Bezprecedentne chaotické a dvojtvárne obdobie medzi voľbami a inauguráciou nového prezidenta v Spojených štátoch bolo testom demokratických inštitúcií a vlády práva. Jeho katastrofálnou kulmináciou bol útok na Kapitol vo Washingtone D.C., ktorý ukázal, čoho je krajná pravica schopná. Aké sú však lekcie z chýb americkej demokracie pre Slovensko? Na čom sa môžeme poučiť v štáte, kde výrazná časť konzervatívnych politických komentátorov pred voľbami podporovala Donalda Trumpa?
V čase od volieb do inaugurácie prezidenta Bidena bolo v Spojených štátoch všetkým racionálnym a nezaujatým pozorovateľom jasné, že Joe Biden sa stane štyridsiatym šiestym prezidentom Spojených štátov. Keby ste však počúvali a čítali istý segment médií alebo politické spektrum, mohlo sa vám zdať, že výsledok volieb nie je jasný alebo že sa bude dať zmeniť.
Donald Trump sa rozhodol vytvoriť pre svojich voličov a podporovateľov alternatívnu realitu, v ktorej boli za jeho jednoznačnou prehrou konšpirácie v mestách ako Pittsburgh, Atlanta či Detroit, ktoré okrem stabilnej podpory pre demokratov majú aj silné afroamerické populácie. Údajné vyhadzovanie a falšovanie lístkov, či šialené konšpirácie o umelom pripisovaní hlasov strojmi na sčítavanie hlasov spoločnosti Dominion boli prostriedkami na delegitimizovanie volieb a zúfalou snahou sebastredného lídra udržať sa pri moci v čase, keď takmer každý druhý deň zomieralo v Spojených štátoch viac ľudí na koronavírus než pri teroristických útokoch za posledných dvadsať rokov.
Joe Biden pritom vyhral prezidentské voľby rozdielom viac než siedmich miliónov hlasov a sedemdesiatich štyroch hlasov voliteľov. V minulosti boli podobné rozdiely, hlavne v počte celkových hlasov, považované za „landslides“, teda za naozaj výnimočné víťazstvá, no vzhľadom na najväčšiu účasť v dejinách to je dnes „len“ jasné víťazstvo. To sa však do uzatvoreného sveta republikánskych a konzervatívnych médií, opakujúcich informácie len v rámci limitovaného okruhu, nedostalo.
Všetky tieto absurdné teórie a konšpirácie vyústili do bezprecedentného útoku na Kapitol v deň, keď kongres sčítaval hlasy Zboru voliteľov a definitívne rozhodoval o zvolení Bidena a jeho budúcej viceprezidentky Kamaly Harris do úradu. Tento útok bol semi-organizovanou snahou o narušenie štandardného demokratického procesu a pučom zo strany autoritárskej skupiny, nie odlišnej od tých, ktoré Spojené štáty po celom svete kritizujú.
Tento vývoj sa môže zdať prekvapivý alebo extrémny. Tí konzervatívni komentátori, či už v Amerike alebo na Slovensku, ktorí sa odhodlali útok na Kapitol vysvetľovať alebo istým spôsobom obhajovať, sa rozhodli vsadiť kartu na „extrémizmus ľavice” či „zlyhanie jednotlivcov, ktorí nereprezentujú celok”.
Realita je opačná, priznať ju je náročné. Trumpovo odmietanie volieb je prejavom jeho elementárnych osobnostných deficitov, no hlavne prirodzeným vyústením aktivít konzervatívneho hnutia (movement conservativism), ktoré ovládlo Republikánsku stranu v poslednom polstoročí. Od bojov proti odborom a daniam cez rasizmus a strach z imigrantov, táto organizovaná skupina by nemohla existovať bez systematického budovania malej, ale organizovanej voličskej základne, ktorej prirodzene prekáža volebná konsolidácia väčšiny populácie.
U amerických republikánov a tých, ktorí ich na Slovensku kopírujú, je už autokratizmus „feature” a nie „bug”.
Politika predstierania
Komentátor The New York Times Ross Douhat v jednom decembrovom komentári napísal, že sa zdalo, akoby existovali dve Republikánske strany: jedna, ktorej predstavitelia sú v pozíciách zodpovednosti a druhá, v ktorej sú ľudia, ktorí aktivitu len predstierajú. Douhat to nazýva „dreampolitikou“ a považuje to za pozitívnu vec. Krik Senátora Josha Hawleyho zo štátu Missouri, ktorý zvolenie Bidena aj na pôde Senátu spochybňoval, je podľa Douhata nepodstatný v porovnaní s neoblomnosťou Brada Raffenspergera, štátneho tajomníka zo štátu Georgia, ktorý sa Trumpovým žiadostiam nepodvolil a nesfalšoval voľby na objednávku prezidenta.
Napriek tomu počas certifikácie hlasov v kongrese, len niekoľko hodín po tom, čo sa ozbrojený a nahnevaný dav premával po chodbách a kanceláriách Kapitolu, sa vyše stodvadsať republikánov v Snemovni reprezentantov a šesť senátorov rozhodlo neschváliť výsledky demokratického hlasovania v niekoľkých štátoch.
Pre drvivú väčšinu členov kongresu z Republikánskej strany bolo jednoducho výhodnejšie zapísať sa do dejín ako tí, čo pochybujú o demokratickom procese a podporujú narcistického autoritárskeho lídra. Bolo to divadlo o spochybňovaní pravosti a teda aj legitímnosti hlasov z volebných okrskov, ktorým dominuje afroamerická menšina a hercami boli práve tí členovia a členky kongresu, ktorí zastupujú Republikánsku stranu zrodenú na odpor voči otroctvu v polovici devätnásteho storočia.
Či už to bolo predstavenie alebo nie, bolo to spochybnenie inštitúcií, ktoré fungovali vyše dvesto rokov – a pri spoločenských normách je práve deklarované spochybnenie to, čo ničí inštitúcie.
Čo motivovalo republikánov k tomu, aby takúto „performatívnu rolu” vôbec museli hrať?
Politika hnevu
Koalícia „New Deal-u“ prezidenta F.D. Roosevelta bola najúspešnejšou politickou organizáciou a voličskou koalíciou prvej polovice dvadsiateho storočia. Prelomila osemdesiatročnú dominanciu Republikánskej strany v americkej národnej politike v období od občianskej vojny a spolu s kolosálnymi zlyhaniami prezidenta Hoovera v prvej fáze veľkej hospodárskej krízy zničila mýtus spred roku 1932, že Demokratická strana nedokáže efektívne vládnuť.
Päť po sebe nasledujúcich jednoznačných víťazstiev Roosevelta a neskôr Trumana v roku 1948 vyvolalo rozpor v Republikánskej strane a konzervatívnych hnutiach – medzi ktoré patrili aj konzervatívni demokrati z Juhu, ktorí boli priamymi rasistami a ich dediči sú dnes solídnymi republikánmi. Prezident Eisenhower bol silne umiernený a päťdesiate a šesťdesiate roky boli ekonomicky rovnostárske a prosperujúce, so silnou odborovou činnosťou a spravodlivými progresívnymi daňovými režimami. Ešte aj prezident Nixon, ktorý je dnes známy takmer len pre kauzu Watergate, bol politicky oveľa liberálnejší, ako by si človek myslel – zvyšoval dane a dokonca chcel prijať relatívne rozumnú reformu zdravotníctva.
Mnohých bohatých však nahneval spravodlivý redistribučný daňový systém (ktorý bol v histórii americkej plutokratickej ekonomickej štruktúry skôr výnimkou) a rastúci vplyv odborov, ktoré pretvárali trh práce. Hnev majetnej menšiny bol relatívne izolovaný od toho, čo cítila väčšina ľudí, takže pre víťazstvo vo voľbách bolo potrebné nájsť náhradný zdroj negatívnych pocitov v majoritnej populácii.
Riešením bolo umelé vyvolávanie pocitov viktimizácie a paranoje, ktoré v roku 1964 (keď ultrakonzervatívna kampaň Barryho Goldwatera zdrvujúco prehrala na tejto rodiacej sa platforme) dokonale vysvetlil historik Richard Hofstadter vo svojej slávnej eseji Paranoidný štýl v americkej politike. Hofstadterovo hodnotenie je veľmi vhodné aj pre dnešný diskurz, keď píše o dlhom vývoji viktimizácie od útlaku medzinárodných bankárov, Židov, jezuitov, slobodomurárov alebo kohokoľvek, čo i len trochu zapadá do vnímania hrozby pre bielu anglosaskú väčšinu starousadlíkov v Spojených štátoch. Pre veľmi radikálnych republikánov bolo prijatie tejto okrajovej platformy jedinou cestou ako zvíťaziť vo voľbách, pretože nikdy nemohli rátať s tým, že budú vnímaní ako vládnuci v ozajstný prospech väčšiny populácie.
Konzervatívne hnutie (Movement conservativism), ktoré začalo ako hnutie mladých intelektuálov okolo časopisu National Review, sa naučilo využívať pocity krivdy, hnevu a odporu ľudí v celej Amerike, ktorí sa báli meniaceho sa sveta a spoločnosti vo vlastnom okolí. Kým v päťdesiatych rokoch v hnutí oslavovali španielsku diktatúru generála Franca, podporoval ich len málokto, no až naskočili na overenú nótu strachu a nacionalizmu, začalo sa to meniť. V šesťdesiatych rokoch sa začali viac venovať téme kriminality v amerických mestách, v sedemdesiatych rokoch vnímaniu prerasteného sociálneho štátu v čase ekonomickej stagnácie (stagflácie), za Reagana to bol šikovne maskovaný rasizmus a plutokracia spolu s neohrozenou ekonomickou chamtivosťou spoločností ťažiacich z „voodoo“ alebo „supply-side“ ekonómie (z klamstiev o výhodách zníženia daní, ktoré sa mali zaplatiť samé). Dnes hrajú rovnakú rolu neustále opakovania lží o „radikálnych demokratoch” ničiacich americkú spoločnosť.
Spojenie s ultrakonzervatívnymi náboženskými skupinami prišlo až neskôr, no ako to výborne opísala Katherine Stewart v knihe Uctievatelia moci (The Power Worshippers), ich spolupráca do veľkej miery funguje, pretože obom ide o elimináciu základných prvkov liberálnej demokracie, ktorá im vo svojej pluralitnej podstate prekáža.
V tomto zmysle je trumpizmus dokonalým zavŕšením dlhého pochodu smerom ku konzervatívnym ideálom – Trumpovým jediným významným legislatívnym úspechom bolo zníženie daní od roku 2017, ktoré vo veľkej miere prospelo iba bohatým a korporáciám, pretože úľavy pre strednú triedu vypršia do piatich rokov, kým zníženia daní pre firmy sú trvalé. Toto opätovné využitie „voodoo“ ekonómie ukazuje intelektuálnu púšť hnutia konzervativizmu v hospodárskej oblasti, ktorá nad rámec deregulácie a znižovania daní neposkytla nič, čo by pomohlo komukoľvek z najbohatších. Aj preto dostali demokratickí kandidáti na prezidenta viac hlasov v siedmich z posledných ôsmich volieb a priemerne dostali o 4,3 milióna viac hlasov. (Americké prezidentské voľby rozhoduje tzv. Zbor voliteľov (Electoral College), v ktorom jednotlivé štáty volia samostatne a podľa počtu obyvateľov sú im pridelené hlasy z celkového počtu 538 voliteľov. Hlasy v menších štátoch majú mierne väčšiu váhu než v tých väčších a víťazstvo v 48 z 50 štátov garantuje víťazovi všetky hlasy voliteľov z tohto štátu. Prezidentom sa tak môže stať aj kandidát alebo kandidátka s menším počtom hlasov, ktorí zvíťazia v dostatočnom množstve menších štátov, no s veľkým rozdielom prehrajú niektorý ľudnatý štát, napríklad Kaliforniu alebo New York.) Inak to bolo len v roku 2004, keď boli voľby výrazne ovplyvnené umelo vyvolanou vojnou v Iraku a následnými nacionalistickými sentimentmi.
Ktokoľvek, čo len trochu prekvapený ochotou veľkej časti republikánov pripraviť o hlasy milióny ľudí, si potrebuje uvedomiť, že to pre nich nie je žiadny nový cieľ. Propagandistické filmy Ku-Klux-Klanu, ako napríklad mimoriadne úspešný film Zrod národa (The Birth of a Nation z r.1915), zdôrazňovali falošné romantizované rozprávanie „dobrých anglosaských mužov“, ktoré zachránilo demokratickú republiku pred skorumpovanými Afroameričanmi falšujúcimi voľby a ich spojencami. Obmedzovania volebných práv, ktoré sledujeme v Spojených štátoch v poslednom desaťročí, sa dejú práve na základe falošných obvinení o falšovaní hlasov a tieto voľby situáciu ešte zhoršia a v najbližších voľbách budú menšiny čeliť ešte väčším prekážkam v demokratickom procese.
Voliči jednej témy
I keď v amerických prieskumoch dominuje u väčšiny voličov ako kľúčová téma pri rozhodovaní ekonomická situácia, pre dobre organizovanú, vplyvnú a bohatú časť ľudí je kľúčovou taká téma, ktorá polarizuje volebnú debatu aj na Slovensku – interrupcie.
Interrupcie umožňujú mnohým voličom prezentovať svoje rozhodnutie vo voľbách ako epický súboj medzi dobrom a zlom, medzi životom a smrťou.
Toto upnutie diskusie na jednu tému u republikánov je paradoxné z mnohých dôvodov.
Zo štatistík vieme, že počty interrupcií klesajú najviac počas vlády demokratických prezidentov a guvernérov. Zákonné obmedzovania prístupu k interrupciám neznižujú počty, len sťažujú život ženám, ktoré sa pre ukončenie tehotenstva rozhodnú – na svete neexistuje krajina, ktorá by dokázala eliminovať interrupcie úplne, dokonca ani úplnými zákazmi.
K znižovaniu počtu interrupcií prispievajú štandardné politiky dobre spravovanej spoločnosti – dobre fungujúce zdravotníctvo, dostatok miest v predškolských zariadeniach, či politiky zamerané na kompenzovanie „penalty“ z nevýhody, ktorú matky splácajú za starostlivosť o deti – napríklad keď vypadnú z pracovného trhu. Na financovanie takýchto strát však treba peniaze získané z daní – biznisová podstata republikánskej strany však s týmto nemôže súhlasiť, pretože benefituje z pro-biznisových rozhodnutí, aj tých od dosadených konzervatívnych sudcov.
V istom zmysle je tento prístup podobný pyramídovým hrám. Namiesto rozpoznávania komplexnej cesty, ktorá je potrebná k naplneniu ušľachtilého cieľa, ktorá si vyžaduje značnú námahu a rozoznávanie rôznorodosti prostredia, v ktorom sa človek nachádza, ponúka sa aj jednoduchá a lákavá skratka. Tá však neprináša žiaduci cieľ, len sklamanie a bolesť.
Ironické je, že obe tieto aktivity republikánskej strany spája bohatá rodina DeVosovcov, ktorej patriarcha založil Amway, jednu z najväčších multi-level-marketingových spoločností na svete, ktorá má pobočku aj na Slovensku. Členka tejto rodiny, Betsy DeVos nikdy neštudovala na štátnej škole a bola Trumpovou ministerkou školstva. Do dejín sa zapísala s reputáciou ničenia štátnych škôl, devastovania politík inklúzie, a naopak, s podporou univerzít zameraných na zisk.
Téma interrupcií ukazuje paradoxnú schizofréniu u tohto nacionalistického hnutia – jeho deklarované altruistické ciele, ktorými sa hrdia pred širokou verejnosťou, by sa dali do veľkej miery lepšie docieliť politikami ich oponentov. To by však nesmelo ísť v prvom rade o moc.
Slovenskí trumpisti
Na Slovensku sa verejne vyjadrili v prospech Donalda Trumpa rôzni ľudia – od ekonomicky extrémistických pravičiarov cez ideologických kresťanských ultrakonzervatívcov až po ľudí ako je bývalý poslanec NR SR a lekár Peter Osuský, ktorého odpovede v rozhovoroch na túto tému ukazujú, ako žalostne selektívne neinformovaní vedia byť ľudia zakonzervovaní v istom ideologickom spektre, izolovaní od reality a faktov. Ľudia, ktorí na otázky o bezcitnom odoberaní detí imigrantov na hraniciach odpovedajú úvahou o tom, ako to môžu rodičia „dopustiť“ (akoby sa ich militaristickí príslušníci agentúr strážiacich hranice čokoľvek pýtali) a neustálym vyvolávaním strachu o „tieni Bernieho Sandersa“. Strašiaci pre krajnú pravicu ostávajú rovnakí naprieč časom a priestorom.
No podpora Donalda Trumpa ukazuje nebezpečnú ideologickú zaslepenosť ľudí, ktorí sa na Slovensku štylizujú do roly verejných intelektuálov, no nedokážu vnímať jeho politiky, vystupovanie a hlavne politickú komunikáciu v širšom kontexte a dokážu sa sústrediť len na to, či Trumpova politika podporuje veľmi limitovaný súbor tém, na ktoré sa vďaka ideologicky zakonzervovaným informačným bublinám sústreďujú. Ich vnímanie „náboženskej slobody“, dnešného názvu pre odpor v otázkach ako sú interrupcie či systematickú nerovnosť voči sexuálnym menšinám, odporuje historickým a právnym konceptom toho, čo reálne sloboda vierovyznania v Spojených štátoch, a v demokratických spoločnostiach predstavuje.
Americký profesor práva na Harvarde Cass Sunstein to raz dobre opísal ako mylnú predstavu toho, že náboženská sloboda je negatívnym právom občanov (teda garanciou absencie zásahov do organizovania duchovného života ľudí). Práve naopak, právo na náboženskú slobodu je práve pozitívnym právom (teda právom aktívne vynucovaným štátom), ktoré zabezpečuje pokojnú a slobodnú koexistenciu rôznych náboženských smerov a cirkví. Vnímanie náboženskej slobody ako presadzovania radikálnych náboženských pozícií cez moc v republike, na úkor iných práv menšín či jednotlivcov sa vymyká tomu, na čom bola náboženská sloboda historicky stavaná.
Tak u amerických republikánov, ako aj ich slovenských klonov či imitátorov, by sme mali mať vždy na pamäti predovšetkým neúprimnosť ich deklarovaných cieľov a uvedomovať si to, kvôli čomu musia vyvolávať hnev voči ľuďom, ktorí nesedia do ich ideologicky fixnej predstavy sveta. Toto hnutie je z definície menšinové, a preto ak chce byť pri moci, nemôže sa spoliehať na ozajstnú férovú demokraciu.
Autor je vládny analytik a spoločenský vedec, tento text predstavuje výlučne súkromný názor.
