Prejsť na hlavný obsah

Hľadať

Vaše vyhľadávanie momentálne nezahŕňa produkty.

Pre vyhľadávanie v e-shope prejdite sem.

Ako kapitalizmus dobehol undergroundovú hudbu

Rozhovor s DJ-om Opium Hum

Počet zhliadnutí:
Jesse Kanda @ Sensorium 2023, foto Šimon Lupták

Patrí k významným osobnostiam klubovej scény. Michail Stangl pomáhal založiť berlínsku pobočku popuplárnej platformy Boiler Room. Jeho príbeh je nesmierne fascinujúci. V 90. Rokoch minulého storočia emigroval z Ruska, počas dospievania organizoval punkové koncerty napriek hrozbe neonacistického násilia. Pohyboval sa v rôznych hudobných komunitách a skúmal, ako hudbu čo najviac otvoriť pre čo najširšie publikum. Nakoniec, aj kvôli tomu sa s platformou Boiler Room po zmene v jej vedení rozišiel. Na jar navštívil náš festival Sharpe so svojou DJskou prezývkou Opium Hum. 

Z Moskvy ste odišli v detstve. Akú hudbu ste počúvali?

Odišli sme, keď sa Sovietsky zväz rozpadol, mal som vtedy deväť rokov. V Moskve sa vtedy nežilo dobre, nemali sme k dispozícii ani veľa hudby zo Západu. Spomínam si len na tri mená: Američanku Whitney Houston, francúzskeho hudobníka Joa Dassina, ktorý bol v Sovietskom zväze veľmi populárny, a nemecký tandem Thomas Anders a Dieter Bohlen z Modern Talking. Za životnú tragédiu považujem práve to, že moja prvá hudobná spomienka patrí pesničke Cheri Cheri Lady od Modern Talking, ich tvorbu totiž nenávidím. Keď som v roku 1991 prišiel do Nemecka, nemal som žiadne základy pre moju budúcu kariéru. V Berlíne ma vyzdvihla sestra, ktorá emigrovala do Nemecka s mamou už pred rokmi. Na privítanie mi darovala prehrávač a kazetu s jej obľúbenou hudbou. Vďaka tomu som spoznal kapely, ako Guns N’ Roses, U96, Sisters of Mercy či Nirvana. V tom okamihu sa zrodila moja posadnutosť novými zvukmi a potreba zasadiť ich do kontextu. Keď počujem niečo, čo som ešte nepočul, okamžite ma to zaujme a snažím sa o tom dozvedieť viac.

Ako ste vnímali hudbu v Nemecku v 90. rokoch? 

Vyrastal som v strednom Nemecku, neďaleko Frankfurtu nad Mohanom, ktorý bol vtedy hlavným mestom elektronickej hudby – ešte predtým, než túto štafetu prevzal Berlín. Veľa elektroniky vzniklo práve tam. Mal som šťastie, že som si mohol naladiť tie správne rozhlasové stanice, takmer okamžite som preskočil popovú hudbu a počúval trance, techno, ako tínedžer som bol dosť goth, zaujímal ma aj metal a drum´n bass. Neskôr začala éra internetu a bolo skvelé, že môj nevlastný otec bol technický pracovník, vďaka čomu sme mali prístup k prvému nekomerčnému širokopásmovému pripojeniu vo vidieckej oblasti Nemecka – bol som online už v roku 1998.

Už vtedy ste objavili nové hudobné komunity? 

Prvá stránka, ktorá ich začala priťahovať, bola Mp3.com. Neskôr vznikali služby na zdieľanie súborov, ako Napster alebo Limeshare. V neskorších 90. rokoch som bol navštíviť rodinu v Moskve, kde vtedy prekvital obchod s pirátskymi kópiami. Pamätám si, že som si kúpil CD s celou tvorbou od Nine Inch Nails, pričom predavač, ktorý nosič napálil, pridal aj inú hudbu, ktorá sa mu páčila, a mohla ladiť s tvorbou Nine Inch Nails. Tak som objavil napríklad tvorbu elektronického producenta Luka Viberta vystupujúceho pod prezývkami Plug alebo Wagon Christ. Jeho tvorbu totiž vydávala americká nahrávacia spoločnosť Nothing Records, založená členmi Nine Inch Nails. Pri pirátskych kópiách to bolo vtedy bežné, a vďaka tomu som sa dostal k novej hudbe. Okolo pirátstva sa sformovalo veľa komunít, boli to takmer klany, mali vlastné tagy, estetiku, kvalitatívne štandardy. Vznikali takzvané IC kanály. Ak ste vedeli, ako sa v internetovom priestore pohybovať, mohli ste sa dostať k nekonečnému množstvu novej hudby. Musím dodať, že inú možnosť som ani nemal, najbližší obchod s hudbou bol od môjho domu vzdialený asi hodinu cesty vlakom.

Neskôr ste začali organizovať antifašistické koncerty. V 90. rokoch boli silné rôzne neonacistické skupiny, nebáli ste sa? 

Nazývali sme ich rokmi bejzbalových pálok. Nemal som to ľahké – bolo na mne vidieť, že som imigrant. Mama sa v Nemecku usadila už v 80. rokoch, takže bola nemeckou občiankou. Krajina však bola uprostred vlny migrácie kvôli vojne v bývalej Juhoslávii a návratom ďalšej skupiny ruských Nemcov, ktorí boli počas druhej svetovej vojny deportovaní do Kazachstanu. Po páde Sovietskeho zväzu im bolo dovolené sa vrátiť. Vytváralo to spoločenské napätie, no ja som sa utiekal k hudbe, ktorá mi poskytla bezpečný politický priestor bez predsudkov.

K organizovaniu koncertov som sa dostal akosi prirodzene. Keď sa v škole napríklad pripravovala nejaká oslava, zapojil som sa a zavolal radšej drum and bass-ového dídžeja než kapelu, čo hrá covery. A odtiaľ bol už len krok k antifašistickým koncertom. A áno, bolo to nebezpečné. Prvé vyhrážky smrťou som dostal už ako pätnásťročný. Nedávno mi kamarát, ktorý zostal žiť v meste mojej mladosti, vravel, že jeden zo skínov, ktorý nás ohrozoval, bol zatknutý pre podozrenie z teroristickej aktivity. Uvedomil som si, že my sme vtedy nečelili len malomestským náckom, ale pravicovo extrémistickej skupine Blood & Honor, a že je neuveriteľné, nakoľko som bol vystavený násiliu. Hoci ma často aj zbili, vždy som ušiel pred nejakým vážnejším stretom. Mohlo to dopadnúť oveľa horšie.

Akú najnebezpečnejšiu situáciu ste zažili? 

Raz som navštívil mamu v Moskve, kde istý čas žila. Zašiel som na punkový koncert, na ktorý zaútočili ruskí skíni. Do podniku hádzali zápalné fľaše a trvalo hodinu, kým dorazila polícia. Už vtedy sa mi zdalo, že je na tom Rusko zle. Útok na Gruzínsko, obsadenie Krymu, ruská invázia do Ukrajiny – nič z toho ma neprekvapilo. Trhá mi to však srdce, lebo viacerí moji blízki v Rusku zostali.

Vaša kariéra na klubovej scéne však odštartovala, až keď ste sa presťahovali do Berlína. Aké boli začiatky?

Bola to náhoda, lebo som sa chcel stať divadelným režisérom a študovať v Mníchove. Zbadal som však plagát propagujúci akciu, ktorej sa mali zúčastniť všetci moji obľúbení hudobníci a obľúbené hudobníčky. Konala sa v Berlíne a ja som si povedal, že ak sa to deje v Berlíne, to je miesto, kde musím žiť. Akciu organizoval festival CTM, s ktorým stále spolupracujem. Začal som chodiť do jedného avantgardného podniku, malej kaviarne, ktorá mala úžasnú a pestrú dramaturgiu: v nedeľu sa hrala akustická elektronika, v stredy folk a v piatky rave. Trávil som tam veľa času, spoznával som ľudí, s ktorými som potom organizoval koncerty. Vtedy to bolo veľmi ľahké, dnes už nie.

Prečo? 

Dnes pri organizovaní podobných akcií idete do väčšieho finančného rizika. Ak nie ste súčasťou zavedenej inštitúcie, je zložité pracovať s kurátorovanou hudbou v malých podnikoch. Nechcem, aby to znelo nostalgicky, no doba bola iná, hoci veľa vecí sa zlepšilo: hudba je lepšia než kedykoľvek predtým, kluby sú lepšie, ľudia sú krajší. To iba kapitalizmus dobehol infraštruktúru ekonomík undergroundovej hudby a nezávislej kultúry. Je ťažšie prežiť, neustále ste konfrontovaní s otázkou ziskovosti akcií.

Ste spoluzakladateľom populárnej značky streamovaných koncertov a setov Boiler Room. Ako ste sa k tomu dostali?

Nachádzame sa v roku 2010. V Berlíne som vtedy patril medzi hlavných promotérov novej hudby, čiže som sa nevenoval ani technu, ani housu, ale dubstepu, grime, drum and bass, robil som napríklad sériu párty v klube Berghain s názvom Pleasure System. Z ničoho nič, z periférie sa zrazu zhmotnil fenomén streamingu hudby, ktorý bol najprv najzaujímavejší a najrelevantnejší v Londýne, kde o ňom spočiatku nikto netušil. Keďže som študoval sociológiu a zaujímali ma médiá, fascinovalo ma, že vznikol nástroj na dokumentáciu hudobných komunít v reálnom čase. Zároveň mnohí mali a majú prístup ku kultúre len vďaka internetu, napokon aj ja som v malomeste žil hudbou len vďaka sťahovaniu. Zdalo sa mi úplne prirodzené, že sa internet môže stať akýmsi archívom aj miestom na demokratizáciu prístupu ku kultúre. Šiel som do Londýna a trvalo rok, kým sa nám podarilo spustiť Boiler Room aj v Nemecku.

Boiler Room sa medzičasom rozšíril do Číny, Ugandy, Gruzínska. Prečo do týchto krajín? 

Musím povedať, že som sa rozišiel so súčasnou generáciou promotérov z Boiler Room. Dôvodom je to, že mňa vždy zaujímala dostupnosť hudby, budovanie infraštruktúry pre komunity a využitie komunít pre infraštruktúru. Napríklad na začiatku ste potrebovali zlepšiť systém vysielania z desiatich rôznych miest, ktoré ste získali práve vďaka spolupráci s komunitou. Dumali sme, ako vybudovať platformu, ktorej infraštruktúra bude prístupná čo najväčšiemu počtu ľudí. Zistili sme, že je skvelé sprostredkovať hudobné dianie v Berlíne ľuďom, ktorí tam nemôžu byť. V Nemecku nás zaujímalo, čo sa deje v Londýne, pričom sme si uvedomili, že nás zaujíma aj hudobná scéna v Brazílii, Španielsku… Chceli sme platformu čo najviac rozšíriť. Spojili sme sa s ľuďmi v Gruzínsku a ukázali im, ako funguje technológia. Bola to práca komunitná, ale aj trochu politická. Undergroundová hudba je často spojená s vylúčenými komunitami, a nám išlo o to, ako ju čo najviac otvoriť.

Kde ste potom narazili? Mali ste udržateľný model fungovania? 

Z biznisového hľadiska to nikdy nefungovalo, bol to samovražedný biznis. V roku 2021 však platformu kúpila spoločnosť na predaj lístkov – DICE, čo zmenilo celú jej filozofiu. Značka Boiler Room sa teraz snaží, aby predala čo najviac lístkov na podujatia, čo sa jej mimochodom skvele darí, ale zároveň nepokrýva miesta, kde sa konajú najzaujímavejšie veci. Ak chcete zvýšiť predajnosť, asi vás nenapadne rozšíriť sa do Gruzínska – do prvého klubu priateľského pre kvír ľudí.

Podrazila vám nohy pandémia? 

Počas pandémiu Covid-19 sme zatvorili berlínsku pobočku, spoločnosť prepustila aj 60 percent zamestnanectva britskej spoločnosti. Do jednania sa potom zapojila spoločnosť DICE, ktorá mala vtedy veľa peňazí. Boiler Room bol veľkou značkou, už keď som odišiel. A dnes je trojnásobne väčšou značkou. Stále je skvelou príležitosťou pre mnohých umelcov a umelkyne prejaviť sa, ukázať sa. Zároveň ju však opustil jeho dobrodružný a experimentálny duch. Hoci som hrdý na 12 rokov, ktoré som strávil v berlínskej pobočke, veľmi by sme sa so súčasným vedením rozchádzali. Napríklad ja som niekedy v roku 2017 zvažoval Boiler Room zmeniť na družstvo, ktoré by sme spoluvlastnili s umelectvom a komunitou. Mnohým kolegom a kolegyniam sa tá myšlienka páčila, no vlastníkom nie. Peňažný úspech sa s kultúrou môže navzájom vylučovať. Nejaký projekt môže byť finančne úspešný, no kultúrne nemusí byť relevantný.

Zvažovali ste niekedy, že by ste sa rozšírili do východnej Európy?

Urobili sme tu viacero lokálnych podujatí – v Srbsku, Chorvátsku, Poľsku a Ukrajine. Nepodarilo sa nám to však v Bulharsku, hoci sme chceli. V rokoch 2017 a 2018 sme boli malý tím, a áno, zaujímavých krajín je veľmi veľa. Tbilisi je napríklad mojím najobľúbenejším miestom na svete, je síce malé, má iba milión obyvateľov a obyvateliek, ale klubov má viac než trikrát také veľké mestá.

Autor je spisovateľ a publicista