2019 02 Kultúra jedlaNezaradenéTematický KapitálRyžový denník. Rozhovor s Tuanom Mamim

Dávid Koronczi11. februára 2019604

 

S vietnamským umelcom, kurátorom, organizátorom a jedným zo zakladajúcich členov hanojského kolektívu Nhà Sàn sme sa rozprávali nielen o vietnamskom jedle a umení, ale aj o postavení kritickej kultúry v prostredí, kde sa stretáva jedna z najrýchlejšie sa rozvíjajúcich ekonomík s ideologickou opresiou a cenzúrou. Hľadali sme možnosti, ako sa k ľudskej spoločnosti a ku zvyšku prírody vzťahovať citlivo a inak.

 

V tomto čísle Kapitálu sa zaoberáme jedlom v kontexte umenia a spoločnosti. Na jedlo nazeráme ako na jazyk, lakmusový papierik sociálnej nerovnováhy či ako formu starostlivosti… Zaujíma nás environmentálny aparát produkcie jedla i jeho podstata medzidruhovej spolupráce. Cítiš ty ako umelec a organizátor, že si súčasťou tejto témy?

 

Cítim sa na vašu tému dosť napojený. Či už premýšľam nad svojou autorskou praxou, alebo prácou v kolektívnom zoskupení Nhà Sàn Collective. Často sa na podujatiach stáva dôležitým práve aspekt stretávania sa pri jedle a nápojoch. Jesť znamená zažiť, hovoriť a prípadne tvoriť. Je pre mňa dosť dôležité rozmýšľať o kultúrnej výmene na takejto odľahčenej „párty“ platforme. Jedlo je médium, ktoré ľudí zbližuje a vytvára tak intímne väzby, ktoré ponúkajú možnosť premýšľať o vzťahoch inak.

 

Považuješ tento typ sociálno-kultúrnej praxe za súčasť vietnamskej tradície každodenného spoločného stolovania?

 

Dosť ma baví premýšľať o tradičných kultúrach ako o nástrojoch analýzy súčasných problémov. Myslím, že to tradičné má vždy čo povedať k novým diskurzom. Dnes cítime vo Vietname silný vplyv Západu, ale zdá sa mi, že sa prejavuje najmä na povrchu vecí. Ázijské kultúry sú pre mňa viac o hĺbkových filozofiách a prepojeniach. Naše premýšľanie je často o zdieľaní a bytí spolu. Každý je prepojený s niekým iným.

 

Spomenul si vplyv tzv. západných ideí na ázijskú kultúru, technológie a filozofiu, ale západná modernita je predsa tiež zásadne ovplyvnená východným myslením, blízkovýchodným jedlom, ďalekovýchodnými umeleckými technikami a textami alebo afrodiasporálnou hudbou a módou. Globálne kultúry sa remixujú do akejsi interkultúrnej budúcnosti. Máme však veľkú zodpovednosť, aby sme si tieto vplyvy osvojovali citlivo. Musíme zvažovať zdroje a dopady našich apropriácií.

Hovoríš o adresovaní súčasných tém a problémov cez tradičné príbehy. Čo to v súčasnom Vietname znamená? Po niekoľkých mesiacoch v tejto krajine som si totiž všimol, že ľudia sa rozhovorom o politike vyhýbali. Pritom vieme, že máte problémy so školstvom, ideologickou opresiou vlády jednej strany, obrovskou mierou korupcie, zásadnými environmentálnymi kolapsami, ktoré majú vplyv na zdravie ľudí i krajiny… Boja sa ľudia o týchto témach hovoriť alebo o nich nie sú dostatočne informovaní?

 

Podľa mňa je dôležité o týchto veciach rozmýšľať v horizontálnej atmosfére namiesto tej vertikálnej hierarchickej. Pri stole väčšinou nereprodukujeme hierarchie. Hovoríme o bežných banalitách, každodennostiach a niekedy sa nám podarí vytvoriť hlbšiu, kritickú diskusiu. Na našich podujatiach sa usilujeme vytvoriť bezpečné a starostlivé prostredie. A tematicky sa dostávame k všetkému, čo si zmienil v otázke. V poslednej dobe sa vraciame najmä k environmentálnym témam.

Ešte stále napríklad pracujem na poslednom projekte In One’s Breath – Nothing Stands Still, ktorý je založený na výskume enormnej ťažby nerastov v provincii Hà Nam. Rodiny z tejto oblasti sú zväčša farmárske, zároveň sú však známe produkciou vysokokvalitných bylinných likérov a páleniek. Donedávna to tak bolo vďaka horskému vzduchu, krištáľovo čistým potokom, endemickým bylinkám a ovociu, ktoré mohli zbierať v lesoch na úpätí hôr. Z kombinácie týchto surovín a ryžového liehu produkovali svoj vychýrený nápoj a medicínu. Ale dnes je situácia kvôli superťažbe iná. Znečistenie a devastácia biotopov sú také pokročilé, že je takmer nemožné čokoľvek pestovať alebo zbierať. Snažím sa túto oblasť premyslieť nanovo. Viem byť kritický, ale zároveň sa usilujem premýšľať o možnosti prispôsobenia sa novým podmienkam. Na pár rokov by som sa chcel do tejto oblasti presťahovať a spolu s domácimi vyprodukovať posledné zvyšky ich slávneho nápoja, ktorého produkcia sa za pár rokov jednoducho vytratila. Rád by som sa s nimi stretol znovu, aby sme spolu rozmýšľali o ďalších možnostiach do budúcna.

 

Takže tvojou aktuálnou témou je v prvom rade bezbrehé využívanie nerastných surovín v prospech zisku a dopad takéhoto konania na ľudské i mimoľudské komunity v okolí. Viem ale, že sa podobným projektom venuješ už dlhšie. Je toto akýmsi novým trendom vo vietnamskom umení?

 

Myslím, že je to pre nás celkom novinka. V našej kultúre boli svety kritického myslenia a umenia dosť dlho oddelené. Úlohou umenia bola po stáročia dekorácia. Aj dnes sa staršie generácie umelcov a umelkýň zaoberajú v prvom rade estetickými otázkami. Áno, máme aj komunity aktivistov, ale častejšie sa označujú za politické zoskupenia než za kultúrne. Zápasíme s veľkou priepasťou medzi aktivizmom a umením. Ale mení sa to. Cítim sa byť zodpovedný za vyvinutie umeleckého jazyka, ktorý bude efektívne adresovať politickú agendu, a to poetickými prostriedkami.

 

Aj Nhà Sàn Collective je dobrým príkladom tohto trendu. Na konferencii Unlearning Biennale v Prahe ste s kolegyňou Chau spomínali, že vaše zoskupenie je založené na forme radikálneho priateľstva. Mohol by si to vysvetliť?

 

Vo vietnamskej spoločnosti, v prostredí cenzúry a systémov kontroly, je niekedy dosť ťažké produkovať kultúru. V roku 1998, keď Nhà Sàn Studio vzniklo, jeho členovia a členky chceli vyvinúť nové, kritickejšie formy (prevažne) výtvarného umenia. Nedalo sa prezentovať verejne, preto sa ľudia stretávali v domoch a bytoch. Neexistovala žiadna oficiálna inštitúcia na podporu a prezentáciu takejto formy politicky angažovanej kultúry. A úprimne, ani sme nemali chuť žiadať. Naše aktivity preto ostávali vnútri komunity, bez publika, bez reflexie. Underground. Dokonca aj dnes, po šiestich rokoch od premenovania na „kolektív“ a znovuotvorenia v roku 2013 (vláda združenie zakázala v roku 2010), zostáva Nhà Sàn Collective sčasti undergroundovým hnutím. Už máme publikum a často preň a spolu s ním organizujeme podujatia, ale musíme sa často sťahovať a vymýšľať rôzne gerilové spôsoby prípravy, promovania a produkcie. Zakaždým totiž, keď vo Vietname organizujeme umelecké podujatia, musíme napísať žiadosť na ministerstvo kultúry a v tých žiadostiach preto napríklad naše podujatia často voláme „párty“. Je totiž ľahšie dostať štempeľ, ak sa nebavíme o výstave alebo performancii. Vtipné je, že oni o tom vedia a my o tom vieme tiež, ale predsa to funguje takto najlepšie. Vďaka tomu, že sa toľko presúvame a organizujeme aktivity so skutočne širokým záberom, nie sme ani tak umeleckou inštitúciou, ale skôr priateľskou, komunitnou platformou, ktorá nám dovoľuje v prostredí dozoru organizovať akcie relatívne slobodne.

 

A čo presne znamenajú mechanizmy radikálneho priateľstva?

 

Nikdy sme nemali rozpočet na organizovanie našich projektov. Sme hŕstka ľudí, ktorí sa snažia pracovať na poli umenia, kultúry a „knowledge production“, takže hľadáme priestor a čas na to, aby sme si v tomto úsilí pomohli. Mnoho ľudí k nám prichádza s túžbou participácie a chcú pomôcť. Keďže nikomu nevieme ponúknuť finančné ohodnotenie, všetci sme tu totiž dobrovoľníkmi, ponúkame vzájomnú starostlivosť. Napríklad ak nám niekto pomôže s produkciou, my vieme zájsť k tejto osobe domov a poupratovať u nej alebo niečo opraviť. Vieme našich dobrovoľníkov a dobrovoľníčky niečomu novému priučiť, pripraviť pre nich prednášku či odporučiť nejaké nové knihy. Alebo ich jednoducho robíme šťastnými. Vďaka tejto výmene a akémusi neformálnemu vzdelávaniu sa mnohí z našich dlhodobých dobrovoľníkov a dobrovoľníčok stali dôležitými kurátormi, umelkyňami alebo inými kultúrnymi aktérmi a aktérkami. Napokon dokáže chudoba a spoločenský tlak vyvinúť silné medziľudské vzťahy a dobrú perspektívu na zmenu.

 

Nastávajú teda nejaké zmeny v politickom prístupe ku kultúre?

 

Nemyslím, že sa veľa zmenilo. Pravidlá sa jemne upravujú, autority musia trochu aktualizovať svoj slovník, keďže sa objavujú nové formy umenia. Zákony však ostávajú takmer nezmenené. Jednoducho treba žiadať o povolenie vystavovať a organizovať. Snažíme sa to obchádzať, ale pri väčších podujatiach to nie je možné.

 

U nás bolo umenie vystavené podobnej opresii a nevôli pred rokom 1989. Dnes je našťastie situácia iná a umenie je z veľkej časti financované štátom prostredníctvom grantov a podporných schém. Dokonca aj politicky angažované umenie. Jasné, že musíme mať ďalšie zamestnania, aby sme podporili svoju tvorbu, ale bez tohto financovania si ju ani nedokážeme predstaviť. Ako je to vo Vietname s financovaním kultúry?

 

Ako som spomínal, väčšinou nemáme žiadne rozpočty, neexistuje štátna podpora výtvarného umenia. Dokonca ani v mainstreame. Figuratívni maliari napríklad maľujú dekoratívne krajinky a portréty. Život v chudobe je typický pre diskurzívnych a kritických umelcov. Ja nemám auto, úspory a ani poistenie… Ale som šťastný, že nejako prežijem z honorárov a grantov, ktoré mám na výstavy a pobyty v zahraničí. Tak môžem aspoň trochu pomôcť mladšej generácii, pozývam ich k sebe domov a do Nhà Sàn Collective a debatujeme. Možno práve toto finančné podvyživenie je jedným z dôvodov, prečo je vo Vietname tak málo súčasného umenia.

 

Takže napriek všetkému stále veríš, že umenie môže slúžiť nielen ako nástroj, ktorý zbližuje, ale zároveň ako mechanizmus navrhovania zmien, zlepšení na úrovni vzťahov, či už ľudských, alebo mimoľudských?

 

V poslednom čase je toto pre mňa veľmi dôležitá otázka. V mojich projektoch sa naprieč médiami stretávajú mýty s kritikou. Myslím, že sme v súčasnosti stratili nielen kontakt s okolím, ale aj znalosti o ňom. Často sa sám seba pýtam, prečo berieme zo všetkého tak veľa a tak rýchlo? Mali by sme azda vedieť presnejšie, čo potrebujeme. Strata citlivosti pre vzťah medzi Ja a Druhým priniesla nestarostlivosť. Z tejto perspektívy môže umenie podľa mňa totálne meniť veci. Ale ako, to je otázka, všakže? Podľa mňa je to o znovuprepojení.

Nedávno som rešeršoval v starých vietnamských mytológiách. Našiel som veľké množstvo vedomostí. Jedna z najstarších zapísaných legiend s názvom Đẻ đất đẻ nước (Zrodenie pôdy a vody) hovorí o raných štádiách tvorby sveta, opisuje, ako bolo všetko tesne poprepájané dušami a každá súčasť sveta vedela o všetkých ostatných. To sa mi zdá krásne. Ako sa znovu takto poprepájať? Možno treba trochu cúvnuť, spomaliť a z tej pozície sa k Druhému správať s rešpektom a rovnostársky. Iba tak môžeme meniť pohľad ľudí na svet.

To je pre mňa najväčšou urgenciou dneška. Prinášať citlivosť a podporovať povedomie. Nemôžeme o kolonializme hovoriť iba vo vzťahu k iným ľudským komunitám. Musíme hovoriť o procesoch nespravodlivosti a vykrádania vzhľadom na iné živočíšne, rastlinné i neživé telá a telesá.

Nedávno som na to intenzívne myslel, keď som si z hory v spomínanej provincii Hà Nam priniesol niekoľko skál, ktoré by onedlho aj tak rozmliaždil buldozér. Vytvoril som pre ne automatizované vozidielka a stali sa súčasťou výstavy. Hneď ako sa človek k týmto skalám priblížil, ony cúvli. Predstavoval som si horu, ktorá sa dokáže sama rozhodnúť. Bola to metafora, samozrejme, ale zdalo sa mi to silné.

 

Súhlasím, že je dôležité dávať hlas aj mimoľudským Druhým. Ale vždy mi pritom napadne otázka, ako sa dá tento hlas dávať bez toho, aby sme reprodukovali koloniálne praktiky? Ako spravím posun od „Ja hovorím za nich“ k „Druhí hovoria za seba“?

 

Myslím, že termín „hovorenie za Druhého“ je rozhodne problematický. Ale pre mňa je táto „spolupráca“ o metaforách. Neviem, či konám správne, ale v poslednej dobe ma veľmi korektnosť nezaujíma, keď nájdené objekty z „prírody“ vkladám do výstavy. Keď si predstavím, že pár dní/týždňov po tom, čo som kamene vzal, by ich pomleli na prach, ktorý by sa buď zamiešal do betónu, alebo by ho vietor kamsi odniesol… Svojím spôsobom sa vlastne o horu starám. Dodnes kamene denne polievam. Doma, kde sa snažím kolóniám machu na ich povrchu vytvoriť vitálne podmienky. Myslím, že ochrana a starostlivosť prináša interakciu, imagináciu a citlivosť.

 

Podobne si sa zaoberal starostlivosťou aj v ďalších prácach, napríklad v projekte Rice Seeds Diary (Ryžový denník). Nasadil si si do ruky niekoľko zŕn ryže. Mohol by si nám to priblížiť?

 

Bolo to počas mojej prvej rezidencie v zahraničí, v Japonsku. Zhruba tak pred desiatimi rokmi bolo vo Vietname všetko iné a dosť zamerané na poľnohospodárstvo. V Tokiu som žil v budove, kde dvadsaťštyri hodín bežala klíma a celé dni som nevidel ani len komára! Chápeš? Bola to pre mňa ukážka toho, ako chce mať človek nad všetkým kontrolu. Rozmýšľal som teda, aký je vzťah človeka a zvyšku prírody v týchto urbánnych megalopolisoch. Rozmýšľal som, či môže rastlina ovládnuť telo človeka. Či je to nezvyčajné? Narezal som do svojho predlaktia tri diery a do mäsa som zasadil tri zrnká ryže. Každý deň som sa o ne dôsledne staral. Dával som si veľký pozor pri sprche a cvičení. Dúfal som, že zrnká naklíčia. Každopádne, moje telo ich po mesiaci vyhostilo zápalom a následne sa uzdravilo. Došlo k nedorozumeniu?

 

Často cestuješ aj do Európy či USA a okrem vlastných projektov sa venuješ aj vietnamským komunitám v krajinách svojho dočasného pôsobenia. Hovoríš s prvou, druhou, niekedy aj treťou generáciou diaspóry vietnamských emigrantov a organizujete spolu rôzne podujatia. Ako sú tieto komunity prepojené s vlastným pôvodom, kultúrou, jedlom svojich predkov? A ako sa cítia vo svojich nových domovoch? Vnímajú prijatie, pochopenie?

 

Ľudia, ktorých som stretol v USA, zväčša emigrovali kvôli politickým ideologickým dôvodom v niektorej z veľkých vĺn emigrácie v päťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. U mnohých z nich sa prejavila akási izolácia v zmysle jedla, jazyka a kultúry. Vo Vietname sa napríklad jazyk alebo aj kuchyňa posunuli, vyvíjali sa, no v týchto komunitách ostali akoby zamrazené. Malo to pre mňa zvláštnu atmosféru. Ďaleko silnejšie však bolo, že mladá generácia je takmer úplne prijatá a amerikanizovaná. To je na jednej strane skvelé, cítia sa byť prijatí a žijú takmer bez predsudkov, ale často napríklad nehovoria po vietnamsky. Vytvárajú sa tým zvláštne nedorozumenia v rodine, pretože ich rodiča alebo starí rodičia zas v mnohých prípadoch nehovoria dobre po anglicky. Nemôžu teda viesť plnohodnotné rozhovory. V Poľsku a v Českej republike som stretával trochu iný typ vietnamských emigrantov a emigrantiek. Väčšina z nich boli ekonomickými migrantmi, ktorí odišli o čosi „dobrovoľnejšie“. Prvé generácie sa mi zdali otvorenejšie a stále o sebe rozmýšľali v kontexte ich pôvodnej vietnamskej identity.

 

Často myslím na menšinové kultúry a identity aj na Slovensku. Už len ľudí s vietnamským pôvodom a ich potomkov žije na Slovensku viac ako päťtisíc. Vietnamská kuchyňa sa stáva najväčším hip hitom naprieč metropolami v celej Európe. Už takmer každý rozlíši Phở Bo od Bún Chả. Pred desiatimi alebo pätnástimi rokmi sa o akejkoľvek ázijskej kuchyni hovorilo v zovšeobecneniach ako o číne a prevládal predsudok, že je to akurát tak dobrý vyprošťovák po opici, plný éčok a zahusťovadiel. Z tejto zmeny pohľadu sa, samozrejme, teším, ale opäť to ukazuje, aká vie byť naša európska kultúra exkluzívna. Máme síce veľa uznávaných vietnamských bistier a žije tu dosť veľká komunita slovenských Vietnamcov, ale nanešťastie ich takmer vôbec nestretávame v meste, na pive, na koncerte či v parku s deťmi… V Bratislave napríklad nakŕmia stovky ľudí denne, ale po záverečnej väčšina z nich odchádza do izolácie domova. Hovoril si s niekým o tom, ako to vidia zvnútra komunity, napríklad v Prahe?

 

V Prahe som strávil len niekoľko týždňov, takže neviem odkázať na nejaký exaktný výskum alebo sociálnu štúdiu. Ale mám niekoľko príkladov.

Obľúbil som si jednu rodinu. Matka aj otec sú maliarmi, prišli do Prahy v deväťdesiatych rokoch študovať umenie. Ich dcéra Mimi Nguyen Hoang Lan sa stala etablovanou módnou návrhárkou. Keď sme spolu navštívili jej matku, uvarila nám na obed Lẩu (v preklade sa označuje ako Hot Pot, teda „horúci hrniec“, a je to zdieľané, procesuálne jedlo, ktoré sa varí priamo na stole vo veľkom hrnci, pričom každý pridáva, na čo má chuť, a vzniká kolektívna polievka – poznámka DK). Mal som z toho radosť. Neskôr za nami prišiel kolega z galérie tranzit Vít Havránek. Pani domu mu pripravila iné jedlo, také, čo pozná z bistier. Zdalo sa mi to zvláštne, Lẩu je podľa mňa väčšia sranda. Potom som ju pozval, aby mi pomohla uvariť Lẩu na večierok v tranzite a ona sa pokúšala ma od toho odhovoriť. Tvrdila, že to nie je čisté, že Česi nebudú jesť z jedného zdieľaného hrnca… Nakoniec som sa rozhodol pripraviť ho sám a dopadlo to skvele! Mladí ľudia, ktorí prišli do galérie na večierok, ani netušili, čo to Lẩu je, hoci niektorí z nich boli vietnamského pôvodu. Bavilo ich to a nás tiež. Mladá generácia v Prahe je už veľmi otvorená a hranice sa stierajú.

Ďalším zaujímavým zážitkom v Prahe bolo opakované stretnutie s vietnamským pánom, ktorý bol majiteľom obchodu pod mojím bytom, kam som denne chodil. Väčšinou, keď som ho videl, telefonoval. Z rozhovoru viem, že do Vietnamu. Naozaj takmer vždy. Žije v Prahe a obsluhuje českých zákazníkov, pričom po celý čas telefonuje kamsi do Vietnamu rodine. Prišlo mi to zvláštne. Akoby došlo k nejakej ruptúre v časopriestore.

A tretí príbeh sa viaže na môjho priateľa z detstva. Vyrastali sme spolu v Hanoji. Asi pred pätnástimi rokmi sa presťahoval do Čiech. Bola to strastiplná emigrácia, mesiac v kamióne so sliepkami a podobne. Nakoniec sa šťastne usadil na hraniciach Čiech a Nemecka, našiel si manželku, tiež vietnamskú emigrantku a majú spolu deti. Teraz žijú v malom mestečku, kde kúpili pivnicu a reštauráciu. Stále čapujú domácim pivo, varia vietnamské jedlá. Na budove reštaurácie skoro nič nezmenili. Miestne úrady však neustále chodia na kontrolu a priateľ dostáva pokuty za veci, ktoré ponechali nezmenené po rokoch existencie inej prevádzky, ktorá pokutu nikdy nedostala. Tvrdia im, že voda, plynovod, dvere sú tam, kde byť nemajú, pričom oni pôvodný priestor v ničom nezmenili. Hovoril mi, že sa necítia byť vítaní. Má pocit, že ich vnímajú cez predsudky a rasizmus.

 

To si my z privilegovanej pozície môžeme jedine predstavovať. Dúfam, že prídu dni, keď sa o týchto témach nebudeme musieť vôbec rozprávať.

 

Migrácia je prirodzený, biologický proces, to je jasné, ale keď do kontextu vstupujú konštrukty hraníc a človek, vznikajú komplikácie. Potrebujeme sa tejto téme venovať do hĺbky a do debaty pozývať rôznych ľudí z rôznych kultúr. Mali by sme pri jednom stole jesť a debatovať.

Preto je pre mňa dôležité prinášať kamene z hôr a rôznych menšín do kultúrnych priestorov. Nejde o to „vystavovať“ ich, ale zviditeľňovať ich. Vracia ma to k tvojej otázke. Nejde o to, hovoriť „za Druhého“, ale skôr o zviditeľnenie Druhého a naše opätovné prepojenie s ním.

 

Tuan Mami (1981, Hanoj) je multimediálnym umelcom a performerom, kurátorom, aktivistom a organizátorom. Je jedným zo (znovu)zakladajúcich a vedúcich členov hanojského umeleckého kolektívu Nhà Sàn od roku 2013. Je etablovaným autorom, ktorý sa pravidelne zúčastňuje zahraničných rezidenčných pobytov a výstav v renomovaných umeleckých inštitúciách.

 

viac info:

tuanmami.com

 

Nhà Sàn Collective založili v roku 1998 Nguyễn Mạnh Hùng a Trần Lương ako slobodnú, kritickú platformu pre budovanie alternatívy k oficiálnym, fomalistickým umeleckým a vzdelávacím inštitúciám. V prostredí idelologickej opresie vlády jednej strany je Nhà Sàn Collective od založenia jednou z mála kultúrnych základní, ktorá prepája umenie, komunity a politiku. Okrem organizácie výstav, diskusií a performatívnych večerov sa stali dôležitým neinštitucionálnym prostredím umeleckej edukácie. Vychovali mnoho zásadných umelcov a autoriek, kurátorov a teoretičiek.

 

viac info:

nhasan.org

 

Autor je umelec, grafický dizajnér, pôsobí pedagogicky na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *