Palestínske knihy sem nepatria. O limitoch slobody a podobách cenzúry

V prachu, ktorý pomaly dosadá po búrlivej debate o postojoch zamestnanectva kina Edison a prezentácii knihy Douglasa Murraya v divadle Aréna, sa objavuje množstvo komentárov v liberálnych aj konzervatívnych médiách, ktoré tieto udalosti kriticky zhodnocujú. A vyvolávajú ďalšie diskusie, o povahe a limitoch bojkotu a cenzúry. V rámci nich sa na sociálnych sieťach objavila informácia, ktorej má zmysel sa trochu povenovať. 

Spisovateľka a poetka Veronika Dianišková v jednom diskusnom vlákne načrtla situáciu, ktorú zažila pri príprave rozhovoru pre Denník N. V rámci rubriky Päť kníh bola požiadaná o rozhovor. Keď však do svojich čitateľských tipov navrhla aj dve palestínske knihy, boli zamietnuté, čo napokon viedlo k zrušeniu rozhovoru. Dianišková mi celý proces priblížila.  

Nie, radšej (inú) knihu

„Súhlasila som s rozhovorom a vymenovala svojich päť knižných tipov. Chcela som, aby hovorili o rôznych aspektoch sociálnej a politickej nespravodlivosti, a o tom, ako sa zrkadlia v životoch detí a dospievajúcich. Bol medzi nimi napríklad román Mareka Torčíka Rozložená pamäť a aj dve knihy o palestínskej skúsenosti: román Nepatrný detail od Adanie Shibli a kniha Jestli mám zemřít, ať je to příběh, ktorá prináša rodinné príbehy Palestínčanov v Česku,“ začína svoje rozprávanie Dianišková. 

Pre priblíženie: Nepatrný detail je román, ktorý získal po celom svete množstvo ocenení, prednedávnom vyšiel v českom aj slovenskom preklade. Kniha hovorí o mladom dievčati, ktoré je znásilnené a zavraždené izraelskými vojakmi. Zbierka textov Jestli mám zemřít, ať je to příbeh zasa vyhrala v roku 2024 cenu za najlepšiu dokumentárnu knihu roka na festivale Ji.Hlava. V oboch prípadoch ide o diela, ktoré sú relevantné pre tému – dopad nespravodlivosti na život detí – ktorú si Dianišková vybrala. Na rozhovor bola totiž oslovená aj preto, že je sama pestúnkou dvoch malých rómskych detí. 

„Keď som však uviedla svoje tipy, zavolala mi redaktorka a oznámila mi, že tie dve knihy o palestínskej skúsenosti tam byť nemôžu. S ostatnými problém nebol. Nasledovali ďalšie tri telefonáty, počas ktorých ma prehovárala, aby som svoj výber zmenila, iba v tom prípade by bolo možné zrealizovať rozhovor. To som opakovane odmietla, a preto sa rozhovor nakoniec neuskutočnil. Na záver ešte dodala, že na túto tému majú vlastných odborníkov,“ uzatvára Dianišková. 

O reakciu som poprosil aj novinárku Riu Gehrerovú, ktorá v súčasnosti danú rubriku v Denníku N vedie. „Do rubriky Päť kníh oslovujeme ľudí, ktorí sa odborne venujú určitej oblasti alebo majú s konkrétnou témou osobnú skúsenosť. Požiadame ich, aby nám odporučili knihy z tejto oblasti, a potom s nimi vedieme rozhovor o téme aj o knihách. Veroniku Dianiškovú sme začiatkom apríla oslovili ako človeka, ktorý rozumie literatúre, má dve deti v pestúnskej starostlivosti a túto tému popularizuje, a tiež ako poetku, ktorá napísala viacero kníh, medzi nimi aj knihu o ľuďoch bez domova,“ píše Gehrerová. 

Ďalej vysvetľuje, aké mali byť témy rozhovoru: „Rozhovor a výber kníh sme plánovali cieliť na sociálne a rodinné témy. Veronike Dianiškovej sme navrhli, aby namiesto dvoch kníh s palestínskou témou vybrala iné knihy. Keďže na knihách trvala, s redaktorkou sa nakoniec dohodli, že rozhovor nevznikne. V rubrike Päť kníh sa bežne stáva, že oslovených ľudí požiadame, aby upravili svoj výber tak, aby lepšie pasoval k vybranej téme. A stáva sa aj to, že po pár telefonátoch či emailoch nakoniec dospejeme k názoru, že text nevznikne alebo radšej oslovíme iného človeka. Palestína v Denníku N nie je zakázanou témou. Texty o nej uverejňujeme bežne.“

Nepatrné detaily

Za odmietnutím publikovania Dianiškovej knižných tipov netreba vidieť žiadnu zlovoľnú konšpiráciu. Ako správne poznamenáva Gehrerová, na stránkach Denníka N sa vyskytujú aj texty autorov a autoriek, ktorí a ktoré hája palestínske práva a upozorňujú na vojnové zločiny, ktorým Palestínčanky a Palestínčania čelia. Sám som bol respondentom v danej rubrike a jedna z kníh, ktoré som odporúčal v rámci témy otcovstva, bola od palestínskeho autora. 

Prečo teda narazila Dianišková? To, že jej knižné tipy nepasujú k téme, sa obhajuje ťažko. Ak si pozriete články v tejto rubrike, uvidíte, že knižné tipy respondentov a respondentiek sú niekedy veľmi tematicky ohraničené, inokedy však oveľa voľnejšie. Povedal by som, že je na respondentovi, aby si v rozhovore svoj výber „obhájil“, a až my, čitatelia a čitateľky, by sme mali následne posúdiť, nakoľko je relevantný. Túto možnosť však Dianišková nedostala, knihy boli odmietnuté skôr, než sa o nich mohla rozhovoriť. Poznám Dianiškovej tvorbu a verím, že by o nich vedela diskutovať erudovane a zasadiť ich do kontextu hlavnej témy rozhovoru. 

Za odmietnutím spomínaných kníh nakoniec stoja obavy, síce čiastočne pochopiteľné, ale preto o nič menej znepokojujúce. Obavy, že by redaktorka nebola na tému dosť pripravená, obavy, že by časť čitateľstva rozrušila, obavy, že tieto témy do podobných rubrík nepatria. Ak by však bola vôľa, aj s týmito obavami sa dalo pracovať – otázky mohla autorka rozhovoru konzultovať s odborníkmi, odpovede respondentky mohli prejsť dôsledným fact-checkingom (aký by si nejeden článok zaslúžil). Pritom sú to obavy, ktoré by sa v inom prípade, verím, neobjavili – odmietli by Dianiškovú, keby šlo o ukrajinskú, iránsku alebo povedzme izraelskú literatúru?

Prečo je teda práve palestínska literatúra témou, od ktorej dajú radšej niektorí redaktori a redaktorky ruky preč? Myslím si, že je to čiastočne problém liberálnych intelektuálnych elít – tie sa k situácii v Gaze buď alibisticky nevyjadrujú vôbec, alebo len veľmi sporadicky, a takmer vždy kriticky voči ľuďom, ktorí palestínske práva zastávajú. Palestína sa tak stáva témou, ku ktorej sa vyjadruje len vybraná hŕstka ľudí, ktorí si v občas bludnom kruhu navzájom reagujú na texty. Ostatní preto môžu ľahko nadobudnúť pocit, že ich sa to netýka, že je to príliš komplikované, príliš polarizujúce (česť výnimkám). Že do „ľahších“ novinárskych žánrov a rubrík sa také niečo nehodí.

A výsledkom je vytláčanie názorov a cenzúra, hoci aj s dobrými úmyslami. Úmysly a uvažovanie, ktoré stáli za odmietnutím Dianiškovej knižného výberu, môžu byť totiž do istej miery pochopiteľné, jeho výsledkom je však to, že palestínska literatúra, palestínska skúsenosť a v konečnom dôsledku aj autorka a jej životný príbeh nedostanú priestor. Sú umlčané. Neviem, či sa to dá nazvať inak ako cenzúra.

Martin M. Šimečka na konci svojho ostatného textu, v ktorom kritizuje platformu Solidárna kultúra za anonymitu ich výstupov a jej výzvu neváha prirovnať k odmietnutiu tlačiť noviny demokratických strán v roku 1948, píše, že takto zaniká demokracia a sloboda. Odporučil by som autorovi aj ďalším novinárom a novinárkam, umelkyniam a umelcom, ktorí dnes v proteste zamestnanectva kina Edison a výzve Otvorenej Kultúry! vidia hrozbu pre demokraciu, aby občas skúsili nazrieť do vlastných radov. Hrozieb pre slobodu sa aj tam ukrýva dosť.