vlajky boli aj protestom proti Ficovej vláde. Jednak proti jeho protiukrajinskej rétorike, jednak proti cynickým nákupom zbraňových systémov od izraelského režimu vedeného vojnovým zločincom za stovky miliónov eur.

Nikto mi ten transparent nevyčítal. Nikto ma nevyháňal, nikto ma neobviňoval z parazitovania na palestínskej veci. Každý jeden človek ho ocenil, každý chápal jeho význam. Vrelo ho privítalo aj organizátorstvo.

Na protivládny protest v Bratislave 7. februára prišla aj skupina protestujúcich s ukrajinskou a palestínskou vlajkou, spolu s transparentom odsudzujúcim Roberta Fica za spoluprácu s okupantskými režimami a s vojnovými zločincami. Títo protestujúci sa s podobným prijatím, ako som sa stretol ja v septembri, nestretli – organizátori ich vykázali.

Jakub Filo a Zuzana Kovačič Hanzelová sa v podcaste z 22. februára pokúsili toto vykázanie obhájiť. Bohužiaľ, veľmi nešťastným spôsobom.

Názory, fakty a hoaxy

Na úvod poznamenám, že SME mi dáva rozsiahly priestor, že dáva napr. priestor aj Amnesty International či odborníkom na Blízky východ kritickým k izraelskej okupácii. SME pokrýva Izrael a Palestínu relatívne dobre, a moja nasledujúca kritika tak môže vyznievať príkro; dalo by sa mi namietnuť, že v komentároch a podcastoch predsa majú zaznievať rôzne názory.

A proti uverejňovaniu iných názorov nenamietam. Lenže právo na vlastné názory neznamená právo na vlastné fakty, čo sa niekedy deje. Alternatívnu realitu čítame v komentároch Petra Schutza na adresu Medzinárodného trestného súdu, kde pri ňom klame o jurisdikcii a princípe komplementarity, a na základe týchto neprávd napokon naznačuje, že ide o antisemitskú inštitúciu. Sú to veci, ktoré zavádzajú čitateľstvo, a k tomu by SME nemalo prispievať.

Nanešťastie, sobotné vyjadrenia Jakuba Fila takisto (aj keď určite nie tak extrémne, ako pri Schutzovi) prekračujú hranicu medzi vlastným názorom a vlastnými faktami. Je potrebné to rozobrať detailnejšie. Nakoľko som presvedčený, že chyby tu vyplynuli z nevedomosti, myslím si, že takéto rozobratie bude vo výsledku konštruktívne.

Palestínska vlajka symbolizuje palestínsky národ a jeho útlak

Jakub Filo v prvom rade úplne stráca zo zreteľa slovenský priestor a ignoruje vyššie spomenutý kľúčový lokálny rozmer. Piatkové protesty boli protesty proti Ficovej vláde a protestujúci prichádzali s rôznymi sťažnosťami. Patrí tam deštrukcia kultúry, korupcia, ale aj zahraničná politika. Aj ukrajinská aj palestínska vlajka patria na protivládne protesty, pretože predstavujú vznášanie konkrétnych požiadaviek slovenskej vláde. Ukrajinské vlajky mali na proteste miesto kvôli Ficovej protiukrajinskej rétorike. Palestínske vlajky mali miesto kvôli slovenským rozsiahlym nákupom zbraní od vojnového zločinca – o čom si Filo napokon mohol prečítať aj v SME. Fotografie Fica s Putinom a Netanjahuom na sprievodnom transparente toto jednoznačne komunikovali.

Transparentom a mávaním ukrajinskou a palestínskou vlajkou protestujúci jasne odkazovali Ficovej vláde: odmietame túto cynickú, odpudivú, oportunistickú zahraničnú politiku – chceme principiálnu zahraničnú politiku, založenú na medzinárodnom práve a úcte k ľudským právam. Jakub Filo tento kľúčový aspekt protestov úplne prehliadol.

Filo správne označil izraelskú vojnu v Gaze ako „na hrane genocídy“. Avšak zaznelo to len ako akási poznámka pod čiarou. Nemal som dojem, že by preciťoval urgenciu protestu proti niečomu, čo je „na hrane genocídy“, zvlášť ak sa to deje aj s podporou slovenskej vlády.

Ešte horšie v tomto kontexte je, že jeho kľúčový a falošný argument proti palestínskej vlajke – že palestínska vlajka je de facto symbolom Hamasu – je práve argument, ktorý používajú tí, čo otvorene volajú po genocíde v Gaze.

Vlajka Palestíny je… nuž, vlajkou Palestíny. Štátu nelegálne okupovaného Izraelom. Medzinárodne uznanou predstaviteľkou štátu Palestína je Palestínska samospráva, jej prezidentom je Mahmúd Abbás.  Hamas má vlastné symboly, vlastnú vlajku, a stojí v opozícii k oficiálnym predstaviteľom štátu Palestína.

Avšak ešte presnejšie treba povedať, že vlajka Palestíny ani nereprezentuje Abbása, rovnako, ako vlajka Izraela nereprezentuje Netanjahua či vlajka Slovenska Fica. Reprezentuje palestínsky národ, ktorý čelí akútnym nespravodlivostiam – čelí nelegálnej okupácii, apartheidu, a vojne, ktorá aj podľa Fila hraničí s genocídou. Najmocnejší muž na svete, americký prezident Trump, sa im vyhráža genocídnymi etnickými čistkami. A to všetko aj s podporou slovenskej vlády a premiéra Fica, ktorý si s Trumpom vymieňa priateľské pozdravy.

Genocídna propaganda operuje s tvrdením, že celý niekoľkomiliónový palestínsky národ je zhodný s Hamasom, neštátnou milíciou s 30 tisíc bojovníkmi. Tvrdením, že všetci Palestínčania si v princípe zaslúžia smrť, ale milosrdne sa im dajú ponúknuť aj etnické čistky, ak akceptujú, že ako národ neexistujú.

Jakub Filo svojím falošným tvrdením, že palestínska vlajka de facto symbolizuje Hamas, nevedomky prispieva k dehumanizácii celého palestínskeho národa.

„Džihádisti“ a „banderovci“

Takáto dezinterpretácia symbolov je, samozrejme, rozšírená aj inde. Argument s palestínskou vlajkou a Hamasom napríklad zrkadlia tí, ktorí ukrajinskú vlajku lživo nazývajú symbolom „banderovcov“ a „ukronacistov“.

A podobne je to aj pri vlajke slobodnej Sýrie. Nejeden človek mi na sociálnych sieťach ešte aj dnes komentuje transparent otázkou, že „prečo tam mám vlajku džihádistov“. Oplatí sa pri tom pristaviť, nakoľko Filo spomína aj Sýriu, aj keď ignoruje kľúčový kontext.

V roku 1980 diktátor Hafez Asad zaviedol sýrsku vlajku s dvoma zelenými hviezdami, ktorá platila ešte do minulého roku. Nešlo len o vlajku Sýrie – išlo skutočne de facto o vlajku Asadovho režimu, zavedenú Asadovým režimom. Aby počas arabskej jari sýrski revolucionári symbolicky oddelili sýrsky národ od Asadovho režimu, postavili proti nemu vlajku slobodnej Sýrie – pôvodne antikoloniálnu vlajku z 30. rokov.

Nie všetci povstalci ju akceptovali. Tí, ktorí chceli organizovať novú Sýriu na islamskom, nie národnom princípe, napr. skupiny ako Džabhat an-Nusra, používali vlastné vlajky so šahádami. To nebránilo asadistickému režimu a jeho propagandistom, aby falošne prezentovali vlajku slobodnej Sýrie ako de facto vlajku „džihádistov“ a teroristov. Vďaka desaťročiam islamofóbnej a rasistickej propagandy, zintenzívnenej počas utečeneckej krízy, padali tieto klamstvá, bohužiaľ, na úrodnú pôdu aj u nás.

Dôležité je to spomenúť z dvoch dôvodov: po prvé, na rozdiel od vlajky asadistickej Sýrie, palestínska vlajka už teraz symbolizuje palestínsky národ. Nedávalo by zmysel, aby sa palestínsky národ vymedzoval sám proti sebe. Po druhé, Filove spájanie palestínskej vlajky s Hamasom (ktorý sa, naopak, sám vymedzuje používaním vlastnej vlajky a vlastných symbolov) v skutočnosti zrkadlí asadistickú propagandu, ktorá falošne spájala vlajku slobodnej Sýrie s „džihádistami“.

Filo chcel ponúknuť Sýriu ako príklad dobrej praxe, ale napokon robí aj slobodnej Sýrii medvediu službu, keď pomáha reprodukovať logiku, ktorá poháňa asadistickú propagandu.

Pochopenie pre organizátorov

Napriek všetkému určité pochopenie pre organizátorov februárového protestu mám. Na septembrovom proteste boli všetko ľudia, ktorí chápali, ako sú ľudské práva a medzinárodné právo brutálne porušované tak na Ukrajine, ako aj v Palestíne. Chápali spoluzodpovednosť slovenskej vlády za tieto porušenia, a ostro proti tomu všetkému protestovali.

Na februárovom proteste bolo mnoho ľudí, ktorí toto chápu len pri Ukrajine, ale nie pri Palestíne. Organizátori s tým pracovali ako s danosťou a jednoducho nechceli konflikty, aj ak by vyplývali z nevedomosti, z nedorozumení, a nie zo zlých úmyslov.

V tomto kontexte – pri rozsiahlej nevedomosti, podporovanej hlboko zakorenenými predsudkami a aj šírením dezinformácií a hoaxov – mali Jakub Filo aj Zuzana Kovačič Hanzelová šancu situáciu vyjasniť, vysvetliť, a vzdelať poslucháčstvo podcastov SME. Takéto vzdelávanie by nepochybne malo byť, obzvlášť v dnešnej dobe, poslaním liberálnych médií.

Výsledkom je premárnená príležitosť, kedy šírením neprávd sa poslucháčstvo vo svojich predsudkoch len utvrdí.

Voči silnejúcim autoritárom doma aj v zahraničí sa môžeme cítiť bezmocní, no v skutočnosti zbrane máme, a to: hovoriť pravdu, a neochvejne brániť hodnoty a inštitúcie. Hovoriť pravdu je ťažké bez vedomostí, a ak tie vedomosti nemáme, vzdelávať sa je naša vyslovene morálna povinnosť.

Autor je filozof a právnik