Dávny sen o štáte dvoch národov

Shlomo Sand9. januára 2024180

V Palestíne sa počiatky komunizmu (1919) spájajú so židovskými imigrantmi, ktorí opustili sionistické hnutie, aby založili Židovskú socialistickú robotnícku stranu. Tá sa v roku 1922 premenovala v jazyku jidiš na Palestínsku komunistickú stranu (PKS). Strana sa pripojila k Tretej internacionále (Kominterne) vedenej Komunistickou stranou Sovietskeho zväzu.

PKS sa počas celej svojej existencie dištancovala od sionizmu, ktorý považovala za nelegitímne kolonialistické hnutie. Komunisti si nemysleli, že Židia z celého sveta tvoria špecifický národ, ani neočakávali, že sa budú po dvetisíc rokoch dožadovať historického práva na Palestínu. Odmietli Balfourovu deklaráciu1Balfourova deklarácia predstavuje otvorený list z 2. novembra 1917, ktorý adresoval Arthur Balfour, britský minister zahraničných vecí, lordovi Rothschildovi, významnému predstaviteľovi sionizmu. V tomto liste deklaruje Londýn podporu vzniku „národnej domoviny pre židovský ľud na území Palestíny”. ako imperialistický akt par excellence, žiadali odchod Britov a založenie demokratického štátu s arabskou väčšinou, kde by Židia (vrátane tých, ktorí prišli po roku 1918) boli občanmi s rovnakými právami. PKS čelila počas celého trvania britského mandátu (1922 – 1948) nenávisti Židov a fungovala prakticky bez spojencov, keďže veľa sympatizantov nemala ani v arabskom tábore. Počas veľkého arabského povstania v 30. rokoch sa však jej popularita zvýšila (najmä medzi robotníkmi v mestách) a stúpol aj počet jej členov. V mene „robotníckeho internacionalizmu” vytrvalo apelovala na solidaritu medzi miestnym obyvateľstvom a prisťahovaleckými komunitami.

Negatívne postoje Židov voči PKS výrazne utlmil vstup ZSSR do vojny (1941), ako aj zmena postojov strany vo veci židovského osídlenia. Tento postupný obrat súvisel najmä s rozsiahlymi odhaleniami o nacistickom vyhladzovaní Židov počas vojny. Tábory preživších a utečencov, ktoré vznikali v povojnovom Nemecku, boli pre západné krajiny neprijateľné a palestínski komunisti museli pod ich tlakom svoj postoj k židovskému prisťahovalectvu prehodnotiť.

PKS sa v roku 1943 rozštiepila: arabskí členovia založili Ligu národného oslobodenia na čele s Emilom Toumom, mladým a brilantným intelektuálom z Haify, ktorý začal inklinovať k marxizmu počas svojho štúdia na univerzite v Cambridge. Arabskí komunisti totiž neboli nadšení z rozhodnutia strany podporovať židovskú identitu národa.

V roku 1944 sa konal zjazd PKS, ktorého sa arabskí členovia nezúčastnili. Židovskí komunisti podporili vznik nezávislého demokratického štátu v Palestíne, nešpecifikovali však, či má ísť o štát arabský alebo židovský. Me’ir Vilner, ktorý prišiel do Palestíny z Vilniusu v roku 1938 a ktorý patril k mladým a akčným lídrom strany, vtedy povedal: „Vznik nezávislej demokratickej republiky má zaistiť židovskej menšine rovnoprávnosť.”2Kol HaAm (La Voix du peuple), 11. marec 1944.

Viacerí vedúci predstavitelia strany, vrátane jej hovorcu Šmu’ela Mikunisa, boli voči prebiehajúcim zmenám zdržanlivejší. Na opačnej strane stáli Vilner a jeho partnerka Ester Vilenska. Reprezentovali novú politickú orientáciu a získali si podporu najmä medzi mladými členmi. V marci 1945 Vilner adresoval lokálnym výborom strany tieto slová: „Charakter krajiny už nie je výlučne arabský, ani z hľadiska zloženia obyvateľstva, ani z hľadiska ekonomiky. Palestína je dnes binacionálna. Sme svedkami prebiehajúcich historických zmien. (…) Pre našu politiku to bude mať dlhodobé konzekvencie.3citované podľa Shmuela Dotana, In: Le parti communiste en Eretz Israël (v hebrejčine), Kfar Saba, Shevna Hasofer, 1991.

Zrejme to bolo prvýkrát, čo sa miestny komunista vyslovil (aj keď zatiaľ iba neoficiálne) za „binacionálny” model. V tom istom roku sa konal IX. zjazd strany, na ktorom už vedenie explicitne podporilo jednotný „arabsko-židovský štát”, ktorý „musí byť postavený na rovnakých právach, bez ohľadu na rasu, národnosť, náboženstvo či pohlavie; teda na rovnoprávnom postavení Židov a Arabov a ich slobodnom národnom, ekonomickom a kultúrnom rozvoji”. O rok neskôr (1946) zaznie na X. zjazde finálne stanovisko: „Palestína je krajina dvoch národov”.

Židovskí komunisti vymenili svoj tradičný antisionistický postoj za niečo, čo možno nazvať „a-sionizmus”. Masívnu imigráciu Židov do Palestíny nepodporovali, ale z humanitárnych dôvodov (existencia táborov preživších v Európe) ju ani neodmietali. Odsúdili aj britské opatrenia proti „nelegálnej” imigrácii, boli však proti vzniku výlučne židovského štátu. Nepredpokladali, že by takýto štát mohol ukončiť diaspóru a prilákať Židov z celého sveta do Erec Jisra’el („Zeme izraelskej”).

Mnohí zakladajúci členovia PKS si uvedomovali, že presadzovať ideu binacionálneho štátu je možné iba vtedy, keď sa strana vybuduje na nových základoch. Medzi jej členov totiž patrili bojovní aktivisti z oboch národnostných táborov. „Židovská” strana sa aj pokúšala obnoviť dohodu s Ligou národného oslobodenia za cieľom vytvoriť jednotné židovsko-arabské hnutie. Liga však binacionálny projekt rezolútne odmietla a trvala naďalej na modeli demokratického štátu, rozumej „slobodnej arabskej vlasti” zabezpečujúcej ochranu všetkých svojich menšín. Arabská strana naďalej spolupracovala so Židmi na rôznych akciách (štrajky, manifestácie), kategoricky však odmietala podporiť prisťahovalectvo z Európy. Napokon, ani mnohé iné krajiny vo svete tomu vtedy neboli príliš naklonené.

Vo februári 1947 sa v Londýne stretli členovia komunistických strán pôsobiacich na území Britského impéria: Ligu oslobodenia reprezentoval Touma, zatiaľ čo Komunistickú stranu Mikunis. Touma vo svojom referáte potvrdil (z ich strany očakávaný) návrh riešenia v podobe zjednoteného demokratického štátu rešpektujúceho občianske, nie však národnostné, práva židovskej minority. Viac alebo menej zjednotení zástupcovia arabských komunistických strán s takýmto riešením súhlasili. Mikunis zas presadzoval (v protiklade k arabskej vízii) model štátu dvoch národov, ktorý razili Vilner s Vilenskou: „V tejto krajine žijú dve národnostné skupiny. Akýkoľvek návrh riešenia problému musí brať do úvahy túto realitu a garantovať obom národom rovnaké práva a rovnaké podmienky rozvoja.”4porovnaj s Avner Ben-Zaken, Le Communisme comme impérialisme culturel (v hebrejčine), Resling, Tel-Aviv, 2006. Súbežne s tým vyjadril Mikunis nesúhlas tak so vznikom arabského demokratického štátu, ako aj s rozdelením krajiny, ak by vznikol samostatný Židovský štát.

Mikunisov prejav vyvolal vzhľadom na nedávnu genocídu veľkej časti európskych Židov  citlivé reakcie v táboroch viacerých komunistických strán. Výnimkou bolo Egyptské hnutie za národné oslobodenie (toho času najvplyvnejšie komunistické hnutie v Egypte), ktoré vyjadrilo podporu binacionálnemu štátu na území Palestíny už v roku 1945. Jeho predsedom bol Henri Curiel, marxista zo židovskej rodiny. Na zjazde predniesol referát o situácii židovskej komunity v Palestíne, v ktorom poukázal na silnejúcu opozíciu medzi sionistami a Veľkou Britániou a skritizoval sionistickú ľavicu, ako aj Ligu pod Toumovým vedením. Naopak, pozitívne hodnotil novú orientáciu PKS smerom k binacionálnosti.

Treba zdôrazniť, že sa postoje PKS a egyptského hnutia pod Curielovým vedením vyvíjali autonómne – bez toho, aby boli koordinované z Moskvy. Kominterna sa rozpadla už v roku 1943, navyše, židovskí a egyptskí komunisti, ktorí so sovietskymi súdruhmi udržiavali kontakty, pravdepodobne tušili, že Moskva nebude zásadne brániť uznaniu Jišuvu5hebrejský výraz pre židovské obyvateľstvo žijúce v Palestíne pred vznikom štátu Izrael (pozn. red. Le Monde diplomatique) v Palestíne. Tak ako sa západné krajiny zdráhali prijať preživších Židov, nebol ani Sovietsky zväz nadšený z predstavy, že sa východoeurópski utečenci vrátia z nemeckých táborov späť do svojich domovín. Sovieti okrem toho videli v podpore židovského Jišuvu aj príležitosť, ako oslabiť britský vplyv v Palestíne. Na zasadnutí Valného zhromaždenia OSN (máj 1947) predniesol sovietsky minister zahraničia Andrej Gromyko stanovisko, ktoré zrejme prekvapilo celý svet (vrátane komunistických režimov): „Sovietska delegácia sa zhodla na potrebe ochraňovať práva Židov a Arabov, a to tak, že podporí nezávislý a demokratický štát dvoch národov, v ktorom budú obe národnosti rovnoprávne.”6pozri Leon Zeavi, Séparés ou ensemble ? (v hebrejčine), Keter, Tel-Aviv, 2005.

O niekoľko mesiacov neskôr sa ZSSR a satelitné štáty východnej Európy prihlásili k rezolúcii OSN o rozdelení Palestíny a vzniku dvoch oddelených štátov – židovského a arabského. PKS a Liga národného oslobodenia (s výnimkou Toumu a niektorých ďalších známych členov strany) akceptovali nariadenie z Moskvy, zlúčili svoje strany a premenovali sa na Komunistickú stranu Izraela (Maki). Vilner podpísal Deklaráciu nezávislosti Izraela a ďalší poprední straníci odišli do východnej Európy zháňať zbrane na obranu nového židovského štátu. S určitosťou možno povedať, že počas krátkeho historického obdobia bola Moskva viac prosionistická ako Washington.

Autor je izraelský historik. Tento text je úryvkom z jeho pripravovanej knihy Dva národy na jeden štát? O dejinách sionizmu (Deux peuples pour un État ? Relire l’histoire du sionisme, Seuil, Paris, kniha vyjde v januári 2024)

Preložil Peter Žiak

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: