Pančuchové blues
Sedí za pultíkom a opravuje dámske nylonové pančuchy. Môžu to byť dva diely spojené v rozkroku do jedného, naťahujú sa na ľavú a pravú nohu a potom na brucho a zadok. Takto nejako by to vysvetlila mimozemšťanom. Alebo také, čo sa naťahujú len na nohu a prichytia o podväzkový pás. Prvá verzia je na nosenie pohodlnejšia, kým druhá náročnejšia, ale zas sťahuje brucho. Žena, ktorá si zvykla na prvú verziu, už na seba druhú nenavlečie, ale aj naopak. Ženy staršej generácie sa prevažne trápia s podväzkami, prefukuje im cez rozkrok, ale nohy natiahnuté do neústupného nylonu vyzerajú elegantnejšie. Mladšia generácia vyznáva pohodlie. Takže tá staršia ráta pančuchy pri odovzdávaní do opravovne na kusy a kľudne ich môže byť aj nepárny počet, tá mladšia prináša celé nohavičky a pustené očko môže byť na nohách, na bruchu či zadku, hoci tam si ho zväčša zašívajú samy.
Nylonky sa dostali do Československa počas druhej svetovej vojny, priniesla ich americká armáda. Bola to vzácnosť, v časoch vojnového a povojnového nedostatku sa nimi dalo aj platiť. Ženy ich koncom štyridsiatych rokov a potom celé päťdesiate, šesťdesiate, sedemdesiate nosili aj v období krutých zím. V niektorých prípadoch aj počas horúcich letných dní či trošku znesiteľnejších večerov.
Postupne sa všetko mení. Keď sedí za pultíkom v opravovni pančúch, sú práve sedemdesiate, pomaly sa schyľujú k osemdesiatym. Nylonky aj pančušky, teda naťahovacie nohavičky, sa nosia oddávna, všetky ženy i dievčatá sú na ne dlho zvyknuté a nič iné si nevedia predstaviť, lebo nič iné neexistuje. Nosia ich nielen v teplejšom počasí k minisukniam, ale, najmä v zime, aj pod nohavice. Kedysi to boli takzvané zvonáky rozšírené od kolien k členkom, potom zas iného strihu. Nylonky sú všeobecne rozšíreným spotrebným tovarom. Na rozdiel od spodnej bielizne sú však na očiach a to dokonca aj pod nohavicami, ak sú roztrhnuté na päte, veď práve tá je najháklivejšia.
Farebnosť je tiež jednotná: telová, prípadne čierna, najmä, keď danej osobe zomrel niekto blízky. Pohreby, ale aj návštevy koncertov vo filharmónii či divadelných predstavení sa odbavujú v tejto farbe. Pustené očko je pri čiernej oveľa nápadnejšie.
Musí mať hladké ruky, aby ešte viac nedodriapala pančuchy, ktoré má opraviť. Preto každý deň opakovane používa vláčny krém Glydoré. Predávajú ho v tube, po každom umytí rúk z nej trošku vytlačí a ruky si natrie. Manikúru musí mať urobenú veľmi starostlivo, žiadne zádery. Nemôže si dovoliť svojimi drapľavými prstami vysušenými po umývaní riadu, dlážok a po používaní všetkých tých čistiacich prostriedkov, trhať pančuchy, ktoré ženy priniesli na opravu.
Ľavú ruku zastrčí do pančuchy, či už jednej, alebo spojenej s druhou do nohavičiek, potiahne pančuchu tak, aby sa rukou dostala z vnútornej strany až na koniec, prezrie celú pančuchu, nájde miesto, v ktorom uteká očko. Niekedy si pomôže dreveným hríbikom na štopkanie, inokedy stačí, keď pančuchu natiahne medzi prstami. Do opravy sa preberajú len vyprané pančuchy. Vždy trošku pričuchne, lebo čo ak by to nezistila a do nejakej drobnej ranky na prste by sa jej dostali baktérie z nohy nejakej „nekypy“, ako takým ženám hovorievala stará mama.
Jemnou hodvábnou niťou navlečenou do tenučkej ihly zachytí napárané očko. Má dobrý zrak a za pultom navyše svieti lampička, lebo v miestnosti bývalej pošty je prítmie. Pultov za okienkami je osem, za každým sedí jedna žena. Prijímajú nové objednávky na opravy, odovzdávajú opravené pančuchy, preberajú platby za vykonanú prácu, vydávajú drobné, a popritom opravujú pančuchy. Majú otvorené od rána od siedmej, lebo ženy nosia pančuchy najmä cestou do práce. Dopoludnia je v miestnosti väčší kľud, len sem-tam sa objaví nejaká dôchodkyňa alebo žena v domácnosti či na materskej. Cez deň, keď je príjmov objednávok a výdajov urobenej roboty pomenej, ženy najmä pracujú. A potom zasa približne po druhej popoludní začnú prijímať nové objednávky a vydávať opravené pančuchy. Vyberú ich z vrecúšok a ukážu zákazníčke opravené miesto. Priveľmi potrhané pančuchy nepreberajú, ženy to vedia, také im ani nenosia. Niekedy ale prinesú pančuchy, ktoré sa tu už opravovali, ale znovu sú roztrhnuté na inom mieste.
Diery a pustené očká sú zväčša na päte alebo vyššie na stehne, občas na lýtku, menej často nad kolenom zo zadnej strany, to keď si žena sadla na stoličku, z ktorej trčalo drievko alebo klinec.
Oprava nie je drahá, oplatí sa viac ako kúpa nových pančúch, ale ani celkom najlacnejšie to nie je. Za deň treba opraviť dosť pančúch na to, aby bolo na platy, ale zas, žijeme v socializme, takže plat sa neráta presne podľa opravených pustených očiek. No zaháľať sa nedá. Keď je menej opráv, ženy dávajú do poriadku papiere, upratujú miestnosť.
Je to otravná práca, chytať očká a šikovne prepletať ihlou tak, aby sa rana na pančuche zacelila na nepoznanie, ale zas, sú vďačné za každú jednu objednávku.
Pracujú osem hodín a k tomu majú pol hodinu obednú prestávku, čiže pracovanú dobu majú osem a pol hodiny. Zväčša to vychádza do pol štvrtej, ale nie pre všetky. Tri vždy pracujú ráno od siedmej, dve od ôsmej a štyri od deviatej, takže tie, ktoré prídu neskôr, zostávajú v práci dlhšie, aby si aj ženy, ktoré majú dlhšiu pracovnú dobu, mohli doniesť pančuchy do opravy alebo ich vyzdvihnúť. Počas obednej prestávky zvyčajne zájdu do bufetu dolu v budove vedľa potravín alebo si kúpia trochu diétnej salámy, rybací šalát či ruské vajce a dva rožky. Niektoré si nosia z domu chleby zlepené diétnou salámou alebo syrom. Ale aj tie sa idú aspoň vyvetrať na terasu pred prevádzku. Niektoré chodia fajčiť do kúta terasy, kam z prevádzky nevidno.
Potom neskôr, v deväťdesiatych rokoch, prevádzka skrachuje. Oprava pančúch začne byť drahšia než nové lacné pančuchy. Ak sa niečo veľmi potrhá na päte, žena si to zašije doma, ak na viditeľnejšom mieste, rovno pančuchy zahodí. No vtedy tam ona už nebude pracovať.
Potom neskôr, keď zájde do lekárne, ktorá zostala na tom istom poschodí, kde bola kedysi aj opraváreň pančúch, si všimne, že veľká miestnosť je zatvorená a zvnútra prázdna. A po nejakom čase tam už svietia svetielka lákajúce najmä mužov do herne. Dvere natreté, aby cez ne nebolo dnu vidno.
Ale zatiaľ je prelom sedemdesiatych a osemdesiatych a ona sa po práci z pančuchárne zopárkrát v týždni zastaví u známej. Kedysi to bola jej profesorka angličtiny. Vtedy ju oslovovala súdružka profesorka, skrátene sužka. Neskôr, po páde totality, sa sužky zmenili na pani učiteľky, skrátene pančelky.
Aj ona chcela byť dávno, v mladosti, ešte pred maturitou, sužkou. Keby bola mohla vyštudovať na pedagogickej fakulte, bola by potom neskôr možno pančelkou. A možno by pri tom povolaní nevydržala, ktovie.
Od sužky, neskôr tety Miladky, a potom len Miladky, si preberie veci na prepisovanie na stroji a po niekoľkých dňoch jej ich prinesie naspäť. Ďalej s tým nemá nič. Nevypytuje sa, nekomentuje. Ale je rada, lebo pri prepisovaní sa všeličo dozvie. Je to taký malý kurz.
Písací stroj jej kúpili rodičia. Otec veľmi dúfal, že sa dostane na vysokú školu, len, chudák, akosi pozabudol, že jeho robotnícky pôvod nie je taký, ktorý sa uznáva naozaj. Nenarodil sa ako robotník ani ako robotnícke dieťa, ale preradili ho do nej z triedy nepotrebnej inteligencie. Nepokúšala sa dostať na pedagogickú viac ako dvakrát, veď načo?
Občas sa stretne s kamarátkami z gymnázia. Štúdium ich veľmi neoslňuje, ale samozrejme, čaká ich lepšia budúcnosť než chytanie očiek na cudzích pančuchách. Aj keď taká zubárka, tá sa bude špárať v cudzích ústach, hoci, samozrejme, za lepší plat. Občas má takéto myšlienky. Niekedy ich ani nezaženie. Pri chytaní očiek na pančuchách a štopkaní dier je to, akoby ste pozerali film, ktorý ale nikto iný nevidí.
Aj pri prepisovaní sa občas nudí, ale väčšinou ju tie texty fascinujú.
V ďalších desaťročiach, ktoré ešte nenastali, ju tá skúsenosť posunie. Neuveriteľne posunie. Až na vytúžené miesto redaktorky vo vydavateľstve, a to práve vďaka Miladke. V tých rušných časoch nebude nikoho zaujímať, že neabsolvovala patričné štúdium. Vysoká škola života jej bude stačiť. Keby to vedela pri oprave pančúch, hneď by sa jej bolo ľahšie žilo. Ale zas, bola by netrpezlivá. Všetko je dobre tak, ako je. Zatiaľ zašíva potrhané pančuchy a o svojej svetlej budúcnosti ešte nič nevie. Predstavuje si však, že možno začne písať knihy. Toľko vecí už odpozorovala! Aj trpezlivosti má na rozdávanie plnými priehrštiami. Ešte nevie, čo presne by mohla písať, ale určite to nebudú romány o láske.
Zatiaľ však štopká, chytá očká, prepletá ihlou cez mriežku tak, aby vyplnila prázdne miesto na pančuche. Väčšina z nich je telovej farby. Biele len veľmi výnimočne. Občas len čierne, prinášajú ich ženy so smutnými vychudnutými tvárami.
Na takúto prácu neexistuje škola, vysoká ani nízka, všeobecná ani učňovská. Na základnej škole mali ručné práce, to jej ako kvalifikácia na túto robotu stačí. Navyše má jemné prsty, ako dieťa hrala na klavíri. Bola to povinná jazda, výbava pre deti z rodín, ktoré neboli, nemali ako byť lepšie, ale nechceli byť ani horšie a deťom sa snažili ponúknuť niečo viac. Práve vďaka klavíru sa potom tak ľahko naučila písať na stroji. Jedna ruka píše to, druhá dopĺňa ono. Na klavíri jedna ruka hrá v husľovom kľúči, druhá v molovom. Treba čítať noty v dvoch kľúčoch, zladiť ich, ruky, noty, tóny. Niekedy aj nervy, najmä učiteľkine. Veď len tá predstava: taká žena vyštuduje konzervatórium, má sluch, nadanie, muzikalitu, a celé hodiny počúva, ako tupé, nahluchlé polená nevedia hrať, nechce sa im, nebaví ich to, zasa necvičili. To je možno aj horšie ako chytať pustené, utekajúce očká na potrhaných pančuchách.
Na stroji píše rada. Ale chodiť do práce a ťukať do stroja, to by nechcela. Súťažiť v počte úderov za minútu? Ťukať do stroja cudzie myšlienky alebo aj nemyšlienky, len také bľabotanie, frázy, závery rôznych zjazdov komunistickej strany alebo zápisnice zo schôdzí er-ó-há, čiže ROH, nie roh hojnosti, ale odborové hnutie. Aj tu, pri pančuchách, jej strhávajú z platu pár korún, lepia jej zato známky do malej knižočky. Je to automatické, o to menej dostáva na ruku.
Výplatu majú vždy okolo šiesteho, podľa toho, či ten deň padne na víkend alebo nie. Stoja v rade pred okienkom učtárne spolu s kuchárkami z dolného bufetu a majstrami z autodielne, ktorá je umiestnená v prízemných priestoroch budovy. Niektoré ženy od pančúch s nimi trošku špásujú. A niektorí muži z dielne zasa s nimi. Ale ju to až tak nezaujíma. Nie že by nimi pohŕdala, to nie, automechanik je dobré povolanie pre rodinu. Len sa na to ešte necíti. S kamarátkou chodieva do kina, niekedy do divadla, boli už aj na koncerte. Na diskotéky prestala chodiť. Boli tam dvakrát a cítili sa veľmi trápne. Všetci trsali do kruhu. Zjavne to celé malo jediný cieľ, niekoho si nájsť. Ale ako si môžeš hľadať niekoho, keď sa všetci natriasajú, tvária sa nahlúplo a celé je to spotvorené disko svetlami? Prečo sa tam ľudia správajú ako štrnásťroční? Spýtala sa kamarátka po druhom raze a viac na diskotéku nešli.
Keď sa nedostala na pedagogickú fakultu, otec jej radil, nech ide na ekonomickú, účtovníčky potrebujú všade. Ale mama bola proti. Kedysi robila v učtárni a poznala prípady žien, ktoré boli v päťdesiatych rokoch vo väzení za spreneveru, lebo sa pomýlili o jednu nulu alebo také niečo. No pravdepodobnejšie bolo, že na ne hodili chytráctvo niekoho iného. Mama ju pozná najlepšie, vie, že verí aj ľuďom, ktorým by nemala, lebo keď im neverí, cíti sa zle. V žiadnom prípade nemôže robiť účtovníčku.
Možno by sa mohla zamestnať v knižnici. Výpožičky, zakladanie vrátených titulov, registrácia nových, v menej vyťažených hodinách by si tam mohla čítať knihy. Mohol by to byť jej sen, ale radšej ho ani nezačne snívať, aby jej potom nebolo ľúto. Veď knihy sa dajú čítať aj doma, sekretár v obývačke je nimi napchatý. Sny sú na to, aby sa snívali. Keď sa na ne človek veľmi naviaže a ony sa neplnia, zbytočne zhorknú. Človek sa potom začne ľutovať. A pritom, sen premenený na skutočnosť vôbec nemusí byť tým najlepším, čo vás v živote stretne. Na knižnicu nemá príslušné vzdelanie. A pokoj má aj tu. Nikto ju odtiaľto nevyhodí. Kto by sa už driapal na takéto miesto? Toto nie je trafika pre manželky straníckych funkcionárov. Ženy, ktoré chytajú pustené očká, sú skromné, pokorné, majú šikovné prsty, akurát, že ich nijako inak nevedia uplatniť. Mohli by vyšívať, ale na to treba fantáziu a dôvod. Lebo čo s vyšitým obrusom? Darovať? Prestrieť doma? A za toto ich aspoň platia, aj keď nie bohvieako. Ženy potrebujú pančuchy. Nosia ich aj v tuhej zime a dokonca aj v lete, najmä večer do kina, na rande. Nohy v pančuchách vyzerajú lepšie ako bez nich. Patrí sa mať nohy obalené do snivého jasu nylonových pančúch. Čo nasleduje po odbalení, aký je rozdiel medzi snovými nohami v pančuchách a skutočnými holými, keď už sú nylonky, niekedy potrhané, pohodené na dlážke, nie je jej vec.
Za pultami sedia ženy, prijímajú objednávky, vydávajú opravené pančuchy a medzitým chytajú očká, zašívajú, štopkajú. Vedúca nejaký čas premýšľala, že by vyčlenila jednu z nich, aby len prijímala potrhané a vydávala urobené, ale ženy sa vzbúrili. Čo ak neodhadne prácu a príjme aj niečo, čo sa už nedá opraviť? Čo ak toho prijme priveľa? Takto, keď jedna prijme priveľa a nestíha, posunie prácu ďalšej. Ak je diera priveľká alebo je tam nejaký iný problém, vysvetlí zákazníčke, čo môže čakať. Ženy sú väčšinou uznanlivé. A majú aj zlé svedomie, že tie pančuchy tak rýchlo rozšklbali a že to tieto tu musia opravovať. Ktorá zákazníčka by si to chcela s jednou z nich vymeniť?
Pančuchy sú jemnučké, ženy ich dostávajú ako darček na Vianoce, na meniny, narodeniny, na MDŽ. Voňavé mydlo a pančuchy. Na rozdiel od iných tovarov sa tieto dajú zohnať. Väčšinou. K tomu bonboniéra, karafiát, a je to. Teraz sú v móde také nové kvety, voňavé, drobné, frézie. Zaujímavejšie a nápaditejšie než karafiát, menej háklivé ako gerbera alebo ruža, ktorá sa ľahko môže zadrapiť do pančuchy.
Každé očko uteká inak, ale vždy v smere priadze, čiže nadol alebo nahor, nikdy nie do boku. Treba ho zachytiť celkom na konci jeho úteku a potom pomaly, postupne, trpezlivo prevliekať cez priadzu. Nič sa nesmie oklamať, bola by to šlendriánska robota. Hlava je prázdna, oko sa sústredí na priečnu priadzu, cez ktorú treba jemným háčikom alebo ihlou prevliekať nitky. Čas beží, myšlienky utekajú ako to očko, ibaže tie netreba chytať, nech si letia, či sa párajú, alebo navliekajú, je to jedno.
Ženy, ktoré prinášajú roztrhané pančuchy, sú milé, nesprávajú sa povýšenecky. Poznajú tú prácu. Keď sa im stane galiba s pančuchami cez víkend a treba ísť do spoločnosti, musia si poradiť samy. Ak dieru zakrýva sukňa, pomôže aj lak na nechty. Tam, kde sa očko rozbehlo, sa kvapne trošku laku a očko zastane. Také pančuchy sa už ale nedajú opraviť, od šéfky majú prísne zakázané brať ich.
Dnes nepôjde po texty na prepis, ešte má nejaké doma. Dnes pôjde do kina. A ráno ide do práce na deviatu, o to neskôr odíde popoludní. Potom sa zastaví u profky, teda bývalej sužky, už vlastne kamarátky. Dajú si spolu kávu. Možno aj cigaretku na balkóne. Vždy sa môže na niečo tešiť.
Občas v električke alebo autobuse pozoruje ženské nohy. V lodičkových topánkach. Niekedy na ihličkách. Natiahnuté do pančúch. Lesklé, elegantné, štíhle alebo aj nie. Niekedy trošku opuchnuté. A rozmýšľa – ako dobre som si vybrala. O prácu ja len tak neprídem. Toľko pančúch. A také háklivé. Očko sem, očko tam. Zajtra príde ďalšia várka na opravy.
A potom, po rokoch, keď sa svet zmení, to bude zasa iné. Ale o tom sa nedá dopredu premýšľať. Načo by sa toho bála, keď nevie, čo to bude a či vôbec niečo bude? Na žiadnu zmenu to nikdy nevyzeralo. A tešiť sa tiež nikdy veľmi nebolo na čo.
Teraz je toto. Pančuchy. Vďaka za ne americkým vojakom.
Poviedka je z pripravovanej knihy Jany Juráňovej Malibu na Dunaji, ktorá vyjde vo vydavateľstve BRAK v roku 2025.