Pochybné víťazstvá: Kto naozaj verí nemeckej krajne pravicovej strane AfD?

S blížiacimi sa voľbami v dvoch východných spolkových krajinách sa Nemecko opäť obáva možnosti, že by sa po prvýkrát mohla k moci dostať vláda krajnej pravice. Strana Alternatíva pre Nemecko (AfD) sa už teraz vyhlasuje za víťaza, pričom jej optimizmus posilňujú najnovšie rekordné výsledky prieskumov verejnej mienky. Prieskumy však nie sú voľby – čo volebné výsledky AfD dokazujú už vyše desať rokov.

Ruština sa stane povinným predmetom na školách, dúhové vlajky pred školskými budovami vystrieda štátna vlajka, spomienka na holokaust v hodinách dejepisu nahradí dôraz na „úspešný príbeh“ nemeckého štátu. Súčasná povinná školská dochádzka zároveň ustúpi vzdelávaniu, ktoré bude možné absolvovať aj online alebo doma.

Toto je len zopár z najnovších a najvýznamnejších oznámení nemeckej krajne pravicovej strany AfD, ktorá sebavedomo vstupuje do nasledujúceho volebného cyklu. V septembri 2026 si tri východonemecké spolkové krajiny zvolia nové parlamenty: Sasko-Anhaltsko 6. septembra, Meklenbursko-Predpomoransko o dva týždne neskôr, a napokon aj mestský štát Berlín.

Vzdelávanie je jednou z oblastí, v ktorej sa nemecké spolkové krajiny líšia. Ďalšou je vnútorná bezpečnosť, najmä činnosť polície. Keďže vlády spolkových krajín disponujú v oboch oblastiach značnou právomocou, strana AfD urobila z kultúrneho konfliktu vo vzdelávaní ústrednú tému svojej kampane. Zároveň presadzuje koncept „remigrácie“ zameraný na obmedzenie migrácie a „germanizáciu“ spoločnosti. V oblasti vnútornej bezpečnosti chce popri bežnej polícii zriadiť „dobrovoľnú občiansku jednotku“, čím spochybňuje štátny monopol na použitie sily.

Predstavitelia strany pôsobia veľmi sebavedome, ich regionálni lídri už hovoria o „prvej regionálnej vláde v Nemecku pod vedením AfD“. Namiesto tradičnej volebnej stratégie predstavila regionálna pobočka v Sasku-Anhaltsku „akčný plán vlády“. Médiá to nazývajú Machtübernahme (prevzatie moci), čo je výslovný odkaz na to, ako sa Adolf Hitler v roku 1933 stal ríšskym kancelárom – tiež prostredníctvom demokratických volieb.

Štyridsať percent východ, dvadsať percent západ

Najnovšie prieskumy verejnej mienky z polovice mája potvrdzujú optimizmus strany: podľa nich by sa AfD mala stať tou najsilnejšou – v Sasku-Anhaltsku so 42 % a v Meklenbursku-Predpomoransku s 36 %. Zdá sa, že tieto čísla naďalej rastú. Prieskum z polovice júna ukazuje, že aj na federálnej úrovni by AfD mohla čoskoro predbehnúť všetkých svojich konkurentov. S 29 % má výrazný náskok pred Kresťanskodemokratickou úniou (CDU, 22 %), Sociálnodemokratickou stranou (SPD, 13 %), Zelenými (14 %) a Ľavicou (10 %). Liberáli a ďalšie strany by nedosiahli ani päťpercentnú hranicu potrebnú na vstup do parlamentu.

Druhý prieskum vyvracia rozšírené klišé, že AfD je výlučne východonemecký fenomén, poháňaný frustráciou a sklamaním z kapitalistickej transformácie po tom, čo bola bývalá socialistická NDR začlenená do Spolkovej republiky Nemecko.

Hoci tento historický kontext nie je neopodstatnený, vzostup AfD sa líši napríklad od dočasného úspechu extrémistickej Národnodemokratickej strany Nemecka (NPD) v prvom desaťročí 21. storočia. V Sasku bola NPD zvolená do krajinského parlamentu v roku 2004 a zostala tam – avšak iba tam – až do roku 2014. AfD, založená v roku 2013, spočiatku oslabila radikálnu NPD svojimi vtedajšími umiernenými konzervatívnymi postojmi a zameraním na ekonomiku.

Až počas a po migračnej kríze v Európe v rokoch 2015/16 sa AfD posunula ešte viac doprava, pričom prevzala xenofóbnu a islamofóbnu rétoriku protimigračných hnutí, ako bola napríklad drážďanská Pegida, a vytlačila zo strany menej radikálnych politikov.

Vytĺkanie politického kapitálu z kríz a vojen

Toto sa v podstate stalo ich hlavným – a mimoriadne úspešným – prístupom k viacerým následným krízam. Hneď na začiatku pandémie COVID-19 predstavitelia AfD kritizovali vládu za to, že nerobí dosť na ochranu spoločnosti pred vírusom. Po niekoľkých mesiacoch, keď prvé lockdowny a chaotické regionálne pravidlá vyvolali frustráciu verejnosti, si AfD všimla rastúce protestné hnutie proti pandemickým bezpečnostným opatreniam a očkovaniu. Rýchlo preto zmenila kurz a pridala sa ku koronavírusovým skeptikom.

Aj po rozsiahlej ruskej invázii na Ukrajinu v roku 2022 strane trvalo niekoľko mesiacov, kým zistila, aký postoj by najúčinnejšie zmobilizoval voličov. Nakoniec sa pridala k proruským a proti-NATO hnutiam a prehĺbila svoje väzby s Ruskom, napríklad účasťou na hospodárskych fórach v Petrohrade.

Pokiaľ ide o vojny na Blízkom východe, vyjadruje sa k tejto téme len veľmi zriedka, a to kvôli vnútorným rozporom medzi prejavovaním podpory Izraelu a antisemitskými sklonmi a zjavnou islamofóbiou medzi jej politikmi.

Napriek tomu, každá z týchto kríz pomohla strane dosiahnuť nový volebný úspech. A áno, AfD bola vždy populárnejšia vo východných regiónoch Nemecka – a stále je, v nedávnych krajinských a komunálnych voľbách dosahovala v priemere 30 až 40 %. Stále však získava priaznivcov aj na západe, kde prekonala 20 % hranicu. AfD je zastúpená už v 15-tich zo 16-tich nemeckých krajinských parlamentov (jedinou výnimkou je Šlezvicko-Holštajnsko na severe).

Od marca sa nový krajský parlament v Bádensku-Württembersku na juhozápade skladá z 56 poslancov konzervatívnej CDU a Strany zelených, 35 poslancov AfD a 10 poslancov SPD. V západnom spolkovom štáte Porýnie-Falcko získala CDU 39 kresiel, SPD 32, AfD 24 a Zelení 10. V oboch regiónoch si AfD zabezpečila približne 19 % hlasov, čím sa stala treťou najsilnejšou silou.

Keď Björn Höcke, ideologický vodca AfD v Durínsku (hoci sa narodil a vyrastal v západnom Nemecku), nedávno v jednom švajčiarskom podcaste vyhlásil, že „V západnej časti krajiny žijú nemecky hovoriaci Američania; vo východnej časti žijú nemecky hovoriaci Nemci. Na východe sú ľudia stále Nemci,“ čelil ostrej kritike zo strany federálneho vedenia strany. Obávali sa, že by mohol ľahko poškodiť ich nedávne úspechy na západe.

AfD si získava čoraz väčšiu popularitu medzi mladými ľuďmi, ako na západe, tak aj na východe. Novinári aj odborníci tento trend vysvetľujú rovnakými faktormi ako v prípade dospelej populácie: sklamaním z etablovaných politických strán, pocitom, že na nich spoločnosť zabudla – najmä vo vidieckych oblastiach –, ako aj odporom voči dominantným zeleným a progresívnym hodnotám, ktoré v uplynulých rokoch formovali verejnú diskusiu.

Pandémia, energetické krízy a eskalujúce vojny posilnili ideologické hľadanie jednoduchých odpovedí. Tieto témy, spolu s obavami o budúcnosť a možnou nutnosťou obetovať životnú úroveň, vo veľkej miere využívajú v propagandistických kampaniach nielen AfD, ale aj extrémistickejšie strany, ako sú Freie Sachsen (Slobodní Sasi) alebo Die Heimat (Vlasť, bývalá NPD). Navyše, antidemokratické a protisystémové hnutia medzi sebou v Európe aktívne nadväzujú kontakty – a rovnako aj s autoritárskymi režimami ako je Rusko a s osobami blízkymi Trumpovej administratíve v USA.

V tomto svetle sa nemecká diskusia o tom, ako zabrániť AfD vo vládnutí, javí ako prekonaná a príliš obmedzená, keďže sa naďalej zameriava predovšetkým na rozdiely medzi východom a západom. Klasifikácia viacerých krajinských organizácií AfD ako krajne pravicových a extrémistických zo strany domácej spravodajskej služby (Spolkového úradu na ochranu ústavy) spolu s rozsiahlym mediálnym pokrytím tejto témy napokon priniesli strane viac publicity, než varovanie pred ohrozením demokratického systému krajiny. 

Hlasné verejné požiadavky na zachovanie takzvaného Brandmauer (ochranného múru v podobe politického konsenzu o nespolupráci s predstaviteľmi AfD) už nefungujú. AfD je roky zastúpená v krajinských a obecných parlamentoch. Jej vplyv sa tam prejavuje v obmedzovaní finančnej podpory iniciatív občianskej spoločnosti a v zavádzaní prísnejších pravidiel pre žiadateľov o azyl a iných migrantiek a migrantov.

Okrem toho ostatné strany – najmä konzervatívna CDU – zo strachu, že by mohli prísť o hlasy v prospech AfD, pravidelne preberajú prvky jej programu. Práve takto v podstate došlo v Nemecku k obnoveniu hraničných kontrol v rámci európskeho schengenského priestoru, k zavedeniu platobných kariet pre žiadateľov o azyl a k obmedzeniu jazykových kurzov pre migrantov.

Samo-sabotáž

Slabiny AfD v oblasti skutočného politického riadenia by však mali byť zreteľnejšie. Hoci jej hlavným sloganom – inšpirovaným americkým hnutím MAGA – je Unser Land zuerst (Naša krajina na prvom mieste), ťažko zvláda skutočné krízové situácie. Mobilizuje ľudí prostredníctvom strachu. Keď je strana nútená prijímať rozhodnutia, alebo sa podieľať na legislatívnom procese, už jej nepomáhajú obvinenia voči „zavedeným stranám“.

Dobrým príkladom je možné obnovenie povinnej vojenskej služby. AfD vo všeobecnosti podporuje jej opätovné zavedenie. V jej radoch je však toľko proruských politikov, ktorí odmietajú akúkoľvek možnosť ruského útoku na členské štáty NATO alebo na samotné Nemecko, že strana stále nemá ucelený postoj k tejto mimoriadne naliehavej otázke. Ak hovoríte „Naša krajina na prvom mieste“, musíte byť schopní ju brániť – a práve v tomto bode zostávajú postoje AfD veľmi vágne. 

Zároveň sú členky a členovia na okresnej a obecnej úrovni známi tým, že sabotujú parlamentné procesy predkladaním záplav návrhov, ktoré nakoniec zlyhajú kvôli formálnym alebo procedurálnym chybám. Zdá sa, že týmto spôsobom sa snažia naplniť svoje vlastné proroctvo o „nefunkčnom demokratickom systéme“.

Tým si ale zároveň škodia. V posledných komunálnych voľbách v roku 2026 prehrala AfD len vo východnom Nemecku oveľa viac volieb na post starostu (25 prehier), než sa jej podarilo vyhrať (len dve, v Zehdenicku v Brandenbursku a v Altenbergu v Sasku). Prehrala dokonca aj v Görlitz (Sasko, na poľských hraniciach) – priamo v srdci okresu, v ktorom je AfD najsilnejšou stranou s 36 % a kde je jej priamy kandidát, Tino Chrupalla, spolupredsedom federálnej strany. Ako informuje ľavicový denník taz, voliči majú v komunálnych voľbách tendenciu uprednostňovať skúsenosti a osobné kontakty pred radikálnou rétorikou menej známych, nových politikov.

Práve tu je zrejmé, že predvolebné prieskumy nie sú voľby: prieskumy môžu alarmovať obyvateľstvo a motivovať ho k tomu, aby hlasovalo inak. Hoci súčasný demokratický mainstream bude možno musieť akceptovať parlamentnú prítomnosť AfD ako krajne pravicovej, xenofóbnej a ekonomicky liberálnej strany, ktorou skutočne je, zdá sa, že väčšina voličov jej stále nedôveruje natoľko, aby jej zverila skutočnú zodpovednosť za vládnutie. Uvidíme, komu voliči v Sasku-Anhaltsku a Meklenbursku-Predpomoransku prejavia svoju dôveru na jeseň. 

Autorka je novinárka a editorka, venuje sa najmä východnému Nemecku, strednej a východnej Európe a Ukrajine.

Preklad Tomáš Hučko

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.