Obchádza svetom (opäť) strašidlo? Hrozba komunizmu ako nástroj pravice

10. 6. 2025

Ilustrácia: Barbara Kowalczuková za použitia AI

Píše sa rok 2025 a svetom znova obchádza strašidlo komunizmu. Poslednú dekádu sme svedkami vzostupu krajnej pravice a vo verejnom diskurze sa čoraz častejšie objavuje rétorika, ktorá obviňuje komunistov (prípadne (neo)marxistov či všeobecne ľavičiarov) zo skrytého ovládania rôznych aspektov spoločnosti vrátane inštitúcií, a to napriek tomu, že ľavica je dlhodobo v kríze a v defenzíve. Nehovoriac o komunistickom hnutí, ktorého vplyv je dnes marginálny. V širšom kontexte ide o krivenie verejnej debaty v podobe „terminologického pekla“, kde jednotlivé pojmy strácajú svoje ustálené významy a používajú sa ako rétorické skratky či na osočovanie oponentov.

Revolúcia proti revolúcii

V tejto súvislosti je vhodné poukázať na obdobie nástupu fašizmu, respektíve nacizmu, pretože v porovnaní s dnešným stavom platí jeden zásadný rozdiel. Vtedy išlo o skutočnú hrozbu – predovšetkým ako reakciu na revolučné dianie. Udalosti v Rusku v roku 1917 šokovali európsku buržoáziu podobne, ako Francúzska revolúcia šokovala aristokraciu v roku 1789. A nešlo len o Rusko – spomenúť možno spartakovskú revoltu v Berlíne či republiky rád v Bavorsku, Maďarsku a takisto na slovenskom území.

Nešlo len o ideológiu, ale aj o konkrétnu prax. V Taliansku sa krátko po prvej svetovej vojne stali nepriateľom revolučne naladení robotníci inšpirovaní aj udalosťami z Ruska. V rokoch 1919 – 1920 prebiehala séria okupačných štrajkov v továrňach, takzvané obdobie červených rokov (biennio rosso). Práve v reakcii na toto dianie sa sformovalo fašistické hnutie. V jeho rámci vznikli antikomunistickí pouliční bojovníci – čiernokošeliari, ktorých cieľom bolo „ochraňovať národnú komunitu“ pred boľševikmi.

Rané fašistické hnutie neváhalo použiť násilie voči tým, ktorí im stáli v ceste. Mussoliniho zrieknutie sa socialistických a revolučných ideálov nebolo len zlučiteľné so záujmami konzervatívnych vládnucich tried – priamo im slúžilo. A keďže liberálny štát nedokázal zaistiť poriadok, fašisti sa čoraz viac ukazovali ako užitočný nástroj pre talianske politické a hospodárske elity, ktoré ich začali podporovať peniazmi a zbraňami, aby potlačili narastajúci chaos v krajine. Vytvorili tak základy autoritárskeho sociálneho partnerstva stabilizovaním kapitalizmu namiesto hroziacej revolúcie.

Podobná dynamika sa odohrávala aj vo weimarskom Nemecku, kde Hitler otvorene deklaroval „vyhladzovaciu vojnu proti marxizmu“, a jedným z kľúčových prvkov nacistickej ideológie a propagandy bol takzvaný židoboľševizmus, pretože aj samotný marxizmus mal byť židovskou stratégiou na podrobenie Nemecka. Po uchopení moci v roku 1933 sa prvými obeťami nacistov stali komunisti, sociálni demokrati a odborári, ktorí hromadne končili v koncentračných táboroch.

Fašistické hnutia v danom období využili strach z komunizmu na vlastnú legitimizáciu, vrátane ospravedlňovania násilných aktivít. V prvom rade sa profilovali ako antikomunistické sily. Fašizmus tak bol vo svojej podstate kontrarevolučný. Nesnažil sa však o obnovenie starého poriadku, ale, ako výstižne poznamenáva taliansky historik Enzo Traverso, fašisti fakticky fungovali ako „revolúcia proti revolúcii“ a prinášali novú víziu spoločnosti. Fašizmus (aj v podobe nacizmu) predstavoval reakciu na masové, organizované (a ľavicové) hnutie práce a bol v opozícii voči pracujúcej triede. „Ľavicová“ fašistická rétorika o obrane robotníctva pred kapitalistickou elitou bola jednou z prvých hodnôt, ktorú zahodili.

Comrade Kamala

História sa síce nikdy presne neopakuje, no aj dnes sme svedkami posilňovania krajnej pravice – alebo, ako to nazýva maďarský filozof Gáspár Miklós Tamás, postfašizmu. Ten v sebe nesie výrazný antikomunistický prvok, ktorý sa opäť vynára na povrch. Súčasný antikomunizmus však nie je nasmerovaný proti skutočnej politickej sile, ale skôr symbolizuje odmietanie osvietenských ideálov rovnosti a spravodlivosti. „Komunisti“ musia byť doslova vytváraní, aby vznikol obraz nepriateľa, voči ktorému možno zamerať rétoriku.

Súčasné protiľavicové naratívy zohrávajú zásadnú úlohu pri legitimizácii a upevňovaní moci moderných autoritárskych režimov, krajnej pravice či postfašizmu. Nejde o návrat k historickému fašizmu s jeho masovou mobilizáciou a jasne formulovanou revolučnou ideológiou. Naopak – postačuje zhluk rétorických stratégií, ktoré mystifikujú ľavicu, démonizujú akékoľvek progresívne požiadavky a odmietajú rovnosť ako základnú hodnotu. Tento druh myslenia už nepotrebuje uniformy a pochody – vystačí si s trvalým vytváraním obrazu vnútorného nepriateľa a falošnou rétorikou o „komunistoch“ sa len maskuje delegitimizácia idey rovnosti.

Spojené štáty americké dnes predstavujú akýsi ideový aj praktický predvoj v načrtnutom trende, čo súvisí najmä s druhým obdobím prezidenta Donalda Trumpa. Antikomunistická rétorika bola výrazne prítomná v jeho kampani (napr. comrade Kamala). V krajine, v ktorej prebehli dve vlny takzvaného red scare – štátom podporovaného masového strachu z komunizmu –, je pre takúto taktiku pripravené podhubie. Avšak, ako konštatuje teoretik Joshua Clover, v krajine, kde žije 350 miliónov ľudí „je možno pár tisíc komunistov – polovica z nich sú nadšení 23-roční mladí ľudia s kosákom a kladivom v emoji na svojich profiloch na sociálnych sieťach. Neexistuje žiadna komunistická strana – ani len v reziduálnej forme, ako je to v Európe či inde. Nie je tu žiadny totalitný komunista číhajúci za každým stĺpom verejného osvetlenia.“ O „všadeprítomných komunistoch“ neustále hovorí aj čelná postava amerického alt-right hnutia Richard Spencer, ktorý napríklad tvrdí, že černosi sú zvádzaní židovskou kabalou, ktorá je zároveň komunistická. Tieto konštrukcie sprevádzajú mnohovrstevné predstavy o rozklade a degenerácii spoločnosti, čo je jeden zo základných znakov aj historického fašizmu. Clover to nazýva fantómovým antikomunizmom.

Nový balíček starého antikomunizmu v digitálnom a neoliberálnom prostredí predstavuje pôsobenie Elona Muska a jemu blízkych osôb hlásiacich sa k prúdu Dark Enlightenment (Temné osvietenstvo). Jeho ideológ Curtis Yarvin tvrdí, že médiá a akademická sféra predstavujú „Katedrálu“ – skrytú mocenskú štruktúru, ktorú treba rozložiť. Demokraciu označuje za „zastaraný softvér“ a tvrdí, že vláda má byť nahradená korporatokraciou vedenou „CEO-diktátorom“. Súčasťou tejto vízie je aj demontáž verejného sektora – proces, ku ktorému pod Muskovým vplyvom v USA reálne dochádza. Napríklad plán R.A.G.E. (Retire All Government Employees) si kladie za cieľ oslabiť štátnu správu natoľko, až stratí funkčnosť. (Téme, ako Muskov úrad vládnej efektívnosti masívne znižuje počet federálnych zamestnancov a ako na to reagujú odbory, som sa venoval v nedávnom komentári Skutočne sa za Bidena oslabili odbory? – Kapitál) V tejto logike nie sú štát, verejné inštitúcie ani ich zamestnanci len nepotrební, ale priam nebezpeční – často sú vykresľovaní ako „komunistická infiltrácia“ alebo „ľavicoví príživníci“, od ktorých treba systém „vyčistiť“. Tento naratív čerpá z klasických antikomunistických stereotypov a aplikuje ich na súčasný neoliberálny rámec.

Americký kontinent v tomto smere aktívne reprezentuje aj argentínsky prezident Javier Milei. V jeho rétorike sa pojem komunizmus stáva ideologickým strašiakom, prostredníctvom ktorého útočí na politickú opozíciu a ľavicu označuje ako „kult smrti a nenávisti“, „neomarxistickú hydru“ či „komunistických vrahov“. V rámci „očisty štátu“ zrušil viaceré ministerstvá, ktoré označil za „socialistické bašty byrokracie“. Mileiho rétorika je extrémne ideologická a slúži najmä na diskreditáciu akejkoľvek alternatívy k jeho ekonomicky libertariánskej politike. Podobnú stratégiu využíval aj bývalý brazílsky prezident Jair Bolsonaro, ktorý tvrdil, že chce „zachrániť Brazíliu pred komunizmom“. Rovnako ako Milei, aj on zľahčoval zločiny pravicových vojenských diktatúr vo vlastnej krajine.

Teória podkovy v podaní influencerov

V kontexte strednej a východnej Európy má tento trend špecifické parametre a obdobnú rétoriku preberajú aj predstavitelia širšieho spektra politickej pravice. Súvisí to najmä s tým, že po páde režimov štátneho socializmu sa etabloval dominantný diskurz, ktorý redukoval minulý režim výhradne na akúsi „kriminálnu etapu dejín“. Aj napriek tomu, že od novembra 1989 uplynulo 35 rokov, osobitnou disciplínou vo verejnom diskurze zostáva zvaľovanie rôznych spoločenských neduhov na „obdobie komunizmu“. Tento výklad zároveň v transformačnom období prispel k oslabeniu ľavicových hodnôt a politík. Z mnohých prejavov možno spomenúť niekoľko nedávnych. Politik Kresťanskodemokratického hnutia František Mikloško označil ministerku kultúry Martinu Šimkovičovú a jej pravú ruku Lukáša Machalu za „národných komunistov“. Bývalá politička Magda Vášáryová a kandidát na prezidenta Patrik Dubovský sa zúčastnili podujatia s názvom Ako už navždy pochovať komunizmus?. Predseda politickej strany Demokrati Jaroslav Naď zase pri príležitosti výročia Dňa víťazstva nad fašizmom 8. mája vo svojej reči hromžil, že „zbavíme Slovensko komunistov vo vládnych funkciách“.

V kontexte témy vystupujú aj rôzni influenceri na sociálnych sieťach, ktorí spravidla bez odbornosti v daných témach glosujú príbuzné oblasti, pričom obľúbenou metódou je odvolávanie sa na takzvanú teóriu podkovy (horsehoe theory), ktorá tvrdí, že krajné ľavicové a pravicové ideológie sú prakticky rovnaké. Napríklad bývalého manažéra Penty Juraja Nevolníka pri čítaní statusu Lukáša Machalu (ktorý v úvahe o takzvaných chemtrails použil termín „globálna korporácia“) napadla myšlienka, že ide o ukážkový príklad „podania rúk“ priemerného prispievateľa Kapitálu s Machalom, teda v prenesenom zmysle, splynutia takzvanej extrémnej ľavice s pravicou. Neváhal pritom využiť ani historickú analógiu paktu Molotov-Ribbentrop. Korunu tomuto prístupu nasadila vychádzajúca mediálna hviezda Filip Sulík, syn zakladateľa Slobody a solidarity Richarda Sulíka, ktorý prehlásil, že dnešný liberalizmus je „fašizmus lomeno komunizmus“.

Čo je vlastne komunizmus?

Po všetkom uvedenom je na mieste aspoň stručne objasniť, čo vlastne komunizmus je. Jeden z najvýznamnejších súčasných odborníkov na Marxovo dielo a jeho čítanie, nemecký historik filozofie Michael Heinrich, ponúka erudovaný pohľad.

Na úvod treba poznamenať, že hoci komunizmus často spájame s Karlom Marxom, ten však – napriek jeho bohatej produkcii – o ňom napísal len veľmi málo. A keď už áno, tak stručne a na rôznych miestach – k téme sa dostával skôr sekundárne, ako dôsledok iných analýz, čo jednotnú koncepciu Marxovej predstavy o komunizme len narúša.

V praxi sa Marxovi najčastejšie pripisujú dva súbory predstáv o komunizme. Prvou je komunizmus ako ideál, predstava – ako by mala spoločnosť vyzerať z etického hľadiska: bez vykorisťovania, bez honby za materiálnymi statkami, založená na solidarite a vzájomnej pomoci. Marx však kapitalizmus nekritizoval z morálnych dôvodov, naopak, jeho analýzu formuje podstatný moment, a síce ten, že samotné morálne predstavy sú utvárané spoločenským podmienkami.

Druhým výkladom je komunizmus ako zoštátnenie výrobných prostriedkov, ktoré nahrádza ich súkromné vlastníctvo. Tento aspekt sa síce v Marxových prácach vyskytuje, no skôr ako prechodné opatrenie než základný rys komunizmu.

Čo v skutočnosti Marx pod komunizmom myslel, uvádza Heinrich na dvoch úrovniach. Po prvé: komunistická spoločnosť už nie je založená na výmene. Jednak riadenie práce, ale aj distribúcia produktov prebieha spôsobom, ktorý vedome a plánovite usporadúva spoločnosť (nie trh, nie štát). Nielen kapitál, ale ani tovar a peniaze neexistujú.

Po druhé: Marxovi nejde o (re)distribúciu, ale o emancipáciu, ktorá má človeka oslobodiť od takej spoločenskej súvislosti, ktorá sa osamostatnila voči jednotlivcovi a presadzuje sa ako anonymná donucovacia moc. Prekonaný tak nemá byť len vykorisťujúci kapitálový vzťah, ale aj fetišizmus, ktorý v produktoch spočíva, akonáhle sú produkované ako tovar. Spoločenská emancipácia je podľa Marxa možná iba vtedy, ak sa odstránia vzťahy, ktoré produkujú rôzne formy fetišizmu. Komunizmus preto charakterizoval ako „združenie slobodných ľudí“.

Performatívny antikomunizmus

Antikomunizmus dnes vystupuje ako performatívny nepriateľ. Na rozdiel od minulosti už neexistuje žiadne relevantné komunistické hnutie a aj tradičné sociálnodemokratické strany prežívajú krízy. Ľavica tak, ako taká, nie je v kondícii a historicky zažila výrazne silnejšie obdobia. Obsesívne narábanie s pojmom komunizmus a jeho rôznymi variantmi tak dnes slúži predovšetkým na naplnenie potreby konštruovania nepriateľa pre účely politicko-ideového boja. To možno pozorovať aj na voľnom používaní synoným a zamieňaní pojmov: čoraz častejšie sa v negatívnych konotáciách zneužíva termín „progresivizmus“ alebo v európskom kontexte čokoľvek spájané s Európskou úniou a „Bruselom“.

Takáto rétorika je v skutočnosti pokračovaním historických fašistických naratívov v zmysle odmietania osvietenskej tradície univerzálneho občianstva. Inklúziu nahrádza exkluzivita, ktorej prirodzeným dôsledkom je pohŕdanie marginalizovanými. Ako uvádza Tamás, častokrát už nedochádza k prenasledovaniu menšín zo strachu, ale z opovrhovania nimi. Ľudia sú znechutení z chudobných, migrantov, Rómov, queer ľudí a ďalších. Spoločenská solidarita, tradične spájaná s ľavicou, býva označovaná ako rozpočtovo nezodpovedná či parazitujúca na hodnotách, ktoré vytvorili iní – spravidla podnikatelia a úspešní ľudia.

Ak bude tento trend pokračovať, môžeme očakávať ďalšie posilňovanie diskurzu, v ktorom antikomunizmus neslúži ako kritika existujúcej ideológie a hnutia, ale ako nástroj na diskreditáciu akéhokoľvek úsilia o rovnosť, spoločenskú redistribúciu a občiansku kontrolu moci.