Slovenská sociálna demokracia: protimaďarizačný a republikánsky vektor

18. 4. 2025

Maľba sedliaka, Konštantín Bauer — *Sedliak*, Konštantín Bauer, 1925

Ak som v poslednej úvahe hovoril o vstupe sociálnej demokracie do praktickej politiky, tak v uhorskom a rodiacom sa česko-slovenskom priestore bola popri zápase za sociálne a politické práva kardinálnou otázka „národná“.

Neboli sme jediní. Aj pre rakúskych sociálnych demokratov bola otázka štátu a povahy „rakúšanstva“ kľúčová, rovnako ako pre tých nemeckých. Našou osobitosťou však bolo to, že sme riešili povahu štátu nielen z hľadiska jeho politickej podoby (kráľovstvo, republika, demokracia, ústava a tak ďalej), ale aj z hľadiska vnútro-národného usporiadania. „Národná“ otázka nebola veru vôbec jasná – nielen medzi Slovákmi, ale aj Čechmi, a to v zásadnom zmysle: V akej forme sú vlastne Slováci či Česi „národom“? Aj preto sa musíme venovať práve týmto kontextom – lebo ak by si niekto myslel, že národná otázka bola pre sociálnych demokratov druhoradá alebo nepodstatná, mýlil by sa.

Slávny rakúsky austromarxista, vodca sociálnych demokratov a minister zahraničných vecí Otto Bauer pokladal za potrebné napísať osobitnú štúdiu Národná otázka a sociálna demokracia. Znovu sme ju riešili v čase rozpadu prvej republiky a vzniku klérofašistického štátu. A po Novembri ´89 to bol priam osudový programový oriešok pre novovzniknutú Sociálnodemokratickú stranu, ktorú som mal tú česť vtedy viesť. Otázka, pred ktorou sme po nežnej rozlúčke s „reálnym socializmom“ stáli, bola identická s tou, pred ktorou stáli sociálni demokrati pri a po vzniku Československa. A v dnešných turbulentných časoch obnovovania ultrakonzervatívneho nacionalizmu na jednej strane a federalizovaním EÚ na druhej strane zasa naberá otázka formy národného bytia na dôležitosti, ba aj priorite.

Mocenské a problémové pole

Ak však chceme túto otázku riešiť aj s istým nárokom na vedeckú objektivitu, musíme vidieť, ako táto otázka vyzerala nielen v našich očiach, ale aj v horizonte ďalších síl/hráčov na mocenskej a ideovej scéne. Ako vyzeralo Slovensko v maďarskom či českom ideovo-politickom horizonte? Len vďaka tomu pochopíme zmysel toho, čo sa dialo.

Maďarský uhol pohľadu bol pre slovenských sociálnych demokratov podnetom k vzdoru. Český horizont bol nádejou a stal sa určujúcim, a to postupne aj pre slovenských sociálnych demokratov. A práve tu je kľúč k pochopeniu toho, ako mohli slovenskí sociálni demokrati padnúť z piedestálu víťaza prvých republikových volieb v roku 1920, v ktorých získali neuveriteľných vyše 30 percent – a uvoľniť miesto hlinkovcom, čo malo napokon fatálny dopad na dejinné osudy Slovenska.

Rovnako však nemožno pochopiť sociálnu demokraciu v Slovensku mimo rámca uhorských dejinných pohybov na jednej strane a formujúceho sa európskeho socializmu na druhej strane. V tomto trojkontexte – „protimaďarizačný“ vzostup, česká politika a európsky socializmus – možno pochopiť, ako sa tieto siločiary a kontexty križovali v útvare „Slovensko“, ako ho formovali a spoluvytvárali, akú špecifickú vnútornú energiu produkovali. A ako uvidíme ďalej, tieto siločiary mali rozhodujúci vplyv na formovanie toho, čo i dnes prežívame v Slovensku.

Preto som rád a dúfam, že čitateľ bude mať trpezlivosť prejsť spolu so mnou labyrinty týchto vzťahov. Lebo nie dnes tak módne „mentalistické“ vysvetľovania našej súčasnej reality sú kľúčom k prítomnosti: nie všakovaké „postsedliacke, postkomunistické“ mentality, ktoré nám pripisujú niektorí vedci a väčšina mienkotvorcov, ani nejaké vrodené „sklony“ k autoritárstvu, ale práve reálne, historicky dané mocensko-ideové pole určuje možné varianty politiky, svetonázorov a hodnotovej fragmentácie nášho bytia.

Situácia v Uhorsku

Po maďarsko-habsburgskom vyrovnaní nastáva dvojitý proces: rozvoj priemyslu spojený s rastom robotníctva a vytváranie robotníckych združení. Robotnícka energia sa však nemôže meniť na politickú moc – nedisponuje totiž volebným právom. Je tu úsilie o založenie a šírenie robotníckej tlače, ale tá sa stane obeťou maďarizačného tlaku. Ten samozrejme nie je namierený výlučne proti robotníctvu, ale aj meštianstvu a roľníctvu. Tento tlak nemá priamy triedny charakter, ale je pokusom o maďarskú národnú hegemóniu v Uhorsku. A jej podstatným prvkom je samozrejme aj jazyková unifikácia. V 80. rokoch 19. storočia sa socialistické hnutie v Uhorsku maďarizuje. Tým sa plodí jazykový spor, ktorý sa stáva zásadným medzi slovenskými, rumunskými a maďarskými sociálnymi demokratmi (pod maďarizačným tlakom zanikajú časopisy Zora a Nová doba).

Robotníctvo je však v Hornom Uhorsku slovenské a jeho vyspelejšia časť aj kultúrne (podpora Matice slovenskej). Maďarizačný tlak orientuje slovenských sociálnych demokratov k spolupráci s českými súdruhmi. Programovo stoja v popredí snáh predovšetkým demokratizačné predpoklady robotníckej emancipácie. Na desaťročia sa stane programom predovšetkým zápas za všeobecné volebné právo, neobmedzené spolčovacie právo, zhromažďovacie právo, slobodu tlače či vierovyznania, ľudovú armádu a za právo národov na sebaurčenie. Týmto programom vstupuje slovenské robotníctvo zo vzdelávacej a svojpomocnej činnosti do politického a mocenského priestoru. V spore o politickú či odborovú aktivitu robotníctva vyhráva línia politická, čo vytvára predpoklady pre sociáldemokratizáciu robotníctva i odborov (prijíma sa Eisenašský program a vzniká jednotná strana v Uhorsku). Tým sa i programovo presúva pozornosť na už typicky socialistické požiadavky: zospoločenštenie pôdy, výrobných prostriedkov, desaťhodinový pracovný čas, zákaz detskej práce a podobne. Tu panuje jednota medzi všetkými uhorskými sociálnymi demokratmi.

Protimaďarizačná energia

No rozdielny národný uhol pohľadu sa ukazuje ako principiálne neprekonateľný. Maďarskí socialisti chápu národný útlak ako dôsledok samotného kapitalizmu – a tak je pre nich prioritou boj proti nemu, a nie za národné práva nemaďarského obyvateľstva. To prirodzene orientuje slovenských sociálnych demokratov k spolupráci s českými partnermi. To zasa zo strany maďarských sociálnych demokratov viedlo k obviňovaniu slovenských sociálnych demokratov z nacionálneho separatizmu. Analogicky to bolo zo strany nemeckých sociálnych demokratov, ktorí zakladanie českých odborových centrál klasifikovali taktiež ako separatizmus. Spolupráca s českou sociálnou demokraciou, ale aj väzba na programy II. internacionály, no predovšetkým záujem riešiť slovenskú národnú otázku, viedli našu sociálnu demokraciu ku konkrétnej a jasnej formulácii národného programu (1914). Tento už zreteľne stojí v opozícii k Slovenskej národnej strane a jej panslavistickej predstave cárskeho ruského mesiáša i s jej nádejami vkladanými do takzvanej belvedérskej politiky (Ferdinand d’Este). Slovenská sociálna demokracia požaduje všeobecné volebné právo a jazykové práva: v školstve, kultúre, vo verejnej správe, v samospráve a na verejnosti. Sociálni demokrati bezvýhradne podporili aj vznik Slovenskej národnej rady.

Spolupráca slovenských a českých robotníkov, respektíve sociálnych demokratov je v pozadí nesená zreteľnosťou nemeckého aj maďarského útlaku. Tým, že hegemónia bola nemecko-maďarská, upevňuje sa vzájomnosť utláčaných ako antihegemónia, ktorá sa v počiatku chápe ako slovanská. Hegemonizmus maďarských sociálnych demokratov sa trochu zatláča presunom centra robotníckeho hnutia z Budapešti do Bratislavy na začiatku 20. storočia. To preto, že tam prevládol nemecký a slovenský prvok; no v Košiciach prevláda jasne maďarský prvok a cezeň aj duch budapeštianskeho vedenia sociálnej demokracie. Slovenský charakter získava sociálna demokracia v Bratislave pod vplyvom neprávom zabudnutého Emanuela Lehockého. Sústreďuje sa na založenie slovenskej sociálnodemokratickej tlače. Programovo sa hlási k II. internacionále.

No národný charakter slovenských sociálnych demokratov umožnil skĺbenie a spoločné akcie so slovenskou národnou inteligenciou a aj so Slovenskou národnou stranou. V rámci zápasu za demokraciu však sociálna demokracia vystupuje s jasne formulovanou národnou platformou: je to samobytnosť slovenského národa, jeho prirodzené právo na sebaurčenie, jeho jazykové a kultúrne práva. A to sa – po vzore humanistických cieľov – vzťahuje k celému ľudstvu ako predpoklad jeho humanizácie. Národný útlak je súčasne všeobecne ľudským útlakom a barbarizáciou kultúry.

Osamostatňovanie

Ideová príprava vyústila do založenia samostatnej Slovenskej sociálnodemokratickej strany (1905). Hegemonistický postoj maďarskej a rakúskej sociálnej demokracie sa prejavil posunom od pôvodného internacionalizmu a antimilitarizmu (ešte tesne po atentáte na Františka Ferdinanda) k podpore vlastných národných vlád (postavili sa jasne proti záverom medzinárodných socialistických kongresov). Počas vojny sa prijíma téza o zastavení triednych bojov, o triednom mieri. Ide tu o dvojitý a križujúci sa aspekt: zreteľná mocenská dominancia národných a národnoštátnych diferencií v Európe. Triedna diferenciácia nemá ešte žiadne mocenské vyjadrenie, je programová, ideová, nemá spredmetnenie v nástrojoch moci… A túto skutočnosť posilňuje vnútorný realizmus, nedoktrinárstvo sociálnodemokratickej praktickej politiky. Je spojená so štátnymi záujmami svojej krajiny, a tie sú neodmysliteľné od zápasu za mocenskú hegemóniu. Aj slovenskí sociálni demokrati vyjadrili štátnu lojalitu Uhorsku – po vzore nemeckých a francúzskych socialistov.

Avšak len veľmi dočasne, lebo zakrátko začína veľká diskusia o imperialistickej povahe vojny, predovšetkým v súvislosti s monarchistickým despotizmom. Oživuje sa predstava o inej možnej forme vlády, to jest republikánska myšlienka. A teda aj inej forme reprezentácie národných záujmov. Českí sociálni demokrati pracovali s požiadavkou na federalizáciu Rakúsko-Uhorska, pričom za prirodzenú súčasť českého národa považovali už aj Slovákov.

Je jasné, že o „nemoravskom“ osude Slovákov rozhodol práve tento zápas medzi českými a maďarskými politicko-mocenskými záujmami, ktorý pretrval až do 30. rokov 20. storočia.

Koncom vojny už slovenskí sociálni demokrati stoja na jasnej protiuhorskej platforme, verejne odsudzujú hegemonistické postoje maďarských sociálnych demokratov. Obviňujú ich z dvojakého „socializmu“ – internacionálneho, ktorý mal platiť pre nemaďarský ľud v zmysle beznárodnosti a nacionálneho, platného pre maďarský ľud udržujúci si hegemóniu. Zápas za slovenský jazyk zostáva naďalej najmä protihegemonistickým frontom.