Preškrtáme sa k prosperite?

Vedie nás posledný Ficov rozpočet v tomto volebnom období „do Grécka“? Podľa rozhovorov, ktoré po jeho schválení rozdáva predseda Najvyššieho kontrolného úradu SR, to tak vyznieva. Zachrániť nás môže jedine šetrenie – osekať dôchodky a zdravotníctvo. Reálna skúsenosť samotného Grécka, ale aj Spojeného kráľovstva, však ukazuje, že prešetriť sa k rastu a prosperite, nefunguje. Na konci tejto cesty číha len bieda, nadmerné úmrtia a nárast krajnej pravice.

Vláda Roberta Fica na poslednú možnú chvíľu (kvôli požiadavkám EÚ musí byť rozpočet schválený do 15. októbra) bez diskusie a dodržania požiadaviek ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti schválila štátny rozpočet na rok 2027. Keďže tento rok bude volebný, koalícia sa ani len neobťažovala tváriť, že by chcela dodržať povinnosť, predložiť vyrovnaný rozpočet. To by pritom podľa ústavného zákona mala, keďže verejný dlh prekračuje hranicu 50 % hrubého domáceho produktu (HDP) krajiny. Po troch kolách „konsolidácie“ je teda deficit rozpočtu stále na rovnakej úrovni a dlh neklesá.

Kto bude kontrolovať kontrolórov?

Po tomto bleskovom schválení štátneho rozpočtu na rok 2027 sa do mediálneho kolotoča pustil predseda Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) SR Ľubomír Andrassy (napríklad SME, Denník N, Expres). V mnohom má pravdu. Správne poukazuje na nedodržiavanie ústavy, predkladanie rozpočtu bez posúdenia NKÚ, ale aj na rastúce zadlženie krajiny a vplyv oligarchie na štátne zákazky.

V rozhovoroch však opakuje, že sú len dve možnosti, ako pokračovať: buď budeme naďalej platiť 25 miliárd eur za sociálne výdavky a zdravotníctvo – čím sa zadĺžime a napokon skrachujeme –, alebo tých 25 miliárd zoškrtáme, budeme investovať do „prorastových“ opatrení, a tým sa nám dlh postupne vymaže. Kdeže som to už počul? Opäť počúvame, že dane sa už dvíhať nedajú, musíme škrtať dôchodky a výdavky na zdravotníctvo.

Znie to jednoducho, ale je to argumentačný faul. Toto totiž nie sú jediné dve možnosti. Sú mnohé dane, ktoré máme nízke až neexistujúce (majetkové dane, environmentálne dane, dane z luxusu). Sú dane, ktoré nie sú dostatočne progresívne a nadmerne zasahujú priemerne až nízko zarábajúcich (DPH, ale aj samotná daň z príjmu a odvody). Vysoké dane pritom nutne neznamenajú absenciu rastu. Napríklad Dánsko rastie od pandémie Covid-19 rýchlejšie ako Slovensko, napriek výrazne vyššiemu celkovému daňovému zaťaženiu. Spojené štáty rástli po druhej svetovej vojne raketovo, s najvyššou hraničnou sadzbou dane z príjmu na úrovni 91 % (áno, deväťdesiatjeden). Zjavne existujú aj iné faktory ako výška daňového zaťaženia, ktoré sú pre prosperitu a ekonomický rast oveľa dôležitejšie.

Na pozadí vyjadrení p. Andrassyho sa prejavuje dominantná ekonomická ideológia, podľa ktorej jedinou cestou k rastu a ekonomickej efektivite je zoštíhľovanie štátu, deregulácia a znižovanie daní. Má pravdu, keď v rozhovoroch straší, že príde „John z Veľkej Británie alebo Medzinárodného menového fondu (MMF) a zoberie nám skoro všetko, ako v Grécku“. Presne takto MMF a iné inštitúcie medzinárodného „kapitalistického poriadku“ pracujú, takto tzv. troika (Európska komisia, Európska centrálna banka a MMF) ohlodala Grécko na kosť, bez akýchkoľvek ústupkov a strát na strane európskeho bankového sektora, ktorý na požičiavaní Grécku pekne zarábal. Gréci nemali na výber, museli sa pokúsiť preškrtať k prosperite (odporúčam knihu Yanisa Varoufakisa Dospeláci v miestnosti, kde opisuje svoju skúsenosť z pozície gréckeho ľavicového ministra financií počas vyjednávaní s troikou). Namiesto prosperity sa preškrtali k nárastu detských úmrtí, samovrážd a sociálneho vylúčenia a chudoby.

Predseda NKÚ vystupuje ako nestranný technokrat, ktorý len opisuje nepríjemnú pravdu. V skutočnosti však nestranný nie je, keďže nedáva na stôl všetky reálne (a aj finančne zodpovedné) možnosti. Presadzuje iba jednu cestu.

Šetrenie zabíja

História nám však opakovane potvrdzuje, že sa preškrtať k prosperite nedá. Keď Konzervatívna strana pod vedením Davida Camerona v roku 2010, pár rokov po Veľkej recesii, v Spojenom kráľovstve vyhrala voľby, predstavila svetu rozsiahly a dlhodobý experiment v tom, či je možné, preškrtať sa k rastu. Konzervatívny minister financií George Osborne naordinoval britskému verejnému sektoru nevídanú diétu (austerity). Po zohľadnení inflácie a rastu populácie klesli medzi rokmi 2010 až 2020 verejné výdavky o 15 %.

Do začiatku pandémie sa však konzervatívcom podarilo tempo rastu verejného dlhu iba spomaliť. Ten výrazne narástol v reakcií na krízu v roku 2008 z asi 35 % HDP na 65 % HDP. Aj za Cameronovej vlády pokračoval v raste a pod 80 % HDP sa dodnes nedostal. Ekonomický rast bol kvôli kombinácii „dozvukov“ krízy a výraznému šetreniu na verejných výdavkoch slabý, reálne mzdy klesli o 10 % a vtedajší guvernér centrálnej banky a dnešný kanadský premiér Mark Carney toto obdobie nazval stratenou dekádou.

Šetrenie na verejných výdavkoch má ale aj reálne, ľudské dopady. Podľa štúdie z London School of Economics spôsobili úspory v rokoch 2010 až 2019 takmer 190-tisíc úmrtí navyše (oproti bežnej miere úmrtnosti dovtedy) a skrátili priemernú dobu dožitia až o päť mesiacov. Autorstvo štúdie ukazuje, že primárnym dôvodom sú škrty v sociálnych dávkach a vo výdavkoch na zdravotníctvo. Predĺžila sa napríklad priemerná doba dojazdu sanitky, narástli tzv. úmrtia zo zúfalstva (napr. predávkovanie drogami a samovraždy) a britské zdravotníctvo ostalo nedostatočne pripravené na pandémiu Covid-19. Dopady škrtov boli navyše geograficky veľmi nerovnomerne rozdelené. Zatiaľ čo verejné výdavky v Londýne rástli aj počas obdobia šetrenia, na tradične chudobnejšom severovýchode krajiny sa každý rok znižovali o deväť libier na osobu.

Spojené kráľovstvo za prvých desať rokov konzervatívnej vlády teda dosiahlo historicky najvyšší dlh, historicky najväčší pokles reálnych miezd a produktivity práce, vystúpenie z Európskej únie, kolabujúce verejné služby na lokálnej úrovni (najradikálnejšie škrty si odniesli samosprávy) a zbytočné úmrtia navyše. A v prieskumoch konzervatívcov dobieha krajne pravicová Reform UK s „britským Trumpom“ Nigelom Faragom na čele.

Britskou cestou by sa slovenské verejné financie teda naozaj vybrať nemali. Je však aj iná možnosť?

Severský paradox

Nižší dlh, vyššie výdavky na sociálny systém a zdravotníctvo, vyššie celkové zdanenie a nižšie dane z práce priemernej zamestnankyne. Túto kombináciu faktov volám „severský paradox“ – ktoré vystihujú severské krajiny Dánsko, Švédsko a Nórsko. Vo verejnej debate – ako ukazuje aj Ľubomír Andrassy – väčšinou počúvame iba o dvoch možnostiach riadenia vecí verejných: nízky dlh a malý štát alebo štedrý sociálny systém a „grécka cesta“ – a to, že vysoké dane nutne znamenajú odchod investorov a zlé podnikateľské prostredie. V prekvapivo vecnom článku na tento fakt poukázal aj Lukáš Krivošík z Postoja, ktorý vo svojom texte ukazuje, že – paradoxne – štedré sociálne systémy a vyššie prerozdeľovanie nemusia nutne znamenať vysoký dlh ani zaostávajúcu ekonomiku.

Krivošík v článku zdôrazňuje dôležitosť inštitucionálnych pravidiel rozpočtovania, ktorými si slovenské vlády príliš netrápia hlavu (výdavkové limity, záväzné viacročné rozpočtovanie) – aj to, že severské krajiny sú bohatšie a rastú rýchlejšie ako Slovensko, a preto si môžu štedrý štát dovoliť. Keď však všetky aspekty severských ekonomík meriame v pomere k HDP (teda neporovnávame absolútne sumy, ktoré sú, samozrejme, v bohatých severských krajinách vyššie), Škandinávia nemíňa a nezdaňuje viac iba v absolútnych číslach, ale aj v pomere k domácemu produktu. A toto číslo nie je nejaký nový vývoj – štedrý sociálny štát si nedali ako odmenu za dlhé roky uťahovania opaskov.

Najväčším strašiakom slovenskej pravice sú dôchodky, predovšetkým tie trináste. Oddelením financovania a výplaty dôchodkov od zvyšku štátneho rozpočtu cez sociálne odvody a Sociálnu poisťovňu sa v slovenskej spoločnosti hlboko zakorenila predstava, že starobné dôchodky sú zásluhové. Ak som dobre zarábal, mám nárok na dobrý dôchodok. Kto zarábal málo, má aj na starobu trieť biedu. Vo viacerých krajinách je však základný štátny starobný dôchodok sociálnou dávkou – nepodmieneným príjmom, rovnakým pre všetkých. Je to tak napríklad aj v Dánsku, ktoré na starobné dôchodky dáva 11 % HDP (Slovensko iba 8,5 %). Celkovo dávajú severské krajiny na sociálne zabezpečenie a zdravotníctvo o 4 – 9 % HDP viac ako Slovensko (5 až 11 miliárd eur navyše v hodnotách roku 2023).

Na druhej strane, Dánsko má aj najvyššiu mieru zdanenia voči HDP v EÚ, opäť o 9 % viac ako Slovensko. No paradoxne, ak zarábate priemernú slovenskú mzdu (1 620 eur v hrubom v roku 2025) a nemáte rodinu, zaplatíte vyššie dane z príjmu (vrátane odvodov) na Slovensku ako ekvivalent v Dánsku, Švédsku aj Nórsku. Oproti Dánsku je to až 7 % rozdiel.

Ako je to možné? Severské krajiny sú menej štedré v daňovej podpore rodín (ak máte dve deti a zarába iba jeden rodič, zaplatíte nižšie dane na Slovensku. Ak pracujú obaja rodičia, Dánsko je o dve percentá výhodnejšie a Švédsko o pár percent menej výhodné). Severské dane teda zachytávajú širšiu vrstvu populácie, a zároveň sú progresívnejšie pre vysoké mzdy. Väčší podiel sociálnych výdavkov je v Dánsku aj Švédsku v podobe „vecného plnenia“: poskytovania verejných služieb namiesto peňažných dávok a daňových úľav.

Dánsko zároveň oveľa prísnejšie zdaňuje výnosy z kapitálu: dividendy, akcie, podielové fondy. Najvyššia sadzba môže dosiahnuť až 42 %. Dane z kapitálu sú v agregátnych štatistikách Slovenska zanedbateľné, v Dánsku tvoria pol percenta HDP. V Nórsku zdaňujú (čistý, teda po odpočítaní dlhov) majetok už od hranice približne 184-tisíc eur (1,9 milióna nórskych korún), na úrovni 1– 1,75 % ročne. Ide o nízku hranicu v porovnaní s aktuálnou verejnou debatou, kde ekonómovia ako Gabriel Zucman a Thomas Piketty či niektoré politické strany ako britská Strana zelených navrhujú zdaňovať majetok od hranice desiatok alebo stoviek miliónov eur. Nórska skúsenosť ukazuje, že ani takáto “prísna” majetková daň nespôsobuje ekonomickú katastrofu – práve naopak, znižuje nerovnosť v spoločnosti. Zdanenie majetku rodičov znižuje príjmové nerovnosti ďalšej generácie. A bohatí ľudia s investíciami z krajiny v skutočnosti neutekajú.

Veľmi hrubý odhad zavedenia majetkovej dane na úrovni 250-tisíc eur čistého majetku (pre partnerov, ktorí napr. spolu vlastnia nehnuteľnosť, by strop bol dvojnásobný) na základe údajov z World Inequality Database by takáto daň zasiahla niečo cez 200-tisíc dospelých na Slovensku a pri sadzbe 1 % ročne vygenerovala približne 1,3 miliardy eur. Pre porovnanie, firemná daň z príjmu vynesie necelých 5 miliárd eur ročne a týka sa všetkých firiem na Slovensku. Podobnú sumu vynesie aj daň z príjmu fyzických osôb. 

Severský paradox tak v skutočnosti nie je paradoxom, ale ukazuje zrkadlo slovenskej politike: slabý sociálny štát, vysoké dane pre bežných ľudí aj vysoký dlh sú slovenským politickým rozhodnutím, nie prírodným zákonom. Politickým rozhodnutím uprednostniť nízke dane pre najbohatších a vlastníkov kapitálu pred kvalitnými verejnými službami a udržateľnými verejnými financiami pre všetkých.

Mládež gde?

Ľubomír Andrassy opakuje, že Ficov rozpočet je nespravodlivý voči budúcim generáciám, voči dnešnej mládeži a deťom. Hoci to myslí inak, súhlasím s ním: slovenské verejné financie sú skutočne nespravodlivé voči budúcim generáciám. Nízke dane z majetku, nehnuteľností, kapitálových výnosov a emisií skutočne ohrozujú budúcnosť mladých ľudí zabezpečiť si bývanie a dôstojné živobytie na planéte, ktorá bude obývateľná. Chýbajúce financie v školstve, športe, kultúre a sociálnych službách ohrozujú nielen vzdelanie, rozhľad a zdravie mladej generácie, ale aj prevenciu krajne pravicovej radikalizácie mladých.

V Španielsku, Francúzsku, Taliansku masovo protestuje hlavne mládež proti rastúcim nákladom na život a bývanie, nedôstojným podmienkam v školách, agresivite polície. Podľa diania v uliciach slovenských miest sa však zdá, že povedomie našej mládeže o tom, v čom je naozaj okrádaná o budúcnosť, neexistuje. Desiatky rokov dominantnej neoliberálnej ideológie, ktorou nás kŕmia politické strany aj médiá, nás všetkých presvedčilo, že našou najväčšou a jedinou prekážkou v ceste za svetlou budúcnosťou sú vysoké dane a Robert Fico. Áno, Roberta Fica treba poraziť vo voľbách. Ale ak sa následky jeho vlády budeme snažiť liečiť „osvedčenou“ britskou kúrou šetrenia a devastácie verejných služieb, nečakajú nás svetlé začiatky, ale nárast krajnej pravice.

Autor je ekonóm a dátový analytik

Text vznikol s podporou Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v Slovenskej republike