O zrušení práce

Práca je zdrojom bezmála všetkého utrpenia na svete. Takmer každé zlo, na ktoré si spomeniete, má pôvod v práci, alebo súvisí so životom vo svete uspôsobenom pre prácu. Ak nechceme trpieť, musíme prestať pracovať.

To neznamená, že nebudeme nič robiť. Znamená to, že vytvoríme novú formu života, ktorá bude založená na hre. Inými slovami: začneme revolúciu hravosti. Pod termín „hra“ zahŕňam aj zábavu, kreativitu, družnosť a spoločenstvá a možno aj umenie. Hra je viac než len detská hra, hoci aj tá má svoju hodnotu. Vyzývam na spoločné dobrodružstvo v ríši všeobecnej radosti a slobodnej solidárnej neviazanosti. Hra nie je pasívna. Všetci, bez ohľadu na príjem alebo zamestnanie, bezpochyby potrebujeme oveľa viac času na číru záhaľku a ničnerobenie, než dnes naozaj máme. Ale po tom, ako sa zotavíme z vyčerpania spôsobeného zamestnaním, chceme takmer všetci opäť čosi robiť.

Hravý život je absolútne nezlučiteľný s jestvujúcou realitou. O to horšie pre „realitu“, čiernu dieru, ktorá vysáva energiu aj z toho mála v živote, čo ho ešte stále odlišuje od holého prežívania. Je zaujímavé – alebo možno aj nie –, že všetky staré ideológie sú konzervatívne, pretože veria v prácu. Niektoré z nich, ako napríklad marxizmus a väčšina prúdov v anarchizme, veria v prácu ešte o čosi urputnejšie, keďže neveria v takmer nič iné.

Liberalizmus nám hovorí, že by sme mali ukončiť diskrimináciu pri zamestnávaní. Ja hovorím, že by sme mali zrušiť zamestnanie. Konzervativizmus podporuje legislatívu o práve na prácu. Ja, v šľapajach Marxovho tvrdohlavého zaťa Paula Lafarguea, podporujem právo na lenivosť. Ľavica si praje plnú zamestnanosť. Ja si podobne ako surrealizmus – až na to, že to na rozdiel od neho myslím vážne – prajem plnú nezamestnanosť. Trockisti agitujú v prospech permanentnej revolúcie. Ja agitujem za permanentný flám. No hoci všetci ideológovia obhajujú prácu (čo v skutočnosti robia) – a nielen preto, že plánujú prinútiť ostatných ľudí, aby robili tú ich –, je veľmi zvláštne, že o tom odmietajú hovoriť. Budú donekonečna viesť reči o mzdách, pracovnom čase, pracovných podmienkach, vykorisťovaní, produktivite, ziskovosti. Ochotne budú hovoriť o čomkoľvek, len nie o práci samotnej. Títo odborníci, ktorí nám ponúkajú, že budú myslieť za nás, sa málokedy podelia o svoje názory na prácu, a to napriek tomu, akú dôležitú úlohu zohráva v živote každého z nás. Dohadujú sa medzi sebou o detailoch. Odbory a manažment súhlasia s tým, že by sme mali čas, ktorý máme vyhradený na naše životy, predávať za prežitie, hoci sa dohadujú o cene. Marxizmus je presvedčený, že by nám mali šéfovať byrokrati. Libertariáni si myslia, že by nám mali šéfovať podnikatelia. Feminizmu nezáleží na tom, akú formu má šéfovanie, pokiaľ šéfujú ženy. Títo ideológovia a ideologičky sa očividne rozchádzajú v tom, ako si rozdeliť výhody, ktoré so sebou prináša moc. Rovnako je jasné, že nikto z nich nemá výhrady voči moci ako takej a všetci chcú, aby sme naďalej pracovali.

Možno si kladiete otázku, či žartujem, alebo to myslím vážne. Žartujem a zároveň to myslím vážne. Ak je niekto hravý, neznamená to, že je smiešny. Hra nemusí byť ľahkovážna, hoci ľahkovážnosť nie je banalita. Ľahkovážnosť by sme veľmi často mali brať vážne. Chcel by som, aby bol život hrou – ale hrou s vysokými stávkami. Chcem hrať o všetko.

Nečinnosť nie je jedinou alternatívou k práci. Hravý neznamená utlmený. Aj keď si cením pôžitok z letargie, nikdy ma neobohacuje tak, ako keď si ju užívam v prestávkach medzi inými pôžitkami a zábavou. Nepropagujem ani riadený a časovo presne vymedzený bezpečnostný ventil, ktorý sa nazýva „voľný čas“. Ani náhodou. Voľný čas je nepráca, ktorá slúži práci. Voľný čas je čas strávený zotavovaním sa z práce. Je to bláznivá, no beznádejná snaha zabudnúť na prácu. Mnohí ľudia sa z dovolenky vracajú takí ubití, že sa tešia do práce, aby si mohli oddýchnuť. Hlavný rozdiel medzi prácou a voľným časom je v tom, že v práci vám za odcudzenie a vyčerpanie aspoň zaplatia.

Nechcem sa s nikým sporiť o význam definícií. Keď hovorím, že chcem zrušiť prácu, myslím tým presne to, čo hovorím. Chcem však vysvetliť, čo mám na mysli, keď definujem svoje pojmy neidiosynkraticky. Podľa mňa je práca definovaná minimálne tým, že je to vynucovaná drina, teda vynucovaná výroba. Oba prvky sú podstatné. Práca je výroba vynútená ekonomickými alebo politickými prostriedkami, mrkvou alebo palicou. (Mrkva je len inou verziou palice.) No nie každá tvorba je práca. Účelom práce nikdy nie je práca samotná. Pracujúci ju vykonávajú, aby získali nejaký produkt alebo výstup (pre seba alebo častejšie pre niekoho iného). Práve toto je nevyhnutne práca. Definovať ju znamená pohŕdať ňou. Práca je však zvyčajne ešte čosi horšie než to, čo hovorí jej definícia. Dynamika nadvlády, ktorá je práci vlastná, sa časom rozvíja. Vo vyspelých spoločnostiach, v ktorých je práca všadeprítomná, čo zahŕňa všetky priemyselné spoločnosti, či už kapitalistické alebo „komunistické“, práca nevyhnutne získava ďalšie atribúty, ktoré zvýrazňujú jej ohavnosť.

Práca je obvykle zamestnaním, t. j. námezdnou prácou. Čo znamená, že sa predávate na splátky. Pre „komunistické“ krajiny, kde je štát takmer jediným zamestnávateľom a každý je zamestnancom, to platí ešte viac ako pre tie kapitalistické. Deväťdesiatpäť percent pracujúcich občanov Spojených štátov amerických tak pracuje pre niekoho iného. Na Kube, v Číne alebo v akomkoľvek inom alternatívnom spoločenskom modeli, ktorý by sme mohli spomenúť, sa toto číslo blíži k sto percentám. Iba bojovné roľnícke bašty tretieho sveta – Mexiko, India, Brazília, Turecko – dočasne poskytujú úkryt dostatočnému počtu poľnohospodárov, ktorí zachovávajú tradičné usporiadanie posledných tisícročí. Väčšina pracujúcich tu platí dane (= výkupné) štátu alebo nájomné parazitickým majiteľom pôdy výmenou za to, že im dajú pokoj. Dokonca aj táto surová dohoda začína vyzerať dobre. Všetci pracujúci v priemysle (a v kanceláriách) sú zamestnancami a sú pod dohľadom, ktorý zabezpečuje servilitu.

Moderná práca má aj horšie dôsledky. Ľudia nepracujú len tak, majú „pracovné pozície“. Jedna osoba po celý čas vykonáva jednu pracovnú úlohu. Dokonca aj keď je úloha zaujímavá (čoraz viac pozícií vám však nič také neponúkne), musíte ju neustále monotónne opakovať, čím sa z nej vytráca hravosť. Pracovná pozícia, ktorá by mohla na určitú rozumne ohraničenú dobu pritiahnuť energiu niektorých ľudí a poskytovať im zábavu, je len záťažou pre tých, ktorí ju musia zastávať štyridsať hodín týždenne, aby majitelia dosahovali zisky, aj keď do projektu ničím neprispievajú. Nemôžu rozhodnúť, ako by sa mala vykonávať, ani si rozdeliť úlohy alebo rozložiť prácu medzi ľudí, ktorí ju naozaj robia. Taký je skutočný svet práce: svet byrokratických prešľapov, sexuálneho obťažovania a diskriminácie, svet tupých šéfov, ktorí vykorisťujú svojich podriadených a robia z nich fackovacích panákov. Podľa akýchkoľvek racionálno-technických kritérií by však mali rozhodovať práve títo ľudia. Ale v reálnom svete racionálny prístup k maximalizácii produktivity a zisku kapitalizmus podriaďuje požiadavkám organizačnej kontroly.

Poníženie, ktoré väčšina pracovníkov zažíva v práci, je súhrnom rôznych neprávostí, ktoré označujeme termínom „disciplína“. Foucault tento jav popisoval veľmi komplikovane, ale je dosť jednoduchý. Disciplína je súhrn všetkých foriem totalitnej kontroly na pracovisku – dohľadu, rotácie, predpísaného pracovného tempa, výrobných kvót, neustáleho „cvikania“ atď. Disciplína je to, čo majú továreň, úrad a obchod spoločné s väzením, školou a psychiatrickou liečebňou. Je to nový historický fenomén a je odporný. Démonickí diktátori z dávnych čias, Nero, Džingischán a Ivan Hrozný, sa na ňu nemohli spoliehať. Aj keď mali kopu zlých úmyslov, jednoducho nemali mašinériu na takú dôkladnú kontrolu poddaných ako moderní despotovia. Disciplína je špecifická moderná forma kontroly. Je diabolská. Je to inovatívne obťažovanie, ktoré musíme pri najbližšej príležitosti zakázať.

Taká je „práca“. Hra je jej pravým opakom. Vždy je dobrovoľná. Ak je nejaká činnosť, ktorá by mohla byť hrou, vynucovaná, stáva sa prácou. To je axióma. Bernie de Koven chápal hru ako „zrušenie dôsledkov“. Ak to má znamenať, že hra je bez dôsledkov, musíme túto jeho predstavu odmietnuť. Hra nie je bez dôsledkov. To je ponižujúca interpretácia hry. Podstatné je, že ak má nejaké dôsledky, neberieme ich vážne. Hranie a dávanie spolu úzko súvisia, sú to behaviorálne a transakčné aspekty toho istého impulzu, inštinktu hry. Spája ich aristokratické pohŕdanie výsledkami. Hráč hrá preto, že z hrania niečo má. Ale najdôležitejšou odmenou je zážitok zo samotnej činnosti (nech je akákoľvek). Niektorí, inak pozorní, študenti hrania, ako napríklad Johan Huizinga (Homo Ludens), hru redukujú na hranie hier alebo dodržiavanie ich pravidiel. Rešpektujem Huizingovu erudíciu, ale dôrazne odmietam jeho obmedzujúcu definíciu. Existuje mnoho dobrých hier (šach, bejzbal, Monopoly, bridž), ktoré sa riadia pravidlami, ale hra nezahŕňa len hranie hier, ale aj mnohé iné činnosti. Rozhovor, sex, tanec, cestovanie – tieto aktivity sa neriadia pravidlami, ale ak je niečo hrou, sú to práve ony. A s pravidlami sa dá hrať prinajmenšom rovnako ľahko ako s čímkoľvek iným.

Práca je výsmechom slobody. Oficiálna ideológia tvrdí, že všetci máme práva a žijeme v demokracii. Nešťastníci, ktorí nie sú rovnako slobodní ako my, musia žiť v policajných štátoch. Tieto obete nemajú na výber a musia sa podriadiť rozkazom bez ohľadu na to, aké svojvoľné sú. Úrady ich neustále sledujú. Štátni byrokrati kontrolujú všetky detaily každodenného života. Úradníci, ktorí na nich dohliadajú, sa zodpovedajú len vyšším orgánom, či už štátnym alebo súkromným. Nesúhlas a neposlušnosť sa vždy trestajú. Informátori pravidelne donášajú úradom. A toto všetko máme považovať za čosi veľmi zlé.

Naozaj je to zlé, hoci je to presný opis moderného pracoviska. Liberáli, konzervatívci a libertariáni, ktorí lamentujú nad totalitou, sú falošní a pokryteckí. V každej aspoň trochu destalinizovanej diktatúre je viac slobody ako na bežnom pracovisku v Spojených štátoch. V kancelárii alebo továrni nájdete rovnakú hierarchiu a disciplínu ako vo väzení či v kláštore. V skutočnosti, ako ukázal Foucault a iní, väznice a továrne vznikli približne v rovnakom čase a ich prevádzkovatelia si navzájom vedome požičiavali kontrolné techniky. Pracovník je otrokom na čiastočný úväzok. Šéf prikáže, kedy má prísť, kedy odísť a čo má medzitým robiť. Povie vám, koľko práce máte urobiť a ako rýchlo. Kontrolu môže dotiahnuť do ponižujúcich extrémov. Ak sa mu zachce, môže vám prikázať, aké oblečenie si oblečiete alebo ako často budete chodiť na záchod. Až na zopár výnimiek vás môže vyhodiť z akéhokoľvek dôvodu alebo aj bez dôvodu. Donášačom a nadriadeným prikazuje, aby vás špehovali a zhromažďuje spisy o každom zamestnancovi. Ak sa voči niečomu ohradíte, ste označení za „neposlušných“, ako keby bol zamestnanec nezbedným dieťaťom. A keď vás za to vyhodí, prídete ešte aj o nárok na podporu v nezamestnanosti. Za pozornosť stojí, že deti sa doma a v škole stretávajú s podobným zaobchádzaním, ktoré je odôvodnené ich údajnou nezrelosťou. Nemusíme to nevyhnutne schvaľovať ani v tomto prípade, čo to však hovorí o ich rodičoch a učiteľoch, ktorí pracujú?

V tomto ponižujúcom systéme nadvlády, ktorý som opísal, trávi polovicu bdelého stavu väčšina žien a drvivá väčšina mužov. Trvá to desiatky rokov, väčšinu ich života. V niektorých kontextoch má zmysel nazývať náš systém demokraciou alebo kapitalizmom, alebo – ešte lepšie – industrializmom, ale jeho skutočnými menami sú továrenský fašizmus a kancelárska oligarchia. Každý, kto tvrdí, že títo ľudia sú „slobodní“, klame, alebo je hlúpy. Ste tým, čo robíte. Ak robíte nudnú, hlúpu a monotónnu prácu, je pravdepodobné, že sa stanete nudnými, hlúpymi a monotónnymi. To, že ľudia chodia do práce, vysvetľuje plazivú kretenizáciu všade navôkol dokonca oveľa lepšie než to, že sú pod vplyvom kľúčových ohlupujúcich mechanizmov: televízie a vzdelávania. Ľudia, ktorým celý život rozkazujú, sú navyknutí na hierarchiu a psychicky zotročení. Na začiatku sa o nich postará rodina a na konci domov dôchodcov. Po škole ich pošlú do práce. Ich autonómia je taká atrofovaná, že strach zo slobody patrí medzi tých zopár fóbií, ktoré majú racionálny základ. Výchovu k poslušnosti prenášajú z práce do rodín, ktoré si zakladajú. Tak nereprodukujú systém len v jednej oblasti, ale aj v politike, kultúre a všetkom ostatnom. Keď z ľudí v práci vysajete vitalitu, skôr sa vo všetkom podriadia hierarchii a expertíze. Sú na to zvyknutí.

Svet práce nás obklopuje natoľko, že nevidíme, čo s nami robí. Musíme sa spoliehať na vonkajších pozorovateľov z iných čias alebo iných kultúr, aby sme dokázali posúdiť, aká biedna a patologická je situácia, v ktorej sa nachádzame. Aj v našej minulosti boli obdobia, v ktorých by „pracovná etika“ bola nepochopiteľná. Weber zrejme čosi vystihol, keď spojil jej počiatky s náboženstvom, kalvinizmom, ktorý ak by vznikol dnes, a nie pred štyrmi storočiami, bol by okamžite a správne označený za kult. Nech je to, ako chce, na to, aby sme sa na prácu pozreli z nadhľadu, nám postačí nadviazať na múdrosť staroveku. Vtedajší ľudia si prácu neprikrášľovali a ich pohľad prevládal aj napriek kalvínskym bláznom, až kým ho neprevalcoval industrializmus. Ale nie skôr, ako sa k nemu prihlásili jeho proroci.

Skúsme na chvíľu predstierať, že práca nepremieňa ľudí na otupené submisívne bytosti. Skúsme navzdory akejkoľvek vierohodnej psychologickej teórii alebo ideológii podporovateľov práce predstierať, že nemá vplyv na formovanie charakteru. A predstierajme, že nevieme, aká je práca v skutočnosti: že je nudná, únavná a ponižujúca. Aj potom je práca výsmechom všetkým humanistickým a demokratickým ašpiráciám. Už len preto, že si uzurpuje toľko nášho času. Sokrates povedal, že manuálne pracujúci ľudia sú zlí priatelia a občania. Nemajú čas, aby si plnili povinnosti priateľov a občanov. Mal pravdu. Pre prácu, bez ohľadu na to, čo robíme, sa stále pozeráme na hodinky. Na takzvanom voľnom čase je „zadarmo“ jedine to, že šéfa nič nestojí. Voľný čas ľudia väčšinou venujú príprave na prácu, ceste do práce, návratu z práce a zotavovaniu sa z práce. Voľný čas je eufemizmus pre špecifické zamestnanie, v ktorom sa práca ako výrobný faktor prepravuje na vlastné náklady na pracovisko a z pracoviska a zároveň preberá hlavnú zodpovednosť za svoju údržbu a opravy. Uhlie a oceľ to nerobia. Sústruhy a písacie stroje to nerobia. Niet divu, že Edward G. Robinson v jednom zo svojich gangsterských filmov zvolal: „Práca je pre naivky!“

Platón aj Xenofón rozvinuli Sokratove myšlienky. Zjavne si rovnako ako on uvedomovali, že práca deštruktívne vplýva na pracujúceho človeka ako na občana a ľudskú bytosť. Hérodotos označil pohŕdanie prácou za charakteristickú črtu klasických Grékov na vrchole ich kultúrneho rozmachu. si Spomeňme si na jeden príklad zo starovekého Ríma: Cicero povedal, že „kto svoju prácu dáva za peniaze, predáva sám seba a stavia sa do radu otrokov“. Podobná úprimnosť je dnes zriedkavá, takže západných antropológov museli osvietiť zástupcovia súčasných primitívnych spoločností, na ktoré sa zvykneme pozerať zvrchu. Kapaukovia zo Západného Irianu si podľa Pospisila vytvorili koncept rovnováhy v živote a v súlade s ním pracujú len každý druhý deň, pričom deň odpočinku je určený „na znovuzískanie stratenej sily a zdravia“. Naši predkovia si dokonca ešte v 18. storočí, aj po tom, čo už prešli kus cesty smerujúcej k našej súčasnej situácii, aspoň uvedomovali čosi, na čo sme my zabudli: aká je odvrátená stránka industrializácie. Ich náboženská oddanosť „svätému pondelku“, ktorá sa de facto pričinila o zavedenie päťdňového pracovného týždňa 150 až 200 rokov pred jeho zákonným posvätením, privádzala do zúfalstva prvých továrnikov. Trvalo dlho, kým sa podriadili tyranii zvona, predchodcu hodín. V skutočnosti bolo potrebné jednu alebo dve generácie dospelých mužov nahradiť ženami, ktoré boli zvyknuté na poslušnosť, a deťmi, ktoré sa dali formovať podľa potrieb priemyslu. Dokonca aj vykorisťovaní roľníci v období „ancien régime“ si vydobyli podstatnú časť času z práce pre svojich statkárov späť. Podľa Lafarguea tvorili štvrtinu kalendára francúzskych roľníkov nedele a sviatky. A Čajanovove údaje z dedín v cárskom Rusku, čo nebola práve pokroková spoločnosť, podobne ukazujú, že roľníci štvrtinu alebo pätinu dní venovali odpočinku. Snažíme sa o produktivitu, a tak zjavne ďaleko zaostávame za zaostalými spoločnosťami. Vykorisťovaní mužíci by sa čudovali, prečo niekto z nás vôbec pracuje. Rovnako by sme sa mali čudovať aj my.

Aby sme pochopili, akým ohromným úpadkom sme prešli, pripomeňme si podmienky, v ktorých ľudstvo žilo na svojom úsvite: obdobie bez vlády a majetku, keď sme putovali ako lovci a zberači. Hobbes predpokladal, že život bol vtedy odporný, brutálny a krátky. Iní predpokladajú, že život bol zúfalým a nepretržitým bojom o živobytie, vojnou vedenou proti krutej prírode. Smrť a katastrofy čakali na tých, čo nemali šťastie alebo na každého, kto nestačil na výzvu, ktorou je boj o prežitie. V skutočnosti sa v týchto predstavách zrkadlia obavy z kolapsu vládnej moci nad spoločenstvami, ktoré neboli navyknuté na život bez nej, ako napríklad Hobbesovo Anglicko počas občianskej vojny. Hobbesovi krajania sa už s alternatívnymi podobami spoločnosti stretli. Najmä v Severnej Amerike. Boli názornou ukážkou iného spôsobu života, ktorý však bol natoľko vzdialený ich skúsenostiam, že ho nedokázali pochopiť. (Nižšie vrstvy, ktoré mali k spôsobu života pôvodných Američanov bližšie, im rozumeli lepšie a často ich považovali za príťažlivé. V priebehu sedemnásteho storočia anglickí osadníci prebiehali k domorodým kmeňom, alebo sa po tom, ako ich zajali vo vojne, odmietali vrátiť do kolónií. Pôvodných Američanov, ktorí prebehli do bielych osád, však nebolo oveľa viac ako Nemcov, ktorí preliezli Berlínsky múr zo západu.) Darvinizmus vo verzii Thomasa Huxleyho, podľa ktorej „prežijú najsilnejší“, vysvetľuje skôr ekonomické podmienky vo viktoriánskom Anglicku než prirodzený výber, ako ukázal anarchista Kropotkin vo svojej knihe Vzájomná pomoc, faktor evolúcie. (Kropotkin bol vedec, geograf , ktorý mal dostatok času na prácu v teréne počas vyhnanstva na Sibíri, takže vedel, o čom hovorí.) Príbeh, ktorý Hobbes a jeho nasledovníci rozprávali, bol v skutočnosti nepriznanou autobiografiou, rovnako ako väčšina sociálnych a politických teórií.

Antropológ Marshall Sahlins, ktorý skúmal údaje o súčasných lovcoch a zberačoch, vyvrátil hobbesovský mýtus v článku s názvom Pôvodná spoločnosť blahobytu. Pracujú oveľa menej ako my a ich prácu len ťažko odlíšite od toho, čo považujeme za hru. Sahlins dospel k záveru, že „lovci a zberači pracujú menej ako my. Hľadanie potravy nie je neustála drina, často ho prerušujú. Hojne oddychujú a na jedného človeka pripadá za rok viac spánku počas dňa ako v ktoromkoľvek inom spoločenskom usporiadaní“. Pracovali v priemere štyri hodiny denne, aj to len za predpokladu, že vôbec „pracovali“. To, čo považujeme za ich „prácu“, bola kvalifikovaná práca, pri ktorej využívali fyzické a intelektuálne schopnosti. Väčší objem nekvalifikovanej práce sa podľa Sahlinsa objavuje jedine v industriálnej spoločnosti. Tým spĺňali definíciu hry podľa Friedricha Schillera, podľa ktorého je to jediná príležitosť, pri ktorej človek realizuje svoju ľudskosť v plnom rozsahu. Pri hre sa naplno prejavujú obe stránky našej dvojakej prirodzenosti, myslenie aj cítenie. „Zviera pracuje, keď je hlavnou pohnútkou k jeho činnosti nedostatok, a hrá sa vtedy, keď je touto pohnútkou plnosť jeho síl, keď je podnetom k činnosti hojný život samotný,“ píše Schiller. (V modernej, pochybne vývojovej verzii je to protiklad „nedostatkovej“ a „rastovej“ motivácie u Abrahama Maslowa). Hra a sloboda sú vo vzťahu k výrobe totožné.

Dokonca aj Marx, ktorý napriek svojim dobrým úmyslom patrí do panteónu produktivistov, poznamenal, že „ríša slobody sa začína v skutočnosti až tam, kde sa prestáva pracovať pod tlakom núdze a vonkajšej účelnosti “. Nikdy sa nedokázal prinútiť, aby túto šťastnú situáciu označil pravým menom: teda ako zrušenie práce. Koniec koncov, je veľmi zvláštne, ak je niekto za robotníka a proti práci.

My však môžeme.

Pokračovanie textu nájdete tu.

Autor je anarchista a spisovateľ

Preložili Peter Vittek a Eva Riečanská