Zákon, ktorý v Maďarsku zakazuje bezdomovectvo, vstúpil do platnosti pred mesiacom. Má už minimálne jeden dôsledok: v nasledujúcich zimných mesiacoch bude pre organizácie, ktoré ľuďom bez domova pomáhajú, omnoho náročnejšie nájsť tých, ktorí sa pred policajtmi ukrývajú na čoraz zašitejších miestach. Najškodlivejší je však odkaz, že tí najchudobnejší, ktorým sa v istom bode ich života pod nohami vytratila pevná zem, sú hodní odsúdenia.
Človek, ktorý je bez domova a rozhodne sa neuchýliť do ubytovne, pácha od pätnásteho októbra v Maďarsku priestupok. Vtedy totiž vstúpila do platnosti zmena ústavy, ktorá zakazuje život na ulici.
Nie je to prvý pokus Orbánovej pravicovej vlády dosiahnuť, aby ľudia bez domova z Budapešti a ďalších maďarských miest zmizli z očí. V roku 2013 im napríklad zakázali viesť život v priestoroch, ktoré spadajú pod svetové kultúrne dedičstvo, a pozmenením vtedajšieho zákona zas samosprávy dostali možnosť rozšíriť platnosť zákazu o ďalšie miesta.
Podľa súčasného zákona už kdekoľvek, na celom území krajiny, platí zákaz viesť život v akomkoľvek verejnom priestore. Bezdomovectvo je jednoducho zakázané.
Patrilo by sa ísť do ubytovne
Ak sa chcú ľudia bez domova vyhnúť priestupkovému konaniu a verejnoprospešným prácam alebo dokonca krátkodobému väzeniu, ktoré im môžu na konci pojednávania nariadiť, ostáva im jediná možnosť: ísť do ubytovne. Aj vláda uvádzala ako dôvod úpravy zákona to, že pre ľudí bez domova bude lepšie, ak namiesto studenej ulice budú v bezpečnej a teplej ubytovni. Ibaže vôbec nie je isté, či pre ľudí, ktorí doteraz nebývali v ubytovni a ani nepatrili k stálym návštevníkom nocľahární, je v takýchto zariadeniach dostatok miesta.
O tomto kolujú v maďarskej spoločnosti protichodné informácie. Vláda tvrdí, že v ubytovniach je miesta dosť, pričom odborníci odhadujú, že v krajine žije dvadsať- až tridsaťtisíc ľudí bez domova, a kapacita ubytovní je spolu s dodatočnými priestormi, ktoré otvárajú v krízovom zimnom čase, 11 200 miest.
Neprospeje to každému
Navyše nie je dobré, ak každej osobe, ktorá žije na ulici, nanútime preplnené inštitúcie s prísnymi pravidlami. Mnohí žijú – najmä v budapeštianskych a okolitých lesoch – úplne samostatný život vo svojpomocne postavených búdach. Odtiaľ chodia pracovať, sú aktívnymi členmi spoločnosti a je otázne, či ich vôbec môžeme nazvať ľuďmi bez domova. Veď majú strechu nad hlavou a svoju búdu obvykle považujú za svoj domov.
Zákon však aj ich interpretuje ako ľudí bez domova. Odkedy vstúpil do platnosti, polícia niekoľkým z nich takéto domovy zbúrala a zničila im majetok, ktorý odvtedy nemali kde skladovať. Toto všetko im umožňuje zákon: veci v osobnom vlastníctve, okrem najzákladnejších osobných predmetov, môžu ľuďom, ktorých počas priestupkového konania umiestnia do väzby, za určitých podmienok aj spáliť.
Podľa ľudskoprávnych organizácií pritom polícia zasahuje v prípade ľudí žijúcich v takýchto búdach jednoznačne neprávom. Ešte aj v kontexte zákona o prebývaní vo verejnom priestore podľa nich totiž búda predstavuje súkromný majetok a je len v kompetencii súdu rozhodnúť, či ju postavili ilegálne; a ak áno, kto má právo ju užívať.
Krutá podprahová správa
No toto nie sú jediné – hoci veľmi konkrétne – obavy, ktoré sa v súvislosti so zákonom zakazujúcim bezdomovectvo objavili. Najmä sociálni pracovníci, ľudskoprávne organizácie a intelektuáli kritizujú zákon kvôli tomu, že namiesto poskytovania sociálnych nástrojov sa pokúša problém bezdomovectva riešiť silovými nástrojmi verejného poriadku. Upozorňujú na to, že ak nejaký zákon odkazuje: treba odsúdiť najbiednejších, ktorí prišli o základnú životnú istotu, pôsobí to veľmi škodlivo na beztak veľmi nízku solidaritu v maďarskej spoločnosti.
Zákon začali hneď, len pár dní po jeho vstupe do platnosti, uplatňovať policajti. Spočiatku vyhľadávali ľudí prebývajúcich vo frekventovanejších budapeštianskych podchodoch a tých, čo žili na ukrytejších miestach v meste, v rôznych parkoch a podbrániach, ešte nikto neobťažoval.
Pomáhať bude ťažšie
Hoci priestupkové konania zatiaľ nenadobudli masové rozmery – podľa najčerstvejších informácií za posledný mesiac postavili pred súd iba osem ľudí bez domova za to, že viedli život vo verejnom priestore –, zavedenie zákona má ešte aj ďalší dosah, ktorý vzbudzuje obavy.
Odkedy im hrozia sankcie, väčšina ľudí bez domova sa (namiesto toho, aby zamierila do ubytovne) presťahovala z rušnejších mestských častí na periférie. Na miesta, kde ich menej vidno. Odborníci, ktorí poskytujú pomoc ľuďom bez domova, tvrdia, že s tým prichádza veľké nebezpečenstvo, ktoré sa ukáže v nasledujúcich zimných mesiacoch. Pre sociálnych pracovníkov bude omnoho ťažšie nájsť a v istých prípadoch zachrániť pred zamrznutím človeka, ktorý sa kdesi skrýva pred policajtmi.
Kriticky sa k tomuto zákonu vyjadruje aj istá časť súdnictva. Vo viacerých mestách – v Pécsi, Székesfehérvári či Kaposvári – sudcovia prerušili priestupkové konania, ktoré sa k nim dostali, pretože podľa nich zákon o bezdomovectve vo viacerých bodoch porušuje ústavu. Protirečí si napríklad s povinnosťou pomôcť ľuďom v núdzi a chudobným, so zárukou právneho štátu a so zákazom diskriminácie. V priestupkových konaniach, ktoré prerušili, musí do deväťdesiatich dní rozhodnúť Ústavný súd.
Kríza bývania sa približuje
Kým vláda kriminalizuje bezdomovectvo, nezdá sa, že by pomáhala čeliť bytovej kríze, ktorá sa už prejavila v celom štáte, ale najmä v hlavnom meste. Ceny nájmov a kúpne ceny bytov v posledných rokoch stúpli do výšin, v Budapešti napríklad narástli rovno trojnásobne. Z hlavného mesta a ďalších väčších miest sa týmto mechanizmom vytesňujú chudobné rodiny a často odchádzajú aj rodiny z nižšej strednej vrstvy.
Hoci od novembra do mája platí v Maďarsku moratórium na vysťahovanie, počas týchto mesiacov teda nikoho nesmú z domova vysťahovať, predošlé skúsenosti ukazujú, že s príchodom dobrého počasia si úrady štvormesačné zaháľanie vynahradia v nájazdovom tempe. Podľa čerstvých tohtoročných údajov sa od májového ukončenia predošlého moratória v Maďarsku eviduje 2 405 vysťahovaní. Vo väčšine prípadov ide o vysťahovanie z dôvodu, že sa banke podarilo vydražiť nehnuteľnosť, v ktorej títo ľudia žili.
Vysťahovania ohrozujú najmä rodiny: dočasné sociálne domovy, ktoré majú pre rodiny znamenať prechodné riešenie v bytovej kríze, sú plné a dnes je veľmi ťažké nájsť akýkoľvek podnájom s prijateľnou cenou. Kvôli kríze nehnuteľností narástol počet detí, ktoré odňali rodinám a umiestnili do štátnej starostlivosti.
Medzitým sa miestne samosprávy pokúšajú zbaviť samosprávnych nájomných bytov, ktoré sú pre ne záťažou, lebo sú v zlom stave a roky čakajú na renováciu. Robia to v situácii, keď by sa naopak zišlo ešte viac podobných nehnuteľností prenajímaných na sociálnych princípoch.
Na to, aby sa také byty vybudovali, by sme potrebovali vládu, ktorá na seba prevezme zodpovednosť a predstaví premyslenú sociálnu bytovú politiku – hovoria odborníci a výskumníci, ktorí sa touto otázkou zaoberajú, najmä v organizácii Habitat for Humanity Magyarország. Vláda však zatiaľ v bytovej politike podporuje najmä rodiny strednej triedy: daňovou úľavou a hypotekárnym programom vyhradeným len pre ľudí, ktorí sa rozhodnú mať dieťa.
Autorka je novinárka
Z maďarčiny preložila Tímea Krekovič Beck
