2019 02 Kultúra jedlaNezaradenéTematický KapitálCícer sa po arabsky povie hummus

Elena Teplanova11. februára 2019531

Izraelská a palestínska kuchyňa sa tešia veľkej obľube doma aj vo svete. A často sa na seba veľmi ponášajú. Aký má význam naťahovať sa o pôvode ich ikonických jedál? Čo by sa stalo, keby sme prestali používať konfliktné výrazy, ako napríklad „privlastnenie si“, a pripustili by sme, že jedlo patrí všetkým, čo si ho pripravujú a vychutnávajú? Možno sa mier začína aj završuje v hlavách a slovníku. Rovnako ako kolonizácia.

 

V posledných rokoch získalo svetový ohlas hneď niekoľko palestínskych kuchárskych kníh. Jednou z nich je Palestine on a Plate, teda Palestína na tanieri, s podtitulom Spomienky z kuchyne mojej mamy. Jej autorka Joudie Kalla sa do krajiny, z ktorej jej staré mamy vyhnali etnické čistky sprevádzajúce založenie Izraela, osobne nikdy nedostala. Tradičné postupy prípravy jedál sa učila od mamy a tiet. Šéfkuchársky fortieľ naberala vo svojej londýnskej reštaurácii a pritom spisovala kuchársku knihu. Vydanie jej ponúklo hneď viacero vydavateľstiev. Pod podmienkou, že z názvu odstráni slovo Palestína.

 

Za zbierkou populárnych, vizuálne atraktívnych skrátených videoreceptov Pop Palestine stojí Fidaa Abuhamdiya, rodáčka z Hebronu, mesta nechválne známeho apartheidovou ulicou Shuhada či dokumentáciou palestínskych rodín žijúcich v domoch uzavretých v klietkach, na ochranu pred kameňmi, výlučkami a odpadkami, ktoré na nich beztrestne hádžu fanatickí osadníci pod ochranou okupačných vojakov. Dnes žije Fidaa prevažne v Padove, kde si našla talianske spoluautorky pre knižné vydanie Pop Palestine s podtitulom Cesta do palestínskej ľudovej kuchyne: mierová kuchyňa od Gazy po Jenin.

 

Politologička z USA Laila El-Haddad pôsobila niekoľko rokov v rodisku svojich rodičov, v Gaze ako analytička a publicistka pre Al Jazeera English či BBC World Service. Spolu s antropologičkou Maggie Schmittovou cítili potrebu prelomiť stereotypné vykresľovanie ľudí v Gaze buď ako mýtických teroristov, alebo ako obetí izraelskej politiky či záujmov hnutia Hamas. Rozhodli sa im udeliť slovo v takom priestore, kde si sami vládnu, určujú svoju agendu a uspokojivo sa realizujú – v kuchyni. Z ich rozsiahleho terénneho výskumu vzišlo oceňované etnografické dielo The Gaza Kitchen: A Palestinian Culinary Journey. Popri štandardoch ako hummus a falafel obsahuje množstvo lákavých receptov na sýte a pestré jedlá, korenisté prívarky, ostré omáčky, aromatické šaláty či medom presiaknuté dezerty. Dopĺňa ich silná fotodokumentácia a príbehy poľnohospodárov, ekológov, obchodníkov, ale najmä žien, ktoré vždy pripravovali domácu stravu, a pritom zostávali neviditeľné. The Gaza Kitchen prináša intímny pohľad do rodinných kuchýň a objasňuje, akým významným kulinárskym faktorom je ekonomická a vojenská blokáda.

 

Poľnohospodárom bráni v prístupe na najúrodnejšie polia izraelská armáda, vyhlásila ich za bezpečnostnú nárazníkovú zónu a postrekuje ich herbicídmi. Rybárom v čase vydania knihy izraelské vojenské námorníctvo nedovoľovalo vyplávať ďalej ako tri námorné míle od brehu. Na jeseň 2018 im predĺžili povolenú vzdialenosť na šesť, miestami deväť námorných míľ zatiaľ čo medzinárodné právo garantuje možnosť rybolovu až do dvesto námorných míľ od pobrežia. Nadmerný výlov drobných rýb pri pobreží má negatívny dopad na výživu ľudí v Gaze aj drastické ekologické následky. Palestínski rybári tiež bývajú terčom streľby, zatýkania či zabavenia majetku. Výrobcom olivového oleja toľkokrát vyvrátili a vypílili staré, kvalitne rodiace olivovníky, že stoja pred rozhodovaním, či ešte zasadiť nové stromčeky. Izraelskí vládni predstavitelia v rámci spravovania blokády vypočítali minimálny príjem kalórií na hlavu s cieľom obmedziť import do Gazy tak, aby sa jej populácia mohla udržať tesne nad hranicou hladovania. V určitom období boli na zozname zakázaného tovaru aj koreniny, cestoviny, sladkosti, džemy, sušené ovocie… Nečudo, že aj v receptoch, ktoré sú dnes pre Gazu typické a sú aj súčasťou kuchárky The Gaza Kitchen, sa odráža izolácia úzkeho, umelo vytvoreného pásma od okolitého sveta vrátane zvyšku Palestíny. Nedostupnosť niektorých tradičných surovín vedie k variovaniu pôvodných receptov, napríklad nahrádzaniu pšeničnej múky jačmennou či olivového oleja sójovým.

 

Kuchyňu Gazy necharakterizuje iba núdza, ale aj bohatosť. V úzkom geografickom priestore sa spájajú zvyklosti typické pre rôzne regióny Palestíny, keďže viac ako sedemdesiat percent populácie pásma tvoria utečenky a utečenci, vysídlení zo svojich domovov zabratých Izraelom. Do Gazy si so sebou priniesli aj lokálne špecifiká prípravy podobných jedál. Ich vyľudnené dediny buď obsadili židovskí osadníci z Európy, alebo ich zbúrali a ruiny Židovský národný fond (JNF) často zalesňoval, aby po nich neostala hmotná stopa a aby sa už nikdy nemali kam vrátiť. Maggie Schmitt a Laila El-Haddad hovoria, že tieto dediny už nemožno vidieť, ale ešte sa dajú ochutnať. V jednom z ich kuchynských príbehov spomína na „skutočné jedlo“ s nostalgiou osemdesiatdeväťročná utečenka Um Ibrahim: V dedine Beit Tima, vychýrenej ovocnými sadmi a bohatou úrodou zeleniny, bol jej otec starostom a ona sama obrábala pôdu a zakladala si na znalosti jedlých divokých byliniek. Na úteku pred sionistickými milíciami hľadali útočisko v blízkom meste al-Majdal (dnes Ashkelon), no vrátili sa ešte do Beit Tima uskladniť úrodu obilia. Našli tam mŕtve telá svojich susedov a susediek, s priestrelom medzi očami a odseknutými končatinami. Um Ibrahim si vzala zlato, ktoré si predtým ukryla v kuríne. V ten deň pochovali dvadsať ľudí. Všetko, čo zažila od tých čias, má v jej rozprávaní už iba farbu tieňa, ani jedlo vo vyhnanstve už nikdy pre ňu nebolo skutočným jedlom. Pohľad Um Ibrahim je zaťažený osobnou traumou a nostalgiou, domáca kuchyňa v Gaze je naďalej považovaná za lahodnú. Ale niečo na jej dešpekte k súčasnej podobe jedál jej mladosti musí mať racionálny základ, keď si uvedomíme, že v utečeneckom tábore Deir el Belah je odkázaná na potravinovú pomoc agentúry OSN UNRWA, ktorá v pásme distribuuje trvanlivé potraviny, napríklad mlieko v prášku.

 

Stvorenie izraelskej kuchyne

 

Židovská populácia Izraela sa v Palestíne poschádzala z mnohých krajín a jej skladba musela prirodzene nájsť svoj výraz aj v rôznosti izraelských stravovacích zvykov. Prečo tak často počuť o typickom izraelskom hummuse a ikonickom izraelskom falafeli, zatiaľ čo zmienku o tradičnom izraelskom quichi, ba ani o ikonickom izraelskom boršči nenájdeme, napriek tomu, že vo Francúzsku, na Ukrajine či v Poľsku neodmysliteľne patria k tradičným židovským jedlám a pripravujú sa aj v Izraeli? Zabezpečila jedlám pôvodnej regionálnej kuchyne centrálnu pozíciu v izraelskej kuchyni akási náhoda alebo by mohli byť „objektívne najchutnejšie“?

 

Na internetových stránkach My Jewish Learning sa dočítate, že „tak ako samotní Izraelčania, aj ich raňajkové menu je odvážne, s priebojnými, pikantnými chuťami. Predstavte si kôpku čerstvých chlebových placiek pita, čakajúcich na to, aby naberali hummus, labane (hustý jogurtový syr), olivový olej s ovocnou arómou a za’atar – esenciálnu izraelskú bylinku“. Predstaviť si, ako túto ódu na niečiu priebojnosť čítajú ľudia, ktorým sa stala osudovou, je oveľa menej príjemné. Tým menej, že je nadôvažok romantizujúco spájaná s atribútmi ich vlastnej kuchyne. Nie je vylúčené, že osoba, ktorá tieto vety o „židovskej kuchyni“ písala, úprimne netuší, koľko cynizmu nesie jej výpočet arabských názvov arabských jedál.

 

Za’atar je názov zmesi drvených sušených listov yzopu alebo tymianu a oregana a opražených sezamových semienok, ku ktorým sa pridávajú ďalšie prísady v závislosti od regiónu. V Palestíne sumach, v Sýrii aj rímska rasca, koriander a aníz. Táto zmes je tradičným delikátnym doplnkom k olivovému oleju a plackám arabského chleba. Pre Palestínčanov a Palestínčanky nesie symboliku spätosti s ulúpenou poľnohospodárskou pôdou. Izraelskosť za’ataru sa odvodzuje od biblických zmienok o yzope lekárskom (hebr. ajzov). O tom, že by sa na starozákonných zmienkach o iných plodinách, napríklad o pšenici, zakladali tvrdenia, že emblematickým izraelským jedlom je trebárs pizza, celkom pochopiteľne nechyrovať.

 

Podobne falafel je na webe My Jewish Learning označovaný za „Israel’s signature food“ alebo „the ultimate Israeli food“, teda poznávacie znamenie izraelskej kuchyne. Publicistka Vered Guttman sa v izraelskom denníku Haaretz pýta: „Židia po stáročia konzumovali falafel v Egypte neoprávňuje ich to azda k tomu, aby ho jedli vo vlastnej mladej krajine?“ Chýbajúcu súvislosť medzi falafelom a prisťahovalcami zo zakarpatského štetlu netematizuje, a zjavne ju nezaujíma ani skutočnosť, že egyptský falafel sa nepripravuje z cícera, ale z bôbu. Historickým faktom ostáva, že pozícia výživného falafelu v izraelskej kuchyni sa upevnila hneď v prvých rokoch štátu, keď do Palestíny prúdili imigranti a jedla bol nedostatok; zvlášť chov hovädzieho dobytka, náročný na zdroje, si nemohli dovoliť.

 

Židovskú cestu blízkovýchodnej kuchyne na izraelský stôl vedecky spochybnil profesor na Kolumbijskej univerzite Joseph Massad. Vo svojej knihe The Persistence of the Palestinian Question uvádza, že takéto vysvetlenie „naráža na skutočnosť, že v Izraeli je len veľmi málo sýrskych, palestínskych či libanonských Židov (väčšina sýrskych a libanonských Židov sa prisťahovala do USA a Latinskej Ameriky, najmä do Mexika, kým palestínskych arabských Židov je celkovo veľmi málo). Prevažná väčšina arabských Židov v Izraeli pochádza z Maroka, Iraku a Jemenu – teda z krajín, kde sa hummus a falafel nejedávajú“. Podobne je to aj s ďalšími obľúbenými, pôvodne blízkovýchodnými jedlami izraelskej kuchyne. Joseph Massad uvažuje o väčšej pravdepodobnosti, že si ich európski osadníci a osadníčky osvojili od miestnej arabskej populácie, ktorej boli vlastné.

 

Založenie štátu Izrael sprevádzalo vytvorenie vykorenenej, izraelskej identity prisťahovalcov a prisťahovalkýň. Zachovanie prevažujúcich kultúrnych väzieb na lokálne špecifickú kultúru svojich židovských komunít v rodných krajinách by oslabilo súdržnosť novovzniknutého izraelského národa. Každá zo zachovaných tradičných kuchýň by naviac bez homogenizácie pozitívnym „dochutením identitou nového domova“ po generácie niesla podobnú sladko-boľavú symboliku domova strateného, akú dnes nesie pre vykorenené Palestínčanky a Palestínčanov. Bez nej by sa priblížili cíteniu tých európskych Židoviek a Židov, ktorí sa nestotožnili so sionistickým hnutím a obávali sa jeho súladu s antisemitským presvedčením, že ako židovské obyvateľstvo nepatria do svojej rodnej krajiny, ktorú považovali za svoju jedinú vlasť. Pre nových Izraelčanov a Izraelčanky bolo dôležité do Palestíny skutočne patriť. Úspešnosť tohto procesu bola daná aj tým, že bol vo veľkej miere intuitívny. Ešte aj dnes ho možno sledovať na ľuďoch, ktorí sa rozhodnú pre aliju (využiť právo na presídlenie do Izraela na základe svojho židovského pôvodu): po zlomovom životnom rozhodnutí entuziasticky zvliekajú svoju starú identitu a nahrádzajú ju izraelskou, čo ich životom dodáva svieži impulz konverzie, prerodu, „krstu“. Navonok sa manifestuje aj osvojením si blízkovýchodných prvkov ošatenia a stravovania.

 

Prevládajúce xenofóbne predsudky židovských občanov a občianok Izraela voči palestínskemu obyvateľstvu (či už s izraelským občianstvom, alebo bez neho) potvrdil aj nový decembrový prieskum izraelskej televíznej stanice Channel 10. Na rozdiel od emócií, ktoré prechovávajú voči ľuďom arabského pôvodu v spoločnej vlasti, arabské jedlo úprimne milujú. Necítia sa ním ohrození, etnologické súvislosti ich nezaujímajú, považujú ho za svoje dedičstvo. Izraelský historik Ilan Pappé použil vo svojej knihe The Ethnic Cleansing of Palestine (2006) na označenie systematického potierania lokálnej palestínskej kultúry, ktoré sa stalo pre Izrael štátotvorným, výraz „memoricída“, teda vyhubenie pamäti. Zahŕňa napríklad nahrádzanie arabských názvov ulíc a miest hebrejskými a pseudobiblickými menami. Hoci ešte aj samotná sionistická agitácia pozývala európskych Židov a Židovky na presídlenie „do Palestíny“, po roku 1948 sa z Jeruzalema v Palestíne stal Jeruzalem v Izraeli – a to aj napriek tomu, že podľa medzinárodných dohôd Jeruzalem súčasťou štátu Izrael nie je. Komplexný proces memoricídy je výsledkom kombinácie vedomej, dôsledne plánovanej a realizovanej bezohľadnosti sionistického projektu v Palestíne voči miestnym ľuďom a realizácie hlboko osobnej potreby identity u jeho individuálnych účastníkov a účastníčok. Stopy po palestínskej kultúre, ktorá sa viaže k Izraelom privlastnenej krajine, sú v tomto procese buď zničené, zakázané, alebo absorbované a preklasifikované na izraelské.

 

Kultúrna apropriácia nie je fenoménom unikátnym pre Izrael. Shari Huhndorf, ktorá pôsobila ako profesorka etnológie na viacerých univerzitách v USA a zameriava sa na interdisciplinárne štúdiá o pôvodných amerických populáciách, označuje preberanie ich kultúrnych znakov prisťahovalcami z Európy za proces, pomocou ktorého sa oni „stávajú domorodými“ (Going Native, Indians in the American Cultural Imagination). Podľa nej aj zdanlivo neškodné formy zobrazovania a pripomínania si pôvodných Američanov a ich kultúry môžu vyjadrovať a upevňovať široké spektrum mocenských vzťahov.

 

Blízkovýchodné židovstvo – punc izraelskej autenticity aj národná hanba

 

Argument, že najtypickejšími receptami do eklektickej židovskej izraelskej kuchyne prispeli blízkovýchodní Židia (sefardskí, mizrachimskí), je nielen historicky nepodložený, ale aj cynický, vzhľadom na to, že izraelská politika bola vždy založená na popieraní dvoch druhov židovských identít: diasporálnej a blízkovýchodnej. Mizrachovia boli hneď od založenia Izraela vystavení tvrdej homogenizujúcej doktríne. Pred viac ako šesťdesiatimi rokmi o nich povedal izraelský diplomat a akademik Abba Eban: „Musíme si stanoviť cieľ vštepiť im západnú dušu, nenechať ich, aby oni nás vtiahli do neprirodzeného Orientu.“ Od blízkovýchodných Židov a Židoviek sa žiadalo, aby sa zriekli svojej menejcennej arabskej identity. Boli umiestňovaní do domov po vysídlených palestínskych rodinách, aby bránili ich návratu, no na rozdiel od európskych (aškenázskych) Židov k nim nezískali vlastnícke práva a niektoré ich komunity sa stali od šesťdesiatych rokov terčom demolácií a vysídľovania, iné im čelia bez primeraných kompenzácií v súčasnosti.

 

Aktuálna petícia viac ako päťdesiatich mizrachimských osobností proti nedávno prijatému Základnému zákonu o Izraeli ako štáte židovského národa a protesty plánované na marec, kedy sa ňou má Najvyšší súd zaoberať, ukazujú, že snahy o asimiláciu neboli celkom úspešné. Mizrachovia vyhlasujú, že zákon, ktorý ako národnú hodnotu ustanovuje zakladanie a rozvoj (výlučne) židovského osídlenia a odoberá arabčine štatút oficiálneho štátneho jazyka, ich pripravuje o kultúrne dedičstvo a upevňuje nespravodlivosť, ktorej sa im dostáva podobne ako dvadsiatim percentám občanov a občianok Izraela palestínskeho pôvodu. Búria sa proti konečnej formalizácii antiarabskej identity štátu Izrael, pretože marginalizuje aj ich dejiny a kultúru blízkovýchodných Židov – pešiakov, ktorými sa zaštiťuje, keď sa snaží obhájiť kontinuitu židovskej prítomnosti v regióne.

 

Depalestinizácia na export

 

Joudie Kalla si po vydaní Palestine on a Plate povzdychla, že v Londýne pribúda prevádzok s blízkovýchodným jedlom nazvaných izraelská reštaurácia. Aj v Bratislave minulý rok otvorili dve prevádzky, ktoré majú v názve Tel Aviv. V takýchto izraelských reštauráciách pripravujú spravidla z plnohodnotných zdravých surovín jedlá s arabskými názvami: hummus, falafel, baba ghanoush, labne, kuskus, tabouli, musakhan, maqlooba, shawarma, knafeh… Na otázku, či by sa ich zákazníci a zákazníčky mohli dozvedieť, že tradícia ich prípravy siaha ďaleko pred založenie štátu Izrael, pritom reagujú podráždene. Na sociálnych sieťach mažú kritické diskusné príspevky, a tak sa stane, že u nich pod fotografiou z kuchyne nájdete len jediný, z kontextu vytrhnutý komentár – a to ich vlastný: „Palestína bola neobývaná a potom vznikol Izrael a s ním jedna z najlepších kulinárskych kultúr sveta.“ Pochvalné hodnotenia ponechávajú bez snahy korigovať mýlky: „Brutálne mi u vás chutí, mám veľmi rád židovskú kuchyňu!“

 

V USA známa šéfkuchárka a veľkopodnikateľka v kulinárskom biznise Rachael Ray vyvolala veľký rozruch svojím príspevkom na Twitteri, kde pred rokom zverejnila fotografiu stola zaplneného blízkovýchodnými jedlami s komentárom, že ide o hostinu v štýle „izraelský večer“. Autor kníh One Country: A Bold Proposal to End the Israeli-Palestinian Impasse a The Battle for Justice in Palestine, publicista Ali Abunimah, ktorý sa na webe Electronic Intifada pravidelne venuje aj téme apropriácie blízkovýchodného jedla Izraelom, zareagoval, že práve takéto zaodievanie prisťahovalcov do hávu pôvodnej kultúry napomáha fixovať ich nadvládu nad obyvateľstvom, ktoré vytlačili.

 

Podobné tsunami prevažne výsmešných reakcií vyvolal pred štyrmi rokmi článok na webe Forward, významného židovského periodika v USA. Pod titulkom Izraelská odpoveď na horúcu čokoládu dobýva New York pravidelný prispievateľ Michael Kaminer rebrandoval sahlab, horúci mliečny nápoj alebo riedky puding s ružovou vodou, tradične podávaný počas ramadánu, na izraelský. Otomanskú a arabskú históriu tohto dezertu dôkladne vymazal. Dal mu aj hebrejsky znejúci názov sachlav, nad ktorým krútili hlavou dokonca čitatelia z Izraela, a k dobru pridal zoznam izraelských reštaurácií v New Yorku, kde ho bude možné dostať – ignorujúc mnohé palestínske a ďalšie reštaurácie, ktoré ho už dávno mali v ponuke.

 

Správy o pozoruhodnej pittsburskej take-away reštaurácii The Conflict Kitchen dorazili aj na Slovensko. Fungovala od roku 2010 so špecifickou zásadou podávať výlučne jedlá krajín, s ktorými sú USA v konflikte. Spolu so sprievodnými podujatiami tak postupne predstavili kuchyne krajín, ako sú Irán, Afganistan, Kuba, Severná Kórea, Venezuela. Kontroverzia okolo The Conflict Kitchen vypukla v roku 2014, keď začali servírovať palestínske jedlá. Reštaurácia bola obvinená z protiizraelskosti, informačné letáky a palestínske umelecké diela boli označené za číre nenávistné prejavy. Po prijatí listu s vyhrážkami smrťou prevádzku na niekoľko dní zatvorili. Jeden z dvojice jej zakladateľov a majiteľov, Jon Rubin (sám Žid), vysvetľoval: „Pre niekoho môže byť ťažké stráviť, že Palestínčanov a Palestínčanky neteší politika Izraela a konanie niektorých jeho občanov. Označiť to však za protiizraelskosť znamená posilniť to najviac zjednodušené, polarizujúce a dehumanizujúce vnímanie ich životov a pokračovať v umlčiavaní ich hlasov.“ Prípad sa ďalej škandalizoval a pittsburské médiá odmietli poskytnúť akýkoľvek priestor na vyjadrenie Palestínčanom či Palestínčankám.

 

Neškodná vojna kuchýň

 

Noviny Haaretz raz ponúkli ľahké zamyslenie: „Keby v našom regióne vládol mier, nik by sa pravdepodobne nehádal, komu patrí falafel. Čo keby sme sa radšej sústredili na skutočné problémy? Ale na druhej strane, práve boje (len) o pôvod jedla môžu byť tou lepšou voľbou.“ V každom zápase o dekolonizáciu, ktorá je podmienkou dôstojného prežitia, zohráva kľúčovú úlohu udržanie si kultúry a jej revitalizácia. V tomto zmysle jedlo nikdy nebolo iba prostriedkom zasýtenia. Je aj jedným z nástrojov nadvlády. Vymaniť sa spod nej nie je jednoduchý reverzný proces, ale to isté jedlo v ňom môže zohrávať posilňujúcu úlohu.

 

Spochybňovať prirodzenosť či oprávnenosť výpožičiek, osvojovania a fúzie medzi „národnými“ kuchyňami by isto nebolo správne. Ale izraelské územné nároky a s nimi aj privlastňovanie si stravy, ktorá sa na tomto území tradične pripravuje, sú tým problematickejšie, čím zreteľnejšie v nich znie „iba my“ namiesto „aj my“. Niet sa čo čudovať, keď ozvenu tohto „iba my“ niekedy začujeme v túžobnej odpovedi zo strany diskriminovanej, bezmocnej komunity. Palestínčanov a Palestínčanky v ich okupovanej vlasti, fragmentarizovanej na bantustany, osadníci a osadníčky z izraelských kolónií neoberajú len o abstraktnú ideu tradičnej kuchyne, ale aj fyzicky im ničia a kradnú úrodu a vodu nevyhnutnú na pestovanie plodín, bez ktorých sa nenajedia. Názor, že v zápase o kuchyňu o tak veľa zas nejde, patrí spravidla tým, ktorí v súvislosti s ňou nemusia zápasiť o naplnenie svojich základných potrieb.


Vydavatelia, ktorí žiadali Joudie Kallovú, aby názov jej kuchárskej knihy neobsahoval „kontroverzné slovo Palestína“, sa možno chceli vyhnúť namočeniu do nepríjemných debát a predísť očierňovaniu z antisemitizmu, ktoré by mohlo nespravodlivo poškodiť ich podnikanie aj raniť ich skutočné cítenie. Či si to však uvedomovali, alebo nie, svojou cenzorskou požiadavkou prijali rolu ambasádorov kultúrnej vojny štátu Izrael proti arabskému obyvateľstvu v historickej Palestíne. Rozhodovanie, či na rôznych úrovniach prispejeme k upevňovaniu štruktúr útlaku (hoci komplicitným mlčaním) alebo si zvolíme mieru angažovanosti, v rámci ktorej sme ochotní podstúpiť aj isté nepohodlie, je na nás. Prejavenie solidarity vedie k zmene verejného naratívu a tá k zmene životných podmienok ľudí, dorovnaniu ich občianskych práv a rešpektovaniu ich ľudských práv. Môžeme si na to spomenúť vždy, keď je reč o anglickom čaji, holandskom kakau, bratislavskom antikvariáte Ľuda Ondrejova, amerických Tomahawkoch či cíceri, ktorý sa po hebrejsky povie chimca, nie hummus.

 

Autorka je spoluzakladateľkou občianskej Iniciatívy za spravodlivý mier na Blízkom východe, od jesene 2015 do leta 2016 pôsobila ako koordinátorka bratislavskej dobrovoľníckej iniciatívy cook4refugee

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *