Sociologička Zuzana Fialová: „Fosílny kapitalizmus nám zdravé prostredie ani dôstojnosť života neprinesie“
„V Helsinkách si fínsky národ daroval k výročiu samostatnosti verejnú knižnicu, ktorá je ekologická a sociálna – môžete tam stráviť celý deň a neminúť ani cent. Je to obrovská nádherná budova vybavená pre seniorov, deti a rodičov, tínedžerov, domáce kutilky, hráčov videohier… Čo si my darujeme k výročiu samostatnosti? Stožiare vo vyrúbaných národných parkoch?“ hovorí v rozhovore o ekologickej spravodlivosti sociologička z Klimatickej koalície Zuzana Fialová.
Zaujmem v tomto rozhovore pozíciu intelektuálne lenivého populistu a uvidíme, či budú tvoje odpovede presvedčivejšie, ako moje otázky. Začnime tým, že ľudia ako ty sú najnovšie niektorými politikmi označovaní za nepriateľov normálnych slušných ľudí, ktorých chcete poučovať či zakazovať im ich spôsob života. Ako sa ti s touto nálepkou žije?
Necítim to zatiaľ ako nálepku, skôr ako také jemné „svrbenie“ v konverzácii, keď sa okoliu zverím, že napriek tomu, že auto vlastním, používam ho minimálne, že nakupujem v sekáčoch, že ak nemusím, nelietam a že mäso nejem každý deň. Ak sa ľudia spýtajú, ako to mám, tak to vysvetlím. Ale moralizovať, že niekto má či nemá žiť istým spôsobom, sa mi nezdá vhodné ani zmysluplné. Nechcem naskakovať na taktiku individuálnej zodpovednosti za klimatickú krízu, ktorú tu roky presadzujú fosílne firmy. Nemyslím si, že je správne nútiť môjho suseda na dedine nepoužívať auto. Je to nezmysel. Ľudia, čo naozaj neoplývajú luxusom, ako sa povie, ledva viažu koniec s koncom, majú vo svojom živote už dosť obmedzení. Obaja so susedom sa však zhodneme, že by z rôznych dôvodov bolo fajn zakázať lety súkromných tryskáčov. Alebo zdaniť miliardárov – na začiatok. My v Klimatickej koalícii pracujeme na tom, aby štáty prijímali zodpovednosť za tvorbu lacných a ekologických riešení. Nejde o vytváranie pocitu viny, ale o to, aby tu tie možnosti boli.
Ekologická udržateľnosť je podľa viacerých politikov vraj nejaká ekoideológia alebo ekodiktát z Bruselu, nie na faktoch a vede postavená racionálna politika. Ako reaguješ na takýto argument?
Je to veľmi jednoduché. Opýtam sa ich, či sú spokojní s tým, ako sa dnes na Slovensku žije. V akom stave je zdravie obyvateľstva, duševné aj fyzické, ako vyzerá pripravenosť na výkyvy počasia či živelné katastrofy, aký je stav životného prostredia (nerada používam tento výraz, ale v tomto kontexte sa hodí), aká je kvalita pôdy a potravín, ochrana a dostupnosť pitnej vody, čistota ovzdušia, a pod. Nemusíme sa vôbec rozprávať o stave klímy. Bavme sa o zdraví a kvalite života ľudí. Ak priznáme, že niečo je zle, poďme hľadať príčiny a cesty, ako to napraviť. Veľmi ma zaráža, že mnohí inteligentní ľudia sú presvedčení, že po 35 rokoch fetišu súkromného vlastníctva a kapitalizmu vidia nápravu v tom, že budeme pokračovať rovnakou cestou, akou sme sa k týmto problémom dostali. Akoby sme tým, že kritizujeme súčasný politicko-ekonomický systém, urážali ich identitu.
Ľudia však nikdy v histórii neprijímali zásadné zmeny bez odporu či obáv, detto ak sa dotýkali ich identity.
Možno je za tým tiež neochota priznať, že aj tí, ktorí zdanlivo profitujú zo systému, sa v skutočnosti majú veľmi zle. Nie ekonomicky, ale ľudsky. A priznať si, že bezbrehá individualizácia zodpovednosti za všetko je slepá ulička, znamená spochybniť svoje celoživotné snaženie. Ak hovoríme o racionálnych argumentoch, stačí ukázať, že zbožňovaný ekonomický rast od istej úrovne rozvoja ekonomiky prestáva korelovať s kvalitou života obyvateľov. Netreba byť ekonómom, stačí sa pozrieť na príklady krajín ako USA či Veľká Británia, na čísla miery chudoby, (ne)dostupnosti zdravotnej starostlivosti, (ne)dostupnosti bývania. Iným argumentom je Rusko. Vojna generuje ekonomický rast. Napriek tomu sa tam väčšina ľudí nemá dobre. Aké racionálne dôvody dnes máme myslieť si, že ničením prírody okolo seba a biologických predpokladov života sa budeme mať lepšie?
Poďme však k podstate nášho rozhovoru. Výskumy hovoria jasne, ľudia chcú chrániť prírodu, klímu, chcú aby ju chránili vlády, štáty, ale nechcú to platiť z vlastnej peňaženky. Rozumieš tomu?
A prečo by ju mali chrániť z vlastnej peňaženky? Čo je to vôbec za otázku? Ľudia platia dane – naozaj veľa peňazí. A štáty z týchto peňazí dotujú fosílne spoločnosti. Veď čo iné je plošná „energopomoc“, ako dotovanie dodávateľov plynu? Priamymi aj nepriamymi dotáciami každoročne tečú stovky miliónov súkromným spoločnostiam, ktoré zarábajú na tom, že sa mení klíma, znečisťuje ovzdušie, ohrozuje pitná voda a potraviny. Ľudia majú úplnú pravdu, keď chcú, aby za ich dane štát robil takú politiku, ktorá chráni prírodu, nie ropné a uhoľné spoločnosti. Celý ten naratív, že ľudia by si mali za ekológiu priplácať, je chorý. My si už teraz priplácame za stav, ktorý máme. Platíme to nielen priamo, ale aj nepriamo cez zdravotné náklady, ktoré znáša obyvateľstvo a verejný rozpočet. Tri až päť tisíc ľudí ročne zomiera na Slovensku na priame dôsledky znečisteného ovzdušia. K tomu pripočítajme rôzne druhy onkologických ochorení súvisiacich so skládkami či spaľovňami. Veď si to uvedomme – súkromné spoločnosti zarábajú na výrobe a spotrebe tovarov a samosprávy znášajú náklady na likvidáciu odpadov (ani čiastočná zodpovednosť firiem za recykláciu tento problém nerieši). Takže privatizácia zisku a zospoločenštenie nákladov. Zdravotných, ekologických, sociálnych.
Argument mnohých ľudí je, že sa im nežije ľahko, dopadá na nich konsolidácia, inflácia, nízke platy, vysoké účty, a teda prečo oni, ktorí často majú problém vyžiť do konca mesiaca, majú zachraňovať ľudstvo pred koncom sveta. Berieš tento argument? Čo s ním?
Absolútne ho beriem. Veď sa pozri na ten cirkus, ako skončila konferencia COP o zmene klímy v Beléme. Najväčšie slovo tam mali ropné a uhoľné spoločnosti a štáty, ktoré z ropy profitujú. Vôbec sa nehovorilo o znižovaní emisií skleníkových plynov. Pravdou je, že tí, v ktorých záujme je, aby „doba ropná“ trvala čo najdlhšie, sa nebudú dobrovoľne obmedzovať. Prečo by sa mali obmedzovať bežní ľudia? Na druhej strane si myslím, že prechod na obnoviteľné zdroje energie so sebou prináša nielen oslobodenie od špiny spaľovania fosílnych zdrojov, ale aj nebývalú demokraciu. Dáva možnosť decentralizovať prístup k energii, vytvárať energetické spoločenstvá, dať kontrolu nad energiou samosprávam. Na rozdiel od fosílnych zdrojov (vrátane jadra), ktoré sú veľmi centralizované. To je veľká revolúcia a nečudo, že sa tomu politici bránia. Kontrola nad cenami energií je totiž silný mocenský nástroj. Preto nehovorme o „zachraňovaní ľudstva pred koncom sveta“, ale o tom, ako zlepšiť náš život tu a teraz, ideálne s výhľadom do budúcnosti tak, aby sme neničili prírodné bohatstvo svoje ani iných krajín. Mne sa napríklad páčia koncepty regeneratívnej ekonomiky – zameranej nielen na udržateľnosť, ale aj na regeneráciu prírody, zdravia, spoločenského života. Od výroby sa vieme posúvať k oprave vecí, náprave systémov, uzdravovaniu, ochrane a opatere. Tieto činnosti vedia generovať príjem aj inú kvalitu života. V globálnej ekonomike zatiaľ nie sú dominantné, ale tam, kde sa presadzujú, ukazujú, že extraktivizmus nie je jedinou možnou cestou rozvoja.
V čom pre teba osobne spočíva podstata sociálne spravodlivej zelenej transformácie?
Každá politika by mala dávať zmysel tým, ktorých sa týka. Ak sa má niečo zmeniť, musí byť jasné, prečo to máme zmeniť a k čomu smerujeme. Žijeme v období dezilúzií. Moja generácia vyrástla na nádeji Nežnej revolúcie, že budeme mať slobodu a prosperitu. Teraz vidíme, že sme dosiahli ich zdeformované podoby. Sloboda aj prosperita závisia od našej kúpnej sily, globálne korporácie ako Meta či Google ovládajú naše životy viac než volená polisotická reprezentácia. Sme svedkami obrovského nárastu sociálnych rozdielov globálne aj v rámci Slovenska. Podľa ŠÚ SR je takmer pätina obyvateľstva pod hranicou chudoby. Zvyšok krajiny pritom dúfa, že sa tam neocitne tiež. V 90. rokoch sme blúznili o „konci dejín“ a dnes máme za hranicami najkrvavejšiu vojnu od druhej svetovej. Sociálne spravodlivá zelená transformácia je o vytváraní príležitostí zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí na Slovensku.
„Zlepšiť kvalitu života všetkých ľudí,“ kto by to nebral… Ale čo to konkrétne znamená?
Ak hovoríme o rekonštrukcii krajiny, meradlom kvality by nemali byť abstraktné ukazovatele ako HDP, ale konkrétne parametre kvality života obyvateľstva: napr. dĺžka dožitia v plnom zdraví, dostupnosť základnej lekárskej starostlivosti, dostupnosť dôstojného bývania, dostupnosť zdravej stravy, duševné zdravie mládeže, a pod. Pre mňa je zaujímavou referenciou ľudská dôstojnosť. Nedá sa síce zmerať, ale akosi všetci v bruchu cítime, čo je dôstojné a čo už nie. Takže napríklad ak diskutujeme o dostupnej a bezemisnej doprave, môžeme sa pýtať, či je dôstojné, aby ľudia mrzli na zastávkach pre zrušené spoje, ale tiež, či je dôstojné stáť hodiny v zápche v najnovšom elektromobile. Zelená transformácia by mala tiež v sebe zahŕňať spoluprácu. Myslím tým spoluprácu s prírodou aj spoluprácu ľudí pri hľadaní riešení. Ak obciam bez ich súhlasu arogantne zhora naplánujeme veterné parky bez toho, aby mali možnosť sa k nim vyjadriť a mať z nich priame benefity, nemôžme sa čudovať, že budú ľudia zúriví a privítajú každého šarlatána, ktorý sa ich akože zastane proti „Bruselu“.
Ako Klimatická koalícia a FES-Slovensko sme predstavili koncept „Environmentálneho životného minima“. Väčšina ľudí pravdepodobne tento pojem počuje po prvýkrát. Čo praktické prináša pre krajinu, pre ľudí?
Každý asi počul o životnom minime. Je to finančné vyčíslenie (akokoľvek ťarbavé a nedostatočné) minimálneho príjmu, ktorý by mal stačiť na živobytie. Voľky-nevoľky štát priznáva nárok na túto sumu každému človeku na svojom území. Environmentálne životné minimum je prístup, ktorý hovorí, že na to, aby sme žili dôstojný život, potrebujeme mať základné podmienky prežitia. Dostup k pitnej vode, zdravému a nutrične hodnotnému jedlu, čistému ovzdušiu, bývaniu, v ktorom sa celoročne udržiava teplota vhodná pre život, doprave za základnými životnými potrebami, ale aj napríklad dostup k zeleni ako podmienke fyzickej a duševnej regenerácie. Ide o to, že financie nám nezabezpečia tieto základné potreby, pokiaľ pre ne nebudú vytvorené podmienky či ochránené ich zdroje. Príkladom je pitná voda. Ak štát neochraňuje zdroje pitnej vody, ale povoľuje výruby lesných porastov, ktorých dôsledkom je erózia a povodne, či budovanie spaľovní odpadov na zdrojoch podzemnej vody, výsledkom je zníženie kvality a množstva dostupnej vody. NKÚ upozorňuje na privatizáciu vodnej infraštruktúry, čo má za následok, že štát nemá pod kontrolou cenovú politiku. Pitná voda pritom nie je komodita na predaj, ako to deklarujú firmy ako Coca Cola či Nestlé, ale základné ľudské právo definované OSN. Neznamená to, že by mal každý právo ľubovoľne plytvať pitnou vodou. Ide o to, zabezpečiť k nej spravodlivý a férový prístup pre každého.
Opýtam sa ešte inak, čo by sa na Slovensku zmenilo, ak by bolo environmentálne minimum dôsledne naplnené?
Ak by bolo naplnené, museli by všetky zákony, vrátane ten o štátnom rozpočte, zabezpečiť štandard EŽM. Národné stratégie, nielen tie súvisiace priamo so zmenou klímy (napr. Stratégia adaptácie na zmenu klímy), ale aj tie týkajúce sa napr. rozvoja regiónov, dopravy, verejného zdravia či vzdelávania, by museli v prvom rade odpovedať na otázku, či vieme zabezpečiť dôstojný život ľuďom na našom území. Napríklad, ako vieme riešiť znečistenie ovzdušia: aj to priemyselné, aj to spôsobené individuálnym kúrením. Ľudia predsa nekúria drevotrieskou, lebo sa im to páči. Väčšinou je to preto, lebo na iné nemajú. Programy ako Populair, ktoré sa zaoberajú osvetou obyvateľstva, sú výborné, musia byť ale doplnené riešeniami v oblasti chudoby, zdravotnej prevencie, a zároveň dostupných dotácií na úpravu príbytkov a riešenie vykurovania či chladenia, ktoré bude spĺňať základné zdravotné parametre.
Mnoho opatrení by sa asi malo udiať v prostredí, kde ľudia trávia väčšinu času, teda miest a obcí.
Áno, ak hovoríme o plánovaní miest a financiách na verejné priestory, dôležitým kritériom sú ochladzovacie zóny počas horúčav. Dôležitosť kvalitnej mestskej zelene je nezastupiteľná. Pričom kvalitná znamená robustná a ideálne v súvislých pásoch, nie úbohé tenké stromčeky v kvetináčoch. Takisto pešie trasy pre matky s deťmi, ktoré sú prirodzene zatienené. Oddychové miesta pre seniorov, kam vedia prísť a ochladiť sa v horúčavách. Na takéto úpravy musí štát zabezpečiť samosprávam nielen finančnú, ale aj metodickú a odbornú podporu. Takisto treba venovať veľkú pozornosť záchranným systémom, mapovaniu rizík ako sucho, horúčavy, prívalové zrážky, povodne, a pod. a pravidelne ich vyhodnocovať. Živelné katastrofy sú stále častejšie a potrebujeme byť pripravení a vybavení na to, aby sme ľuďom vedeli poskytnúť základnú záchranu a podporu pri obnove. Znamená to aj prevenciu a účinné informovanie obyvateľstva v koordinácii štátnych zložiek so samosprávami a dobrovoľnými skupinami. Celkovo ide o to, aké priority si vlády kladú, ako plánujú, ako rozhodujú o verejných výdavkoch, koho záujmy ochraňujú.
Snažíme sa teda presunúť ťažisko ekologických opatrení z roviny zákazov či povinností do roviny práva a nároku ľudí na zdravé životné prostredie, a teda k zodpovednosti štátu za naplnenie týchto práv. Koho tento koncept berie na zodpovednosť a čo majú títo zodpovední zabezpečiť?
Pozeráme sa na klimatické ohrozenia z pohľadu práv jednotlivcov a komunít a nároku na rešpektovanie základných podmienok dôstojného prežitia. Nositeľmi povinností sú v tomto prípade národné štáty, ktoré majú zabezpečiť, aby tí, čo využívajú prírodné zdroje napríklad na biznis, tak robili spôsobom, ktorý neohrozuje život. Túto filozofiu potvrdzuje napríklad aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva proti Taliansku v prípade obyvateľov postihnutých skládkou prevádzkovanou súkromnou spoločnosťou. Štát sa vyhováral, že on za znečisťovanie nemôže. Súd mu nedal za pravdu a hovorí, že je to štát, čo nastavuje pravidlá a čo má na starosti bezpečnosť a zdravie obyvateľstva. Samozrejme nikomu negarantujeme právo na súkromný bazén s celoročným vyhrievaním či dva elektromobily. Existujú však autori, ktorí tvrdia, že ak chceme prežiť, bolo by treba určiť aj „environmentálne životné maximum“ – teda maximálnu spotrebu prírodných zdrojov na človeka – ale to nechajme zatiaľ v rovine myšlienkových experimentov…
Ak si zoberieme tému uprednostňovania verejnej dopravy, musíme pracovať s úplne inou životnou situáciou ľudí v meste a na vidieku. Ako chcem rodine na dedine, ktorá jazdí na SUV s dieselovým motorom, kde vozia deti, psa, lyže, záhradné veci, atď., povedať, že ich dopravné návyky sú ekologicky nezodpovedné a mali by ich zmeniť?
No to je práve to. Návyky môžu meniť tí, ktorí majú možnosť voľby. Ty sa v meste môžeš presúvať MHD, nepotrebuješ auto na cestu do práce. Avšak aj ty, aj ja vozíme deti za vzdelaním, lebo sa nevedia prepraviť inak. Mnohí ľudia však nemajú žiadne iné alternatívy, len staré auto. Nejdú im spoje, alebo idú príliš zriedkavo a v nevhodných časoch, nenadväzujú na seba. Potrebujú sa dostať do práce, školy, k lekárovi či na základné nákupy, najmä mnohé ženy opatrujú iných členov rodiny, a to často bez auta nedokážu. Veľmi čerstvý prieskum Inštitútu 2050, ktorý bol robený na veľkej vzorke obyvateľstva všetkých možných profilov, ukázal, že väčšina ľudí nepotrebuje za každú cenu jazdiť autom. Cena verejnej dopravy pre nich pritom nie je ten najväčší problém. Tým sú práve chýbajúce spoje či nespoľahlivosť. Ja celkovo nepodporujem riešenia, ktoré udierajú na bežných ľudí – a tým myslím nielen tých najchudobnejších, ale aj takých ako ty či ja. Ochrana klímy by sa mala začať od toho, že zaplatia jednak tí, čo majú miliardové majetky a neplatia dane, pričom všetci získali svoj majetok na priamom či nepriamom drancovaní ľudí a planéty. Takisto by mali platiť vyššie dane tí jednotlivci a firmy, ktorí sú priamo zodpovední a profitujú z klimatickej zmeny. Bodka. Ostatné je o hľadaní riešení, ako zlepšiť životy, ekonomiku, sociálnu situáciu ľudí a ako vedľajší efekt vieme zlepšiť aj životné prostredie.
Najnovší, akoby „smrteľný“ argument proti zeleným politikám je, že sú brzdou konkurencieschopnosti, bez ktorej to pôjde s EÚ dole vodou. Nielen ekonomicky a sociálne, ale aj demokraticky, pretože prepad blahobytu generuje nespokojnosť, frustráciu a potrebu vlády tvrdej ruky. Ako odpovedáš na tento argument?
Prepad blahobytu nespôsobil „green deal“, ale neoliberálny kapitalizmus (hoci je pravdou, že prvý je produktom druhého). Keďže politické a ekonomické elity potrebujú udržať „business as usual“ čím dlhšie, hľadajú všetky množné stratégie, ako si uchovať zisky a nemusieť nič transformovať. Je to rovnaké ako s tabakovým biznisom. Spoločnosti investovali veľké peniaze do klamstiev, že fajčenie neškodí, potom do „light“ verzií svojich produktov, a teraz do fajčiarskych výrobkov pre deti, ktoré sú extrémne toxické a nie je tej sily, ktorá by dokázala zastaviť ich predávať. Keďže ľudia začínajú vnímať, že blahobyt je veľmi krehký a pre väčšinu nedostupný, treba nájsť vinníka. Tým je zelená politika EÚ. Ale veď dobre, z druhej strany neoliberálne riešenia ako emisné povolenky do veľkej miery spĺňajú ten stereotyp: firmy zarábajú – ľudia platia. Veľké mimovládne organizácie pritom ponúkajú Európskej komisii modely financovania zelených politík z čistých ziskov fosílnych spoločností tak, aby sa to nedotklo ani cien, ani práv zamestnancov v týchto firmách. Dá sa to. Chýba však politická vôľa tieto kroky uskutočniť. Preto je pre mňa ťažké obhajovať emisné povolenky, lebo viem, že existujú aj iné riešenia.
Prečo vo verejnej debate o ekologickej udržateľnosti len málo zaznieva otázka nákladov nekonania, teda téma reálnych strát, finančných, na životoch alebo kvalite života, ak klímu a životné prostredie chrániť budeme nedostatočne
Celý ekonomický model súčasného kapitalizmu je založený na klamlivej premise, že externé zdroje možno čerpať donekonečna. Všetky vedecké poznatky a aj bežný úsudok hovoria, že to nedáva zmysel. Európska civilizácia najprv čerpala externé zdroje na iných kontinentoch v podobe otrockej práce a prírodných zdrojov, keď už vyčerpala tie vlastné. Teraz nám dochádzajú územia, ktoré sa dajú kolonizovať a národy, ktoré by sa dali zotročiť. Navyše, zahmlieva sa v odpovedi na otázku, čo je vlastne kvalitný život? Je to naozaj nezmyselná práca za počítačom, stres a vyčerpanie, nedostatok času na rodinu a priateľov len preto, aby som splácala úver za dom, ktorý vlastne nemám kedy využiť?
Myslíš, že prichádza čas, kedy budeme pripravení redefinovať, čo znamená „kvalita života“?
Prečo nie? Koncept EŽM je zaujímavý aj tým, že kladie výzvu reklamným sloganom na úspech a prosperitu. Je známkou kvality života klimatizovaný dom s bazénom a betónovým plotom alebo bezplatná verejná pláž, kde sa viem okúpať, oddýchnuť si, stretnúť známych a cítiť sa bezpečne? To druhé bežne vidíte vo Švajčiarsku či v Dánsku, teda v bohatých krajinách, kde by ľudia nemali problém zaplatiť si súkromný bazén. Ale hodnotu vidia inde. Aj na Slovensku máme také priestory a osvietené samosprávy, ktoré ich z verejných zdrojov udržujú a starajú sa o ne. V Helsinkách si fínsky národ daroval k výročiu samostatnosti verejnú knižnicu, ktorá je ekologická a sociálna – môžete tam stráviť celý deň a neminúť ani cent. Je to obrovská nádherná budova vybavená pre seniorov, deti a rodičov, tínedžerov, domáce kutilky, hráčov videohier… Čo si my darujeme k výročiu samostatnosti? Stožiare vo vyrúbaných národných parkoch? Cenu nečinnosti je ťažké vyčísliť, pretože za zhoršenie základných životných podmienok budeme platiť stratou sociálneho zmieru. A to je v našej krajine a geografickej polohe väčšia hrozba, než klimatická katastrofa.
Ako verejne činná sociologička diskutuješ s mnohými ľuďmi s mnohými názormi. Ako sa ti darí s témami, o ktorých hovoríme, dostať mimo tvojej „bubliny“, ako sa ti darí držať debatu vo vecnej rovine faktov aj riešení a celkovo pozitívnom nastavení?
Ako som povedala, predovšetkým ľudí nementorujem. Tých, čo majú možnosť voľby, je možné inšpirovať k zmene. Nie cez výčitky či potrebu „obetovať sa“, ale skôr tak, že ukážeme, čo tým môžu získať. Ak si vymenia kotol či založia energetické spoločenstvo, ušetria na energiách. Smart riešenia sú cool. Ale aj downsizing môže byť niekedy atraktívny. Moja motivácia k používaniu verejnej dopravy nie je primárne ekológia, ale oddych a zníženie stresu. Pri ceste v autobuse či vo vlaku si viem oddýchnuť, premýšľať, zdriemnuť si, čítať alebo aj pracovať. Pri šoférovaní môžem možno počúvať podcasty. Ale prídem do práce unavená a ešte som nič neurobila. Je to o tom, nebyť otrokom toho auta ale zorganizovať si život tak, že ho používam málo. Keďže však bývam na dedine, nemôžem sa ho vzdať. Na Slovensku však sú stotisíce, ak nie milióny, ľudí, ktorí nemajú možnosť voľby. Život u nás sa za posledných 30 rokov nastavil tak, že bez auta sa takmer nedá žiť alebo byť súčasťou civilizácie. Nezabúdajme, že chudoba nie je nedostatok peňazí, ale pocit vylúčenia a nedostatku. Takže najprv sme z auta urobili nutnosť tým, že sme krajinu zorganizovali okolo ciest a teraz zvýšime cenu pohonných hmôt, aby sme časť obyvateľstva od tej dopravy odstrihli. Čo dosiahneme? Vylúčenie, ktorého následkom je hnev a ten sa bude rinúť ulicami a hľadať vinníka. Takže vecne v rovine faktov hovorím vplyvným a vzdelaným ľuďom v mojom okolí, že kým bude ekológia luxusom, bude tá téma polarizovať a bude vhodným materiálom pre extrémistov.
Ľudia vystresovaní rôznymi krízami, rastúcimi cenami, konsolidáciou, ale aj agresivitou politiky nechcú preto počuť ďalšie „zlé správy“ o hrozbe klimatickej krízy. Ako teda upozorňovať na potrebu konania a hrozby nekonania?
Zastať sa tých, ktorí sú oslabení a znevýhodnení. V každom smere. Vrátiť „do módy“ solidaritu. Nepotvrdzovať naratív o chudobe ako o zlyhaní jednotlivca. Hovoriť o záchrane slovenskej prírody ako o súčasti slovenskej identity. Ukazovať úspešné riešenia, príklady bývalých baníckych miest ako Partizánske či Prievidza, ktoré dekarbonizujú svoje vykurovacie systémy, či Komárno a Dubnica n. V., ktoré si robia podrobné mapovanie klimatickej zraniteľnosti, alebo Trnava, ktorá už pred rokmi realizovala veľký participatívny proces plánovania adaptačných opatrení na vysoké horúčavy a zadržiavanie vody v pôde. Chváliť slovenské firmy, ktoré bez štátnych dotácií prinášajú ekologické riešenia a sú ekonomicky úspešné nielen doma, ale aj v zahraničí. Presadzovať zapájanie ľudí do hľadania riešení. Vysvetľovať a pýtať sa, počúvať, brať vážne obavy a strach z budúcnosti. Plánovať politiky na základe dát a nie pocitov a nálad politickej reprezentácie. Šíriť pravdivé dobré správy a naučiť sa konečne chváliť sa úspechmi.
Úplne na záver, čo bol v ostatnej dobe tvoj najlepší aj najhorší zážitok, skúsenosť, poznatok v debatách o ekologickej udržateľnosti?
Začnem najhorším, lebo chcem skončiť pozitívne. Aktuálne ma veľmi sklamala verejná diskusia okolo vlakových havárií a leteckej linky z Bratislavy do Košíc. Na jednej strane je nehorázne, že sa vládni predstavitelia chvália, akým skvelým riešením je letecké spojenie. Nejde tu o emisie, ale o to, že za peniaze, ktorými sa bude dotovať linka pre pár ľudí, ktorí ju vlastne nepotrebujú (konkrétne severná trasa do Košíc je vlakmi celkom slušne obslúžená), by sa mohla zlepšiť katastrofálna dopravná situácia v regiónoch. Iným aspektom je vytváranie dojmu, že vlaková doprava je nebezpečná a nefunkčná. Je pravda, že v niektorých regiónoch je vo veľmi zlom stave, napriek tomu ide z hľadiska počtu úmrtí a zranení o najbezpečnejší druh dopravy na Slovensku. V počte úmrtí a ťažkých zranení vyhráva tá automobilová. A teda vlakové nešťastia by mali vyvolávať verejný tlak na skvalitnenie železničnej dopravy a nie slúžiť na utvrdzovanie ľudí v názore, že cestovať vlakom znamená riskovať život. Najlepší poznatok sú už spomínané výsledky veľkého prieskumu Institutu 2050, ktoré dlhodobo potvrdzujú aj iné dáta z iných zdrojov a prinášajú nové podrobné poznatky o dopravnej chudobe. Verejnosť v skutočnosti podporuje ochranu prírody a zavádzanie zelených riešení v priemysle, ekonomike aj verejných službách. Odmieta zákazy, na druhej strane však mnohí pripúšťajú, že zmeny znamenajú dočasné nepohodlie. Túžia po zrozumiteľnom pláne a aspoň akej-takej predvídateľnosti. Keby sa tí, ktorí dnes píšu zákony a spravujú verejné financie, riadili týmito výsledkami a nielen z kontextu vytrhnutými politickými preferenciami, žilo by sa nám tu všetkým lepšie.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.