Možnosti etického cestovania do Izraela a Palestíny
Hummus. Start-up nation. Armádne uniformy bez materiálov zo zvierat, aby žiadne živé stvorenie netrpelo. Najväčší Pride na svete. Púšť, čo rozkvitla. Turistický raj. Brand Israel.
Cestovanie okolo sveta podľa vlastného uváženia zostáva výsadou úzkej skupiny ľudí. So silným pasom a nízkou hladinou pigmentu v pokožke. Nájsť možnosti etického cestovania do Izraela a Palestíny z nášho regiónu sa ukazuje ako herkulovská úloha. Namiesto snahy o zníženie negatívnych vplyvov masového turizmu vidím, ako sa ním upevňujú privilégiá a pocit nadradenosti. Zaskočí ma samozrejmosť, s akou odvetvie identifikuje Izrael ako európsku kolóniu na Blízkom východe. Cestovky o Palestíne mlčia alebo ju redukujú na „palestínske mestečko Betlehem“. Obraz Izraela a Palestíny aj v cestovnom ruchu deformuje prizma orientalizmu a hasbary, izraelskej vládnej propagandy – oba škodlivé fenomény sú u nás vžité do takej miery, že obraz, ktorý vykresľujú, sa zvykne považovať za objektívnu pravdu.
Keď The American Jewish Committee (AJC) minulý rok vzala skupinu novinárov a analytikov na Blízky východ, označil ju Matúš Dávid v podcaste .glóbus ako „nezávislú organizáciu“. Neodznelo, že sa jej Project Interchange slovami Benjamina Netanjahua „naozaj stal svetovým hráčom a silným obhajcom židovského národa a Židovského štátu“. Medzi svojimi prioritami AJC uvádza boj proti palestínskemu hnutiu BDS, posilňovanie vzťahov Izraela so strategicky významnými krajinami a vyvažovanie zaujatosti OSN voči Izraelu. Nezávislý izraelský think-tank Molad – Centrum pre obnovu izraelskej demokracie ju spolu s Anti-Defamation League (ADL), StandWithUs alebo evanjelikálnou Christians United for Israel (CUFI) menuje medzi partnerskými organizáciami štátu, propagujúcimi neformálnu hasbaru v mediálnom prostredí. Každej z nich je vlastný nešvár zamieňania si Židov a judaizmu s Izraelom.
Rozsahom svojich aktivít i ambícií predčí izraelská hasbara, podľa izraelského novinára Noama Sheizafa, akúkoľvek porovnateľnú PR kampaň alebo propagandu všetkých demokratických a väčšiny nedemokratických štátov. Venuje sa jej ohromný štátny aparát, mimovládky, lobistické skupiny, občania a občianky, študenti a študentky, médiá. Hasbara má k dispozícii desiatky tisíc internetových trollov. Michael Bueckert v texte Release the Trolls poukazuje na úzke prepojenie štátneho, mimovládneho a súkromného sektora. Napríklad na vývoji a obsahu aplikácie Act.IL, ktorá ovplyvňuje online konverzácie o Izraeli, spolupracujú proizraelské neziskovky, izraelské ministerstvo zahraničných vecí, ministerstvo pre strategické záležitosti a verejnú diplomaciu, armáda (IDF), tajná služba Šin Bet, univerzity a izraelské IT firmy. Act.IL to však nebráni tváriť sa ako iniciatíva zdola.
Centrum pre štúdium antisemitizmu a rasizmu na univerzite v Haife ocenilo v roku 2013 „za výnimočnú hasbaru“ – školenie „online ambasádorov“ na boj proti bojkotu a promovanie izraelskej kultúry, turizmu a technológií – izraelského veľvyslanca v Dubline Boaza Modaia a jeho zástupkyňu (a zároveň manželku) Nurit Tinari-Modai. Rok pred tým uverejnila televízna stanica Channel 10 e-mail zástupkyne veľvyslanca izraelskému ministerstvu zahraničných vecí. Nurit Tinari-Modai v ňom navrhla, aby štát odhalil slabé miesta izraelských ľudskoprávnych aktivistov a aktivistiek v Írsku, zverejnil ich fotografie na internete, strápnil ich pred rodinami a známymi. Ich kritika voči Izraelu podľa nej nevychádza z ideológie a je skôr prejavom psychických problémov, ako sú napríklad konflikty s rodičmi alebo nevyrovnanosť s vlastnou sexuálnou identitou. Boaz Modai – aktuálne veľvyslanec na Slovensku – okrem iného na oficiálnom twitterovom účte ambasády zverejnil obrázok palestínskej vlajky s Hitlerom.
Etická latka hasbary leží nízko. Ak Izrael z rovnice vychádza ako výborná krajina, tolerujú sa akékoľvek premenné. V spolupráci s .týždňom tak sprievodca CK BUBO Peter Rea na premietaní Izrael v .klube pod lampou publiku ukazuje „židovské modelečky“ v plavkách. Zaznie i to, že „Židia sú dosť na peniaze“, a preto stále bedákajú nad cenou protiraketového systému Iron Dome. A v prepočte na počet obyvateľov má vraj Izrael druhý najvyšší počet Nobelových cien na svete. „Dokonca, keď nehovoríme o Izraelčanoch ako štáte, ale o Židoch ako národnosti alebo o príslušnosti k židovskému národu, tak sa hovorí, že z asi osemsto Nobelových cien cca tretinu dostali Židia. Čiže, naozaj je to nepomer. Všetkých Židov na svete, aj s ‚pomocou‘ Hitlera, je dnes asi 15 miliónov. A títo majú tretinu Nobelových cien.“ Na označenie podobných vyjadrení zdôrazňujúcich inakosť Židov, či už prostredníctvom tvrdení, ktoré sa dajú klasifikovať ako antisemitské, alebo filosemitské, slúži termín alosemitizmus, ktorý spropagoval sociológ Zygmunt Bauman.
Rea z ilegálnej izraelskej osady na Golanských výšinách dováža kávu. Ilustračnými fotografiami demonštruje, že hlavným mestom Izraela je Jeruzalem, aj keď Arabi „stále vykrikujú“, že to nie je pravda.
(Ne)schválený príbeh
V cestovnom ruchu sa motívy z hasbary opakujú. Romantická fascinácia izraelskou armádou. Sexizmus. Orientalistické a nenávistné vyjadrenia o Palestínčanoch. Stereotypy o Židoch. Absencia Palestíny. Vyhnúť sa politike je zlato. Variácie Schrödingerovej mačky: Izrael súčasne čelí existenčným hrozbám zo všetkých strán aj poskytuje vyšší pocit bezpečia než ľubovoľná západná metropola.
Orient je všetko, čo Okcident nie je. Exotický, magický, erotický, nebezpečný, tyranský, fanatický. Iný. Orientalizmus – ktorý ako koncept rozvinul jeden z najznámejších palestínskych mysliteľov Edward Said – je ideologickou prísadou kolonializmu, zobrazuje národy v Oriente ako primitívne, zženštilé. Chýbajú im mužské cnosti, nevedia sa ovládať, bez muža-kolonialistu nedokážu racionálne uvažovať a teda ani riadiť svoje životy či vyjadriť svoje názory.
Izrael, hoci lokalizovaný v Oriente, v turizme figuruje ako pekná európska krajina a v podstate pridružený člen EÚ – aj keď ho občas ovplyvňuje „levantský chaos“ a „středomořské šílenství“ (Izrael – Velký průvodce, vyd. Lingea). Dbá o údržbu zelených plôch, recykluje vodu v poľnohospodárstve a pestuje cherry paradajky. Palestína reprezentuje Blízky východ, protiklad európskej civilizácie. Palestínčania a Palestínčanky možno vnímajú veci príliš emotívne, v rámci propagandy trvajú na nereálnej požiadavke práva na návrat, ich deti od útleho veku podstupujú indoktrináciu…
Izraelské naratívy sa považujú za dôveryhodnejšie a dostávajú väčší priestor v turistických publikáciách a prezentáciách. Deje sa to možno podvedome – a niekedy určite z ideologických príčin. Korene tejto jednostrannosti siahajú do čias pred vytvorením štátu Izrael, k začiatku tzv. nakby – etnických čistiek, odštartovaných približne v decembri 1947. Palestínsky pohľad na nakbu zostáva v európskom naratíve o europeizovanom blízkovýchodnom území potlačený, čo nedokázali zvrátiť ani svedectvá jej posledných žijúcich aktívnych účastníkov a účastníčok z radov židovských prisťahovalcov do Palestíny. Aj ich zaznamenané výpovede potvrdzujú, že štandardným postupom sionistických paramilitaristických skupín bolo prepadávanie dedín bez provokácie. Využívali teroristické útoky, únosy, znásilnenia, hromadné popravy alebo obliehanie arabských komunít s úmyslom ich vyhladovať. V meste Akka otrávila Hagana (predchodkyňa izraelskej armády) vodný zdroj a vyvolala epidémiu týfusu. Medzinárodné spoločenstvo reagovalo zdržanlivo. Historik Ilan Pappé sa nazdáva, že tak krátko po holokauste nikto nechcel otvorene kritizovať jeho obete.
Sionistické polovojenské organizácie ešte v posledných mesiacoch Britského mandátu napadli a vyľudnili viac ako dvesto palestínskych dedín a miest. Eitan Bronstein Aparicio zo združenia De-Colonizer upozorňuje, že hoci sa sionistické vedenie prihlásilo k rozdeleniu Palestíny na dve časti, medzi prvými boli zničené dve desiatky obcí v predpokladanom Arabskom štáte. V momente vyhlásenia izraelskej nezávislosti v polovici mája 1948 už bolo na úteku najmenej štvrť milióna ľudí.
Celkovo sa počet utečencov vyšplhal na asi 750-tisíc. Na ruinách zbúraných palestínskych sídel vysádzal Židovský národný fond (JNF) háje a parky, aby zahladil stopy vojnových zločinov a zabránil návratu utečencov. Po roku 1948 v Izraeli vznikli stovky nových miest pre židovské obyvateľstvo. Rasistické urbánne plánovanie obmedzuje rozširovanie jestvujúcich palestínskych miest a prakticky znemožňuje zakladanie nových. Početné palestínske a beduínske komunity v Izraeli a na okupovaných územiach čelia buldozérom JNF či nútenému zalesňovaniu ich životného priestoru. Majú uvoľniť miesto židovskému osídleniu.
Izraelská legislatíva umožňuje všetkým osobám „židovského pôvodu“ a ľuďom, ktorí konvertujú na judaizmus, „návrat“ do hociktorej časti krajiny. Pre palestínskych utečencov a utečenky a ich potomstvo platí zákaz vstupu do Izraela.
Pre hasbaru nepríjemná výzva.
Nakba v hebrejčine
Hoci už aj izraelská historiografia poskytuje faktické pojednania o nakbe, slovenské cestovateľské zdroje unikajú do ríše fantázie. Čítam o zázraku pri vzniku Izraela (640-tisíc židovských chlapcov a dievčat sa plus-mínus holými rukami ubránilo 40 miliónom Arabov s vyzbrojenými armádami piatich štátov), o splnení sna, o priekopníkoch, ktorí si podobne ako prví bieli Američania uprostred divokej vegetácie a zasnežených hôr založili moderný štát.
V chronológiách knižných sprievodcov prevláda miernejšia izraelská verzia udalostí. Arabské vlády konajú negatívne: Balfourova deklarácia – arabské odmietnutie rezolúcie OSN o rozdelení Palestíny v novembri 1947 – vyhlásenie nezávislosti Izraela v máji 1948 – okamžité napadnutie nového štátu zo strany arabských susedov – útek/dobrovoľný odchod/vyhnanie palestínskych civilistov počas vojny.
Spomedzi cestovných kancelárií tematizuje založenie štátu napríklad CK Fulmaya Doroty Nvotovej: „Podebatujeme o vzniku moderného Izraela. Pred 70 rokmi na týchto miestach nebolo nič, len púšť!“ Reagujem. V oficiálnej odpovedi je všetko: mufti al-Husajní, spojenec fašizmu a nacizmu. Arafat, platený, aby zabránil normalizácii vzťahov. Palestínska politická reprezentácia – korupčníci a teroristi, vojna je pre nich výhodný biznis. Históriu píšu víťazi.
„Na území britskej Palestíny, území, kde sú dnes parky, polia, mestá a cesty, skutočne bol pred 70 rokmi iba piesok. Je úžasné, ako sa dá za 70 rokov vybudovať krajina, aj keď od vás Briti dali ruky preč a útočia na vás všetky okolité štáty. Palestínčania utiekli pred občianskou vojnou. To je to, čomu hovoria nakba a čo v nich posilňuje ich vzdelávací systém. Ten systém, ktorý z učebníc vyškrtáva akúkoľvek dobrú zmienku o Izraeli, ich učí, ako byť mučeníkmi,“ zvestuje mi sprievodkyňa CK Fulmaya.
Hasbara v najčistejšej forme: Židia unikali pred Hitlerom do prázdnej Palestíny plnej nacistov. Nič tam nebolo a potom Arabi ušli. Úplná dehumanizácia Palestínčanov ich stotožňovaním s nacistami prechádza celým spektrom izraelskej spoločnosti a preniká aj k nám. Vypovedá o tom mantra slovenského žurnalistického mainstreamu, podľa ktorej palestínska spoločnosť pokladá za nakbu – katastrofu – vznik Izraela, a nie permanentnú stratu domova. Slovo nakba sa pritom v súvislosti s Izraelom prvýkrát vyskytuje v letáku IDF z júla 1948: „Arabi z Tíry (palestínska obec pri Haife, pozn. prekl.)! Ak chcete predísť nakbe, vyhnúť sa skaze a zachrániť sa pred záhubou, vzdajte sa, lebo slučku už máte na krku (…).“ Dokument je uložený v archíve Múzea Hagany spolu s hebrejským prekladom. Nielenže je z neho zrejmé, že armáda nevyzývala pôvodné obyvateľstvo, aby predišlo „vzniku Izraela“, ale porušiac všetky tabu, použili v preklade ako ekvivalent nakby výraz šoa. Holokaust.
Bezpečná okupácia
Problematický koncept Izraela ako bezpečnej oblasti – od Rádia Lumen až po Pelipecky – naznačuje nižšiu hodnotu palestínskych životov oproti životom iných ľudí. Samozrejme, turistickým skupinám a jednotlivcom zvyčajne nebezpečenstvo nehrozí. Slovné spojenia ako „obdobie relatívneho pokoja“ alebo „nikdy sa tu nikomu nič nestalo“ sa však vzťahujú na izraelskú stranu, resp. na život a zdravie ľudí zo zahraničia. Štrukturálne násilie voči pôvodnému obyvateľstvu sa prehliada.
Keďže sa v turistickom ruchu za garanta bezpečnosti návštevníkov a návštevníčok „svätej zeme“ a „jedinej demokracie na Blízkom východe“ zväčša považuje IDF, prisudzuje sa zodpovednosť za násilie (terorizmus) v krajine priamo či nepriamo palestínskej strane. Príručka Izrael – Velký průvodce z vydavateľstva Lingea ospevuje rýchlosť a chirurgickú presnosť IDF, jej otvorenú náruč k LGBT ľuďom i hlboko vryté presvedčenie, že vojak má právo odmietnuť splnenie nemorálneho rozkazu. A potom, sú to starí dobrí „dlouhovlasí výsadkáři, neoholení důstojníci a pupkatí rezervisté, kteří podnikli operaci Entebbe, vybombardovali irácký jaderný reaktor a triumfovali během šestidenní války“.
Ilegálne podnikanie na územiach dobytých Izraelom v roku 1967 prekvitá. Ľudské práva a medzinárodné právo ustupujú ekonomickým záujmom firiem. Z približne stovky našich kancelárií a agentúr, ktoré pred pandémiou koronavírusu predávali zájazdy do Palestíny, o tom priamo hovorí iba hŕstka. Poznávačky zahŕňajú ilegálne izraelské osady na sýrskych Golanských výšinách aj archeologické múzeá a parky v správe osadníckych združení (napríklad Dávidovo mesto v okupovanom Jeruzaleme). Online inzeráty, katalógy a obálky kníh ilustrujú zábery okupovaného Jeruzalema – s popiskom „Izrael“ alebo „Svätá zem“. Zákaznícke centrá sa odvolávajú na nestrannosť, apolitickosť aj na slobodu dovolenkujúcich zistiť si, kam idú.
Viacerí internetoví giganti sprostredkúvajú a propagujú turistické ubytovanie v ilegálnych izraelských osadách a profitujú tak z vojnových zločinov. V osadách na ukradnutej pôde smú žiť len izraelskí Židia. Smeruje k nim skoro všetka voda z okupovaných území. Neprivilegovanú etnickú skupinu armáda a osadníci jednoducho vykážu, vyženú, uväznia. So súhlasom Najvyššieho súdu. Džentrifikácia a diskriminácia nadobúdajú nový rozmer. Globálne známe tienisté stránky Airbnb sú v tejto časti sveta mimoriadne temné. Platforma pod tlakom verejnej mienky oznámila, že niektoré ilegálne ponuky stiahne a preskúma, či jej aktivita v Palestíne ľuďom spôsobuje utrpenie. Zmena business plánu nakoniec nastala iba v tom, že firma tamojšie zisky venuje na charitu.
Nekonečno
Na vstup na územia ovládané Izraelom je potrebný súhlas izraelských úradov. „Na hraniciach tiež nespomíname Palestínu, Západný breh ani nič, čo sa dotýka Palestínčanov, pretože sú na to Izraelčania veľmi hákliví,“ píše BUBO v inštrukciách k poznávaciemu zájazdu. Kto Palestínu spomenie, koleduje si o deportáciu.
Cestovateľské príručky upozorňujú na neuveriteľné (rozumej: neuveriteľne rasistické) postupy leteckej spoločnosti El Al, aj na otvorené rasové profilovanie cestujúcich na izraelských letiskách. Všetko pre našu bezpečnosť. Mali by sme počítať s otravnými vstupnými a výstupnými pohovormi. Skúmajú sa materiály v notebookoch, mobily, e-maily, posty na Facebooku, účel cesty, kontakty v krajine, mená príbuzných. Ak sa starý otec volal Abdulláh, máme problém. Bezpečnostné zložky na letisku v Tel Avive palestínskych občanov a občianky Izraela či „arabsky vyzerajúce“ osoby volajú Mikey. Mikeys prechádzajú celotelovými skenermi, pri samostatnej osobnej prehliadke sa musia vyzúvať a vyzliekať, personál im otvára batožinu a kontroluje každú vec. Po 11. septembri 2001 Izrael svoje metódy exportoval do celého západného sveta ako osvedčené bezpečnostné know-how.
Katolícky misionár Ján Majerník pútnickým skupinám odporúča, aby vždy mali pri sebe slovenské pasy. Poslúžia ako dôkaz, že nie sme z Palestíny a dostaneme sa do Jeruzalema bez povolenia. Vo svojej svetlej chvíľke dokonca aj Peter Rea konštatuje, že vzdialenosť Betlehem – Jeruzalem pre nás činí osem kilometrov, pre Palestínčanov nekonečno.
S pasom EÚ, bez vzťahu k Palestíne a v politickom bezvedomí sa po krajine môžeme pohybovať slobodnejšie ako Palestínčania a Palestínčanky. Neviem, či a kedy sa turizmus po korone obnoví. Zaužívaný spôsob cestovania do historickej Palestíny si oživenie príliš nezaslúži.
Autorka je blogerka a aktivistka slovenskej Iniciatívy za spravodlivý mier na Blízkom východe
