2020 03 NeposlušnosťTematický KapitálPiráti všetkých krajín, spojte sa

Tomáš Hučko9. marca 2020574

 

 

Piráti sa už niekoľko storočí zmocňujú našej predstavivosti a hrajú výraznú úlohu v populárnej kultúre i v jazyku. Historik Marcus Rediker vo svojej knihe Villains of All Nations ukazuje, že to neboli len zlodeji a vrahovia, ale aj budovatelia nového, spravodlivejšieho sveta.

 

Na históriu sa dá nazerať z dvoch diametrálne odlišných pozícií: prizmou víťazov alebo porazených. Reprezentantom tej druhej kategórie je americký historik Howard Zinn, ktorý spopularizoval žáner tzv. people’s history (dejiny ľudu), sledujúci dôležité dejinné udalosti pohľadom „zdola“. Jedným zo Zinnových pokračovateľov je aj historik Marcus Rediker, ktorý v knihe Villains of all Nations tento žáner posunul do krajnej polohy: nepopisuje život tradične utláčaných a zbedačených vrstiev, ale približuje osudy ľudí, ktorí okrem vykorisťovania a zlých životných podmienok navyše čelili nenávisti všetkých mocných krajín sveta – osudy pirátov.

 

Kde sa piráti vzali a prečo ich bolo v ich zlatej ére v Atlantiku (1716 – 1726) toľko, že dokázali dobyť stovky obchodných i vojenských lodí? Rediker si našťastie uvedomuje, že všetci jeho čitatelia, tak ako Milan Uhrík, nie sú historici, a poskytuje nám bohatý sociálny a politický kontext, z ktorého sa postava piráta vynára. Po tzv. Vojne o španielske dedičstvo zostalo vo všetkých svetových prístavoch množstvo nezamestnaných námorníkov, ktorí si prácu inde ako na mori nevedeli nájsť. A tí, ktorým sa to podarilo, pracovali väčšinou v neľudských podmienkach, na obchodných lodiach ich čakali len nízke mzdy, nedostatok jedla a vody, časté fyzické tresty, choroby, pracovné úrazy a predčasná smrť. Títo chudobní robotníci mora sa nestávali pirátmi z rozmaru či túžby po dobrodružstve, stávali sa nimi z nevyhnutnosti. Na protest. Autor uvádza, že až pätina pirátov sa upísala životu pod čiernou vlajkou po vzbure na obchodnej či vojenskej lodi, pri ktorej sa posádka viac či menej násilne zbavila kapitána a radikálne zmenila spôsob, akým život na lodi dovtedy prebiehal. Práve protestný charakter pirátskeho pôsobenia je pre Redicera kľúčom k jeho hlbšiemu pochopeniu. Dokonca i samotné slovo štrajk pochádza z protestu námorníkov, ktorí na protest zvesovali lodné plachty (po anglicky, to strike a sail). Tieto protesty nemali za cieľ výmenu jedného despotického kapitána či vedenia lodi, stavali sa proti celému imperialistickému a koloniálnemu spoločenskému usporiadaniu. Ich výsledkom nemali byť len ulúpené peniaze, ale v zásade nastolenie iného spoločenského poriadku a novej kvality medziľudských vzťahov.

 

 

Riadiť loď ako štát

 

Z populárnej kultúry sa môže zdať, že na pirátskej lodi vládol chaos. V skutočnosti išlo o veľmi štruktúrovanú organizáciu. Pri každom vzniku nového pirátskeho spoločenstva, či už formou vzbury, obsadenia inej lode či rozdelenia jedného pirátskeho združenia do viacerých lodí, bolo prvým krokom spísanie akejsi ústavy. V nej sa jasne stanovili funkcie, práva a povinnosti jednotlivých členov. Členovia spoločenstva si hlasovaním zvolili kapitána, pričom každý na lodi mal rovnocenný hlas. Kapitánske právomoci boli však veľmi obmedzené, žiadne zásadné rozhodnutia nemohol spraviť bez súhlasu pirátskej rady, v ktorej mali opäť všetci muži na palube rovnaké hlasovacie právo, a ktorá sa pravidelne stretávala. Spoločne hlasovali o tom, kam sa plaviť, aké lode napadnúť či kde predať ulúpený tovar. Väčšiu moc mal kapitán iba pri samotných útokoch, keď z prvej línie rozhodoval o taktike boja. Jeho autorita spočívala z veľkej časti na jeho odvahe. Ďalším prvkom, ktorý mal zabrániť hromadeniu moci v rukách jedného človeka, bolo zriadenie funkcie tzv. loďmajstra. Ten mal byť akýmsi protipólom kapitána, kontrolným orgánom a zároveň osobou, ktorá sa starala o každodennú prevádzku lode. K jeho povinnostiam patrilo i rozdelenie lupu, potravín a vody medzi členov posádky.

 

Práve na tomto prerozdeľovaní je zrejmý ďalší aspekt pirátskej organizácie, ktorá sa zásadne líšila od fungovania iných námorných spoločenstiev. Loďmajster dohliadal na to, aby každý na palube dostal rovnaký prídel potravy i vody, či už to bol kuchár, radový pirát alebo kapitán. To isté platilo pri rozdeľovaní koristi, všetci členovia posádky z nej dostali rovnaký podiel. Neprihliadalo sa na funkciu, vek, zdravotné znevýhodnenie či rasu. V týchto ohľadoch predstavovala pirátska loď výsostne rovnostársku spoločnosť. Piráti sa sami označovali za bratstvo (brotherhood), oslovovali sa ako bratia (brother pirate). Navyše ako prví prišli s nápadom vytvoriť si vlastný systém sociálneho zabezpečenia. Keďže život na mori bol odjakživa nebezpečný, a život piráta obzvlášť (keď si predstavíte piráta, väčšinou má čiernu pásku cez oko, namiesto ruky hák a miesto nohy drevený kolík), piráti pri spisovaní svojej ústavy mysleli na otázky zdravia, bezpečnosti a ochrany. V ústave mali spravidla zakotvené zriadenie spoločného fondu, do ktorého putovala istá časť z každej koristi. Z tohto fondu boli potom vyplácané dôchodky pirátom, ktorí pri výkone svojho povolania utrpeli úraz s dlhodobými následkami, či už to bola strata zraku, nohy či ruky. Piráti tvorili veľmi lojálne spoločenstvá.

 

Je veľmi sympatické, že Marcus Rediker nezaprie svoje ľavicové nastavenie a v jednej chvíli zhrnie pracovné a spoločenské podmienky pirátskej lode tradičným marxistickým jazykom: „Vyvlastnením obchodnej lode (po vzbure či dobytí) sa piráti zmocnili námorných pracovných prostriedkov a vyhlásili ich za spoločné vlastníctvo všetkých, ktorí sa na nich prácou podieľali. Zavrhli námezdné vzťahy, ktoré boli kľúčové pri procese akumulácie kapitálu. Takže namiesto práce za mzdu, užívajúc prostriedky a prístroje (loď) vo vlastníctve kapitalistického obchodníka, piráti velili lodi ako svojmu spoločnému majetku a podiel na zisku i riziku týchto dobrodružstiev bol pre každého rovnaký.“ Títo rebelujúci námorníci sa pokúšali zriadiť si pre seba svet, o akom sa na pevnine ešte nikomu ani nesnívalo.

 

 

Pirátky Karibiku

 

Emancipácia na palubách týchto lodí neprebiehala iba na ekonomickej úrovni. Rovnoprávnosť sa prejavovala aj medzi rôznymi etnikami a rasami. Pirátske výboje v tejto dobe často zasahovali otrokárske lode, prevážajúce černochov a černošky z Afriky do južnej a severnej Ameriky. Po dobytí takéhoto plavidla dostali unesení ľudia slobodu a zároveň možnosť pridať sa k pirátom, čo mnoho z nich aj využilo. Podľa dochovaných záznamov patrili práve černošskí piráti k najodvážnejším a najrešpektovanejším členom posádky. Platili pre nich rovnaké práva a povinnosti ako pre všetkých ostatných. Na pirátskej lodi sa nehľadelo na farbu pokožky či krajinu pôvodu. Pirátov nenávideli všetky krajiny rovnako.

 

Napriek tomu, že pirátske lode tvorilo takmer výlučne mužské osadenstvo, jedna z najzaujímavejších kapitol knihy patrí zriedkavejšiemu javu: ženám pirátkam. Autor sa venuje najmä údelu dvoch najslávnejších pirátok osemnásteho storočia, Anne Bonny a Mary Read. Obe pochádzali z veľmi chudobných pomerov a podobne ako pre väčšinu námorníkov, život na pirátskej lodi bol pre ne protestom voči neznesiteľnému spoločenskému útlaku. Na palube pôsobili v mužských šatoch, ich pravá identita sa prejavila až pri uväznení a súde. Ako poznamenáva Rediker, fenomén prezliekania sa za muža (cross-dressing) sa v tomto období vyskytuje často najmä u žien z proletárskej vrstvy, ktoré sa týmto maskovaním snažili vytvoriť pre seba možnosť úniku z ťažkých sociálnych podmienok, aká by im ako ženám neprináležala.

 

Bonny aj Read odvahou či námorníckymi a bojovými schopnosťami v ničom nezaostávali za svojimi mužskými kolegami, často to bolo skôr naopak. Nečudo, že ich nezvyčajný život sa odrazil aj v populárnej kultúre. Stali sa napríklad predobrazom Moll Flanders, slávneho románu Daniela Defoa, či pokračovania Žobráckej opery od Johna Gaya s názvom Polly. A nie náhodou sa ich zobrazenie na obálke dobovej knihy o pirátoch stalo inšpiráciou pre obraz Eugena Delacroixa Sloboda vedie ľud. Ich život a neskoršia popularita totiž predstavuje subverzívny komentár k rodovým vzťahom daného obdobia a zároveň ponúka výrazný symbol nekonvenčného poňatia ženskosti pre budúcnosť.

 

Utopický a emancipačný projekt pirátov, žiaľ, netrval dlho. Keďže ohrozoval veľmi výnosný obchod s otrokmi, námorné mocnosti Anglicko, Španielsko, Portugalsko a Holandsko vyhlásili pirátom neúprosnú vojnu. V dvadsiatych rokoch osemnásteho storočia boli do tohto vopred rozhodnutého boja nasadené vojenské flotily všetkých týchto krajín a následne prebehli na brehoch Atlantického oceánu stovky popráv pirátov. Ich telá väčšinou zostali hniť vyvesené v prístavoch ako varovanie všetkým, ktorí by sa chceli statusu quo vzoprieť. Koncom desaťročia zostalo z tisícov pirátov už len niekoľko roztrúsených posádok. Aj keď sa im nepodarilo udržať svet, v akom chceli žiť, podarilo sa im niečo iné: zaujať našu predstavivosť a inšpirovať nás na najbližšie storočia. Ako na konci knihy trefne poznamenáva Rediker, pokiaľ bude existovať na svete útlak a nespravodlivosť, stojí za to si tieto ojedinelé pokusy o lepší svet pripomínať.

 

 

Marcus Rediker: Villains of All Nations. Boston: Beacon Press, 2004.

 

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *