Repatriácia inak: Ako protokoly náležania menia múzeá

Candice Hopkins14. októbra 2021121

Múzeum je rámec, nie však konvenčný – jeho okraje sa môžu posúvať. Vytvára hranice v hraniciach, z ktorých sa môžu stať deliace čiary medzi nami a nimi, najmä v otázke vlastníctva, práv a opätovného návratu vecí, ktoré sa v múzeách nachádzajú. 

Keď sa na území dnes známom ako Kanada začalo jednať s múzeami o repatriácii kostí našich predkov a vecí, ktoré nám ukradli alebo pod nátlakom od nás odkúpili, tento rámec slúžil ako dôvod na odmietnutie. Hovorili, že múzeum má protokoly, vhodné podmienky archivovania– ako sú klíma a sklady –, znalosti o spravovaní zbierok, ktoré nie sú dostupné v domácich komunitách (všimnite si zaujatosť týchto tvrdení). Ak sa k nám nakoniec naše veci vrátia, dostávame ich zmenené – keď sa dostali do múzeí, začali podliehať muzeálnym protokolom, ktoré si potom priniesli so sebou aj späť na miesto svojho pôvodu.

Dedičstvo uviaznuté medzi svetmi

Dlhší čas ma zaujímali výhovorky, ktoré múzeá používali na vysvetlenie, prečo nám naše veci nemôžu vrátiť, hoci ich vôbec nikdy nemali mať a získali ich pochybným spôsobom. Náčelník James Sewid bol jedným z prvých, ktorí sa pokúsili získať späť ceremoniálne odevy a predmety z obdobia zákazu slávností potlach (tieto odevy niektorí z nás chápu ako bytosti, veci nasiaknuté životom, ktoré podliehajú [Read More]

Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri:

Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.