Kritik Michal Chorváth v 30. rokoch Za „posledného davistu“ označil Michala Chorvátha (1910 – 1982) editor jeho diela Branislav Choma. Ako príslušník skupiny R 10 sa k davistom zaradil v roku 1961 aj sám kritik: „R 10 nie je samostatnou generačnou skupinou s vlastným svetonázorom a vlastnou estetikou, ale je najmladšou vlnou generácie Davu…“ Vtedy malo toto vyjadrenie skôr osobnú než vecnú platnosť. Začiatkom šesťdesiatych rokov boli niektorí z davistov v pozícii amnestovaných (Daniela Okáliho prepustili z väzenia pred necelým rokom), nie však rehabilitovaných, pre verejný priestor ešte neexistovali. Chorváth svoje gesto solidarity deklaroval v kontexte diskusie o R 10, skupine ľavicovo orientovaných slovenských vysokoškolákov pôsobiacich v Prahe v prvej polovici tridsiatych rokov. Ďalší diskutujúci Chorváthov názor nepodporili, resp. ho odmietli: „Táto skupina [R 10] s Davom spolupracovala, ale nepochádzala z Davu…“ Otázka jednoznačnej príslušnosti či nepríslušnosti skupiny k DAV-u ostáva literárnohistoricky podnes otvorená. Možno ju však sledovať na konkrétnejšej úrovni individuálnych tvorivých biografií. Z tohto pohľadu Michal Chorváth patrí k najpozoruhodnejším a pritom dnes neveľmi pripomínaným osobnostiam domáceho kultúrneho a literárneho diania od medzivojnového obdobia. Bol všeličím a väčšinou z toho akosi pretržito, rapsodicky: nedoštudovaným medikom, talentovaným básnikom (podľa Jána Kostru „jeho básne vyjadrovali naše pocity“), ktorý až po päťdesiatke vydal oneskorenú zbierku vtedy už dosť nečasovej poézie, zabudnutým prozaikom, politikom, poslancom, funkcionárom spisovateľskej organizácie, vydavateľským [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
