Pod leskom obrazov

Básnický obraz môže neraz pôsobiť ako samoúčelná trblietka. Inokedy zasa môže byť cenným práve pre svoju trblietavosť. A niekedy sa pod dokonale hladkou a umelecky vybrúsenou povrchovou vrstvou ukrýva disonantný význam, ktorý akoby rušil harmóniu toho, čo v básni vidíme na prvý (letmý) pohľad. Schválne, čo vo vás evokuje názov Modré pstruhy? Nespútaný pohyb, nepoľavujúcu životnú energiu?

Sám osebe možno áno, no v tele básne je motív odsunutý do minulosti, do sveta spomienok – to nespútané, to energické už bolo (a odišlo): „Lustrom rozpomienok letia modré pstruhy.“ Pri interpretovanom úryvku (tvorí poslednú z troch strof básne) bude teda zaujímavé sledovať jednotlivé obrazy tak z hľadiska ich stavby (aké výrazy v nich interagujú), ako aj z hľadiska významu (často melancholického), pričom tieto dve zložky sú tu spravidla v produktívnom pnutí. 

Úvodná pôsobivá synestézia „tyl hudby“ kombinuje hmatový (tyl je priehľadná látka, používa sa napríklad na závoje) a zvukový (auditívny) vnem, kontrastom je jej použitie v akte prekrytia úst, čo naznačuje stíšenie alebo úplné utíchnutie. Táto línia sa ďalej rozvíja obrazom „zlámem trochej spevu“ (pripomenie Novomeského metaforu „romboid – zlámané trosky detských hier“). Zaujímavá je tu dvojdomosť trocheja – je to stopa prirodzene „spevavého“ rytmu, no nezabúdajme, že spev môže byť aj trúchlivý.

Pozornosť púta aj exkluzívny obraz „karborund diaľok“. Karborund je zlúčenina uhlíka a kremíka, používaná na brúsenie – tu azda v prenesenom význame obrúsenia hrán, istého otupenia, pričom „diaľka“ tu môže evokovať isté odosobnenie alebo opäť zvýrazňuje priepasť medzi prítomnosťou a minulosťou. A práve na ono „rund“ či „rundum“ nadväzuje geometricky ustrojený tretí verš svojimi obrazmi okrúhlosti.

Finálne stíchnutie v podobe spánku sa môže javiť ako isté upokojenie, no spätný odkaz na „zastriem pery“ a „zlámem trochej“ situáciu problematizuje. A kým biela farba nadväzuje na obrazy perál a „púčkov viery“, zakončenie verša výrazom „bez úsmevu“ konotuje jej význam ako farby smrti. Aj samotný spánok potom evokuje skôr „večný spánok“. Napokon teda Juskovej báseň nie je priehrštím „pekných“ metafor, ale trýznivou sebavýpoveďou.

Po zaviatych stopách. Helena Riasnická – Maruša Jusková – Mária Jančová. Vo výbere a interpretácii Andrey Bokníkovej. Bratislava, Slovenské literárne centrum, 2025.

Autorstvo tvorí obsah instagramového projektu @instapretacia

Výber básní zo zbierky Po zaviatych stopách

Helena Riasnická (1916 – 1997)

Stesk

Tak, zvonky lesné dodýchali.
Môj Bože, čo som sa pri nich nasmútila.
Už vtedy som vedela, keď som bola malá,
že najzradnejšia býva diaľna diaľ.

Naposled zneli do belasa.
Zakliala všetko, všetko zlatá hmla
a s nimi som tu prostovlasá
zapadla, odovzdane zapadla.

Akou ti novembrová clona,
akou ti mincou clivosť zaplatím?
Už lesné zvonky nezazvonia,
už nezazvonia kúzlom zaviatym.

Ticho

Mám toto ticho rada.
Koho tu, koho čakám?
Mlčanie čiesi padá,
tajomný stesk a bolesti
– a kto vie, k akým diaľkam –
hľadajúc súzvuk – závrat prelestí.
Tak ticho šelestí.

Maruša Jusková  (1916 – 2004)

Modré pstruhy

Fialové kríže mojej lásky
ležia v prstoch poľa smutne pováľané.
V sklených tieňoch zvädlej sedmikrásky
na úbočí plače dieťa roztúlané.

Cez bôľ lámem krsty dávnych sľubov.
Vo svetličke slzy kúpem dúhy túhy.
Pijem zelenkavú horkosť dubov.
Lustrom rozpomienok letia modré pstruhy.

Tylom hudby zastriem svoje pery.
V karborunde diaľok zlámem trochej spevu.
V rosných perlách zbieram púčky viery.
Tíško zaspím v rýmoch, biela, bez úsmevu.

Prístav

Som ako mesiac v daždi
a prístav irreálny,
čo kreslil kuvik tieňom
do ruží v mojej spálni.

Hmla nevyliečiteľná
sa chorá boso túla
v signáloch môjho mena,
keď noc sa vykotúľa.

A potom príde hviezda
zakotviť pádom vo mne,
keď staviam práve v spánku
dúh mosty krkolomné.

Tma spráchnivená značí
stigmatá vrások v telo
a toľko cez môj prístav
smútku už preletelo.

Vo mne sa opíjajú
mornári smútku smútkom,
a preto miznú radšej
v úteku lode prudkom.

Bola som niekdy plná
opálového jasu,
z vĺn čipkatých som šila
pre prístav šťastia krásu.

Raz vo mne zažal maják
dávno raz – šťastia kadet,
harpúnou túžby rozbil
v osudnej hre ho kariet.

Teraz som mesiac v daždi
a prístav irreálny,
čo kreslil kuvik tieňom
do ruží v mojej spálni.

Mária Jančová (1908 – 2003)

Melanchólia

Viem, že raz budeš mojím hosťom,
hlboká, tichá – ako noc,
privrieš mi oči dlhým bozkom,
kam zavedieš ma na polnoc?

V podobe charona stretnem ťa,
a či anjela strážneho?
Pokorne pôjdem ako dieťa,
keď k matke domov vedú ho.

Len dlho pozhov. Posledná buď
ty medzi poslednými cieľmi.
Môj synček biely ako labuť
ma nepustí v let s archanjelmi…

Poľné klince

Po drobnom skálí
rozsiate ako kvapky krvi
rozkvitli poľné klince.

Och, poľným klincom byť!

Chudobnou byľou
sať ostré mlieko zo skál,
do rosy namáčať si dlane,

červeno skvitnúť

a kvet svoj radostne
nastaviť slncu, chmáram, vetrom

– a usmievať sa na ne.