O zrušení práce (2. časť)

Text je pokračovaním článku O zrušení práce. Prvú časť textu nájdete tu.

Snaha vrátiť sa alebo dopracovať sa k životu bez práce je zrejmá z každej serióznej sociálnej alebo kultúrnej histórie predindustriálnej Európy, napríklad z diel Anglicko v období zmeny od M. Dorothy Georgeovej alebo Ľudová kultúra v Európe raného novoveku od Petra Burka. Relevantná je aj esej Daniela Bella s názvom Nespokojnosť v práci. Domnievam sa, že je to prvý text, v ktorom sa veľa píše o „vzbure proti práci“. Ak by tomuto textu ľudia porozumeli, mohol výrazne skorigovať pohľad na dielo Koniec ideológie, ktorého je súčasťou a ktoré sa obvykle spája so samoľúbosťou. Ani Bellovi kritici a ani jeho obdivovatelia si nevšimli, že jeho téza o konci ideológie neveští koniec spoločenských nepokojov, ale začiatok novej, neprebádanej epochy, ktorá nie je obmedzovaná a utváraná ideológiou. Nebol to Bell, ale Seymour Lipset, kto v knihe Politický človek napísal, že „základné problémy priemyselnej revolúcie boli vyriešené“. Tvrdil to len o niekoľko rokov skôr, než ho post- alebo meta- industriálna nespokojnosť vysokoškolských študentov vyhnala z univerzity v Berkeley do relatívne (a dočasne) pokojného Harvardu.

Bell konštatuje, že zakladateľ klasickej ekonómie Adam Smith v Bohatstve národov, napriek nadšeniu pre trh a deľbu práce, pristupuje k odvrátenej strane práce omnoho pozornejšie (a úprimnejšie) ako Ayn Randová, chicagskí ekonómovia alebo ktorýkoľvek zo Smithových moderných epigónov. „Poznanie väčšiny ľudí nevyhnutne formuje ich bežné zamestnanie. Človek, ktorý svoj život trávi vykonávaním niekoľkých jednoduchých činností… nemá príležitosť uplatniť svoj rozum… Obvykle sa stane natoľko hlúpym a nevedomým, ako len ľudská bytosť môže byť,“ všíma si Smith. A takto, v niekoľkých strohých slovách, vyjadril aj moju kritiku práce. Bell, ktorý zas písal v roku 1956, v zlatom veku eisenhowerovskej tuposti a amerického sebauspokojenia, identifikoval a pomenoval neorganizovanú a neorganizovateľnú nespokojnosť sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ktorá stále pretrváva. Ide o nespokojnosť, ktorú nie je schopný zužitkovať žiadny politický prúd, ktorú odhalila aj správa ministerstva zdravotníctva, školstva a sociálnych vecí v dokumente Práca v Spojených štátoch amerických, teda nespokojnosť, ktorá sa nedá na nič využiť, a preto ju všetci ignorujú. Je to vzbura proti práci. Nepíše sa o nej v žiadnom texte žiadneho laissez-faire ekonóma, či už Miltona Friedmana, Murraya Rothbarda alebo Richarda Posnera. Pretože, ako sa hovorí v seriáli Stratení vo vesmíre, „nedá sa to vypočítať“.

Ak námietky, ktoré vychádzajú z lásky k slobode, nepresvedčia humanistov o utilitaristickom alebo dokonca paternalistickom obrate, sú tu iné, ktoré nemôžu ignorovať. Požičajme si názov knihy: Práca je nebezpečná pre zdravie. V skutočnosti je práca masovou vraždou, genocídou. Priamo či nepriamo zabije väčšinu ľudí, ktorá číta tieto slová. V tejto krajine je ročne pri práci usmrtených štrnásť- až dvadsaťpäťtisíc pracujúcich. Viac ako dva milióny pracujúcich sa stane invalidmi. Každoročne sa ich zraní dvadsať až dvadsaťpäť miliónov. Čísla vychádzajú z veľmi konzervatívnej definície pracovného úrazu, takže nezahŕňajú pol milióna prípadov chorôb z povolania ročne. Prelistoval som si jednu lekársku učebnicu o chorobách z povolania, ktorá mala tisícdvesto strán. Aj tá len kĺzala po povrchu. Dostupné štatistiky zahŕňajú len jasne viditeľné prípady, ako napríklad stotisíc baníkov s čiernymi pľúcami, z ktorých štyritisíc každoročne zomrie. Štatistiky neuvádzajú, že desiatky miliónov ľudí si denne skracujú život prácou – čo je koniec koncov definícia vraždy. Vezmite si lekárov, ktorí sa upracujú k smrti po päťdesiatke. Spomeňte si na všetkých ostatných workoholikov.

A keď vás nezabijú alebo nezmrzačia počas práce, môže sa vám to stať, keď idete do práce, z práce, keď si hľadáte prácu, alebo sa snažíte na prácu zabudnúť. Prevažná väčšina obetí automobilových nehôd buď vykonáva jednu z týchto ciest spojených s prácou, alebo sa dostane do kolízie s ľuďmi, ktorí ich vykonávajú. K tomuto počtu mŕtvych musíme ešte pripočítať obete znečistenia, ktoré má na svedomí automobilový priemysel a obete alkoholizmu a drogovej závislosti, ktoré spôsobuje práca. Rakovina aj ťažkosti so srdcom sú moderné choroby, ktoré bežne priamo či nepriamo súvisia s prácou.

Práca teda inštitucionalizuje vraždu ako spôsob života. Ľudia si myslia, že Kambodžania sú šialenci, keď sa pokúsili navzájom vyhladiť. No ako sa od nich odlišujeme? Pol Potov režim mal aspoň víziu rovnostárskej spoločnosti, hoci úplne pokrivenú. My zabíjame (prinajlepšom) státisíce ľudí, aby sme pozostalým mohli ďalej predávať Big Mac a Cadillac. Štyridsať- alebo päťdesiattisíc mŕtvych na diaľniciach ročne – nie sú to martýri, sú to obete. Zomreli zbytočne – alebo skôr pre prácu. Ale pre prácu by sa nemalo umierať.

Riešením nie je ani štátom riadená ekonomika. V krajinách, ktoré zaviedli štátny socializmus, je bezpečnosť práce ešte nižšia než u nás. Pri stavbe moskovského metra zahynuli alebo boli zranené tisíce ruských robotníkov. V porovnaní s Černobyľom a ďalšími donedávna utajovanými sovietskymi jadrovými katastrofami vyzerajú americké katastrofy v Times Beach a Three Mile Island (nie však bhopálska priemyselná katastrofa) ako branné cvičenia na základnej škole. No ani deregulácia, ktorá je dnes populárna, nepomôže. Pravdepodobne skôr uškodí. Zásady bezpečnosti práce a ochrany zdravia sa dodržiavali najmenej v časoch, keď v ekonomike prevládali princípy laissez-faire. Historici, ako Eugene Genovese, priniesli presvedčivé dôkazy o tom, že robotníci v továrňach v severných štátoch Spojených štátov a v Európe na tom boli horšie ako otroci na južanských plantážach, čo tvrdili aj apologéti otroctva v období pred občianskou vojnou. Zdá sa, že ani žiadne preskupenie vzťahov medzi byrokraciou a biznisom v skutočnosti neprináša veľké zmeny pri výrobe. Dokonca aj dôsledné uplatňovanie takých vágnych noriem, ktoré by teoreticky mohla vymáhať OSHA (Agentúra pre bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci), by pravdepodobne viedlo k zastaveniu hospodárskej produkcie. Úrady si to zrejme uvedomujú, pretože sa väčšinou porušovanie noriem ani nepokúšajú postihovať.

To, čo som doteraz spomenul, by nemalo vyznievať kontroverzne. Mnoho pracujúcich má práce plné zuby. Na pracoviskách pribúdajú absencie zamestnancov, zvyšuje sa počet krádeží, stúpa počet divokých štrajkov a mnohí ľudia iba predstierajú, že nejakú prácu vykonávajú. Niektorí môžu začať odmietať prácu nielen inštinktívne, ale aj vedome. No zatiaľ u všetkých zúčastnených, bez ohľadu na postavenie či pracovné zaradenie, prevláda pocit, že práca ako taká je nevyhnutná a potrebná.

Nezdieľam tento názor. V súčasnosti je možné prácu zrušiť a nahradiť ju množstvom iných, slobodných činností, pokiaľ budú užitočné a účelné. K zrušeniu práce treba pristupovať z kvantitatívnej a kvalitatívnej stránky. Pokiaľ ide o kvantitu, musíme výrazne znížiť množstvo vykonávanej práce. V súčasnosti je väčšina typov práce zbytočná alebo dokonca škodlivá a takejto práce sa treba zbaviť. Na druhej strane – a to je podľa mňa jadro veci a nový revolučný krok – musíme užitočné druhy práce premeniť na príjemnú zábavu podobnú hrám a koníčkom, ktorá by sa neodlišovala od iných oddychových aktivít. S tým rozdielom, že tieto aktivity by prinášali užitočné výsledky. Nemali by však preto byť menej lákavé. Mohli by tak padnúť všetky umelo vybudované bariéry moci a majetku. Tvorba by sa mohla stať rekreáciou. A mohli by sme sa prestať báť jeden druhého.

Netvrdím, že väčšina práce sa dá týmto spôsobom zachrániť. Ale väčšina práce nestojí za to, aby sme sa ju snažili zachrániť. Iba malý a stále sa zmenšujúci podiel práce slúži nejakému užitočnému účelu, ktorý nesúvisí s reprodukovaním celého systému práce a pracovných vzťahov, vrátane ich politických a právnych oporných rámcov. Pred tridsiatimi rokmi Paul a Percival Goodmanovci zistili, že na zabezpečenie našich základných potrieb, ako je jedlo, oblečenie a bývanie, by stačilo len päť percent v tom čase vykonávanej práce. Ak vychádzame z toho, že ich odhad je presný, môžeme predpokladať, že toto číslo je v súčasnosti ešte nižšie. Bol to len ich kvalifikovaný odhad, no hlavná myšlienka je úplne jasná: väčšina práce priamo alebo nepriamo slúži neproduktívnym cieľom – obchodu alebo sociálnej kontrole. Už v tejto chvíli by sme mohli oslobodiť desiatky miliónov obchodníkov, vojakov, manažérov, policajtov, burzových maklérov, duchovných, bankárov, právnikov, učiteľov, majiteľov bytov, ochrankárov, reklamných pracovníkov a všetkých, ktorí pre nich pracujú. Spustí sa lavína, lebo vždy, keď odstavíte nejakého veľkopodnikateľa, oslobodíte aj jeho poskokov a podriadených. Ekonomický systém vybuchne.

Štyridsať percent pracovnej sily pracuje v nevýrobných white collar odvetviach. Väčšinou sú to tie najnudnejšie a najhlúpejšie práce, aké boli kedy vymyslené. Celé sektory, ako je napríklad poisťovníctvo, bankovníctvo a obchodovanie s nehnuteľnosťami, sa venujú najmä zbytočnému papierovaniu. To, že „terciárny sektor“ služieb rastie, zatiaľ čo „sekundárny sektor“ (priemysel) stagnuje a „primárny sektor“ (poľnohospodárstvo) takmer zaniká, nie je náhoda. Keďže prácu potrebujú iba tí, ktorých moc pomáha udržiavať, pracujúcich presúvajú z relatívne užitočných na neužitočné pozície, aby sa ich prostredníctvom udržiaval verejný poriadok. Akákoľvek práca je lepšia než žiadna. To je dôvod, prečo nemôžete ísť domov, aj keď ste prácu dokončili skôr. Tí, ktorí o vás rozhodujú, chcú váš čas, chcú ho vlastniť aj vtedy, keď z neho nemajú úžitok. Prečo sa priemerný pracovný týždeň za posledných šesťdesiat rokov skrátil len o pár minút?

Pozrime sa teraz na to, ako okresať samotnú výrobu. Už žiadna zbrojárska výroba, jadrová energia, priemyselné potraviny, dámske dezodoranty. A predovšetkým už žiadny automobilový priemysel. Nejaký ten Stanley Steamer alebo Model T by sa možno dal príležitostne akceptovať, ale o rozsahu auto-erotiky, na ktorom sú závislé morové jamy Detroit či Los Angeles, nemôže byť ani reči. A takto sme hneď, bez toho, aby sme sa veľmi snažili, virtuálne vyriešili energetickú krízu, environmentálnu krízu a rôzne iné neriešiteľné sociálne problémy.

V neposlednom rade musíme zrušiť najrozšírenejšie zamestnanie. Zamestnanie s najdlhším pracovným časom, v ktorom sa zarába najmenej a v ktorom treba robiť tie najúnavnejšie práce. Mám na mysli ženy v domácnosti, ktoré vykonávajú domáce práce a práce spojené s výchovou detí. Zrušením klasickej platenej práce sa dosiahne úplná nezamestnanosť a odstráni rodová deľba práce. Vznik nukleárnej rodiny vo forme, v akej ju poznáme, je nevyhnutným dôsledkom adaptácie na deľbu práce, ktorú nám vnútila moderná lopota za mzdu. Či sa nám to páči, alebo nie, v kontexte posledných dvoch storočí má toto usporiadanie ekonomické opodstatnenie: muž prináša domov slaninu, žena drie v domácnosti a poskytuje mužovi útočisko pred bezcitným svetom. Deti sa odkladajú do mládežníckych koncentrákov, ktoré voláme „školy“. Slúžia na to, aby sa deti dostali spod maminej sukne, no aby zároveň zostali pod kontrolou a popri tom si osvojili poslušnosť a dochvíľnosť: návyky, ktoré budú ako pracujúci potrebovať. Ak sa chcete zbaviť patriarchátu, zbavte sa nukleárnej rodiny, ktorej neplatená „tieňová práca“ (ako ju nazýva Ivan Illich), umožňuje existenciu systému práce, ktorý z nej robí nevyhnutnosť. So zrušením nukleárnej rodiny príde aj zrušenie detstva a zatvorenie škôl. V tejto krajine máme viac študentov denného štúdia než ľudí pracujúcich na plný úväzok. Potrebujeme deti v rolách učiteľov, nie študentov. Deti majú čím prispieť k revolúcii hravosti, pretože sa vedia hrať lepšie ako dospelí. Dospelí a deti nie sú rovnakí, ale tým, že budú navzájom prepojení, stanú sa rovnocennými. Iba hra môže preklenúť generačnú priepasť.

Zatiaľ som sa vôbec nezmienil o možnosti okresať tú trochu práce, ktorá zostáva, jej automatizáciou a kybernetizáciou. Všetci vedci, inžinieri a technici oslobodení od trápenia sa s vojnovým výskumom a plánovaným zastarávaním by sa mohli dobre zabaviť pri vymýšľaní prostriedkov na odstránenie únavy a nudy alebo nebezpečenstva pri činnostiach ako je ťažba. Nepochybne si nájdu aj iné projekty, ktorými sa zabavia. Možno vytvoria celosvetové multimediálne komunikačné systémy alebo založia vesmírne kolónie. Možno. Sám nie som veľký fanúšik strojčekov. Nechcel by som žiť v raji tlačidiel. Nechcem, aby všetko robili robotickí otroci. Všeličo chcem robiť sám. Myslím si, že technológii, ktorá šetrí prácu, môžeme poskytnúť síce skromný, ale predsa len nejaký priestor. Historické a prehistorické skúsenosti však nie sú príliš povzbudivé. Keď výrobná technológia prešla od lovu a zberu k poľnohospodárstvu a ďalej k priemyslu, práce pribúdalo, zatiaľ čo zručností a samostatnosti ubúdalo. Ďalší vývoj industrializmu posilnil procesy, ktoré Harry Braverman nazval degradáciou práce. Inteligentní pozorovatelia si to vždy uvedomovali. John Stuart Mill napísal, že žiadne vynálezy, ktoré nás mali zbaviť práce, nás práce nezbavili. Karl Marx napísal, že „by sa dali napísať samostatné dejiny vynálezov, ktoré od roku 1830 vznikali len s cieľom dať kapitálu zbrane proti vzbure robotníckej triedy“. Nadšení „technofili“ – Saint-Simon, Comte, Lenin, B. F. Skinner – sa nikdy netajili ani tým, že sú autoritári, teda technokrati. Aj k sľubom počítačových mystikov by sme mali pristupovať s veľkou skepsou. Pracujú ako nepríčetní. A je pravdepodobné, že ak si presadia svoje, budeme musieť takisto nepríčetne pracovať aj my ostatní. No ak nám môžu ponúknuť niečo konkrétne, čo poslúži skôr napĺňaniu ľudských cieľov než chodu najnovších technológií, dajme im šancu.

Naozaj túžim po tom, aby som raz mohol vidieť, ako sa práca začne meniť na hru. Prvým krokom je zavrhnúť pojmy „pracovná pozícia“ a „povolanie“. Dokonca aj činnosti, ktoré sú aspoň trochu hravé, strácajú hravosť, keď sa redukujú na prácu, ktorú sú nútení vykonávať len konkrétni ľudia a tí ľudia nesmú robiť nič iné. Nie je ironické, že roľníci drú na poliach, kým klimatizáciou osviežení páni sa každý víkend ponáhľajú domov, aby mohli pracovať a oddychovať vo svojich záhradách? V systéme permanentnej zábavy zažijeme zlatý vek amatérov, ktorý zahanbí aj renesanciu. Nebude už žiadna práca, len činnosti, ktoré sa dajú robiť a ľudia, ktorí ich budú robiť.

Charles Fourier nám ukázal, že ak chceme premeniť prácu na zábavu, musíme užitočné činnosti zorganizovať spôsobom, ktorý nám umožní využiť to, čo rôzni ľudia v rôznych chvíľach naozaj radi robia. Niektorým ľuďom bude na to, aby robili veci, ktoré ich bavia, stačiť, keď odstránime absurdity a deformácie vznikajúce pri redukcii rozličných aktivít na prácu. Ja by som napríklad rád učil (nie príliš veľa), ale nechcem študentov, ktorí študujú z donútenia a nestojím o to, aby som sa podlizoval patetickým diletantom, len aby som postupoval vyššie.

Po druhé, niektoré veci ľudia z času na čas robia radi, ale nie príliš dlho a určite nie stále. Možno vás baví opatrovanie detí, ale nie tak veľmi ako ich rodičov, a chceli by ste, aby vám tie deti robili spoločnosť len pár hodín. Rodičia zase veľmi ocenia, že im poskytnete nejaký čas, ktorý budú mať pre seba, no ak by sa od svojich potomkov odlúčili na príliš dlhú dobu, rozčuľovalo by ich to. Práve tieto rozdiely medzi jednotlivcami umožňujú, aby bol život slobodnou a fungujúcou hrou. Rovnaký princíp platí aj pre mnohé iné typy činností, predovšetkým tie najzákladnejšie. Mnoho ľudí si užíva varenie, ale len keď sa mu naplno venujú vo voľnom čase, a nie keď narýchlo zásobujú ľudské telá ďalším palivom, aby tie telá mohli vykonávať prácu.

Po tretie, niektoré činnosti sú neuspokojivé, ak ich robíme sami alebo v nepríjemnom prostredí, alebo ich musíme robiť na príkaz nadriadeného. Ak sa tieto okolnosti zmenia, môžu byť aspoň na chvíľu príjemné. Do určitej miery to zrejme platí pre každú prácu. Ľudia využívajú svoju vynaliezavosť, ktorou sa inak mrhá, najlepšie ako vedia, aby aj tú najodpudivejšiu otročinu premenili na hru. Činnosti, ktoré sú pre niektorých ľudí príťažlivé, nie sú vždy príťažlivé pre všetkých ostatných. Každý však má, aspoň potenciálne, rôzne záujmy a záujem o rozmanitosť. Hovorí sa, že „všetko sa dá raz vyskúšať“. Fourier majstrovsky špekuloval o tom, ako by sa mohli zvrátené a perverzné záľuby uplatniť v postcivilizovanej spoločnosti, ktorú nazval Harmónia. Domnieval sa, že cisár Nero by bol v poriadku, ak by sa ako dieťa mohol oddávať svojej záľube v krviprelievaní pri práci na bitúnku. Malé deti, ktoré milujú váľanie sa v špine, by sme mohli organizovať v „malých tlupách“ a mohli by čistiť záchody a vynášať smeti. Najlepší z nich by dostávali medaile. Neobhajujem práve tieto príklady, ale princípy, z ktorých vychádzajú. A tie má podľa mňa zmysel považovať za jeden z atribútov komplexnej revolučnej transformácie.

Ak pri tom bude vôbec nejakú úlohu zohrávať technológia, nebude to automatizácia práce, skôr otváranie nových sfér pre re/kreáciu. V istom rozsahu sa zrejme budeme chcieť vrátiť k remeslám, čo William Morris považoval za pravdepodobný a žiaduci dôsledok komunistickej revolúcie. Umenie si vezmeme späť od snobov a zberateľov. Zrušíme ho ako špecializovaný odbor uspokojujúci elitné publikum a jeho kvality, krásu a tvorbu, vrátime do celistvého života, z ktorého ich ukradla práca. Pravda je taká, že grécke amfory, o ktorých dnes píšeme ódy a vystavujeme ich v múzeách, sa svojho času používali na skladovanie olivového oleja. Pochybujem, že sa artefaktom, ktoré každodenne používame my, bude v budúcnosti dariť rovnako, ak vôbec nejakú budú mať. Problém je v tom, že vo svete práce neexistuje niečo ako pokrok. Práve naopak. Nemali by sme sa zdráhať čerpať z minulosti, ak nám môže niečo ponúknuť. Ľudia zo staroveku o nič neprídu a my sa obohatíme.

Znovuobjavenie každodenného života pre nás znamená, že opustíme všetky známe mapy. V skutočnosti máme o tomto myšlienkovom experimente viac podnetných úvah, než by ste predpokladali. Nájdeme ich u Fouriera a Morrisa, a v náznakoch dokonca u Marxa. Písal o ňom aj Kropotkin, syndikalisti Pataud a Pouget, či starí (Berkman) a noví (Bookchin) anarchokomunisti. Kniha bratov Goodmanovcov Communitas názorne ukazuje, aké formy vzniknú zo stanovených funkcií (cieľov). A čo-to sa dá vyčítať aj z diel často dosť vágne píšucich zvestovateľov alternatívnej/primeranej/konviviálnej technológie, ako sú Schumacher a najmä Illich, ak sa prederieme hmlou, do ktorej balia slová. Situacionisti reprezentovaní Vaneigemovou knihou Revolúcia každodenného života a Antológiou Situacionistickej internacionály sú tak neľútostne príčetní, až je to vzrušujúce, a to napriek tomu, že vládu robotníckej triedy nikdy úplne nestotožnili so zrušením práce. Táto ich nekonzistentnosť je však stále prijateľnejšia než rozličné verzie ľavičiarstva, ktorých zástancovia sú prvými obhajcami práce. Ak by nebolo práce, nebolo by predsa ani robotníkov. Koho by potom ľavica organizovala?

Abolicionisti budú preto do značnej miery odkázaní sami na seba. Nikto nedokáže predvídať, čo spôsobí uvoľnenie tvorivej sily, ktorú dnes dusí práca. Stať sa môže čokoľvek. Únavná diskusia o slobode a nevyhnutnosti, ktorá má teologické podtóny, sa skončí vo chvíli, keď sa produkcia úžitkových hodnôt premení na konzumáciu príjemných hravých činností.

Život sa stane hrou, či skôr mnohými hrami. No nebude, tak ako dnes, hrou s nulovým súčtom. Vzorom produktívnej hry je ideálny sexuálny zážitok. Účastníci si zvyšujú pôžitok navzájom a nikto sa neženie za víťazstvom, takže vyhrávajú všetci. Čím viac dávaš, tým viac získavaš. V hravom živote sa to najlepšie zo sexu rozšíri do každodenného života. Generalizovaná hra povedie k libidizácii života. Sex bude vďaka tomu hravejší, menej úpenlivý a zúfalý. Ak budeme túto hru hrať správne, všetci môžeme zo života získať viac, než doňho vložíme. Ale len vtedy, ak ju budeme hrať naplno.

Proletári všetkých krajín… dajte si pohov!

Autor je spisovateľ a anarchista

Z angličtiny preložili Peter Vittek a Eva Riečanská