Rituál nevzniká zo dňa na deň. Ani genocída
História ponúka viaceré príklady udalostí, počas ktorých došlo k systematickému vyvražďovaniu istej skupiny obyvateľstva s cieľom vymazať jej kultúru, náboženstvo či dokonca celkovú existenciu. Masaker v Srebrenici, genocída bosnianskych Moslimov pod taktovkou bývalého bosnianskosrbského veliteľa Ratka Mladića, sa odohral v júli roku 1995. Aktuálny zoznam nezvestných a zavraždených obsahuje 8372 mien, číslo však stále nie je konečné.
Jedným zo znakov, na základe ktorých bol masaker uznaný za genocídu, bolo programové premiestňovanie tiel medzi masovými hrobmi s cieľom zmazať stopy a zničiť identity i pamiatku na konkrétne životy zavraždených. Bosnianska umelkyňa Aida Šehović založila projekt ŠTO TE NEMA (Kde si bol?), pričom jeho hlavnou platformou je putovný pamätník. Aj keď pripomína spomínanú genocídnu manipuláciu s telami, jej obete si uctieva aktivitou úplne bežnou: nalievaním kávy a čakaním, že ju obdarovaný vypije. V prípade obetí zo Srebrenice ide o úsilie godotovské: pozostalí čakajú aspoň na symbolický návrat svojich blízkych, teda identifikáciu pozostatkov a ich obradné pochovanie.
„Postavenie“ pamätníka, teda samotná verejná performancia, spočíva v rozkladaní tisícov takzvaných fildžanov, tradičných bosnianskych kávových šálok bez uška. Prvých 923 šálok bolo zozbieraných v roku 2006 priamo v Srebrenici. Odvtedy sa každý rok (11. júla a pravidelne do roku 2020) organizovalo podujatie v spolupráci s miestnymi komunitami a bosnianskou diaspórou v mestách ako New York, Ženeva, Toronto či Sarajevo. Okoloidúci a okoloidúce sa zapájajú tak, že si vezmú fildžan, nalejú doň kávu a položia na zem k ostatným. Samotný akt lieči a účastníctvo je priam nútené pýtať sa na detaily udalosti, pretože pamätník nikdy nesprevádzajú vizuálne informácie v podobe tabúľ, plagátov či obrazoviek. Bez otázky „Čo sa tu deje?“ sa jednoducho nezaobídete. Takto sa vytvorí spolupatričnosť a vzorec tisícov nedotknutých chladnúcich káv, ktoré vysychajú na slnku. Ich hladiny sú nehybné a nikto sa z nich už nenapije.
Na prednáške, ktorú som navštívila, nám Aida Šehović vysvetlila, ako sama cíti, že pamätník už musí ukončiť svoje putovanie. Otázkou však zostáva, kde má zakotviť. Akt nalievania kávy a rozkladania fildžanov sa konal aj v samotnej Srebrenici. Aida s tímom uvažujú, či šálky zachovať práve tu v nejakom type tradičného múzea. Krokom k nemu je aj projekt Cups of Memory, ktorý jej organizácia ŠTO TE NEMA vytvorila v spolupráci s architektkou Arnou Mačkić a architektonickým štúdiom Studio L A. Do 16. novembra ho môžete navštíviť v inštitúte súčasného umenia KM21 v holandskom Haagu. Ďalšie jednorazové podujatia, workshopy, premietanie filmu či prednášky sa konajú počas celého roka vo viacerých krajinách a informácie o nich nájdete na webe organizácie.
Autorka projektu tvrdí, že zatiaľ čo dominantná alebo centrálna kultúra obvykle má prostriedky na veľkolepé pripomínanie si minulosti, periféria má performanciu, ústne tradície a rituály. A to nie je málo. Práve pomocou nich sa dá vybudovať pamätník, ktorý je pamätníkom o to viac, že ním vlastne nie je. Pamäť nestojí na mieste, lebo nám je neustále v pätách.
Soňa Uriková