Za biedu, čo nám duše jatrí, pomstí sa partizán 

Poéziu písanú účastníkmi Slovenského národného povstania (SNP) môžeme sledovať už počas samotného Povstania, jej vydavateľské dozvuky v rôznych formách badať ešte dlho po ňom. Básnické formulácie tejto, pre mnohých formatívnej skúsenosti sa v slovenskej literatúre neustále obnovovali, no povstalecká či partizánska poézia stojaca na začiatku našej témy je paradoxne jednou z najmenej známych podôb umeleckej reflexie SNP. Dodnes najspoľahlivejším zdrojom k téme je monografia Zdenka Kasáča Slovenská poézia protifašistického odboja 1938 – 1945 (1974).

Označení pre poéziu zviazanú so SNP poznáme viacero, v závislosti od uvažovaného autorského okruhu. V našom texte bude reč o slovenskej poézii tvorenej účastníkmi SNP, a to počnúc jeho vypuknutím v „meruštvrtom“ roku, ako ho nazval Andrej Plávka. Môžeme ju nájsť v ilegálnych a povstaleckých cyklostylovaných časopisoch, v pozostalostiach autorov, publikovanú v časopisoch a knižných zbierkach krátko aj dlho po vojne. U tých, ktorí prežili a stali sa súčasťou novej literárnej prevádzky po roku 1948 v rôznych politicko-prevádzkových funkciách, sa povstalecká tvorba včlenila do celého diela. Pre tých, čo v Povstaní zahynuli, sa krátky tvorivý úsek stal jediným a definitívnym.

Menoslov

V súvislosti s tvorbou písanou účastníkmi Povstania môžeme naraziť na autorov, ktorých dielo predčasne ukončila vojna, a tým ho v nej tematicky ukotvila. Viacerým posmrtne vyšli knižné zbierky básní z pozostalosti: Milanovi Marečkovi (1923 – 1945; zajatý a popravený) Odkaz, Jánovi Brockovi (1924 – 1946; tuberkulóza) Ohlas (obe 1946). Kým Mareček predstavoval mýtizovanú postavu mladého partizána v slovenskej historiografii aj literatúre, Brockovej tvorbe sa pripisovala vysoká hodnota pre jej zjavnú chronologickú dokumentárnosť, neraz spojenú s expresívnym apelatívnym a optimistickým tónom. K autorom s posmrtne vydanou zbierkou patril tiež Viliam Kopečný mladší (1921 – 1944; zastrelený v boji v prvých dňoch SNP) s nedatovanou zbierkou Na krídlach nádeje. Boris Kocúr (1924 – 1944; zajatý, nezvestný) ešte pred vypuknutím Povstania vydal knihu básní Chvenie nad rukami (1944). Bezútešnou atmosférou prislúcha k dobe a sentimentálnym, chlapčensky naivným naladením k autorovmu veku. Dielo Marcela Herza (1925 – 1944; popravený gestapom) malo svojrázny charakter – veľká časť v rukopise zachovaných básní, ktoré písal vo väzení, neburcovala do boja, ale vyjadrovala postoj človeka zoči-voči neodvratnej smrti. Napokon sa tu dá uvažovať aj o hŕstke mien, ktoré sa do slovenskej literatúry zapísali iba jednou-dvomi básňami, prípadne novinovými článkami.

Povstanie spravidla rozčeslo tvorbu týchto vtedy mladých autorov na dve podoby, ktorých podstatu vyjadril Milan Kraus: jemní lyrici vo frontovej realite. Pri chronologickom čítaní ich tvorby je zreteľné, že do vypuknutia Povstania písali hlavne symbolistickú, mladícky naivnú sentimentálnu lyriku o láske, diaľavách, dospievaní či prírode. Mnohí sa, celkom prirodzene, pokúšali naskočiť na vtedy módnu vlnu nadrealizmu. Súčasťou oboch týchto spôsobov písania však bolo nepriame i priame vyjadrenie obáv z vojny a jej deštruktívneho a dehumanizujúceho účinku.

Špecifickým prípadom básnika Povstania bol spisovateľ a kultúrny pracovník Anton Prídavok (1904 – 1945; kombinácia zápalu pľúc a následkov mučenia), dlho pred vojnou aktívny v literárnom živote. V roku 1945 mu vyšla zbierka básní z rokov 1938 – 1944 Svitá. Podľa informácie v tiráži bola jej sadzba pripravená na vydanie v auguste 1944 a naplánovaná na predpokladaný vstup Červenej armády na územie východného Slovenska, no po potlačení Povstania bola odložená. Vďaka pripravenej sadzbe išlo napokon zrejme o prvú knihu poézie vydanú na území oslobodeného Slovenska.

U autorov známych či aspoň výraznejšie prítomných v povojnovej literatúre sa povstalecká tematika ďalej rozvíjala, modifikovala a stala sa jednou, hoci neraz podstatnou čiastkou ich diela. Patria k nim Milan Lajčiak, Miloš Krno, Milan Kraus, ale aj Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka či Michal Chorváth. Ak by sme uvažovali o tvorbe literárnej rezistencie, otvorene odbojovej a písanej aj v časoch Povstania, nevyhli by sme sa dodnes kanonickým menám, ako Laco Novomeský, Krista Bendová, Andrej Plávka, Fraňo Kráľ či Janko Jesenský, alebo autorom píšucim v emigrácii, ako Theo H. Florin či Viera Szathmáry-Vlčková. Možno sem zahrnúť aj autorov s „rezistentnou príznakovosťou“ (Kasáč), čiže autorov protivojnovej a humanistickej proveniencie v dosť komplikovaných súradniciach, ako Pavol Horov, Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Ján Poničan, Ján Kostra či básnici nadrealistickej skupiny. A napokon sa stretneme s autormi, ktorí po vojne nezanechali v slovenskej literatúre zásadnú stopu, ako Štefánia Pártošová, Kazimír Bezek, Ivan Teren, Viera Markovičová-Záturecká, Ctibor Štítnický, Miro Procházka či Andrej Sarvaš.

Lyrika burcovania a optimizmu

Ožívaš mýtus Jánošík
družina tvoja v horách skrytá
vyrastá na mohutný šík
Česť tvoju chválou objímam
za teba valašky sa chytá
hrdina partizán

Jak málo pozmenil sa čas
na skalách horia zase vatry
zradcovia hynú napospas
Nadšenie blčí z všetkých strán
za biedu čo nám duše jatrí
pomstí sa partizán

Za krivdu odboj počína
svedomie naše zo sna vstáva
ozvenou zvučí otčina
Krv tečie z otrokárskych rán
ja biedny volám Sláva sláva
hrdina partizán

Ján Brocko: Partizán (Ohlas, 1946)

Poézia písaná počas Povstania mala prirodzene za cieľ burcovať proti nepriateľom a oslavovať odvahu bojovníkov. Spoľahlivou stratégiou bolo jednoznačne typizovane rozdeliť svet na „my“ a „oni“: Slováci, prípadne Slovania, proti Nemcom či „Germánom“; povstalci a partizáni proti vojnovým štváčom; demokrati a komunisti, prípadne priamo robotníci a roľníci, proti ľudákom a kolaborantom. Objavil sa v nej neraz dokonca protipól Slovákov z regiónov, dedín a hôr proti Bratislave, ktorá zastupuje ľudácky režim a nedôveryhodné veľké mesto. Zaiste sa dá hovoriť o estetických rozmeroch týchto básní, umelecký zážitok však bol pre autorov skôr nepodstatný. Jednoznačne však stále ide o lyriku, akokoľvek neumelo napísanú, v intenciách klasických žánrov, ako óda či elégia.

Obraz SNP ako heroickej a monumentálnej udalosti sa po roku 1948 zapojil do oficiálneho výkladu SNP. V poézii išlo najmä o glorifikáciu a heroizáciu účastníkov, elimináciu akýchkoľvek pochybností ohľadom zmyslu a priebehu Povstania, zvýraznenie až exkluzívnosť podielu komunistických bojovníkov a sovietskej pomoci. Prostredníctvom poézie sa tiež zvýrazňovalo začlenenia Povstania do národných dejín ako ich logického vyústenia a do kontextu neotrasiteľnej slovanskej vzájomnosti. Medzi prvými a navyše artistným spôsobom skomponoval v tomto duchu Štefan Žáry monumentálnu skladbu Meč a vavrín (1948), a to ako jediný príslušník nadrealistickej skupiny, ktorý sa zúčastnil priameho boja, na talianskom fronte. Povstalecká poézia bola pôvodne publikovaná na burcovanie a motiváciu do boja, obzvlášť v povstaleckých a partizánskych novinách a letákoch. Nezriedka pritom vágne oslavovala aj komunizmus, sovietskych partizánov a Červenú armádu. Takáto básnická podoba SNP sa po vojne stala takmer výlučnou, hoci so zmeneným časovým zreteľom, ktorý oslabil apelatívnu funkciu a zvýraznil tú oslavnú.

Interpretácia Povstania ako spontánneho ľudového činu sa tiež prejavila v napojení povstaleckej poézie na tradíciu ľudovej tvorby a zbojníckych piesní. Mnohé využívali jánošíkovský mýtus, zrozumiteľne stelesňujúci boj proti národnostnému aj sociálnemu útlaku – boje v horách sa pripodobňovali k bojom zbojníkom s „pánmi“, partizáni sa štylizovali do role zbojníkov bojujúcich proti presile za správnu vec, za vyšší ideál, pre svoj ľud. Snaha zdôrazňovať ľudový charakter Povstania sa prejavila aj v etnologickom výskume anonymných partizánskych piesní ako modifikovaných žánrov ľudovej slovesnosti. Povstalecké básne s tematikou a formou ľudovej piesne, navyše so zbojníckymi motívmi, neboli teda vôbec výnimkou. Ako užitočný prostriedok prvoplánovej estetizácie a zvýznamňovania prenikli do tvorby takmer každého povstaleckého autora, obzvlášť tých, ktorých poetická lektúra sa obmedzovala na ľudové piesne. U podaktorých, ako Anton Prídavok či Miloš Krno, išlo o jeden z ústredných spôsobov spracovania povstaleckej témy.

Opodstatnený boj, nepodstatná smrť?

Ni vzdychnúť sme si nestačili,
a jeseň prišla už. 

Pár žltých listov na orechu
jak pečať sĺz a mdlého smiechu
leta,
ktoré nedozrelo.

Mám ešte svoje zachmúrené čelo
i ruky
i prsia chudé. 

A jeseň, ktorá ešte stokrát bude,
ma nájde v srdciach splesnivených tiel.

Ó, verte, umrieť nemôže
ten, ktorý nedozrel.

Marcel Herz: November (posledná báseň z pozostalosti autora, datovaná 1944)

Atmosféra vojny a vízia blízkej smrti sa v dobovej poézii vyskytuje hojne, protivojnová tematika bola častá tak v odbojovej, ako aj oficiálne vydávanej tvorbe. Po počiatočnom nadšení z Povstania a jeho potlačení sa viacerí autori obrátili k pesimistickým náladám a pochybnostiam nad zmyslom boja, neraz hovoria o utrpení bez zjavného nadosobného princípu, bez ideologických konotácií. U viacerých autorov sa priamo objavuje reflexia očakávaného konca v zajatí, čo platí aj pre citovanú báseň Marcela Herza, známu, často publikovanú predsmrtnú báseň Milana Marečka Zapadne do tmy či torzo textov Milana Lajčiaka o bezprostrednej skúsenosti zo zajateckých táborov. Kým Mareček a Herz sa lúčia so životom pochybovačne, zameriavajú sa už len na seba a lamentujú nad stratenou mladosťou, Lajčiak myslí i tvárou v tvár brutalite, dehumanizácii a smrti na vyšší princíp, na komunistický a národný ideál, a zdôrazňuje hodnotu vlastnej smrti pre kolektív a jeho pamäť. V podobnom duchu je komponovaná jediná zbierka Ivana Terena Rozstrieľané mesto (1946) – sústreďuje sa skôr na deštruktívnosť vojny, na priblíženie vojnovej skúsenosti z pohľadu obyčajného vojaka túžiaceho po prežití, pričom jej záverečnú časť tvoria melancholické básne bez optimistického razenia vystihujúce skôr bezcieľnosť jednotlivca i sveta po skončení vojny.

Dá sa domnievať, že na utvrdenie preferovaného naratívu o SNP sa existenciálne ladený obraz prítomný v menšej časti dobovej básnickej tvorby dal po roku 1948 využiť len ťažko. U viacerých autorov ustúpil do úzadia v prospech ľahko dešifrovateľnej, oslavnej, socialistickej lyriky o Povstaní. Pri padlých básnikoch sa s ich pozostalosťou narábalo v tomto duchu a zásluhou glorifikácie partizánskej obety alebo zdôrazňovania jej socialistických súradníc sa daní autori dostali do špecifickej úrovne povojnovej lyriky. V tomto zmysle bola neskôr povstalecká poézia kanonizovaná: ako záznam triedneho boja či boja za národné sebaurčenie. Básne o strete so smrťou sa nevnímali ako existencialistické, včleňovali sa skôr do kontextu burcujúcej bojovnej lyriky, zdôrazňovala sa ich dokumentárna hodnota a zvýrazňovala obeta pre budúce generácie. To je prípad Marečka, Herza i Kocúra, ktorým v týchto intenciách vyšla spoločná antológia Kvet z našej krvi až v roku 1959. Zbierka Jána Brocka síce autora sprítomňuje ako uvedomelého socialistického básnika, no ako upozorňujú jej dobové povojnové reflexie, nereprezentuje jeho časopiseckú časť tvorby, ktorá sa tomuto obrazu značne vymyká. Pri tvorbe zborníkov a antológií sa básne nežijúcich autorov selektovali práve s ohľadom na ich osud. Opačným prípadom je v tomto kontexte Milan Lajčiak – elegické básne bez zjavných socialistických konotácií či existenciálne dotované básne o povstaleckom utrpení a umieraní nezapadali do jeho profilu básnika tvrdého stalinistického jadra, ktorý si vybudoval jednou zo zakladajúcich zbierok slovenského socialistického realizmu Súdružka moja zem (1949). Juvenílie zviazané so SNP vyšli prvýkrát s podstatným časovým odstupom a navyše vyselektované – až v roku 1977 vo výbere Poézia 1.

Dokument a pamäť

Neznámym povedz,
koľko pravdy bilo
do pŕchnúcich dní,
cez našu jeseň
nemo prechodilo
jak život zranený.

O každom lístku vieme,
ktorý vnivoč padol
do lona smrti.
O pomoc volala,
o pomoc,
rok štyridsiaty štvrtý.

Neznámym odkáž,
koľko pravdy bilo
v priestore svetov.
Srdce sa rozpálilo,
hnev žiaril z neho
a blčal z guľometov.

O každom lístku vieme,
ktorý vnivoč padol
do lona smrti.
Cez noci prevŕtané hladom,
do ozbrojených víchrov,
v rozbité okenice,

 bil štyridsiaty štvrtý.

Milan Lajčiak: Cez noci prevŕtané hladom (Súdružka moja zem, 1949)

Už v Lajčiakových juveníliách sa objavuje téma a intencia, na ktorej si neslávne známy básnik založí kariéru: vytváranie silnej pamäťovej stopy, potreba sprítomňovať túto neopakovateľnú skúsenosť pre všetky generácie a ukladať ju do socialistickej kolektívnej pamäte. Jej východiskovým bodom je práve Povstanie a obeta padlých bojovníkov. V zbierke Súdružka moja zem už hovorí o vojne a SNP ex-post, význam preňho majú v súčinnosti pripomienky minulosti a budovania budúcnosti. Lajčiak sa bude permanentne vracať k SNP ako k formatívnej skúsenosti pre neho samotného i celú jednu generáciu, a to do takej miery, že možno hovoriť o samostatnom žánri pomníkovej poézie (pozri napríklad moju štúdiu Pomníková poézia. Poznámky k možnému typu príležitostnej lyriky v povojnovej literatúre; Slovenská literatúra, 2022, č. 5). Tá bude tak pripomínať jej obetu s čoraz intenzívnejším dôrazom na jej spoločensko-historické rozmery, vytvárať pamäťové obrazy padlých, ako aj utvrdzovať ich dôležitosť pre národ a jeho štátnosť. Nielen u Lajčiaka sa vyskytujú verše venované pamiatke padlých – kolektívna pamäť sa vytvárala u drvivej väčšiny autorov práve cez pripomínanie obety a povinnosti rozvíjať jej odkaz, samozrejme, komunistický.

Básnickú pamäť o SNP pomáhala kreovať aj u niektorých autorov (Krno, Procházka, Brocko) zosilnená dokumentárna zložka. Menovanie konkrétnych miest, ľudí, časových údajov a reálií takpovediac z prvej ruky slúžilo nielen ako dôkladné a presné zaznamenanie udalostí. Vytvorilo tiež dobre predstaviteľný podklad k opísanému povstaleckému prežívaniu. Do istej miery vecná presnosť zaručovala aj autentickosť básnickej výpovede, ktorá mala nezanedbateľnú symbolickú a emocionálnu hodnotu pre socialistickú pamäť o SNP. O podiel na jej budovaní sa postarala aj systematická literárnovedná a edičná prax a jej dobovo príznakový žáner antológie či zborníka pri významnej príležitosti, časom prerastajúci až do akéhosi fetiša. Antológie v systéme socialistickej literárnej kultúry fungovali ako akt oficiálnej kanonizácie autorov a ich textov v súvislosti s tou-ktorou témou. V prípade protivojnovej, protifašistickej a povstaleckej tvorby ich do roku 1968 vyšlo dovedna sedem, z toho štyri do roku 1949. K tomu je nutné prirátať publikácie, ako Kvet z našej krvi či Bojom šumeli lesy (1959), ktoré prvýkrát oboznamovali čitateľskú verejnosť s dovtedy takmer neznámou tvorbou autorov padlých v Povstaní.

Povstalecká poézia dnes

Pokiaľ ide o súčasnú literárnu vedu, pri uvažovaní o poézii zviazanej s témou Povstania prevláda nezáujem o čokoľvek, čo je len marginálne späté so socialistickým realizmom. A ak sa jej už nejaký záujem venuje, relativizuje sa jej potenciálna historická aj občasná estetická hodnota. Dokladom toho je napríklad antológia Valéra Mikula Socialistický realizmus v slovenskej poézii (2017). Tá je síce užitočnou učebnou pomôckou pre prvý kontakt a ojedinelým prejavom výskumného záujmu o tému Povstania v literatúre, no výkladová časť ju nijak nediferencuje, nevysvetľuje. Básne prezentuje skôr ako kuriozity bez akejkoľvek hodnoty. O poézii písanej priamo za Povstania ako špecifickej literárnej forme neuvažuje vôbec.

SNP sa vytratilo nielen zo súčasného seriózneho literárnohistorického bádania, ale aj z literatúry ako takej. Nemožno sa čudovať, že nevzniká poézia o SNP – písať hoci aj príležitostné básne o udalosti vzdialenej viac ako polstoročie dáva len málokedy zmysel. Zvláštne však je, že pri všetkom obnovenom literárnom záujme o historické témy, ako sú obdobie druhej svetovej, slovenského štátu a jeho predstaviteľov, komunizmus a jeho každodennosť či malé dejiny, ostáva SNP bokom.

Autor je literárny vedec, pracuje v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.