Silent Night: Nie sme slobodomurárska lóža

Jakub Juhás9. januára 2019868

Kurátorský prístup Ondřeja Lasáka je dobre rozpoznateľnou značkou na mape pražskej experimentálnej hudobnej scény. S Wimom Dehaenom stojí za vydavateľstvom Genot Centre, ktoré dlhodobo prekračuje svoj lokálny tieň, pričom dokáže zaujať zahraničných umelcov a médiá. Okrem toho je Lasák spoločne s úzkym okruhom nadšencov iniciátorom formátu Silent Night, ktorého snahou je predstaviť abstraktnú hudbu z inej poslucháčskej perspektívy. Výsledkom je doposiaľ šestnásť edícií „spacích“ koncertov so základňou v tanečnom divadle PONEC.  

Ako by si charakterizoval začiatky promotérskych aktivít Genot Centre a kam by si ich zaradil v kontexte pražskej hudobnej scény?

Naším prvotným impulzom bola nespokojnosť so spôsobom, ako sa prezentovala ambientná a abstraktná hudba. Mohol som ísť na akýkoľvek koncert a vždy som sa cítil ako v školskej alebo kostolnej lavici, kde sa pozeráš na niekoho s notebookom na vyvýšenom mieste, pričom sa za ním premieta mihotajúca sa tráva. Po takomto zážitku mi prišlo absolútne legitímne, keď ľudia hovorili, že ich podobná hudba serie alebo nudí. My sme chceli nájsť inú cestu a urobiť akciu tak, aby nepôsobila mŕtvo a najmä, aby si z hudby nemal stále ten istý, dookola sa opakujúci zážitok. Samozrejme, aj ja som si prešiel obdobím, keď som o minimalistickej či ambientnej hudbe šíril podobné reči, napríklad, že je to len backgroundová hudba k učeniu. Práve preto ma dnes zaujíma spôsob, ako priviesť ľudí k otvorenému a pozornému počúvaniu. Jednou z možností je vytvoriť vhodné podmienky, aby to nebola len ďalšia nekomfortná úloha, pri ktorej sa cítiš strnulo. Čo sa týka kontextu, mali sme pocit, že podobná hudba sa tu buď neprezentovala vôbec, alebo ak sa aj prezentovala, tak v odlišných kulisách. Tanečnejšie veci fungovali v Neone a ostatná abstraktná hudba sa pohybovala na hranici medzi na prvý pohľad temnou estetikou, ktorá mala blízko k post rocku alebo metalu, a archaickým ambientným zvukom, ktorý tu razilo Radio 1.

Hovoríš o prvotnom impulze, ale mali ste nejakú skúsenosť, či už poslucháčsku, alebo organizačnú, s takýmto druhom akcií? Kto vlastne prišiel s konceptom Silent Night?

S nápadom prišiel Jarda Petřík z Radia Wave, ktorý sa vtedy vrátil z festivalu Unsound, kde Robert Rich oživoval koncept spacích koncertov z deväťdesiatych rokov. Chcel usporiadať celonočný koncert u seba v byte, no my sme sa ho snažili presvedčiť na ambicióznejší projekt. Wim Dehaen, s ktorým vedieme vydavateľstvo Genot Centre, zhodou okolností poznal ľudí z antverpského Slaapwel labelu, ktorý sa orientuje špeciálne na hudbu a koncerty k spánku. Spojili sme sa s riaditeľom, poprosili ho o praktické informácie ohľadom organizovania, podpory a možných komplikácií spojených s podobným typom akcií. Prvý diel sa odohral v máji 2015 v rámci spolupráce medzi Waveom a Genotom, ktorá pokračuje úspešne až dodnes. Vtedy to bol klasický začiatočnícky punk bez premyslenejšej dramaturgie a hlavne scénografie, teda ak do nej nepočítame rôzne porozhadzované matrace. Počnúc druhou edíciou sa už lístky začali vypredávať minimálne za jeden deň, skôr však za pár hodín či desiatok minút.  

Keď už hovoríš o vypredaných lístkoch, podľa čoho ste nastavili kapacitu priestoru a akú veľkú rolu v tom zohráva pohodlie poslucháčov?

Dlhodobo pracujeme s cieleným obmedzením počtu návštevníkov. Pri stanovenom počte a veľkosti priestoru vieme na všetko dohliadnuť, dokážeme dotiahnuť všetky detaily a ľudia sa u nás cítia pohodlne, skoro ako doma. Zároveň môžeme zabrániť anonymite a pocitu neprístupnosti. Obmedzenie kapacity nočnej časti na štyridsať ľudí nie je naša túžba stať sa slobodomurárskou lóžou, ale praktické rozhodnutie súvisiace s vyladením priestoru. Viac matracov sa tam jednoducho nezmestí. Spomínam si na články o Maxovi Richterovi, jeho nechutne gýčovom albume Sleep, ktorý následne predstavil v rámci osemhodinového koncertu v továrenskej hale berlínskeho festivalu Atonal. Celé to vyznelo ako dočasný vojenský lazaret s geometricky naukladanými ležadlami uprostred chladných betónových pilierov. To je jeden z príkladov, kedy si uvedomíš, že organizátori nepremýšľajú nad tým, ako to môže celé pôsobiť, ale skôr vsádzajú na cool priestor a renomované meno umelca. K tomuto sa tiež viaže niekoľko predsudkov okolo Silentu. Napríklad sa z nás posmievajú, že organizujeme vankúšové vojny alebo nejaký príjemný ambient, ale naším cieľom nie je pohládzať niečie duše. Zároveň však nechceme, aby si sa musel báť, že na teba spadne trám alebo ti bude zima, a kvôli tomu vyfučí celá akcia niekam do stratena.

Mám pocit, že na Silent Night dokážete prilákať aj ľudí, ktorých bežne nestretneš na koncertoch experimentálnej hudby. Otázka, ako rozšíriť poslucháčske kruhy, je jedna z najpálčivejších, najmä v kontexte scény, ktorá sa snaží prezentovať nové zvuky a prístupy.

Našou prioritou bolo vytvoriť podmienky pre pohodlné a pozorné počúvanie, nie zámienku ísť na pivo. Už od prvého dielu oslovujeme širšie publikum. Nerobíme si zálusk na status najalternatívnejšieho kolektívu, ktorý robí najbizarnejšie akcie v meste. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že ľudia sú omnoho otvorenejší, než sa zvyčajne hovorí, a tá otvorenosť je spojená práve so samotným kontextom akcie. Vezmi si napríklad nejaký hnusný klub, kde hrá strašný underground. Je tam totálna prevaha mužov v čiernych tričkách a ty máš hneď od začiatku pocit outsidera, ktorý vstúpil do zlých dverí. Ak tam ešte hrá hudba, ktorú nedokážeš hneď uchopiť, cítiš sa byť súdený, pričom ľudská psychika funguje tak, že ak niečomu nerozumieš, vypestuješ si voči tomu obrannú reakciu. Nám sa podarilo urobiť pár akcií, kvôli ktorým dostávame od ľudí opätovnú šancu, čo môže byť dôsledok toho, že nevytvárame dojem temného undergroundu alebo uzavretej sekty. Hlavne nechceme pôsobiť ako triedny zraz opakujúci sa každé dva mesiace.

Ako sa vyhýbate tomuto klaustrofobickému efektu? Ako by si opísal vaše obecenstvo?

Povedal by som, že je to rovnomerne rozdelené medzi ľudí, ktorí sa k nám pravidelne vracajú, ale potom sa tam opakovane objavujú aj noví ľudia, za čo sme veľmi vďační. Navštevujú nás tiež ľudia z rôznych kútov krajiny, ktorí u nás môžu prespať, a nemusia si tak platiť drahý hotel, vďaka čomu sa dokážeme vyhnúť nálepke pragocentrizmu. Máme jednoducho radosť z nášho publika, ktoré je dostatočne farebné a gendrovo vyvážané, čo je pre nás príjemný dôkaz toho, že naše akcie pôsobia zvonka otvorene a nie bubácky. Problém vidím skôr v tom, ako veci odpromovať a získať na ne podporu. Čo sa týka Silent Night, máme šťastie, že nám pomáha Radio Wave. Pri iných akciách je to komplikovanejšie, keďže u nás nefungujú žiadne kultúrne kanály. Najlepšie fungujúci informačný kanál o kultúre je GoOut, ktorý zároveň predáva lístky. Ďalším problémom je, že tým, ako tu pred štyrmi rokmi vybuchla tanečná scéna, sa plno ľudí naučilo chodiť každý týždeň na párty, čo im zákonite zožerie energiu, financie a ochotu skúšať ešte niečo iné. Aj ja si chodím zatancovať, ale ak pristúpiš na určitý opakujúci sa vzorec, objavuje sa nebezpečenstvo straty rozhľadu, chcenia objavovať a potrebnej otvorenosti voči variabilnosti scény.

Od začiatku ste dramaturgiu delili na prvú – koncertnú a druhú – spaciu časť? Existuje nejaký ideálny prístup k druhej časti? Zaujíma vás viac pozorovanie stavu medzi bdením a snením alebo spôsob, akým sa poslucháč popasuje so špecificky diskomfortnou situáciou?  

Ideálny by bol desaťhodinový prúd hudby bez prestávky medzi spomínanými časťami. Prvé edície nás totiž zaujímal hlavne stav medzi snením a bdením, lucidné snenie a podobné princípy. Na dvanástej edícii u nás hrala kanadská skladateľka Kara-Lis Coverdale, ktorá nám odhalila úplne nové možnosti toho, čo si môžeme dovoliť so zvukom po polnoci. Sama si vyžiadala päťhodinový koncert, ktorého hlasitosť bola na hranici znesiteľnosti. Ako organizátorovi mi vtedy bolo fakt úzko. Ráno som očakával naštvané reakcie, no pri rozhovoroch som nezaznamenal jedinú sťažnosť. Jej vďačíme za reštart, ktorý nás vytrhol z uvažovania, či sme sa za ten čas už nevyčerpali.

Polovica ľudí, ktorí nás navštívia, nemá ambíciu zažívať hudbu, v tom je to podobné ako pri techno parties. Oni k nám prídu zažiť seba a je im v podstate jedno, akí sú tam hudobníci. Zo začiatku ma to vyslovene sralo, pretože mená, ktoré bookujeme, si zaslúžia oveľa viac pozornosti. Po desiatej edícii prišiel zlom a ja som si naraz povedal, že môžeme vyskúšať úplne čokoľvek. Nemusíme sa orientovať nutne na hudbu k spánku. Pokojne môžeme návštevníkov konfrontovať s celonočnou zvukovou tortúrou. To síce nie je náš cieľ, ale čím ďalej, tým viac pracujeme s momentmi, ktoré by mali ľudí prebrať a udržať ich v polhodinovom spacom cykle.    

Aké sú samotné reakcie účastníkov?

Väčšinou ide o dva prípady. Buď riešia, že nemohli zaspať a berú to ako niečo negatívne, alebo že naopak, zaspali príliš rýchlo a berú to tiež ako niečo zlé. Celý večer potom vyzerá ako boj so sebou samým. Z tohto pohľadu ma baví konfrontovanie sa s danou situáciou, na ktorú nie si zvyknutý, ale nemáš inú možnosť, len na ňu fyzicky reagovať. Ráno potom nestretávaš pekne vyspatých ľudí, ale skôr zničených zombies. Na raňajkách si všetci spolu sadnú a môžu prehodiť pár slov o svojich nočných zážitkoch. Presne vidíš, že keď je to niekto nový, tak dokáže oceniť pre mňa úplne samozrejmé veci alebo naopak, vyzdvihnúť najvyhrotenejší bizár. Niekto napríklad hovorí o svojich vnútorných zážitkoch, popisuje sny či spomienky a snaží sa rozpamätať na konkrétnu pasáž a čas, o koľkej hodine to vlastne bolo. Bez raňajok a podobnej diskusie by od nás ľudia odchádzali mentálne a fyzicky unavení, čo samozrejme nechceme.  

Máš jedinečnú príležitosť formovať názory návštevníkov, ktorí prichádzajú do Ponca s nulovou alebo minimálnou skúsenosťou s abstraktnou alebo ambientnou hudbou. Pracujete vedome so vzdelávacím presahom? Upozorňujete na fenomény v pozadí kurátorskej či dramaturgickej práce?  

Rozhodne. Pre množstvo ľudí je kultúra formou vypnutia alebo zábavy. S úsmevom hovorievam, že ma nebaví zábava. Naše veci môžu byť zábavné, ale zároveň by mali mať v sebe vzdelávací prvok. Snažíme sa posúvať poslucháčske hranice, konfrontovať poslucháčov s novými zvukmi, podnecovať ich k aktívnemu posluchu, ktorý súvisí s určitým naladením a nielen s obmedzeným porovnávaním, že niečo znie tak či onak.  Ako organizátori chceme byť dobre rozpoznateľní. Na každej edícii predstavujeme umelcov tak, aby to bolo pre nových návštevníkov prístupnejšie a aby sme ako komunita neostali v rovine anonymity. Opakovane hovoríme o organizátorskej realite, aké sú náklady, prečo naše akcie musia niečo stáť a prečo sú akcie zadarmo sračka, ktorá kazí život všetkým naokolo. Väčšina ľudí, ktorí do toho nevidia, si myslí, že koncert sa tak nejako udial, hudobník bol úžasný a že sa to celé zhmotnilo z peny a na konci sa na všetko zabudne. Forma edukácie môže byť rôzna, či už upozorníš na osobu a robotu zvukára, scénografa, priblížiš, kto robil vizuál, svetlá a kto nám pomáhal alebo zdôrazníš energiu kolektívu, bez ktorého by to nikdy nedopadlo tak dobre.

Rozhovor pripravil poslucháč, teoretik a kurátor hudobného vydavateľstva mappa editions Jakub Juhás

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: