Získala som nedávno vskutku jedinečnú skúsenosť, keď mi v priebehu necelých dvoch hodín prepláchli jedno ucho v neštátnom zdravotníckom zariadení a následne druhé ucho v štátnom. Podelím sa o ňu.
Začalo sa to nevinne. Zdalo sa mi, že zle počujem.
Poučená minulosťou som najprv čakala, či to neprejde samo. Mala som v posledných rokoch niekoľko drobných zdravotných ťažkostí a pokusy dostať sa k špecialistovi zakaždým zlyhali; buď sa nedalo dovolať, alebo ma odmietali (neobjednáme, neberieme, nevieme, nie sme ústredňa).
Keď to neprešlo, muž navrhol, nech skúsim súkromné zdravotnícke zariadenie. Jedno máme neďaleko domu.
Registráciu som dokončovala s istými obavami. Objednať sa dalo hneď na druhý deň, bolo však nutné kúpiť si celý program zdravotnej starostlivosti minimálne na tri mesiace. Nechajú ma po troch mesiacoch na pokoji? Nebudú mi potajme stŕhať peniaze z účtu? Som nová, neviem, ako to chodí. Zmluva bola kilometrová.
S hlavou v oblakoch, v tých súkromných
Na prvej recepcii sedela žena nepríjemná ako kdekoľvek inde, poslala ma za roh. Zato za rohom som cez lietacie dvere vstúpila do iného sveta. Na druhej recepcii, za vylešteným pultom sedela sfinga povznesená nad všetko, aj nad pohŕdanie; musela vedieť, že sa vidíme po prvý aj posledný raz.
Výťahy majú také, že najprv stlačíte číslo poschodia, takže keď výťah príde, už vie, kam vás má zaviezť. Drobnosť, ktorá niekoho možno poteší.
Na tretej recepcii bolo viacero žien, všetky zaneprázdnené. Oznámila som, že som prišla s predstihom, ako mi kázali v zaslaných inštrukciách. Ony sa usmiali, že nebolo treba. Tak som zamierila chodbou do hlbín budovy a sadla si do čakárne, predo mnou štyridsať minút času.
Z batôžka som vytiahla starú Knižnú revue a so záujmom si prečítala rozhovor s naším básnikom a would-be spisovateľom Michalom Tallom. V závere odmietne dať akúkoľvek radu svojim zdeprimovaným literárnym postavám, pretože problém je podľa neho systémový. To ma, neviem prečo, ohromne pobavilo, schovala som Knižnú revue naspäť do batôžka s akýmsi pocitom uspokojenia.
Lekárka bola neuveriteľne milá stará pani. Ľavé ucho mi prepláchla, ale povedala, že vlastne ani nebolo treba, nemám ho upchaté, problém bude inde. Kládla mi na srdce, aby som okamžite išla na najbližšiu štátnu polikliniku a dala si urobiť ďalšie testy. Tu by som sa musela znova objednať, znova platiť, a cenník sa bude čoskoro meniť, všetko pôjde hore. Ani ona tu nechodí k lekárovi, na to nemá, ani ja na to nemám, zoderú ma z kože, okamžite nech sa poberiem k tejto štátnej odborníčke, napísala mi na papierik meno, dokonca tam skúšala telefonovať (nikto nebral).
Prechádzka
Dole ma čakal muž s deťmi. Deň bol chladný, ale slnečný. Uberali sme sa rušnou ulicou, referovala som mu, čo povedala lekárka. Na ľavé ucho počujem len na 50 percent, môže to byť vážne, niečo od chrbtice, treba ihneď ďalšie vyšetrenie, nejeden človek prišiel o sluch zo dňa na deň.
Muž zostal pokojný. Ja som tragickejší typ, už som v duchu videla, ako hluchnem, ako moje deti padajú a volajú o pomoc, a ja ich nepočujem, a potom som myslela na svoju mamu, ktorá stráca zrak – ako sa asi dorozumieme, slepá s hluchou? To bude ako z grotesky.
Medzičasom sa objavila otlčená fasáda polikliniky. Zamierili sme tam.
S hlavou v oblakoch, v tých štátnych
Aj tu sídlilo ORL na štvrtom poschodí, aj tu boli presklené chodby a odvšadiaľ impozantný výhľad na mesto, hoci na inú časť. Tým sa podobnosti končili.
Z dverí práve vyliezla sestrička, malá sivá ježibaba. Informovala ma, že objednať sa nedá, mám si sadnúť a čakať. Spýtala sa, čo vlastne chcem, tak som jej ukazovala papiere z predošlého vyšetrenia. „A čože ste došli k nám?“ zahučala na celú chodbu, keď videla, odkiaľ idem. „Ha! Zachcelo sa nám bezplatnej zdravotnej starostlivosti, čo?!“
Ešte chvíľu čosi drmolila, potom dvere tresli, zmizla aj s mojimi papiermi.
Muž vzal jedno dieťa a odišiel zohnať niečo na jedenie, von do ďalekého sveta mimo polikliniku, lebo bufet na prízemí ho neoslovoval.
Výstup ma rozrušil. Sadla som si, vytiahla Knižnú revue a začala si krúžkovať faktické chyby. Keď som mala hotovo, začala som odznova a krúžkovala si chyby štylistické. To už som sa takmer upokojila.
Druhé dieťa lozilo po zemi a hralo sa, magneticky priťahované hrdzavou kovovou tyčou, ktorá trčala zo zeme vedľa radiátora. Vzala som ho na ruky, dívali sme sa von, sledovali, kedy sa v zornom poli zjaví zvyšok našej výpravy.
Na audienciu som nečakala tak dlho, ako som si pôvodne myslela. Pesimizmus sa oplatí.
Prišla sestra, som na rade.
Chytila som kľučku a vošla som do svojej detskej izby. Fakt tam mali úplne identickú zostavu drevotrieskového nábytku, ešte i poličky mali rovnako nastavené. Aj ďalší nábytok mi bol dôverne známy. Letela vesmírom poliklinika, oproti letel malomestský panelák z roku 1990, a keď sa zrazili, v prieniku množín vznikla táto miestnosť, kde sekretár s presklenou vitrínkou odpočíval v zaprášenom bezčasí vedľa pojazdného stolíka s emisnou miskou a balíčkom nitrilových rukavíc.
Radosť sa miešala s podprahovým stresom – inými slovami, cítila som sa ako doma.
Lekárka pozostávala z červených vymaľovaných ústočiek, nozdier a silno orámovaných očí, to všetko zasadené v kaskádach mäkkej bielej hmoty. Vlasy ako žúžoľ. V inom živote mohla veštiť z gule.
Nehľadela na mňa, ale na monitor. Zapadla som do otcovho obľúbeného čalúneného kresla a čo najvzornejšie odpovedala na otázky. Radosť ustupovala, stres silnel.
Vyšetrenie bolo dvojaké. Urobili mi audiotest; dostala som slúchadlá, sestrička zložila vyšívanú dečku z prastarého mixážneho pultu, niečo mi púšťala a zapisovala si.
No a potom klasika v kresle. Lekárka prifrčala na svojej kancelárskej stoličke (po celý čas z nej nevstala), natočila si ma ako sochár a vzápätí dopichala paličkami, niečo do nosa, niečo do ucha, niečo do druhého, a zase nos, keby mi beztrestne mohla pichnúť do oka, určite by nezaváhala. Načo mi prepláchli pravé ucho, to neviem. Asi aby bolo jasné, že ak si súkromný sektor nárokoval ľavé, oni nezostanú pozadu.
Nakázali mi prísť o týždeň – o poschodie nižšie na röntgen, ten mi urobia na počkanie, so snímkou sa mám vrátiť sem. Dovidenia. Čau.
Sedem dní do pohrebu
Audiotest žiadny problém nezistil, podľa štátneho zdravotníckeho zariadenia je môj sluch úplne v norme. Aj mne sa zrazu zdal úplne v poriadku. Už som sa tam nechcela vrátiť.
V dlhých dňoch, ktoré ma delili od ďalšieho výletu do detských čias, od ďalšieho rendezvous v čalúnenom kresle, som sa pokúšala čítať Tallovu prozaickú zbierku. Rozhovor ma navnadil. Ale zbierka odolávala. Tak, ako sú niektoré veci mrazuvzdorné, toto je čo? Zrakuvzdorné? Nešlo mi začítať sa, nech som to skúšala z ktorejkoľvek strany.
Neupútallo.
Zároveň som zvažovala alternatívu. Zdalo sa mi, že deti vnímam dokonale. Aj cez hluk v obývačke som z opačného konca bytu počula, že bábo v postieľke zmenilo polohu. Zato mužovi, ktorý sa mi prihováral ponad stôl, som nerozumela pol slova. Čo ak je to psychosomatické? Možno nejde o moje ucho, ale o nejakú našu partnerskú krízu. Čo skúsiť? Aromaterapiu? Bola by lacnejšia než súkromný lekár a príjemnejšia než ten štátny.
Čas vypršal.
Návrat márnotratnej dcéry
Na informačnej tabuli rozkročenej pred dverami do miestnosti s röntgenom bolo nalepené upozornenie, že vstup je možný iba s rúškom. Balenie jednorazových rúšok viselo hneď vedľa. Všetci, sestričkou počnúc, mali rúško na brade.
Röntgen nebol taká priamočiara záležitosť. Prednosť totiž dostávali starí ľudia a ľudia s deťmi, a ja som prišla bez detí, takže som bola vyhodnotená ako človek, ktorý si bez úhony môže pár hodín posedieť.
Veď dobre. Na počkanie, to môže koniec koncov znamenať aj veľmi dlhé počkanie.
Sedela som a starla.
Röntgen potom trval asi pol minúty. Dostala som z neho cédečko (stálo tri eurá). Srdce mi mäklo pri pohľade na tento archívny predmet, dúfala som, že mi ho nechajú.
Lekárka si prezrela moju lebku, potom znova moje nozdry, pripravovala som sa na najhoršie, nestalo sa nič. Predpísala mi kvapky do nosa (12 eur) a šla som domov.
Chápem, že ušné, nosné a krčné choroby sa zaradili do jedného medicínskeho odboru preto, lebo uši, nos a krk sú prepojené, ale sú naozaj prepojené natoľko, aby mi so slabým sluchom pomohli kvapky do nosa? Netrúfla som si položiť túto otázku.
Cédečko mi nechali, môžem si ho točiť na prste, založiť do Tallovej vzdornej knihy alebo hodiť z okna, môj počítač naň nemá vstup.
Záverečné myšlienky
Táto skúsenosť, pre mňa úplne nová, vo mne zanechala dystopický pocit. Štátne zdravotníctvo, už teraz ruina, bude naďalej upadať, súkromné bude pre bežného človeka, nie že pre najchudobnejších, ale aj pre tých priemerne zabezpečených, nedostupné.
Umrieme v strašných bolestiach.
Muž je stále pokojný. Má nejaký plán? Nemyslím si.
V noci som si spomenula na človeka, ktorý mi v Indii vyčistil uši. Chodil po Rišikéši s kufríkom a ponúkal túto službu, už neviem, koľko si pýtal, ale určite to bola z nášho pohľadu smiešna suma. To nič nerieši, samozrejme. Letenky sú drahé a letecká preprava neekologická. A dnes už nechápem, ako som mu s takou ľahkosťou mohla zveriť ušné bubienky; zvukovody čistil tenkou, asi pätnásť centimetrov dlhou ihlicou.
Je tento problém systémový?
Keď sa ma tá štátna MUDr. po prepláchnutí spýtala, či cítim nejakú zmenu, zakoktala som, že ďakujem, bolo to príjemné. Bola som vystresovaná do krajnosti. Ten zákrok sám osebe naozaj nepríjemný nie je, ale ďakovať nebolo za čo, zaobchádzala so mnou ako mäsiar.
Som východoeurópska malá žena, odovzdaná osudu, vyššej moci. Odtrpím si svoje, doma si poplačem do vankúša a potom sa vrátim k sporáku.
Prebudenie mi pripadá ako veľmi pomalá záležitosť.
Ach, a tie kvapky… Nozdry som po nich mala svieže ako alpský priesmyk, zato na noc mi celé prínosové dutiny opuchli ako po pästnom údere. Odveta organizmu. Dýchala som cez ústa a čakala na brieždenie. Na uši som už ani nepomyslela.
Takže hej, dalo by sa povedať, že to nebolo márne.
Chantal Bundička
