Predstavte si, že na to, aby sa niekto stal chirurgom, by stačil dostatočný počet (akýchkoľvek!) hlasov. A chirurg narába denne len s niekoľkými telami. Premiér so všetkými.
Ak v poslednom roku zazneli pejoratíva o kultúre, a to od „najnižších“ obyčajných i „najvyššej“ vládnej garnitúry, boli postavené na zvyčajných negramotných výkladoch. Tie si ju zamieňajú s umením. Osobné umenie je pritom (hoci prominentným), no stále útlym segmentom nadosobnej kultúry.
Kultúra je všeobjímajúca sieť neprestávajúca konštituovať rozdiel medzi človekom a inými zvieratami, entitami. Používame ju, už keď pomenúvame plánované pestovanie či kmeň mikrobiómov. Kultúra dnes je autentické zázemie i spontánna tvorkyňa spoločenstiev. Kultúra je príroda človeka a tak (spätne) definuje aj náš vzťah k prírode všetkého. Ak niekto haní kultúru ako niečo prebytočné, dopúšťa sa fundamentálnej a fatálnej dezinterpretácie, lebo kultúra je pozične presný opak. Je to najzákladnejšia civilizačná podstata, nenahraditeľné transindividuálne spojivo konštruujúce „my“ z bezpočtu „ja“. Negovať kultúru je volanie po prekonanej beštialite. To však neznamená, že ju máme bezmedzne velebiť takú, aká je. Práve naopak: so skúsenosťou klimatickej krízy a dopadov populizmu by sme ju mali podrobiť hĺbkovej forenzii.
Neviestka na dedine
V otázke jej pôvodu musíme diskutovať o dvoch termínoch rímskej antiky. Jeden je Cicerova „cultura animi“ a druhý Cicerom používaný a širšie rozvedený „urbanitas“ (nejasného pôvodu). „Cultura animi“ ( kultivácia ducha / mysle) je základom termínu kultúra. Pojem nájdeme v jeho Tusculanae disputationes a je metaforickým prenosom poľnohospodárskej kultivácie do šľachtenia človeka ako zvieraťa na človeka-občana. „Urbanitas“, teda pomešťovanie zas nájdeme v jeho Epistulae ad Familiares a je synonymom dobrých mravov. Zvyšovanie miery dobrých mravov vychádza z narastajúcej komplexity sústredenia sa väčšieho počtu ľudí a nimi etablovaných infraštruktúr organizácie a distribúcie. V menších sociálnych celkoch („rusticus“) sa veci riešia, povedzme, prirodzenejšie. Oba termíny sa vzťahujú k nastoleniu poriadku („kozmos“, z neho aj „kozmetika“) a s ním spojenou výchovou. Môžeme tvrdiť, že nároky „cultura animi“ a „urbanitas“ sú esenciálnymi substrátmi demokracie. Mesto je (už len výpočtovým gruntom volieb) nadradené vidieku. Demokracia je neviestka, čo ide s tým, kto dá najviac. Neviestka sa na dedine neuplatní tak ako v meste. Jej pasáci (politici) sú globálne znovu a stále prinajmenšom problematickí.
Kultúra konštituuje všetky vzťahy predovšetkým na bázach symbolických ekonómií. Symbolické ekonómie, rituality dobrých mravov, ktoré začínajú s „prosím“ a končia s „ďakujem“, robia veci a procesy oveľa lacnejšími i rýchlejšími než formálne ekonomické operácie. Kultúra si precízne všíma, že aj za demokratickou voľbou, či načúvaním konšpiratívnemu bludu, je určujúca majorita estetickej identifikácie (ja upravujem na identifikcie) a nie tzv. racionalita alebo fakt. Táto esteticko-emocionálno-sémantická diferencialita sa ľahko zneužíva. Kultúra pozná, ako veľmi komunikujeme za hranicami explicitného jazyka, v nevysloviteľnom, nespočítateľnom, skrytom priestore. Ten priestor je i podstatne rozmernejší, aj keď neviditeľný.
Ak je kultivácia (výchova…) ľudí analogická k poľnohospodárstvu a poľnohospodárstvo považujeme za fundament ekocídy, potom je kultúra ešte znásobením tejto zlovôle. Je zosobnená vo vláde environmentálne analfabetických, žravých metropol nad ruralitami a prírodami. A demokracia dnes zažíva testy extrémnej ohybnosti pod návalmi hôrd populistickej interpretatívnej (alegorickej) manipulácie v praxi. Aj v našich kruhoch počujeme humanocentrické fňukania za ochranu aspoň jej aktuálneho stavu. Lenže takáto eschatologicky prezervačná chúlostivosť nie je produktívna, lebo tento (prostitučný) systém poriadku umožňuje vládu najostrejších gaunerov zvolených najtupšími idiotmi. Predstavte si, že na to, aby sa niekto stal chirurgom, by stačil dostatočný počet (akýchkoľvek!) hlasov. A chirurg narába denne len s niekoľkými telami. Premiér so všetkými. Takže konzervácia status quo je predlžovanie malígnosti. Môžeme predpokladať, že táto prokrastinácia už dlho nevydrží. Pri nehybnej kóme hnijú svaly. A svet sa roztaví na nekro-gangrénu nových šialenstiev.
Nové logoi
Ak poriadok nefunguje, lebo nielen, že sme sa oň nestarali dostatočne, ale ustanovili sme ho nesprávne, mali by sme ho zničiť alebo aspoň obrazoborecky dekonštruovať. Najprv odlíčiť zadusené póry od korekčnej kozmetiky. Potom budeme potrebovať apokalypticko-diagnostický pohľad do hĺbky vnútra konceptov spoločenských programov a plánov. Lebo symptómy sú známe z povrchových viditeľných kultúr, no zdroje zápalu ležia neznáme v neviditeľných okultúrach, ktoré sú väčšinou nezúčastnené a mĺkve. Nerozumieme im, a tak ich nazývame zmätkom. Kultúra trpí bulímiou z konzumerizmu. A ten je antiekologický. Mali by sme sa znovu ponoriť do primordiálneho chaosu ako noví demiurgovia. Už nie ako plaziaci sa inžinieri boha, ale lietajúce umelkyne Zeme. Mali by sme z neho loviť a vyvádzať, konštruovať iný—nehumánny, všeobjímajúci abiogenetický poriadok. Poriadok generatívnej diverzity tretieho raja, ale musíme si dať pozor, aby nebol oplotený.
To sa samozrejme nedá fyzicky. Z výskumu synkretických mýtov, ktoré sú zdrojom „západného” étosu a jeho jazykov, sa môže stať rebrík našich katabáz alebo lano nášho „dololezectva” v spoznávaní hoaxov. Umenovedy nám tiež môžu poslúžiť ako nástroje na významnej časti našej orfickej cesty cez vrstvy poloprávd. Aj Biblia je predsa kniha bájí (fikcia, beletria). Je to úplne prvá vytlačená kniha a najvplyvnejší bestseller všetkých čias. Tak ako ďalšie experimentálne výskumy, musia byť naše analýzy bezpodmienečne anarchické. Z etymológie anarchie vyplýva, že musia byť bez nároku na dosiahnutie jediného princípu zrodu, stačí nám Strom poznania, nemusíme mať Strom života. Politiky sa musia zrodiť znovu. Politiky sa budú môcť vychovať, vyrásť a dospieť až neskôr. Túto laboratórnu expedíciu, veponizáciu kompetencie umení, nazývam „antikozmickou“. Lebo stojí zoči-voči poriadku.
A tak by v hierarchii celého organizmu mali byť najvyššie správne orgány životného prostredia a hneď pod ním kultúry. A až potom všetky ostatné. Tomu by mal byť podriadený aj systém komunitného financovania. Lebo eko-lógia (eko—oikos = domov + logos) je obsah a kultúra a ďalšie eko-nómie (+ nomos) sú len jeho správcami, upratovačmi. Lenže artikuly poriadku tyranicky dominujú, dusivo obopínajú ako jedovatý brečtan, až hypereduktívne umožňujú vytvárať už iba také poriadky, ktoré sedia, ktoré nenarúšajú konzumerizmus a kapitalizmus. Je to systém inštitucionality pre inštitucionalitu „panských“ izbíc, čo sa otvárajú iba na Veľkú noc, Vianoce, hody, svadby, kary a iné okrúhle výročia. Je to systém udržateľnosti proti možnosti. Je to systém pseudoužitočnosti proti pravde. Poriadok je súrodencom čistoty a čistota je protežantkou kresťanstiev i nacizmov. Ľudská (kozmetická) čistota je špinou prírody.
O kultúrnych politikách je teda škodlivé hovoriť pred rekonfiguráciou (redefiníciou väčšín a menšín…) kultúry. Tá predpokladá prudérnu forenziu. Ak v tom predsa budeme pokračovať, spolupodieľame sa na konzervovaní karcinogénnej chyby, na opätovnom bandážovaní fraktúry, ktorá sa nakrivo zrástla. Najprv treba znovu dôsledne rozbiť normatívne nádoby civilizácie, ktoré sú tak či onak len eklekticky pozliepané „pačvorky“ z úlomkov zabudnutého.
Musíme to stihnúť, kým ostré črepiny samé nekontrolovateľne vyletia do vzduchu. Vnútorného tlaku je v nádobách všade hrozne veľa.
Autor je výtvarník a kurátor
