Ona nie je iba počítač!

Boris Ondreička7. januára 2018879

Mýtus daru egyptského boha Thotha, schopnosť písania, formuluje externalizáciu pamäti. Písanie je kolískou virtuálnej reality. Ceruzka je predĺžením ruky – je protetickou pomôckou. Písanie nás odbremeňuje od zapamätávania – nahrádza ho pripomínaním. Informácie už nemusíme nosiť v hlave. Je prázdnejšia a telo pod ňou sa vznáša. Nevysloviteľná spravodlivosť morfovala do litery, ktorá čaká na svoju interpretáciu. Biblia (Písmo Sväté) je iba kniha –  aj keď sakramentsky vplyvná.

Externalizácia mentálneho fyziologicky mení mozog. Mozgy pred a po písaní sú rozdielne. Možno je ten náš nekvalitnejší (pohodlnejší, ochabnutejší). Naše schopnosti zabezpečujú stroje mimo našich tiel.

Dar písania Gréci nazvali pharmakonom. Pharmakon je liekom i jedom bytostného Ja. Obetúvame časť mozgu pre uvoľnenie kapacity spracovávania nadimpulzovanej prírody. Táto konštelácia spochybňuje kreativitu – vracia nás späť k hegemónii mimetiky: Koľko percent takzvanej tvorivosti pohlcuje postprodukcia vonkajších podnetov? Sprostredkovateľské priemysly inštitucionalizujú túžbu (externalizovanú psyché) na napodobňujúcu.

Obeta sa v Grécku nazývala pharmakos, bola sprostredkovateľom spoločenskej katarzie. Verejnosť halucinovala o realite skrz slovo Boha. Počiatky moderného Ja (bikamerálneho,  podľa Juliana Jaynesa) sú psychedelické či schizofrenické. David Lewis Williams ich považuje za esenciality hmotnej kultúry. Pharmakeus bol zas šamanom schopným vyrábať a podávať enteogenické zmesi a farmaká vo všeobecnosti. Filozofka Diotima pomenovala pharmakeom Erosa aj Sokrata (avantúra zamilovanosti a platonické dobrodružstvo myslenia), ako o tom hovorí aj Jacques Derrida. Okúzlenie (intoxikácia) sa volalo pharmattein. A ani Walter Benjamin nerozlišoval medzi skúsenosťou substanciálnou, empirickou a literárnou[1] pri porovnávaní skúseností s hašišovým tranzom a telepatie s písaním-čítaním. Už Benjamin pripomína (nasledujúc surrealizmus), že tu je virtualita rovnocenná s realitou.

Antika bola dôležitou kolískou konštruktérstva skrz produkciu automat. Automaton bola Hefaistova invencia Pandory; zlatých slúžok; orla, čo vyrval pečeň Prométea; obra Talósa alebo Cedaliona (manipulatívneho sprievodcu slepého Oriona). Sem datujeme prvý analógový počítač Antikhyteru, ktorého patent sa pripisuje fenomenálnemu Ismailovial-Jazarimu. Paul Bach y Rita na základe elektronického sprostredkovania externého obrazu slepým cez haptické receptory (cerebrálne) neskôr proklamuje, že zmysly sú vďaka nahraditeľnosti kompletne zbytočné. Moderácia tela sa geneticky, chemicky, technicky prepracováva k reálne kyborgickému.

Strojové entity, ktoré zabezpečujú naše pamäte, nepovažujeme za živé. Ak ich nepovažujeme za živé, náš etický vzťah k nim nie je bytostný, aj keď im (od váh bohyne Diké) veríme, viac ako sami sebe. Douglas Hofstaedter to nazval „temnou vedou“. Bytostný vzťah k neživým veciam považujeme za patologický (fetiš). Z opačného východiska, naše narábanie s nimi nie je (zatiaľ) normatívne zarámcované. Toto nám znovu pripomína pharmakon: za niečo, čo je mimo nás, oprávnene nepreberáme vnútornú zodpovednosť. Naopak – vinu našich činov prenášame naň. Pharmakonom sa odvádzame mimo dobra a zla, mimo idealizmu a materializmu (Techgnosis Erika Davisa). Pharmakon vytvára tretí – transhumánny text. Pharmakon zabraňuje byť –  udržuje nás v stávaní sa.

V týchto ohľadoch čokoľvek nové je chimérou. Jediné, čo akceptujeme, je inovované. Zbavenie sa (narcistického) nového nás oslobodzuje od predátorsky konzumeristického, ale na druhej strane necháva v (oidipálnom) otroctve s eklektickým „inovovaným“.

Na akcelerácii priemyslov VR a robotiky sa významne podieľa produkcia sexuálnej protetiky. Real dolls (skutočné bábiky) je možné si zakúpiť, prenajať si (eskortnou donáškou), alebo navštíviť kyber-nevestinec. Sexbots (virtualita = oživenie) sú stelesneniami, antropomorficky-libidálnymi modelmi s cieľom dosiahnuť hlbšiu vzťahovú identifikáciu klientov s nimi, preklenúť brehy údolia podivnosti medzi živým a neživým. Povaha neživého umožňuje legálnu produkciu pomôcok aj v podobe neplnoletých detí. Vzrastajúca popularita sexbots sa bude znateľne podieľať na zmene profilu populácie. Sexboti sú programovateľní na rôzne zosobnenia smerom k autentickej intimite, napríklad na reaktívne submisívnych či masochistických. Diskusia o neplnoletých sexbotoch zahŕňa pozitívcov, ktorí ich považujú za efektívne náhrady pre pedofilov (niektorí ich odporúčajú „na recept“), a tým vytváranie logiky žiadnej ďalšej tolerancie, ako aj negatívcov (medzi ktorých, aj keď sa považujem za techno-progresívca, sa rátam aj ja). Negatívci, ako argumentuje Patrick Lin (Ethics + Emerging Sciences Group), tvrdia: „Predstavte si rasizmus, ktorý umožňuje fanatikovi týrať hnedého robota. Pomohlo by to niečomu?“[2] Ak dospejeme k tomu, že dokážeme deviantom ponúkať substitúcie pre krajné ubližovanie živým bezbranným, udeje sa tak ruka v ruke s udeľovaním práv inhumánnym entitám – čiže aplikácia takýchto aparátov nebude jednoduchšia ako dnes. S neplnoletými sexbotmi sa už spája aktuálna prekérnosť – detská pornografia zahŕňa všakovaké médiá, ale bábiky ešte nie. Komótne právo vedie permanentné pachtenie sa za technológiami a generikou syntetických drog (obe sú potomkami pharmakonu). Preklenutie podivnosti neživého je mostom k mŕtvemu alebo nesmrteľnému.

Agalmatofilický animizmus (statuofília), ku ktorému by sme motivácie istej množiny klientov sexbots mohli rátať, nie je ničím dnešným. Pygmalion (od neho pygmalionizmus) vytesal Galatiu, do ktorej sa zamiloval. Oskar Kokoschka si dal urobiť (plne funkčnú) bábiku v životnej veľkosti Almy Mahlerovej, keď sa s ním rozišla. K animizmu radíme aj obyčajné fanúšikovstvo (prechádzajúce do fanatizmu) televíznych hviezd. Fanúšikovia milujú ich (pohyblivé) fotografie, roly, a nie životy. Jedna z rozmerných kategórií pornografie je (fake) „celebs“. Médiá rapídne akcelerujú deviáciu dramatizmu do histrionizmu. Nejde o nerozlišovanie medzi realitou a fikciou. Fikcia nastolila ďalšiu realitu,  silnejšiu. Nie sú to len parafílie, ktoré motivujú klientelu sexbots, ale aj banálna samota – nemožnosť nájsť si humánneho partnera.

Presieťovanosť nadimpulzovanej prírody sa enormne zhusťuje. Zaznamenávame štádium morbídnej infobezity. Jej spracovávanie je kvantitatívne nemožné in vitro. Exteritorizácia pamäti mohutnie. Ja je operatívne vyprázdnenejšie. Skrz našu podstatu nami manipuluje providerský imperializmus. O vstup k vlastnému Ja treba žiadať a treba zaň platiť. V Ja žije nadmiera (nevyžiadaných) činiteľov a menovateľov. Riešiť etiku a morálku technológií (a bioetiku) nie je otázkou zajtrajška (ten sa odohráva pred našou prítomnosťou, blúznime o skutočnosti skrz dáta poskytovateľov), ale nedokončeného pharmakonického včerajška.

Thothov dar je pôžičkou. Pôžička nás vynáša z daných sociálnych realít, ale platíme za ňu, síce pomaličky, ale desaťnásobne. Kupujeme si čas a pharmakon zamilovanosti, vďaka ktorému sa vytráca každodennosť lásky.

Citát v nadpise pochádza z filmu Her (Spike Jonze, 2013)

Autor je pišúci výtvarník, spevák a kurátor

https://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/thumb/f/f0/Mori_Uncanny_Valley.svg/1280px-Mori_Uncanny_Valley.svg.png

[1] Komentoval snímku Mana Raya, poslednú skupinovú fotografiu surrealistov „Séance de rêve éveillé“, 1924, v „Der Sürrealismus: Die letzte Monumentaufnahme der europäischen Intelligenz“ v Die literarische Welt, 1929.

[2]„Our Sexual Future with Robots“, 2017, konzultačný report Foundation for Responsible Robotics – asociácie Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. V jej rade sedí aj šachista Gary Kasparov.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: