Posledný davista?

Za „posledného davistu“ označil Michala Chorvátha (1910 – 1982) editor jeho diela Branislav Choma. Ako príslušník skupiny R 10 sa k davistom zaradil v roku 1961 aj sám kritik: „R 10 nie je samostatnou generačnou skupinou s vlastným svetonázorom a vlastnou estetikou, ale je najmladšou vlnou generácie Davu…“ Vtedy malo toto vyjadrenie skôr osobnú než vecnú platnosť.

Začiatkom šesťdesiatych rokov boli niektorí z davistov v pozícii amnestovaných (Daniela Okáliho prepustili z väzenia pred necelým rokom), nie však rehabilitovaných, pre verejný priestor ešte neexistovali. Chorváth svoje gesto solidarity deklaroval v kontexte diskusie o R 10, skupine ľavicovo orientovaných slovenských vysokoškolákov pôsobiacich v Prahe v prvej polovici tridsiatych rokov. Ďalší diskutujúci Chorváthov názor nepodporili, resp. ho odmietli: „Táto skupina [R 10] s Davom spolupracovala, ale nepochádzala z Davu…“ Otázka jednoznačnej príslušnosti či nepríslušnosti skupiny k DAV-u ostáva literárnohistoricky podnes otvorená. Možno ju však sledovať na konkrétnejšej úrovni individuálnych tvorivých biografií. Z tohto pohľadu Michal Chorváth patrí k najpozoruhodnejším a pritom dnes neveľmi pripomínaným osobnostiam domáceho kultúrneho a literárneho diania od medzivojnového obdobia.

Bol všeličím a väčšinou z toho akosi pretržito, rapsodicky: nedoštudovaným medikom, talentovaným básnikom (podľa Jána Kostru „jeho básne vyjadrovali naše pocity“), ktorý až po päťdesiatke vydal oneskorenú zbierku vtedy už dosť nečasovej poézie, zabudnutým prozaikom, politikom, poslancom, funkcionárom spisovateľskej organizácie, vydavateľským i časopiseckým redaktorom, prekladateľom, literárnym vedcom, vysokoškolským pedagógom. No najreprezentatívnejšou a voči času najodolnejšou zložkou jeho portfólia zostáva literárna kritika. Chorváth sa profiloval v druhej fáze pôsobnosti davistov najmä ako kritik, cez túto časť jeho tvorivej aktivity možno najlepšie pochopiť jeho vzťah ku skupine. Znamená to vrátiť sa do tridsiatych rokov.

Od Otrávenej generácie ku koncepcii slovenskej literatúry

Toto desaťročie predstavuje u Chorvátha rané a pri spätnom pohľade na celok jeho diela najšťastnejšie tvorivé obdobie. Vymedzujú ho dve zásadné kritikove práce: pamfletická Otrávená generácia, prvýkrát publikovaná v roku 1932 v jubilejnom zborníku študentského spolku Detvan, a reflexívno-polemická esej Romantická tvár Slovenska (1939). Ani jedna nie je explicitne zviazaná s davistami. Otrávená generácia bola prvou významnejšou prácou dvadsaťdvaročného medika s básnickými ambíciami, citovou reakciou vyjadrujúcou zhnusenie z doby a zároveň pokusom porozumieť jej, rekonštrukciou mentálnej a mravnej genézy vlastnej generácie a jej vzťahu k predchodcom. V poslednom bode išlo aj o útok na slovenských predstaviteľov ideológie čechoslovakizmu, zväčša bývalých hlasistov. Predovšetkým im adresuje Chorváth tieto slová: „Ak nás nebudete chcieť takých, akí sme, pôjdeme cez vás. Niet kedy!“ Pre mladých charakteristická netrpezlivosť je tu podporovaná modernizačným pátosom, presvedčením, že pretrvávajúci stav treba od základu zmeniť. V čase hospodárskej krízy sa racionálne prístupy javili ako neúčinné a otvoril sa priestor radikálnej iracionalite, často čerpajúcej z mýtického vedomia. Otrávená generácia bola jej výrazom a zároveň pokusom o prvú reflexiu. Na takejto všeobecnej úrovni by sme v eseji našli určité styčné body so súdobým komunistickým hnutím, najzjavnejšie v radikalizme jednotlivých formulácií, no aj mnoho zásadných odlišností: absentuje v nej vyhranený triedny prístup a uplatňuje predovšetkým generačnú a národnú perspektívu.

Hoci stať publikoval aj DAV, marxistickú ortodoxiu v nej, a ani v nasledujúcich, už literárnejšie orientovaných Chorváthových statiach, nenájdeme. Nerieši prechod od proletárskej literatúry k socialistickému realizmu a náplň týchto pojmov, vzťah estetiky a ideológie v umeleckom diele, neinterpretuje závery charkovského kongresu proletárskych spisovateľov či moskovského spisovateľského zjazdu… V Chorváthovej medzivojnovej publicistike sa síce objavilo niekoľko pozitívnych zmienok o kultúrnej politike Sovietskeho zväzu, no tie sú skôr prejavom idealizácie ideálu než svedectvom o znalosti praxe. Chorváth sa ideovo vyhraňoval postupne, pred rokom 1945 nebol členom, iba sympatizantom komunistickej strany, a pri výbere tém ho nezväzovala stranícka disciplína. Centrom jeho záujmu bolo kultúrne a predovšetkým literárne Slovensko, práve sa pokúšajúce zvládnuť prvotný šok z modernizácie: „Veď pred našimi očami vznikol moderný svet! U mňa to nevyhnutne skončilo socialistickým svetonáhľadom – ale vtedy som to ešte nevedel.“

Dobový radikalizmus napokon nemal iba ľavicovú podobu a autorova cesta od Otrávenej generácie mohla viesť aj k iným politickým zoskupeniam. Chorvátha pri voľbe titulu eseje a formulovaní jej centrálneho motívu „otrávenosti“ inšpirovala dlhšia básnická skladba autonomistického autora Andreja Žarnova Nástup otrávených. Esej a báseň spája aj dištanc od predchodcov a modernistické vzývanie budúcnosti: „Vy ste minulosť, / vy ste už – boly! // My sme! / My budeme!“ písal Žarnov v roku 1925 – a o sedem rokov neskôr Chorváthovo bojovné „pôjdeme cez vás“ znelo ako ozvena básnikových veršov. K pravdepodobným dôvodom, prečo sa kritik neocitol medzi nacionalistickými radikálmi autonomistického a neskôr otvorene fašizujúceho razenia, patria jeho rodová luteránska konfesionálna základňa, dlhoročná študentská skúsenosť s Prahou a z nej plynúci vzťah k českej kultúre, ako aj postupne osvojovaný modernizačný étos vylučujúci nacionálnu uzavretosť. Čechoslovakizmus chápal ako predovšetkým slovenský problém („daromné sú všetky výhovorky, že sú na vine Česi“), pričom nebol protičeský. Aj túto pozíciu zdieľal s davistami.

Od začiatku roku 1934 Chorváth pravidelne uverejňoval recenzie na jednotlivé diela najmä v Smrekovom Eláne, kam už predtým prispieval básňami, a koncepčnejšie úvahy o literatúre predovšetkým v ľavicovej tlači, a to nielen v DAV-e. Vytvoril si neefektný, zato však vecný a hutný kritický štýl, ktorý neupozorňoval na napísané, ani na autora, ale smeroval k problému a niesol myšlienku. V článku Cesty slovenskej literatúry (1935) na malej ploche exponoval niekoľko do hĺbky idúcich postrehov o povahe slovenskej spoločnosti a literatúry. Hľadal spôsob, akým by sa dali skĺbiť nekomunikujúce (a dodnes v inej forme existujúce) línie domácej slovesnosti, písanie pre ľud a umelecká, pohybom svetovej literatúry inšpirovaná tvorba. V tejto súvislosti rieši dve tradičné a prepojené dilemy slovenskej kultúry, vzťah starého a nového i domova a sveta. Neodmieta len povrchne ponímanú tradíciu, ale vystupuje – a v tom je jeho prístup pôvodný – aj voči individuálne osvojeným a doma nezakotveným cudzím kultúrnym vzorom.

Nešlo pritom o obavu z konfrontácie so svetom. Kľúčovou charakteristikou domácej kultúry je myšlienka, že hoci sa nová literatúra „rodí z revolúcie“, táto revolúcia neprebieha na Slovensku, ale vo Francúzsku, Rusku, Nemecku či Česku. Trval na tom, že zmysluplný kontakt so svetom je podmienený „domácou revolúciou“. Podstatné bolo, aby sa neprichádzalo „na hotové“, aby domáca moderná kultúra bola výsledkom domácej práce a nachádzala oporu v domácej skutočnosti. Chorváth hľadá novú pozíciu, ktorá by mu umožnila vyhnúť sa tak tradicionalistickému konzervativizmu, ako aj jednostrannej, a vlastne rovnako tradičnej, orientácii na dobiehanie sveta, pasívnemu importu výsledkov „cudzích revolúcií“. Hľadá domáce zdroje, bázu, ktorá dokáže prijať vonkajšie podnety, konfrontovať sa s nimi a absorbovať ich v procese meniacom absorbujúce i absorbované. „Výraz ľudu“ hľadal hlbšie, pod glazúrou povrchovej folklórnej štylizácie, v zasypaných a literatúrou doposiaľ nevyťažených hlbinných vrstvách.

Nebol to kritikov voluntarizmus, ale prejav predvídavej intuície: už o pár rokov môže písať o prózach niekoľkých autorov programovo prepájajúcich výdobytky modernej literatúry s mýtom, o prózach naturizmu, najpôvodnejšieho tunajšieho smeru. Z článku Cesty slovenskej literatúry, ale aj z úhrnu ďalších statí, sa dajú dobre odčítať Chorváthova koncepcia slovenskej literatúry ako celku a predstavy o možnostiach dotyku s inými kultúrami. Ideálom mu boli „svetové literatúry malých národov“. K výstižnému spojeniu ho inšpirovali dobové príklady literatúr – českej (Karel Čapek) i severských (Lagerlöfová, Hamsun), ale aj francúzskych či švajčiarskych regionalistov, tvorby prepájajúcej východiskovú konkrétnosť neveľkých územných celkov s univerzálnym výrazom ľudského údelu.

Záver desaťročia: Kritický měsíčník a Romantická tvár Slovenska

Svoje predstavy mohol Chorváth nakrátko uplatniť ako prispievateľ pražského Kritického měsíčníka. Časopis v prelomovom roku 1938 založil a redigoval romanista a literárny kritik Václav Černý, jeden z najvplyvnejších českých intelektuálov minulého storočia. Chcel poskytnúť priestor reflexii slovenskej problematiky podávanej zo slovenskej perspektívy, a to v atmosfére rozpadu republiky, keď záujem o vzájomné porozumenie bol takmer nulový. Chorvátha poznal z pražskej filozofickej fakulty a vysoko si ho cenil: „spojoval veliký talent se znalostí českých poměrů“. Chorváth ako Slovák dokázal zaujať inú než obranársku, na slovenskej strane dovtedy prevládajúcu pozíciu, a obrátil zabehané pravidlá česko-slovenského dialógu. V článku Kultúrne glosy k slovenskému autonomizmu, bezprostredne reagujúcom na mníchovský krach československej politiky, sa nezdráhal vysloviť aj nepríjemné pravdy: „Zdá sa mi, že Česi Slovensko nielen nepoznali, ale ani poznať nechceli. Ako by ináč bolo možno, že sú teraz takí prekvapení…“ Chorváth si v českom publikačnom priestore vyhradzuje právo hovoriť o Čechoch práve tak, ako sa oni nezdráhali hovoriť o problémoch jeho národa. Rozhovor už neviedol ako výhradnú reakciu na témy nastoľované českou stranou, ale presadzoval vlastnú agendu. Tento obrat bol zasadený do konkrétnych historických súvislostí, zároveň však predznamenával prístup, ktorý sa o niekoľko rokov – počas SNP a potom aj neskôr v šesťdesiatych rokoch – prejavil aj v politike tzv. národných komunistov, medzi ktorých patrili aj viacerí davisti: pre nich želaný pomer medzi dvomi národmi republiky vyjadrovalo heslo „rovný s rovným“.

Myšlienkovým a edičným rozvinutím publikačnej aktivity z Kritického měsíčníka je prvá Chorváthova samostatná publikácia Romantická tvár Slovenska. Vyšla na jeseň 1939 v edícii Svazky úvah a studií u pražského nakladateľa Václava Petra a jej vydanie tiež inicioval agilný Václav Černý. Esej kriticky reaguje na predstavu o „panromantickom“ charaktere Slovenska, ktorou sa povrchne vysvetľovali rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi. Chorváth je presvedčený o obmedzenej pôsobnosti slovenského romantizmu, považuje ho za konštrukt intelektuálnych elít: „Ľud v celku zostal romantizmom nedotknutý… Lenže ráz slovenskej kultúry určila vrstva vzdelanecká a to vo smysle romantickom.“ Romantická tvár Slovenska stojí na konci prvej, formatívnej etapy kritikovho vývinu. Prišla v čase, keď sa uzatvorila jedna epocha, zo spätného pohľadu napriek všetkým oprávneným výhradám veľmi priaznivá, prajná aj voči kritike. O nasledujúcich rokoch to povedať nemožno.

Povstanie a po ňom: národný komunista

Po rozpade republiky uverejňoval Chorváth recenzie a úvahové state o kultúre všade tam, kde bolo možné vyjadriť sa aj inak než v duchu oficiálnej kultúrnej politiky slovenského štátu (v Eláne, ale aj Národných novinách či časopise Slovenský rozhlas). Zúčastnil sa SNP, nielen ako publicista, autor známeho Manifestu hanby, ale aj so zbraňou v ruke: o svojom „sentimentálnom putovaní“ povstaleckými bojiskami Turca, Oravy a Pohronia zanechal pozoruhodne nesentimentálne prozaické svedectvo, publikované v Kultúrnom živote pri dvadsiatom výročí SNP. Nedlho pred oslobodením vstúpil do komunistickej strany. Čo nasledovalo potom, výstižne formuloval Václav Černý, ktorý sa snažil obnoviť predvojnovú spoluprácu s Chorváthom: „Byl zcela zaněprázdněn politicky, a to stranicko-politicky, až v tom nakonec nechal svůj veliký talent.“

Povojnová politická a organizačná aktivita nadlho pohltila a pre budúcnosť do istej miery stigmatizovala Chorvátha-kritika a koncepčného mysliteľa. Pripomienky predvojnových kritických aktivít nemali vždy edične šťastnú podobu: v kritickom výbere Cestami literatúry (1960) z politických dôvodov absentovalo takmer všetko, čo súviselo s DAV-om. V šesťdesiatych rokoch sa s viacerými davistami stretol na širšej generačnej platforme národného komunizmu, politicky konkretizovanej úsilím o federalizáciu Československa. Morálny a spoločenský kredit tejto generácie sa oslabil a postupne rozplynul počas normalizácie. Hoci spojenie „národný komunizmus“ je vzhľadom na komunistami proklamovaný univerzalizmus a internacionalizmus oxymorické, má svoju historiografickú legitimitu a výstižnosť: pre vtedajších slovenských ľavicových intelektuálov bolo nemožné vymazať národ z horizontu uvažovania.

Je viacero dôvodov, prečo sa Chorváth postupne dostával do úzadia. Od sedemdesiatych rokov sa pripravovali rozsiahle vybrané spisy príslušníkov jeho generácie. Vyšli Alexandrovi Matuškovi a neskôr i Jozefovi Felixovi, no z plánovanej päťdielnej edície  Michala Chorvátha bol vydaný iba prvý, kritický zväzok Cestami literatúry (1979). Väčšina básnických i prozaických pokusov zostáva podnes roztratená v ťažko prístupnej medzivojnovej tlači. Chorváth dlhodobejšie nepôsobil na vysokej škole alebo v akadémii, teda v inštitúciách, ktoré by si ho pripomínali, neetabloval sa – na rozdiel od Felixa – ako zakladateľská osobnosť nejakého odboru. Nepísal pre večnosť, nemal ambíciu imponovať štýlom, kritickú prax chápal ako nástroj zmeny aktuálnych pomerov, a nie ako prostriedok sebapotvrdzovania, personalistická výlučnosť subjektu mu bola cudzia. Po roku 1989 sa Chorváthova Romantická tvár Slovenska dostala do reprezentatívnej antológie Slovenská otázka v 20. storočí (1997), písalo sa o ňom v súvislosti so skupinou R 10, ale dôslednejšie sa jeho odkazu venoval asi iba editor jeho spisov Branislav Choma. Z výberu vlastných i Chorváthových textov zostavil brožúrku Pamiatka kritika (2001). Vyšla v náklade päťdesiat kusov.

Autor pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV