Prenikavé postrehy o sfejsbukovanom antropocéne v dobe plastovej
Americký skladateľ, svetoznámy inovátor elektronickej hudby a queer Bob Ostertag, okrem iného i angažovaný aktivista, ktorý sa nebojí ísť priamo do epicentier konfliktov (či už v Nikarague a Salvadore v osemdesiatych rokoch, alebo v Srbsku po bombardovaní vojskami NATO v deväťdesiatych), z času na čas píše i nesmierne zaujímavé texty aj zo svojich ciest a umeleckých turné, ktoré vychádzajú s istým odstupom aj knižne. Po publikácii Creative Life: Music, Politics, People, and Machines (Tvorivý život: hudba, politika, ľudia a stroje; 2009) vychádza v tomto roku ďalší dôležitý knižný súbor jeho textov, resp. esejí Facebooking the Anthropocene in Raja Ampat. Technics and Civilization in the 21st Century (Fejsbukovanie antropocénu v Raja Ampat. Technika a civilizácia v 21. storočí; Oakland: PM Press, 2021). Prináša tri pohľady na súčasný svet, rôzne podoby kultúry a umenia v neskorých fázach fatálne zlyhávajúcich spoločenských (či už neokapitalistických alebo neosocialistických) systémov v časoch ich všadeprítomného prerastania digitálnymi technológiami, internetom a zároveň stupňujúcej sa ekologickej devastácie.
Prvú časť tvorí zmes priamych svedectiev, úvah a postrehov vo forme pútavej postmodernej cestopisnej reportáže z Ostertagovho pätnásťmesačného turné na sklonku druhej dekády 21. storočia po rôznych končinách sveta – má takmer eponymný názov Facebooking the Anthropocene in Raja Ampat. Notes on a One-Year Concert Tour. Všíma si v nej nielen nebývalé rozširovanie dosahu digitálnych technológií aj do najodľahlejších kútov sveta a ich transformačného vplyvu na miestne kultúry, ale aj tragické dopady „doby plastovej“. Píše o kontaminácii mestských aglomerácií, vidieka, prírody, pláží, morí a oceánov, fauny i flóry a tým pádom i ľudstva (či už primárnymi plastmi alebo sekundárnymi mikroplastmi), ako aj o nástupe globálnej (v niektorých končinách dystopicky) nezvratnej klimatickej zmeny.
Atraktívnu turistickú destináciu Raja Ampat, súostrovie v indonézskej provincii Západnej Papuy s vysnívaným rajom potápačov – ktorá figuruje v názve publikácie – si autor ako modelový príklad nezvolil náhodne. Letecky či trajektom sa tam len tak ľahko nedostanete, takže toto miesto by mohlo evokovať panensky nedotknutú, exotickú prírodu. Odkedy je však vyhľadávaným cieľom turistov, v priľahlých plážach sa boríte po členky v plastových odpadkoch. Miestna kultúra vymizla, ľudia sa aj vďaka sociálnym sieťam preorientovali na globálne expandujúci turistický biznis, s cudzincami komunikujúc cez smartfóny v angličtine, mladá generácia sa už pomaly nie je schopná dohovoriť v miestnych dialektoch ani s obyvateľmi susedného ostrova.
Ostertag sa na svojich cestách, napokon tak ako už mnohokrát predtým, stretával s vojnovými konfliktmi, hroznou chudobou, ekologickou devastáciou nepredstaviteľných rozmerov, industrializovaným poľnohospodárstvom, nebývalými vlnami utečencov, ale i s dych berúcim bohatstvom „jedného percenta“ vyvolených a nadvládou globálne implementovaného internetu, ktorý dramaticky a vyslovene paradigmaticky premenil náš svet. Ten sa de facto podľa neho delí na výraznú menšinu tých, „čo majú“ a drvivú väčšinu tých, „ktorí nemajú takmer nič“. Existujú však aj takí (a to aj u nás), ktorí nemajú ani to „takmer“. Nevlastnia smartfón, nemajú žiadne pripojenie na internet, preto sú hendikepovaní a vylúčení zo spoločnosti – prejavilo sa to napríklad na vzdelávaní detí počas nedávneho lockdownu, keď sa mnohé z nich ocitli mimo výchovno-vzdelávacieho systému (len v USA sa podľa Ostertagových zistení k vzdelaniu nedostalo asi štrnásť percent(!) žiakov vo veku tri až osem rokov).
Megapolis nad chatrčami
Ďalej sa Ostertag presúva do Číny. Míľovými krokmi sa rozvíjajúci štátny, neliberálny kapitalizmus riadený tamojšou komunistickou stranou sa v niektorých mestách prejavuje totálnou devastáciou kvality vzduchu, a to nielen v megapolisoch ako Peking či Šanghaj, ale i vo Wu-chane, v meste údajného pôvodu ochorenia Covid-19 ( kde ani predtým, vzhľadom na „kvalitu“ ovzdušia nebolo výnimočné, ak niekto dostal netypický, neraz karcinogénny zápal pľúc). Ostertag si však okrem zdravotného rizika smogu všíma aj výstavbu obrovských aglomerácií s typizovanými mrakodrapmi, ktoré pripravujú o domov sociálne slabšie obyvateľstvo, prežívajúce do poslednej chvíle v polozrúcaných domčekoch. Mrakodrapy postavené pred niekoľkým rokmi tam už dnes nestoja – narýchlo vybudované z nekvalitných komponentov „na jedno použitie“ sa neraz po krátkom čase asanujú a na ich mieste sa týčia rýdzo nové výkvety postmodernej, opäť zjavne dočasnej, architektúry.
V tejto ťažiskovej kapitole Ostertag neobchádza ani otázky obrovského nárastu exulantstva, emigrácie, turistickej migrácie, a to nielen v tých končinách, kde sa pohyboval. Na nebývalý nárast pohybu obyvateľstva len v súvislosti s turistickým priemyslom poukazuje napríklad v Srí Lanke – kým v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia tento ostrov navštívilo ročne asi dvestotisíc ľudí, do roku 2002 sa počet turistov zdvojnásobil. V roku 2016 vzrástol exponenciálne na dva a pol milióna(!), a to paradoxne aj po pamätnej tragédii záplavy tsunami v roku 2014. Dočítate sa tu aj o osídlení Thajska či Filipín bohatými Američanmi a Európanmi, ktorí sa na ostrovoch separujú v akýchsi „bublinách“ kvôli výhodnej lacnej rope, globálne dostupnému internetu – vďaka ktorému majú nerušený home office –, ako aj kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Tá je však pre miestnych obyvateľov, samozrejme, nedostupná…
Za nerovnosťou netreba ísť ďaleko
Aktuálne negatívne spoločenské, kultúrne a ekonomické trendy sa netýkajú len vzdialených častí sveta. Ostertag to demonštruje na príkladoch z USA. Žije v San Franciscu, v niekdajšej robotníckej latinskoamerickej štvrti Mission, z ktorej je dnes sídlo digitálnych technologických gigantov ako Facebook, Google, Twitter. Mladých, rozprávkovo „bohatých, arogantných prisťahovalcov“, majiteľov, spoločníkov či vrcholových manažérov týchto megafiriem však nikto v každodennom živote nestretáva (nie náhodou svojou podstatou pripomínajú vrchnosť z Kafkovho románu Zámok). Dnes počet užívateľov internetových korporácií možno rátať na miliardy, preto asi ani netreba hovoriť o ich bezprecedentnom celosvetovom vplyve: Ostertag kdekoľvek na svete videl čoraz viac ľudí (bez ohľadu na sociálny status) „prilepených“ na svoje smartfóny, zavesených na googli a surfujúcich na facebooku. Samotné San Francisco sa podľa neho v súčasnosti delí na sféru tejto tech-ekonómie a sféru ekonomiky všetkého ostatného, ktorá je na tej prvej úplne závislá.
Na príklade Detroitu, kedysi svetovej bašty automobilového priemyslu a úspešnej metropoly, autor deklaruje jeho hlboký ekonomický a kultúrny úpadok, ktorý sa prejavuje o. i. v podobe, pre nás nepredstaviteľnej, vodnej krízy. Napriek tomu, že mesto obklopuje bohatý rezervoár vody z okolitých jazier, obyvatelia mesta, predovšetkým tí chudobnejší, trpia nedostatkom vody a platia za ňu horibilné sumy. Upiera sa im tak jedno zo základných ľudských práv, právo na pitnú vodu. V USA sa Ostertag venuje aj akútnemu problému utečencov, ktorí sú „vítaní“– ak vyhovujú intenciám vládnej politickej ideológie –, alebo naopak neželaní a zavrhovaní alebo sa voči nim stavajú múry (napríklad na hraniciach s Mexikom).
Doba internetová, doba (mikro)plastová
Nemalú pozornosť venuje Ostertag zmene diskurzívnych praktík spoločností v globálnom meradle pod vplyvom používania smartfónov a internetu. Tieto vreckové počítače podľa neho zásadne menia spôsob komunikácie, jej obsah či selekciu ľudí, s ktorými ju vedieme. Menia aj spôsob trávenia času, a najmä chápanie samotného zmyslu času a kvalitu jeho prežívania. Menia nás na bazálnej úrovni bytia, a to zrýchľujúcim sa tempom. Výdobytky novodobej digitálnej technológie navyše saturujú potrebu skutočných, reálne absentujúcich vzťahov, samotného „kontaktu so svetom“ alebo i domova, vytvárajúc ilúziu ich prítomnosti. Žijeme vo všetko prestupujúcej dobe smartfónovej, teda internetovej a (mikro)plastovej (v ktorej – ako o tom na jednom mieste Ostertag píše – už aj mŕtve koralové útesy nahrádzajú ich umelé 3D napodobeniny).
Téme vzťahu novodobých technológií a ľudskej kultúry i vedomia sa Bob Ostertag venuje aj v druhej eseji s názvom Are Two Dimensions Enough? The Networked Screen and the Human Imagination (Stačia dve dimenzie? Zosieťovaná obrazovka a ľudská imaginácia). Hoci ju napísal už v roku 2006 a pre potreby tejto knihy ju preto v úvode a závere ošetril novým, komparačným komentárom, je aktuálna vo viacerých ohľadoch. Vyhýba sa v nej krajným pohľadom tech-optimizmu či dezilúzie. Zároveň si uvedomuje, že hoci sme na každom kroku obklopení rôznymi obrazovkami, nedochádza k pôvodne želanej, produktívnej suplementácii reality. Skôr sa vytvára hyperreálna verzia skutočnosti, ktorá sa od nej vlastne vzďaľuje.
Nedochádza ani k vysnívanému rozšíreniu a obohateniu nášho univerza o paralelné virtuálne svety, ale skôr k efektu odcudzenia – odcudzovaniu sa bezprostrednej realite i nás samých. Vzrast zábavných videohier novej generácie, fenoménov telemedicíny a telepsychiatrie (nahrádzajúcich osobnú prítomnosť lekára či psychoterapeuta), ako aj boom interaktívne internetového pornografického priemyslu (substitúcia reálneho partnera je tu očividná) – súvisiaci v ostatných rokoch s nárastom rôznych LGBTIQ+ subkultúr – sú dôkazom vyhýbania sa osobným kontaktom a medziľudským vzťahom, ktoré sú v reálnom živote späté aj s rizikom a problémami. Vyhýbanie sa kontaktom ústi v konečnom dôsledku do straty samotnej potreby stretnutia s reálnym človekom z mäsa a kostí. Veď komunikácia, hra či sex s avatarom z virtuálnych „núl a jednotiek“ je zárukou želaného pôžitku a rozkoše, keďže ten je nastavený algoritmami umelej inteligencie podľa našich preferencií. Ako píše Andrea Olejárová v nedávnej recenzii o tejto časti Ostertagovej knihy: „Na konkrétnych príkladoch z oblasti telepsychiatrie, pornografie a videohier popisuje imerzívnu povahu ,dvojrozmerných obrazoviekʼ. Konštatuje, že technológia v tejto podobe sprostredkováva psychický i sociálny život človeka a dokázala pozmeniť aj jeho túžby alebo zmysel pre realitu. To, čo pôvodne malo byť doplnkom alebo čiastočnou náhradou za aktuálne absentujúce aspekty reality, sa stalo preferovanou voľbou.“ Táto preferencia neraz scudzujúceho umelého sveta a reality však so sebou prináša nové riziká, ktorých dosah dnes pociťujeme pálčivejšie než v čase vzniku eseje. Dnes sa do virtuálnej reality už nielen vnárame, ale sa v nej topíme a nie sme si toho ani vedomí.
V tretej kapitole Technics Turntables and Civilization. Many Would Die to See Her Live (Gramofóny značky Technics a civilizácia. Mnohí by dali život za to, aby ju uvideli naživo) sa Ostertag zaoberá problematikou živej hudby kedysi a dnes (čo samo osebe – ako pripomína – je zvláštna kategória, keďže pred objavením zvukového záznamu iná hudba ako živá nejestvovala). Pamätám si, ako skladateľ a huslista Jon Rose svojho času v jednej diskusii povedal, že je podivné považovať človeka sediaceho za laptopom za živého hudobníka. Ostertag si v tejto súvislosti kladie zásadné kulturologické otázky súvisiace so širšími spoločenskými, historickými rámcami a ekonomicko-marketingovými súradnicami toho, čo sa dnes simulakrovo pokladá za „live music“. Kým kedysi sa ako živá chápala tá hudba, ktorá nebola (pred)nahratá a hudobníci museli aspoň ako-tak ovládať svoje hudobné nástroje, dnes digitálni DJ-i nemusia mať dokonca ani gramofónové taniere (s ktorými ich predchodcovia predsa len museli vedieť narábať). Stačí, keď klikajú na svoje laptopy s vopred naprogramovanými loopmi a ohurujú extatický dav laserovou multimediálnou šou. Hviezdami súčasného hudobného showbiznisu sa potom môžu stať DJ Deadmau5 (vlastným menom Joel Thomas Zimmerman), skrytý v helme temného Mickey Mousa, ktorý len spúšťa samočinné digitálne procesory, či dokonca len hologram: japonská virtuálna superstar Hatsune Miku, 3-D animovaná tínedžerka s vocaloidovým softvérom.
Estetik a filozof postmoderného umenia a konceptuálny umelec Jozef Cseres vo svojom texte Pro koho jěště dělat hudbu na osamělé planetě na margo najnovšej Ostertagovej knihy okrem iného píše: „Z problémů, jež Bob Ostertag ve své nové knize reflektuje, je bezesporu nejdůležitější a nejakutnější otázka, co dělá lidstvo pro to, aby přežilo globální krize v planetárním prostředí vhodném pro život. Je zřejmé, že bez ohleduplné interakce s přírodou a bez pomoci technologie to dnes už nedokáže. Technologie je naše nová příroda a s tou původní, která tu byla před námi (a snad bude i po nás), se ne vždy snáší. Volky nevolky musíme přírodu respektovat, protože je ní podmíněna naše existence, naše přítomnost i budoucnost. Jak ale skloubit biologickou i kulturní závislost na technologii s ničivými důsledky, jež má na přírodu, to je ošemetní otázka naší antropocenní přítomnosti. (…) A přestože zvídavý kosmopolita Ostertag dokáže nazírat svět v hlubších transverzálních souvislostech a reflektovat jej přes prizma bohaté osobní zkušenosti, ani on nedokáže předvídat, jaká překvapení nám ještě přinese pocovidová doba.“
Aktuálna globálna tragédia matrixu koronakrízy, ktorá amplifikovala krízy rôzneho druhu (morálnu, ekologickú, hospodársku, finančnú, sociálnu, rodovú, zdravotnú atď.) a naakumulovala ich do bezprecedentných dimenzií, prináša výzvy, o ktorých píše aj Bob Ostertag tesne pred jej vypuknutím. A hoci v úvode knihy poznamenáva, že pri svojom putovaní a písaní ho neopúšťal záujem o všetko, čo súvisí s láskou, inšpiráciou a humorom – tých je navzdory všetkému vraj všade nadostač – pri čítaní svedectiev o tom, kam spejeme, mi do smiechu nebolo.
Bob Ostertag: Facebooking the Anthropocene in Raja Ampat. Technics and Civilization in the 21st Century
Autor je estetik, semiotik a hudobný komprovizátor