Ako robiť komparáciu dvoch celkom rôznych umeleckých reprezentácií autizmu, keď vychádzajú z úplne odlišného gruntu a porovnávať by sa vlastne ani nemali?
Ide o dva kreatívne dokumenty dvoch výrazných autorov z dvoch audiovizuálnych prostredí, ktoré sa v poslednom čase opäť šťastne prepájajú. A dôkazom toho nemusí byť len inštitucionálny (koprodukčný) kontext, no aj určitá tematická synchronicita – odchýlka medzi premiérami snímok Tak ďaleko, tak blízko (2014) slovenského režiséra Jara Vojteka a Normálny autistický film (2016) českého dokumentaristu Mira Janeka vzhľadom na špecifickosť témy nie je veľká. Pravdaže, núka sa aj priamy súvis: ťažko sa vyhnúť domnienke, že Janekova „hra asociácií“ chcela byť – možno aspoň podvedome – reakciou na Vojtekovu užitočnú „schému“.
Odkrývanie mýtu
Jeden pohľad sa štylizuje do pozície nevyhnutnosti demýtizovať, unavený z utkvelej predstavy autistu – génia, ktorú predhadzuje hollywoodska kinematografia v podobe príťažlivých mystérií (Rain Man, 1988). Vo Vojtekovom filme nájdeme len tie najťažšie štádiá Aspergerovho syndrómu.
Vojtek je „na strane“ rodičov, užitočnosť jeho filmu spočíva v demaskovaní a analýze, slovenské lekárske prostredie totiž stále nemá adekvátnu bázu pre starostlivosť o autistov a štát to ignoruje. Autor ukazuje, že rodičia dávajú autistickému potomkovi celý svoj život a na dôvažok sa musia naučiť žiť s faktom, že medzi nimi a ich dieťaťom nikdy nevznikne spontánne emocionálne puto – klasické archetypy vzťahov rodičov a detí a z toho odvodené vzťahové vzorce, ako ich nachádzame napríklad u Ericha Fromma, tu prestávajú fungovať. Matka detského autistu Jakuba v jednej z Vojtekových paradokumentárnych poviedok aj povie: „Keby som sa ho tak raz mohla opýtať, bolo by toho asi veľmi veľa, na čo by som sa chcela pýtať.“
Vojtekovi ide predovšetkým o rodičovskú obetu, a to čítame aj v tých expresívnych obrazoch, na ktorých sú zaznamenané najexcesívnejšie stavy autistických „atakov“ – najmä v prípade Andreja, ktorý vo filme predstavuje najťažší prípad (jeho správanie je nepredvídateľné, exces môže prísť kedykoľvek). Podľa autora sa na ne musíme pozerať, aby sme pochopili, aké ťažké to rodičia s autistami musia mať. To je legitímna a potrebná optika.
Treba dodať, že Tak ďaleko, tak blízko spočiatku vznikalo na objednávku autistického centra Andreas (jediné svojho druhu na Slovensku) a režisér si programovo vytýčil, že sa bude zaoberať – v kontraste k spoločenskému stereotypu, ktorý implikuje napríklad už spomínaný Rain Man – len tými najťažšími prípadmi, pričom práve tie zastupujú väčšinovú vzorku. Autorskému zámeru zodpovedá aj „upratanie“ jednotlivých druhov autizmu do samostatných kapitol, aj keď sa príbehy protagonistov niektorých častí neskôr mozaikovito pretnú.
Príznak(y) empatie
Janek ide na tému presne z opačného konca. Vyberá si horné marginálne percento neurodiverzných a na rozdiel od Vojtekovho odťažitého prístupu a štrukturálnej kompozície volí filmový jazyk, ktorým sa snaží pripodobniť, ba priam preniknúť do myslenia vybraných protagonistov, a tak sa k nim aj dostáva omnoho bližšie. Je to prekvapivé, podľa autora monografie Autorský dokumentárny film na Slovensku po roku 1989 (Vlna, Drewo a srd, 2015) Martina Palúcha je totiž práve Vojtek z Generácie 90 (Pavel Branko) najempatickejším slovenským dokumentaristom, t. j. takým, ktorý najefektívnejšie dokáže preniknúť k protagonistom: „Táto osobná zainteresovanosť tvorcu na životných príbehoch jeho postáv a ich osudoch neraz vzniká v plnej akceptácii jeho osoby, ktorá vstupuje medzi sociálnych hercov s kamerou tak, že mu umožnia preniknúť hlboko do svojho súkromného sveta a odhalia mu nefalšovaný spôsob svojho žitia a uvažovania.“
Pohľad na autizmus v Normálnom autistickom filme je skôr romantizujúci. Janek si vybral charizmatických a talentovaných géniov s umeleckými sklonmi, čo je voči Tak ďaleko, tak blízko úplne kontrastný prístup. V duchu Foucaultových Dejín šialenstva: autor sa prikláňa na stranu šialenstva (iracionálna) – nerozumu, o ktorom majitelia rozumu vedú monológ. Oni nám však do našej „bubliny“ majú čo povedať, ich postreh je nový, nezaťažený, prekvapivý a často aj inteligentne vtipný. Pôsobivou asociatívnou montážou a slobodnou hrou s autonómnou kamerou – okom Janek dokazuje, akú silu ešte vždy môže mať filmové médium v rovine prekladu pocitu, no aj konkrétneho svetonázoru. Téma si žiada adekvátne stvárnenie, a to si vyžaduje hľadanie a intuíciu.
Nerozum nad rozum
Základný rozdiel medzi týmito dvoma autorskými dokumentmi o autizme spočíva v akcente. Jeden precízne v podstate taxonomizuje jednotlivé diagnózy, v tomto zmysle je poctivejší – na Slovensku sa veľa skloňovala najmä užitočnosť Vojtekovho filmu. Janek zas vidí cnosť v individualite, doslova sa opája svetom „aspíkov“, vo filme s nimi priamo a rovnocenne komunikuje. Zaradiť a zoradiť jednotlivých protagonistov podľa typu ochorenia by v prípade jeho filmu bolo nemysliteľné a predovšetkým neetické. A to je úplne iný kontext a iná poetika. V porovnaní proti sebe napokon stoja šablóna s čiastkovými inováciami a dielo omnoho experimentálnejšie.
Autor sa venuje filmovej kritike, študuje filmovú vedu
