Či už hovoríme o historickej alebo súčasnej emigrácii zo Slovenska, takmer automaticky predpokladáme jej smerovanie na západ: v priebehu dvadsiateho storočia do Spojených štátov, Kanady či Argentíny; od vstupu do EÚ predovšetkým do západnej Európy. Podstatne menej známu kapitolu vysťahovalectva z Uhorska, resp. neskoršieho Československa, predstavuje emigrácia na východ. Na pútavé príbehy pritom nie je o nič chudobnejšia než cesty opačným smerom; presvedčivým príkladom je séria štyroch výprav zo Žiliny do kirgizského Biškeku (vtedy Pišpeku a medzitým Frunze), kde stovky československých emigrantov začali v roku 1925 budovať komúnu Interhelpo.
Rovnomenná kniha Jaromíra Mareka nesie podnázov Tragický příběh československých osadníků v Sovětském svazu, ten však zachytáva len jeden aspekt výpravy, ktorú možno zároveň označiť za politicko-hospodársky experiment v laboratórnych podmienkach vznikajúceho „robotníckeho raja“. Práve tak si svoju destináciu predstavovali zakladatelia Interhelpa, medzi ktorými nechýbali ani Dubčekovci. Navzdory tomu, že prvotná konfrontácia očakávaní s tvrdou realitou sovietskej Strednej Ázie bola prvým sitom, ktoré preosialo rady súdružskej pomoci z Československa, v priebehu necelých dvadsiatich rokov fungovania komúny sa Interhelpu podarilo prispieť k bezprecedentnému priemyselnému a kultúrnemu rozvoju krajiny, kým sa zvyšok sveta boril s hospodárskou krízou.
Z inak pútavého chronologického rozprávania možno zreteľne odčítať autorov postoj k vlastnej téme a jeho motiváciu ju spracovať. Väčšmi než politické presvedčenie komunardov Mareka fascinujú výsledky „zlatých československých ručičiek“, ktoré dokázali navzdory neprajným podmienkam prakticky uprostred ničoho vybudovať všestranne sebestačné a ekonomicky výkonné spoločenstvo. Spôsob, akým sú dejiny Interhelpa podané, najlepšie zhŕňajú tieto vety zo správy československého diplomata v Moskve Josefa Vybírala: „Musí se uznat píle, pracovitost a zdatnost našich vystěhovalců. Těmto dobrým vlastnostem však stojí v cestě komunistický systém, na němž jest družstvo vybudováno. (…) Ozdravění pomerů v družstvu si lze představit pouze tehdy, když organizace bude postavena na soukromnokapitalistický princip.“
Daňou za popularizačný prístup je vyššia subjektivita, ktorá neslúži len hodnoteniu, ale aj dramatizácii. Musí sa uznať, že príbeh Interhelpa týmto potenciálom skutočne disponuje a predstavuje vynikajúci námet na divadelné či filmové spracovanie. Ako informačný zdroj kniha poslúži dobre, pre plasticitu a inú perspektívu však stojí za to siahnuť aj po beletristickom, resp. publicistickom spracovaní témy z pier Júliusa Fučíka, Petra Jilemnického či Jiřího Weila, ktorého súborné dielo začalo vlani vychádzať a nevynechá ani jeho návštevu Interhelpa.
Jaromír Marek: Interhelpo. Tragický příběh československých osadníků v Sovětském svazu. Brno: Host, 2020.
Martin Makara
