Populizmy dneška, utópie včerajška

Martin Makara8. augusta 2019833

Od nedávnych volieb do Európskeho parlamentu sa očakávalo, že pre Európsku úniu môžu byť posledné. Stále nie je vylúčené, že to tak naozaj bude, ale výsledky, o ktorých sme v povolebný pondelok čítali v novinách, paniku aspoň načas upokojili. Dvojvládie ľudovcov a socialistov skončilo, liberáli a zelení sa posilnili, krajná pravica stagnuje a ľavica napriek očakávanému posilneniu utŕžila v celoeurópskom výsledku debakel. Zachránia centristi Európu? Bulharský politológ Ivan Krastev ráta s možnosťou, že to nevyjde, a v rovnomennej eseji vydanej vo vydavateľstve Absynt sa pýta: Čo príde po Európe?

Ak sa niektorí myslitelia programovo vyhýbajú slovnému spojeniu „migračná kríza“, podceňujú alebo zahmlievajú vážnosť hrozby, ktorú nápor ľudí na úteku a migrujúcich na Európu predstavuje. Podľa Krasteva však kríza nespočíva ani tak v lodiach kotviacich alebo topiacich sa na južnom pobreží svetadielu, ale v ich politických implikáciách pre európske spoločenstvo. Hoci sa zaoberá aj ďalšími príčinami, ktoré by mohli byť klincom v rakve EÚ, utečeneckú krízu autor forsíruje ako hlavný spúšťač jej možného rozpadu. Príčiny, ktoré sa v kontexte knihy javia ako podružné, takými však nemusia byť a zaslúžia si bližšiu pozornosť.

Podľa Krasteva stratila zjednotená Európa geopolitické opodstatnenie paralelne s rozpadom Sovietskeho zväzu. Argument je správny, pri adresátovi to nie je isté. Mocenskú protiváhu voči Sovietskemu zväzu, resp. Varšavskej zmluve, totiž tvorilo skôr NATO; zmyslom Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) bolo zaistenie mieru medzi doň zapojenými krajinami (teda vnútorného mieru, nie obrany voči vonkajším hrozbám) a predovšetkým hospodárska spolupráca. Tieto ciele platia aj po transformácii EHS na EÚ a pribratí nových členov. Diskusia o tom, či má NATO ako vojenská protiváha voči Východnému bloku zmysel aj dnes, a či by nebola zmysluplnejšia spoločná európska obrana, by bola preto prínosnejšia než bežné verklíkovanie thatcherovského niet alternatívy.

Stále platným opodstatnením existencie zjednotenej EÚ je však zaistenie mieru a hospodárskej a kultúrnej spolupráce. Mala by ním byť aj sociálna spolupráca, ako však píše Ivan Krastev, „[s]pochybňovaný je aj sociálny štát, ktorý bol kedysi v samotnom jadre povojnového politického konsenzu“. Ten sa rozpadol v sedemdesiatych rokoch a úplne sa rozložil v osemdesiatych rokoch nástupom neoliberálnej politiky najbrutálnejšie uplatňovanej v krajinách Latinskej Ameriky, ale s nemalou razanciou aj v Spojených štátoch, Veľkej Británii a ďalších krajinách tzv. európskeho Západného bloku. Sociálna únia sa vytratila z ambícií európskeho projektu a pokusy o jej aspoň čiastočnú realizáciu napríklad prostredníctvom zavedenia celoeurópskej minimálnej mzdy, ako ich predkladajú najmä európski liberáli (vo Francúzsku prezident Emmanuel Macron), sú skôr zámienkou ako obísť vysoké národné minimálne mzdy v krajinách západnej Európy. Na financovanie sociálneho štátu sa prestali využívať vysoké dane a prešlo sa k vládnym pôžičkám. Kladivo krízy tak dopadá najprudšie na tie a tých, ktorí sú na sociálny štát odkázaní: až pravicové vlády nariadia uťahovanie opaskov, ktoré sa týka najmä obyčajných ľudí, a nikdy nie veľkých finančných inštitúcií (EÚ prejavuje zodpovednosť a solidaritu väčšmi voči finančným domom než vlastným obyvateľom a obyvateľkám).

Z ľavicovej perspektívy je jedným z najzaujímavejších aspektov Krastevovej kritiky Európskej únie poukázanie na prax, ktorá obyvateľstvu členských krajín Eurozóny umožňuje vybrať si vo voľbách svoju vládu, ale nie makroekonomickú politiku; tú určuje európske centrum. Rýdzim príkladom je finančná kríza Grécka. Európskou úniou a jej orgánmi (v spolupráci s Medzinárodným menovým fondom) naordinované uťahovanie opaskov vyvolalo v roku 2015 protestnú spätnú väzbu v podobe fenomenálneho úspechu Koalície radikálnej ľavice (známej pod gréckou skratkou SYRIZA), ktorá sa drastickému úspornému plánu Bruselu a Frankfurtu odmietala podriadiť. Napriek tomu, že vláda v roku 2015 vypísala referendum o prijatí či odmietnutí podmienok diktovaných tzv. Trojkou (Medzinárodným menovým fondom, Európskou centrálnou bankou a Európskou komisiou), ktoré dopadlo v súlade s očakávaniami a preferenciou strany, už o týždeň po ňom radikálna ľavica kapitulovala a musela prijať ešte drastickejší záchranný plán.

„,Demokracia‘ v EÚ sa pre mnohých ľudí rýchlo stala synonymom politickej bezmocnosti jej obyvateľov. Namiesto toho, aby bol Brusel symbolom slávy spoločného európskeho domova, stalo sa hlavné mesto Európskej únie symbolom neobmedzenej moci trhov a deštruktívnej sily globalizácie.“ Krastev pripája aj príklad odchodu Silvia Berlusconiho z talianskeho premiérskeho kresla v roku 2011, ktorý sa síce udial v súlade s vôľou veľkej časti Talianov, avšak v réžii finančných trhov, byrokratických špičiek v Bruseli a vedenia Európskej centrálnej banky vo Frankfurte nad Mohanom. Hrozba ďalšej ekonomickej krízy je za rohom a krajina používajúca euro, ktorej ostane v rukách čierny Peter, si poučená gréckou skúsenosťou nemusí za ochrannú ruku v ťažkých časoch zvoliť radikálnu ľavicu, ale pokojne aj krajnú pravicu. Ak je nebezpečná už počas ekonomickej konjunktúry, aký vplyv nadobudne po dramatickom náraste nezamestnanosti a osekaní sociálneho štátu?

Starí známi reakcionári

Vzbura voči európskym meritokratickým elitám, ktorú Krastev považuje za dôsledok utečeneckej krízy, by sa pravdepodobne dostavila aj bez katalyzátora v podobe obrázkov preťažených lodí pristávajúcich na talianskom a gréckom pobreží. Takto nahliadaný vzostup krajnej pravice je predsa len o čosi produktívnejší než klišé o populistickom povstaní voči establišmentu. Oplatí sa pristaviť pri prostriedku tejto vzbury – stranách, ktoré bývajú veľmi voľne a zameniteľne označované ako populistické, nacionalistické, extrémistické, krajne pravicové či nacionálno-konzervatívne. Ich podstatu Krastev označuje výstižným pojmom, ktorý sa z verejného diskurzu takmer úplne vytratil: tieto strany sú reakcionárske. Takými sú vo vzťahu k permanentnej revolúcii, ktorú vo svojej mysli zažíva človek žijúci v modernej spoločnosti príznačnej búrlivým vývojom v takmer všetkých oblastiach. Tento psychologický aspekt netreba podceňovať: je užitočný pre porozumenie pocitu, že človek nad svetom stráca kontrolu. Voľne interpretujúc Marka Lillu možno napísať, že reakcionárstvo je záchrannou brzdou nekontrolovateľne sa zrýchľujúceho vlaku: pokusom zastaviť ho a chopiť sa riadenia rozbehom z nuly.

Nie zvlášť originálnou, ale stále podnetnou je Krastevova stať príznačne nazvaná Kríza a ľavica. Ľavica dostáva na frak voľby čo voľby, v jednej krajine za druhou. Želanými mesiášmi severoatlantickej ľavice sú na jednej strane oceánu kandidát na prezidenta Bernie Sanders alebo kongresmanka Alexandria Ocasio-Cortez, na druhej strane britská Labour Party pod vedením Jeremyho Corbyna a španielske hnutie Podemos. Solídne sa darí škandinávskej a španielskej sociálnodemokratickej ľavici, ale je otázne, ako veľmi je ich mierne posilnenie trendom, alebo len krátkym vzopätím pred ďalším pádom. Človek nemusí byť politológom, aby pozoroval, že ľavica už tápa pridlho. Čísla, ktoré Krastev uvádza ako doklady presunu tradičnej pracujúcej triedy k reakcionárskym stranám, sú hrozivou konkretizáciou tohto tvrdenia.

Vykorisťovaní, ale vlastnými

Zo všetkých ľavicových ideálov jeden vyčnieva ako obzvlášť utopický, nech sa už po časovej osi poobzeráme oboma smermi: účinnú a úplnú internacionalizáciu pracujúcej triedy sa nikdy nepodarilo dosiahnuť a nezdá sa, že by sa na tom čosi malo v dohľadnej dobe meniť. Spolu s Ivanom Krastevom sa môžeme pýtať: prečo by sa mali pracujúci internacionalizovať, ak sa nijaká svetová revolúcia nenachádza v dohľade ani len teleskopom? Renacionalizácia je, naopak, na vzostupe a smeruje k odcudzeniu, aké obyvatelia a obyvateľky postkomunistických krajín zažili, keď sa prvýkrát po otvorení hraníc vybrali na Západ. Charakter tohto reakcionárskeho antiglobalizmu a protieurópanstva je výstižne vyjadrený v povzdychu, že „vykorisťovať nás síce budú stále, ale aspoň naši“.

Rozpor nativizmu a internacionalizmu, ktorý podľa Krasteva prekonal pravo-ľavé delenie, čerpá nemalý význam aj zo svojho identitárneho aspektu. Hoci časť ľavice volá po návrate ku kmeňovým otázkam ľavice, zanedbanie politiky identít by mohlo byť fatálnym zlyhaním. Myslím si, že vedomie súdržnosti, náležitosti k spoločenstvu s plánom a ideou, ktorá jednotlivca presahuje, patrí k podceňovaným príčinám úspechu krajnej pravice, ktorá s identitou pracuje veľmi šikovne. Krastev upozorňuje, že demokratický systém vybudovaný na ideáloch EÚ má slabinu aj v tom, že nedokáže vytvárať politické identity. Skúsenosť človeka, ktorý sa pred prezidentskými či nedávnymi európskymi voľbami prešiel bratislavskými ulicami, tomuto konštatovaniu zdanlivo odporuje: odznaky koalície PS a Spolu sú hitom sezóny jar/leto 2019 (a túto pozíciu si ešte nejaký čas môžu udržať). Táto koalícia, ako aj podobné proeurópske hnutia v zahraničí, síce dokáže svoju značku budovať inovatívne v tom, že sa dostáva nielen do povedomia verejnosti, ale preniká aj do identity svojich prívržencov, avšak ponechávam na úvahu čitateľa alebo čitateľky, či by bol úspech podobný, ak by sa nebolo voči komu vymedziť tak dôrazne, ako voči ĽSNS či Sme rodina a ďalším reakcionárskym subjektom. Hodnotová, nie biznis ľavica (akou je Smer-SD), má identitárny apel vo svojom základnom vercajgu a niet dôvodu nechať ho hrdzavieť v konfrontácii s rovnako dobre vybavenými postfašistickými hnutiami.

Politika podľa menu

Vynikajúcim Krastevovým prínosom je porovnanie charakteru populistických projektov dneška a utópií včerajška. Kým utópie minulosti, ľavicové (komunizmus v rôznych cestách k nemu) aj pravicové (ničím nehatený voľný trh, na ktorom participujú dokonale racionálne bytosti, či Európa osídlená homogénnou árijskou rasou), sľubovali prestavbu sveta a zároveň sa usilovali o vznik nového človeka (čosi teda od svojich prívržencov očakávali), populizmu súčasnosti svet a jeho obyvatelia vyhovujú dokonale takí, akí sú. V reakcionárskom populizme niet ani len pokriveného úsilia o lepšieho človeka – triumfuje teda jednoznačne: na svojich priaznivcov nekladie nijaké nároky. „Ambíciou populizmu je dať moc ľuďom, ktorých nespája nijaký spoločný plán“. Či je reakcionársky populizmus zameraný naozaj najmä voči pluralizmu a menej voči elitám, ako to tvrdí i Krastev, alebo je to naopak (alebo ešte inak), ostáva otvorené, autor však správne pomenúva súčasné trendy európskej politiky: výraznejšia polarizácia, ostrejšia konfrontácia, dôležitejšia úloha lídrov a líderiek.

Uvedené trendy sa prejavujú aj v zarážajúcich vyjadreniach a diskusiách o ľuďoch na úteku, na aké narážame v internetových diskusiách (kto si nespomenie na nechutné komentáre v súvislosti s tragickým prípadom ľudí udusených v dodávke neďaleko slovensko-rakúskych hraníc?). Takéto extrémne nehumánne prejavy nie sú špecifikom Slovenska, ale jednako sú v čomsi iné od komentárov, aké by sme našli napríklad na francúzskom Facebooku. Rozdiel robí kontext. Vulgárnu diskusiu o ľuďoch v núdzi totiž na Slovensku nevyvažuje trvalý spoločenský diskurz o ľudských právach, čoho opovrhnutiahodným príkladom je pravidelne prázdna rokovacia sála pri parlamentnom prejave verejnej ochrankyne práv (ombudsmanky). Ako upozorňuje Krastev, ak sa už o ľudských právach v stredovýchodnej Európe hovorí, tak mnohým sa vo vrecku otvára nožík: ľudské práva sa tu totiž na rozdiel od západnej či severnej Európy netýkajú nás všetkých, ale tých druhých – ľudí na úteku, rómskeho pôvodu, maďarskej národnosti, homosexuálne orientovaných. Hoci riskujem sklz do alibizmu, aký budem v nasledujúcom odstavci vytýkať autorovi recenzovanej knihy, beztak sa pýtam: nejde predsa len o čiastočne pochopiteľný postoj, keď domôcť sa v riadnom rozsahu svojich ľudských práv (najmä 2. a 3. generácie) je pre obyčajného človeka takmer nemožné? Prečo ich majú brať vážne bežní ľudia, ak ich neberie vážne štát, a napriek tomu, že sa k nim hlási, ich nedokáže garantovať?

Podľa Ivana Krasteva je odpor východnej a strednej Európy voči ľuďom na úteku čiastočne pochopiteľný, keďže vyplýva z cynizmu, ktorý tunajší priestor ovládol po páde bývalého režimu a liberálnych reformách. Nástup cynizmu celkom pravdepodobne Nežnú revolúciu ešte o čosi predbehol, ale turbokapitalizmus deväťdesiatych rokov a nenaplnené nádeje spájané s vstupom do EÚ mu dodali vietor do plachiet. Tieto vysvetlenia súčasnej nekolegiálnosti nových členov EÚ odvodené z nedávnej histórie síce môžu dávať zmysel, ale vyznievajú alibisticky. V kontexte inak intelektuálne osviežujúcej knihy sú prekvapujúce aj bizarné tvrdenia, akým je napríklad toto: „Pokiaľ ide o sexuálny život, postkomunistické spoločnosti, z ktorých väčšina je spravidla sekulárna, sú obyčajne pomerne tolerantné“. V porovnaní s kým/čím? Nejde o chybu prekladu? Z celého európskeho postkomunistického priestoru umožňuje istú formu oficiálneho homosexuálneho partnerstva len Rumunsko a Česká republika, pričom majorita predmetných krajín takéto partnerstvo nielenže neumožňuje, ale dokonca zákonne či ústavne obmedzuje.

Nedôvera Európanov k elitám (či už pre ich skorumpovanosť, aroganciu alebo odcudzenosť), ktorá sa ako jeden z ústredných motívov vinie naprieč celou knihou, nevyhnutne vyvoláva nedôveru aj voči reprezentatívnej demokracii. Podľa prieskumu Budúcnosť Európy z roku 2012 len tretina Európanov verí, že na ich hlase záleží na európskej úrovni a číslo padá ešte nižšie pri dôvere v národné vlády. Súčasne najrozšírenejší model reprezentatívnej demokracie sa zasekol na mŕtvom bode a vyviaznuť môže dvojako: alebo ďalším splytčením demokracie cúvaním v ústrety fašizmu, alebo jej prehĺbením k demokracii bez prívlastkov: jednoducho takej, kde si ľudia budú svoje pracoviská, sídla a životy spravovať naozaj sami. Zjednotená Európa analogicky váha, či zaradiť spiatočku k colnej únii a charakteru obchodného spolku, alebo pokračovať v kohézii napríklad v oblasti daní či sociálneho systému. Doma nie je nikto prorokom, vývoj možno len odhadovať. Pri komplexnejšom poznaní sa to dá robiť lepšie a presnejšie. Titulom eseje Ivan Krastev sľubuje pohľad za oponu dezintegrácie Európy, v skutočnosti sa však zameriava na neveľký priestor proscénia, na ktoré hľadíme ešte predtým, než sa predstavenie začne. Bude to divadlo naslepo: či nás čaká fraška, tragédia alebo melodráma, pravdepodobne nevedia ani aktéri samotní.

Krastev, Ivan: Čo príde po Európe? 1. vyd. Mesto : Absynt-Kalligram, 2018. 136 s. Z angl. orig. After Europe prel. Samuel Marec. ISBN 978-80-89916-66-5. 

Autor je poslucháčom literatúry

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: