2018 12 BývanieFeministický KapitálO psíčkoch a fašistoch

Kristína Kállay12. decembra 2018658

Čo majú dobre mienené rady o živote, vesmíre a materstve vôbec od kolegov či kamarátov spoločné s fašistickými šplechmi o ženách, psíkoch a morčatách?

Francúzska filozofka Simone de Beauvoir vo svojej klasickej práci Druhé pohlavie (1948) píše, že sa človek ženou nerodí, ale sa ňou stáva. De Beauvoir tým, samozrejme, nemyslela (ako si často konzervatívci mylne vykladajú), že sa ženami či mužmi nerodíme v biologickom slova zmysle (aj keď to tak niekedy býva), ale že sme odmalička socializované do rolí, myslenia a správania, ktoré sa potom kultúrne a sociálne konštruujú ako biologicky dané a prirodzené. Je unavujúce, že už sedemdesiat rokov musíme tento jednoduchý poznatok vysvetľovať stále odznova. Ženy sú stále esencializované do rolí matiek, či už dobromyseľným kolegom v práci, alebo aj fašistami v Národnej rade.  

V rozprave v NRSR sa 28. mája 2018 napríklad Marian Kotleba nechal počuť, že „všetci vnímame“, a teda „najmä tí, čo žijeme, žijete vo väčších mestách, krajských, okresných, na sídliskách, v panelákoch ako ja, čoraz viac rodín – hlavne mladých – nemá deti. V čoraz viac rodinách nepočujete detský smiech, nedupú vám nad hlavou alebo jednoducho nežijú v tých vchodoch, v tých domoch“. Dôvod, prečo sa možno viac mladých ľudí rozhodne nemať deti, Kotleba nenachádza v nedostatku podpory mladých rodín zo strany štátu, vo vysokých životných nákladoch ani v spoločenskom očakávaní podávania vrcholného výkonu, kultúre glorifikácie osobného úspechu a workoholizmu, resp. v celkovom neoliberálnom nastavení našich spoločenských štruktúr. Nie. Podľa neho „čoraz viac mladých dievčat, mladých žien chodí na prechádzky so psíkami, s čivavami, s jorkšírmi, a svoju starostlivosť, svoj materinský pud a svoj inštinkt namiesto tých detí venujú tým psom, tým morčatám a podobným zvieratkám“.

Ďakujem za opýtanie

Neurotický impulz kontrolovať životy žien, žiaľ, nie je len výsadou našich fašistov. Takéto rozmýšľanie tvorí integrálnu súčasť ideologického vybavenia patriarchátu, s ktorým má skúsenosť každá žena, najmä ak sa nachádza v reproduktívnom veku. Aj mne sa často od môjho okolia dostáva rôznych dobre mienených rád – kolegovia, rodinní príslušníci a iní so mnou pri káve či obede bezprostredne otvárajú diskusiu o deťoch a zmysle života – spytujú sa, kedy sa teda konečne chcem „usadiť“. Ich skúsenosť rodičovstva je predsa univerzálnou a prenosnou zárukou zmysluplného života. Nech sa ponáhľam, o pár rokov bude neskoro – tik-tak!

Niekedy položartom odpoviem, že mám psa; čo je informácia, ktorú zúčastnení raz s vážnou tvárou zamietnu, inokedy žoviálne akceptujú s veľkým „ale“. Po blahosklonnom „vieš“ nasleduje lektúra o tom, že pes „dieťa nenahradí“. Mladí ľudia dnes vraj vynakladajú „priveľa energie, peňazí a citu“ na zvieratá – kapitál, ktorý „patrí inde“. Ešteže tu máme týchto odvážnych mužov a ženy, aby nám vysvetlili, čo, ako a koľko máme ku komu správne cítiť. City a emocionálnu prácu treba prerozdeľovať s rozvahou a v záujme verejného blaha. Ono spomínané „inde“, samozrejme, nie je ničím iným než rodinou a rodinným životom. Ako inak? Moderný fenomén mladých bezdetných ľudí so psom – pliaga civilizácie, úpadok!

Je úsmevné a desivé súčasne, že podobné pripomienky prichádzajú nielen od konzervatívcov, ale aj od rodinne založených liberálov či liberálok. Moja odpoveď, že mám psa, je čiastočne žartovná, no zároveň ňou s plnou vážnosťou zamietam ponuku diskutovať o mojom osobnom živote.

Chcieť iné nedáva zmysel? Komu?

Pre mnohých ľudí je však obraz ženy, ktorá nemá dieťa, ale zato dobrovoľne a s nadšením vykonáva starostlivosť o psa alebo iné zviera, jednoducho problematický. Možno im nikdy nenapadlo, že nie všetko, čo ženy vo svojom dospelom živote okrem platenej práce robia, je spôsob, akým si vynahradzujú deti alebo rodinu, že zviera môže byť v našich životoch úplne samostatnou skutočnosťou a nemusí súvisieť s tým, či nechceme alebo nemôžeme mať deti a ideme si ich teda nahrádzať. Mať zviera ich môže aj jednoducho len tešiť, prinášať radosť a pohodu.

Psy alebo iné zvieratá môžu byť automaticky považované za náhradu detí jedine v prípade, ak predpokladáme, že je prirodzeným osudom alebo prirodzenou túžbou každej ženy mať dieťa. Treba znovu pripomínať de Beauvoir? Chceme naozaj stále ženy esencializovať do úlohy tých, ktoré majú mať dieťa a starať sa oň? A ak nedopatrením

osudu nemajú svoje dieťa, tak sa aspoň majú inak zaujímať o deti a pri prvej možnej príležitosti ich uprednostňovať pred inými vlastnými potrebami či túžbami? Pretože tak je to predsa „normálne“ a „prirodzené“?

Ak sa náhodou niekto nespráva podľa tohto očakávania, prichádza pohoršenie. Finančné, časové a emočné investície žien mimo rodiny a – nedajbože – mimo druhovú príslušnosť sú naďalej priestupkom voči spoločnosti a kultúrnemu prostrediu, ktoré ženy automaticky stavajú do pozície matiek, hoci aj len potenciálnych. Toto pohoršenie, spôsobené zhmotneným priestupkom proti romantizovaným predstavám o biologickom osude ženského tela, je produktom hlboko zakorenených rodovo fatalistických štruktúr a očakávaní.

Však si žena

Stojí tiež za úvahu, či neurotické poznámky niektorých rodičov voči nerodičom alebo psíčkarom nepramenia aj z náročnej povahy moderného rodičovstva, ktoré predpokladá, že sa životy rodičov – a najmä matiek – absolútne podriadia svojmu potomstvu. Pocit extrémnej zodpovednosti u nich môže viesť k očakávaniu, že aj ich okolie prevezme časť ich zodpovednosti a totálneho nasadenia. Implicitne si tak nárokujú od svojho okolia zdieľanie pocitov proaktívneho entuziazmu voči výsledkom ich osobného rozhodnutia.

Potom asi neprekvapuje, že predstavy o potenciálnych matkách tu vždy nekončia, ale pokračujú predstavami o potenciálnych ľuďoch. Ľudské plody sú prezentované ako potenciálni ľudia (ich potenciál sa stáva ontologickou substitúciou za dieťa), podobne ako biologický potenciál pre materstvo nahrádza v (konzervatívnych) diskurzoch subjektivitu samotných žien. Inými slovami, ženou ste, len ak ste matka. Maternica poslúži národu – nech sa páči! Čo teda spája ideologickú animozitu voči mladým ľuďom bez detí s Chromíkom, Kuffom, fašistami? Odpoveď je jednoduchá, ale treba ju opakovať: nárok na telá, city a životné rozhodnutia žien.

Autorka je feministka a učí kritické myslenie

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Kapitál, 2018 — projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia