Po stopách vraha: Fatálne násilie v manželstve očami socialistickej expertízy

Lucia Moravanská10. januára 20201230

Prognózy, že socialistický spôsob organizácie spoločnosti odhalí príčiny kriminality, ktorú následne úplne eliminuje, sa nenaplnili. Vražda manželského partnera patrila v bývalom Československu medzi najčastejší typ úmyselného usmrtenia, ktorého obeťou boli častejšie ženy. Ako manifestácia extrémnej agresie v človeku vražda predstavuje zároveň kultúrny fenomén, ktorý nie je fixovaný na čas a priestor. Kde videl socialistický režim príčiny rodinného rozvratu, ktorého extrémnym vyvrcholením bola vražda? Aké predstavy o páchateľoch ponúkal? Čo nám dobový výskum o manželských vraždách prezrádza o socializme a samotnej expertíze?

Vražda ako buržoázny relikt

Manželku už nemal rád. Rozvod ale neprichádzal do úvahy jednak kvôli rodičom a verejnosti, a jednak kvôli cirkvi. Rozvrat manifestovaný v hádkach, násilí či v mužovej nevere vyvrcholil jednej jarnej noci. Po neúspešných pokusoch zbaviť sa manželky tým, že jej podlomí zdravie alebo nastraží smrteľnú pascu, sa rozhodol svoju ženu zavraždiť udusením. Po tom, ako ucítil účinky alkoholu, manžel podišiel k ženinej posteli a sadol si k nej. Tá, hoci otvorila oči, nemala možnosť sa vo svojej bezmocnosti brániť. Po niekoľkých minútach dusenia ostala nehybne ležať. Muž s vedomím, že bude podozrivý zo spáchania trestného činu, zakryl stopy, vymenil posteľnú bielizeň a mŕtvu upravil ako keby spala.

xxx

Píše sa začiatok šesťdesiatych rokov a československí experti z oblasti kriminológie a kriminalistiky na zločin a jeho páchateľa nahliadajú jasne. V rozbore prípadu, ktorý bol uverejnený v odbornom periodiku Kriminalistický sborník, jeho autor František Fabián uvádza, že vrah bol jediným potomkom dedinského špekulanta, pričom obeť pochádzala z chudobnej viacdetnej rodiny. Dozvedáme sa, že páchateľ opísaný ako osoba hrubej a egoistickej povahy, hoci prejavoval pozitívny vzťah k socialistickému zriadeniu, v skutočnosti buržoázne ja iba zakrýval svojou účasťou na verejnom živote. Tak, ako v každej modernej spoločnosti, tak aj v období štátneho socializmu v Československu sa expertíza prelínala so štátnou mocou. Do kazuistiky, ktorá vysvetľovala podhubie fatálneho násilia v manželstve, sa obtlačil nový socialistický imperatív lásky a koncepcia vzťahu verejnej a súkromnej sféry. Išlo o lásku romantickú, ktorá fungovala ako základná podmienka vzniku manželstva ako veci verejnej. Ako vo svojej štúdii Sexual Liberation, Socialist Style (2018) ukazuje sociologička Kateřina Lišková, ideál manželstva ako priestoru, kde má byť socialistický človek šťastný, bol definovaný ako opozitum voči vykorisťujúcemu buržoáznemu poňatiu manželstva, kedy sobáš bol často realizáciou finančných záujmov dvoch majetných rodín.

Konkrétne, Fabián v kazuistike vraždy ďalej prehovára aj k ideálu manželstva; na stránkach Kriminalistického sborníku sa dočítame nasledujúce: „Buržoázia tvrdila, že rodinný a osobný život každého jednotlivca je jeho súkromnou záležitosťou. Vyplýva to z krajného individualizmu, ktorý buržoázia propaguje, a z pokrytectva, ktoré je jej najvlastnejšie. 

Takéto rysy sa prejavujú ešte aj u niektorých našich občanov, najmä u tých, ktorí pochádzajú z buržoáznych rodín. Socialistický názor na rodinu vychádza z úplne iných hľadísk. Komunistická morálka ukazuje, že osobný život jednotlivca v socialistickej spoločnosti nemôže predstavovať len jeho osobnú záležitosť. Rodina je základnou súčasťou socialistického štátu a socialistickej spoločnosti, nemôže byť od nej odtrhnutá, izolovaná, nemôže žiť len svojím vlastným životom. Socialistická spoločnosť vytvára najlepšie podmienky pre rodinu, odstraňuje vykorisťovanie, úplne oslobodzuje a zrovnoprávňuje ženu. V rodine, kde je dôsledne uplatňovaná zásada rovnoprávnosti, kde medzi obidvoma partnermi je láska a vzájomná dôvera, kde všetci žijú v zhode a s požiadavkami spoločnosti – iba tam môže vyrastať nové, zdravé pokolenie budovateľov komunizmu. Pevná rodina je základom pevného štátu.“

Režim sa vo svojich emancipačných snahách po roku 1948 zameral na prekonanie nielen triednych rozdielov, ale aj na rodovú rovnosť prostredníctvom modernizácie statusu žien vo verejnej i súkromnej sfére. V rozbore prípadu vraždy sa dočítame i to, že páchateľ bol predstaviteľom kolektivity, ktorej vnútorný život, myšlienky a konanie boli naďalej prestúpené zvyškami buržoáznej morálky. Tá zapríčinila konfliktný intímny život, ktorého extrémnym dovŕšením bolo udusenie manželky. Manželská vražda narušila socialistický ideál manželstva, založeného na súžití dvoch rovnocenných a slobodných občanov a bola rezíduom už prekonanej buržoáznej spoločnosti, kde ekonomické aspekty určovali, okrem iného, aj kvalitu medziľudského súžitia. Nie rodové, ale primárne triedne nerovnosti boli podľa expertov zdrojom domácich konfliktov a násilia medzi partnermi. Buržoázna morálka ako hlavný kriminogénny faktor nás tak odkazuje na triedu ako os dištinkcie, podľa ktorej experti ustanovili symbolické hranice medzi obeťou a páchateľom, a to spoločne s dôrazom na socialistický kolektivizmus. Vrah ako individualistický prvok v československej spoločnosti, ako ten druhý, preto predstavoval ohrozenie verejného záujmu, ktorým bolo budovanie socializmu a ktorého súčasťou bola nová koncepcia rodiny.

Normalizačný obrat k psychopatologizácii

Mužove známosti s inými ženami a celkový nezáujem o rodinný život vyústili v stroskotanie už aj tak nešťastného manželstva. Nedokázal sa však zmieriť so skutočnosťou, že sa s ním manželka, s ktorou mal dve deti, dala rozviesť. Aj po rozvode ale spoločne zotrvávali v jednom byte, kde pravidelne dochádzalo k hádkam a násiliu. Násilie sa stupňovalo po tom, čo si žena našla novú známosť. Bývalý manžel sa začal prejavovať chorobne žiarlivo. Večer, keď zmeškal kino a nemal peniaze na zábavu, sa vrátil domov, kde sa (už bývalá) manželka stala ventilom jeho navŕšenej agresie a celkovej nespokojnosti s vlastným životom. Vyvolal hádku, ktorá vyeskalovala do tragického konca – ženu v silnom afekte usmrtil udusením. Aby zahladil stopy trestného činu, rozhodol sa, že mŕtvolu ukryje v lese, niekde na odľahlom mieste.

xxx

Zločin sa odohral začiatkom osemdesiatych rokov a v mnohom je podobný zločinu z raných šesťdesiatych rokov. Vzťah vraha a obete bol takisto dlhodobo krízový, poznamenaný opakujúcou sa slovnou agresiou a fyzickým násilím. Odlišným však je expertný pohľad na príčinu zločinného jednania a osobu vraha. Z kazuistiky, ktorej autorom je podplukovník Slavomil Vítek z odboru vyšetrovania, sa dozvedáme, že v tomto prípade bolo nariadené skúmanie duševného stavu páchateľa, pre ktoré boli povolaní znalci z oboru psychiatrie a psychológie. Títo sa, ako sa môžeme znova dočítať v Kriminalistickom sborníku, k jeho osobe vyjadrili nasledujúcim spôsobom: „(…) ide o psychopatickú osobnosť s hysterickými rysmi. V dobe inkriminovanej trestnej činnosti bol schopný rozpoznať nebezpečenstvo svojej trestnej činnosti a bol schopný svoje jednanie ovládať. Motivácia spáchaného trestného činu obvineným vyplýva priamo z rysov jeho osobnosti a povahových vlastností, t.j. prominujúcich znakov anetických a hysterických, ktoré sa prejavujú výrazným egocentrizmom, zvýšenou afektívnou dráždivosťou, agresivitou a pomstychtivosťou“. Inými slovami, experti obrátili svoju pozornosť na myseľ vraha, pričom forenzná psychológia postupne začala hrať prím pri posudzovaní zločinu. Egocentrizmus, respektíve egoizmus už napríklad nebol viac spätý s buržoáznou morálkou, keď zločin vraždy bol výsledkom individualistického presadenia záujmu jedinca na úkor kolektívnych záujmov, ale s psychologickou črtou osobnosti, ktorá stojí v pozadí antisociálneho jednania. Kriminogénnym faktorom tak po novom boli psychologické a psychiatrické danosti v štruktúre osobnosti páchateľa.

Kriminologický diskurz o vražde v manželstve odzrkadľoval nové smerovanie režimu po politických udalostiach Pražskej jari. Konsolidačný program sa neniesol len v duchu posilnenia úlohy Komunistickej strany podľa predstáv Sovietskeho zväzu či celým radom represívnych opatrení, ale hlavne novým systémom vládnutia. Disciplinárna rola režimu nadobudla nenápadnú formu zacielenú na súkromnú sféru ako primárny priestor pre implementáciu normalizačných ideí a spoločenskej kontroly. Význam československého občianstva bol prepísaný – ideológia „privatizovaného občianstva“, ako ukazuje v The Greengrocer and His TV (2010) americká historička Paulina Bren, prísne oddelila súkromné od verejného a vtesnala občanov do ich domovov. Socialistický spôsob života začal byť definovaný nie cez aktívne budovanie komunizmu, ale práve prostredníctvom participácie v súkromnej sfére, v ktorej životy občanov vypĺňajú všedné starosti a radosti, a predovšetkým rodina: „Základom našej spoločnosti je rodina. Manželstvo v našej socialistickej spoločnosti by malo spočívať na pevných citových vzťahoch medzi oboma manželmi. Hlavným spoločenským účelom manželstva je založenie rodiny a riadna výchova detí,“ píše Vítek v úvode rozboru prípadu vraždy.

Rodina ako ideologický projekt normalizácie, ako opätovne pripomína Lišková, navrátila ženy do tradičnej role spojenej so starostlivosťou o domácnosť a deti a mužovi patrila rola „hlavy rodiny“. Artikulácia intimity ako súkromnej a rodinne orientovanej záležitosti, keď autentické „ja“ bolo kultivované mimo dohľadu štátnej moci, nahradila emancipačné tendencie predchádzajúcej éry. S konzervativizmom šla ruka v ruke nová politika pokoja a poriadku, ktorej súčasťou bola rastúca rola expertov a expertnej starostlivosti. Historici Pavel Kolář a Michal Pullmann v publikácii Co byla normalizace (2016) nazerajú na normalizáciu ako na éru, kedy sa štátne násilie stalo vedeckým. Ukazujú, ako normalizácia zmenila obraz nepriateľa – ideologický dôraz na „pokojné súžitie poctivých občanov“ a „pokoj na prácu“ vyústil v to, že nepriateľom už nebol nepriateľ ľudu, ale narušiteľ tohto konzervatívneho systému pokoja. Cieľom režimu bolo vedecky kategorizovať spoločensky nebezpečné jednanie, kedy sa do zorného poľa režimu dostali „príživníci“, „chuligáni“ či Rómovia – všetci tí, ktorí svojím asociálnym chovaním podľa režimu ohrozovali spoločenskú stabilitu. Vražda spáchaná v silnom afekte agresívnym a hysterickým manželom tak v tomto kontexte naštrbila so svojimi fatálnymi následkami harmonické všedné dni zamerané na plodenie a výchovu detí.

(A)politická expertíza

Zmena režimu po auguste ’68, okrem iného, priniesla aj zmenu expertného diskurzu o vraždách manželských partnerov. Spoločne s ideológiou „privatizovaného občianstva“ normalizácia pomerov znamenala aj presun záujmu expertov na vplyv osobnostnej výbavy pri vzniku fatálneho násilia, a to podľa potrieb autoritárskeho štátu ako strážcu poriadku. Diskurzívny obrat od honby za triednym nepriateľom smerom k uplatňovaniu psychologizujúcej perspektívy štandardizoval jazyk expertného systému, ktorý je prítomný v slovenskej a českej kriminológii, ale aj verejnom diskurze doteraz. Oba modely ale súčasne videli príčiny násilia mimo socialistického režimu ako takého, čím ignorovali vplyv štrukturálnych podmienok na spáchanie zločinu. Napriek režimom riadenému modelu emancipácie žien ostali neviditeľné pretrvávajúce rodové nerovnosti a z nich plynúce domáce násilie ako možné príčiny úmyselného usmrtenia v manželstve. Takýmto prístupom experti vždy odvrátili zrak od socialistického systému ako kriminogénneho prvku v procese spáchania vraždy, čím sa ešte posilnilo zameranie sa na individuálne zlyhanie psychologicky nenormálneho jedinca v období normalizácie. Povedané inak, obrazy politického nepriateľa, alebo na prvý pohľad apolitického psychopata, tak nechávajú nahliadnuť do mechanizmov fungovania socialistického režimu. Nezáleží na tom, či je alebo nie je prekročenie tabu formou vraždy prejavom ultimátneho zla v prirodzenosti človeka pochybných morálnych hodnôt, neloajality voči systému alebo dôsledkom psychopatie. Formy vedeckej argumentácie a genéza kriminálneho jednania sú vždy viazané ku konkrétnym kultúrnym významom danej doby a režimu. Preto, napríklad, mocenský zdroj normalizačného „mind huntingu“ je potrebné hľadať v snahe režimu udržať status quo, ktoré znamenalo udržanie súkromnej sféry ako idylického priestoru, v ktorom nie je miesto na spytovanie systému a pálčivé otázky o rodovej rovnosti.

Autorka študovala sociológiu

Použitá literatúra

Bren, P. (2011). The greengrocer and his TV: The culture of communism after the 1968 Prague Spring. Ithaca – London: Cornell University Press.

Fabián, F. (1963). Rodinný rozvrat a manželská nevera zavŕšená vraždou. Kriminalistický Sborník, 7(3), 162–165.

Kolář, P. & Pullmann, M. (2016). Co byla normalizace? Studie o pozdním socializmu. Praha: Nakladatelství Lidové noviny.

Lišková, K. (2018). Sexual liberation, socialist style: Communist Czechoslovakia and the science of desire, 1945–1989. Cambridge University Press.

Vítek, S. (1981). Vražda ze žárlivosti. Kriminalistický Sborník, 15(9), 523–527.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: