O technológii a bezraste

Chcem sa venovať problému, ktorý sa opakovane objavuje vo verejných diskusiách o zelenom raste a bezraste. Zdá sa, že niektorí prominentní komentátori/komentátorky predpokladajú, že diskusia sa primárne týka otázky technológie, pričom zelený rast podporuje technologické riešenia ekologickej krízy a bezrast presadzuje iba ekonomické a sociálne riešenia (a v tých najkrikľavejších nepravdivých názoroch je bezrast označovaný za „anti-technologický“). Tento naratív je nepresný a na objasnenie postačí aj zbežný prehľad literatúry. V skutočnosti bezrast zahŕňa technologické zmeny a zlepšenia efektívnosti do tej miery (hlavne), že sú empiricky uskutočniteľné, ekologicky koherentné a sociálne spravodlivé. Zároveň rešpektuje skutočnosť, že to samo osebe nebude stačiť: nevyhnutné sú tiež ekonomické a sociálne transformácie vrátane prechodu od kapitalizmu. Diskusia teda nie je primárne o technológii, ale o vede, spravodlivosti a štruktúre ekonomického systému.

Faktom je, že scenáre zeleného rastu majú v sebe zakorenený zložitý problém. Vychádzajú totiž z predpokladu, že bohaté krajiny v „jadre“ svetového systému by mali pokračovať vo zvyšovaní celkovej produkcie a spotreby („rast“) po zvyšok storočia. Rast však nevzniká vo vzduchoprázdne. Rast potrebuje energiu. Bohaté krajiny si už teraz privlastňujú mimoriadne vysoké úrovne energie – mnohonásobne viac ako zvyšok sveta, pričom výrazne prevyšujú to, čo treba na zabezpečenie dobrého života pre všetkých.

Vysoká spotreba energie je problémom nielen preto, že vedie ku klimatickému kolapsu a prispieva k prekračovaniu ďalších planetárnych limitov, ale aj preto, že dostatočne rýchlu dekarbonizáciu (t. j. dekarbonizáciu zodpovedajúcu spravodlivým podielom uhlíkových emisií v súlade s Parížskou dohodou) robí veľmi ťažko dosiahnuteľnou, a to aj pri optimistických predpokladoch týkajúcich sa rýchlosti zavádzania obnoviteľnej energie. V snahe vyriešiť tento problém sa scenáre zeleného rastu uchyľujú k niekoľkým veľmi problematickým predpokladom.

Po prvé, tieto scenáre predpokladajú, že v súčasnosti môžeme presiahnuť limity stanovené v Parížskej dohode a spoliehať sa na masové nasadenie špekulatívnych technológií zameraných na negatívne emisie v budúcnosti (väčšinou bioenergie so zachytávaním a skladovaním uhlíka alebo BECCS), aby sme z atmosféry odstránili nadbytočné emisie uhlíka. Vedci/vedkyne upozornili na červené čiary tohto prístupu. BECCS by si vyžadoval rozsiahle pôdne plochy pre monokultúru biopalív – až trikrát väčšie ako India. Tie by sa nachádzali prevažne v krajinách globálneho Juhu, čím by sa len zhoršovalo odlesňovanie, vyčerpávanie pôdy a vody. Výsledkom by bol pokles biodiverzity a iné škody na ekosystémoch, pričom by sa obmedzovala dostupnosť potravín. Spoliehať sa na tento prístup je nespravodlivé, ekologicky nekoherentné a tiež riskantné. Dôvod je prozaický: ak z akýchkoľvek technologických alebo politických dôvodov nebude možné túto schému v budúcnosti

upraviť, potom sa dostaneme na vysokoteplotnú trajektóriu, z ktorej nebude možné uniknúť.

Druhým hlavným predpokladom v scenároch zeleného rastu je, že zlepšenie účinnosti možno dosiahnuť v rozsahu, ktorý radikálne oddelí HDP od spotreby energie. Slabinou uvedenej hypotézy je, že predpokladané miery oddelenia rastu HDP od energetickej spotreby nie sú podporované v empirickej literatúre – sú mimo rámca aj tých najhrdinskejších zdokumentovaných úspechov. Empirické štúdie zároveň odhaľujú, že v ekonomike orientovanej na rast sa zisky zo zlepšenia účinnosti využívajú na rozšírenie procesov výroby a spotreby, čo vedie k podkopávaniu snáh o absolútne znižovanie spotreby energie alebo materiálov. Stručne povedané: zlepšovanie efektívnosti je síce dôležité, ale v ekonomike organizovanej okolo rastu a akumulácie neprináša potrebné výsledky. Primárnym problémom preto nie je naša technológia, ale skôr ciele ekonomiky.

Po tretie, scenáre zeleného rastu udržiavajú vysokú úroveň spotreby energie v krajinách s vysokými príjmami tak, že obmedzujú spotrebu energie a tým aj rozvoj – na globálnom Juhu v niektorých prípadoch dokonca na úrovne, ktoré sú nižšie, ako si vyžaduje zabezpečenie základných potrieb. Tento prístup je očividne nemorálny a nespravodlivý (napadá mi termín ekofašistický) a pre vyjednávačov z krajín globálneho Juhu jednoznačne neprijateľný. Okrem toho stojí za zmienku, že dosiahnutie a udržanie dekarbonizovaného hospodárstva pre krajiny s vysokými príjmami s ich existujúcou úrovňou spotreby energie (a používania automobilov) by si vyžadovalo mimoriadne vysoké úrovne ťažby materiálov pre celú energetickú infraštruktúru a batérie. Väčšinu by sme pritom získavali z krajín globálneho Juhu prostredníctvom dodávateľských reťazcov, ktoré sú už aj tak v mnohých prípadoch sociálne a ekologicky deštruktívne.

Faktom je, že potrebujeme prechod na obnoviteľné zdroje energie. Zbytočne vysoká spotreba energie v bohatých krajinách však znamená, že tento prechod bude pomalší a sociálne a ekologické náklady budú vyššie. V skratke: scenáre zeleného rastu sa bezohľadne pohrávajú s vedou, predpokladajú neuveriteľne nespravodlivé opatrenia a hazardujú s budúcnosťou ľudstva – a celého života na Zemi – jednoducho preto, aby udržali stále rastúce úrovne celkových výstupov v krajinách s vysokými príjmami, ktoré, ako uvidíme, nie sú ani potrebné. Ekologickí ekonómovia/ekonómky poukazujú na to, že keď znížime naše predpoklady týkajúce sa technologických zmien na úrovne, ktoré sú, aby som citoval fyzičku a ekologickú ekonómku Juliu Steinbergerovú „nešialené“, a keď odmietneme myšlienku, že rast v bohatých krajinách by mal byť udržiavaný na úkor globálneho Juhu, je jasné, že spoliehanie sa na technologické zmeny samo osebe nestačí na vyriešenie ekologickej krízy. Platí, že potrebujeme rýchle nasadenie obnoviteľnej energie, zlepšenie účinnosti a implementáciu pokročilých technológií (indukčné sporáky, efektívne spotrebiče, tepelné čerpadlá, elektrické vlaky atď.). Potrebujeme však aj to, aby krajiny s vysokými príjmami dramaticky znížili celkovú spotrebu energie a materiálov, a to rýchlejšie, než ako by to mohli dosiahnuť samotné zlepšenia efektívnosti. Aby to dosiahli, musia krajiny s vysokými príjmami upustiť od rastu ako cieľa a aktívne obmedzovať menej potrebné formy výroby s cieľom priamo znížiť spotrebu energie a materiálov.

To nás privádza ku kriticky dôležitému bodu. Musíme mať jasno v tom, čo rast v skutočnosti je. Nie je to inovácia, sociálny pokrok, ani zlepšenie blahobytu. Je to, veľmi úzko definované, zvýšenie celkovej produkcie meranej v trhových cenách (HDP). HDP nerobí rozdiely medzi slzným plynom v hodnote 100 amerických dolárov a zdravotnou starostlivosťou v hodnote 100 amerických dolárov. Uvedená metrika nie je určená na meranie toho, čo je dôležité pre ľudí, ale skôr na to, čo je dôležité pre kapitalizmus. Samozrejme, pre kapitalizmus nie je dôležité napĺňať ľudské potreby alebo dosahovať sociálny pokrok, ale skôr maximalizovať a akumulovať kapitál. Ak je naším cieľom sociálny pokrok a blahobyt, nie je dôležitá trhová hodnota celkovej produkcie, ale skôr to, čo produkujeme (slzný plyn alebo zdravotnú starostlivosť?), a či majú ľudia prístup k základným tovarom a službám (je zdravotná starostlivosť sprivatizovaná alebo univerzálna?). To je základ socialistického myslenia.

V kapitalizme sú základné statky buď nedostatočne produkované (verejná doprava), alebo sa komodifikujú a ich ceny sú mimo možností domácností robotníckej triedy (bývanie, zdravotná starostlivosť, vysokoškolské vzdelanie atď.). To vysvetľuje, prečo aj v bohatých krajinách napriek vysokej úrovni celkovej produkcie nedokážu mnohí ľudia vyžiť. V Spojených štátoch amerických žije štvrtina populácie v nevyhovujúcich bytoch a takmer polovica si nemôže dovoliť zdravotnú starostlivosť. Vo Veľkej Británii žije 4,3 milióna detí v chudobe. Prečo? Pretože výrobné sily uprednostňujú záujmy kapitálu pred záujmami ľudí.

Bezrast nevolá po tom, aby boli zredukované všetky formy výroby. Vyzýva skôr k zníženiu ekologicky deštruktívnych a sociálne menej potrebných foriem výroby, ako sú napríklad športové úžitkové vozidlá (SUV), súkromné lietadlá, veľké obytné domy, rýchla móda, zbrane, priemyselné hovädzie mäso, výletné plavby, komerčná letecká doprava. Zároveň akcentuje obmedzovanie reklamy a predlžovanie životnosti produktov (zákaz plánovaného zastarávania a zavedenie povinných dlhodobých záruk a práva na opravu) a dramatické zníženie kúpnej sily bohatých. Inými slovami: bezrast sa zameriava na také formy výroby, ktoré sú organizované väčšinou okolo akumulácie kapitálu a zamerané výlučne na konzum pre elity. Mali by sme uprostred ekologickej krízy produkovať športové úžitkové vozidlá (SUV) a veľké domy pre bohatých? Mali by sme využívať energiu na podporu obscénneho konzumu a akumulácie vládnucej triedy? Nie. To je iracionalita, ktorú môže milovať iba kapitalizmus.

Bezrast zároveň trvá na silnej sociálnej politike zameranej na zabezpečenie ľudských potrieb a blahobytu, na univerzálnych verejných službách, životnom minime, garantovaní pracovných miest, skrátení pracovného času, ekonomickej demokracii a radikálne zníženej nerovnosti. Uvedené opatrenia odstraňujú nezamestnanosť i ekonomickú neistotu a zabezpečujú materiálne podmienky pre univerzálny dôstojný život – opäť základné socialistické princípy. Bezrast vyžaduje zlepšenie efektívnosti, ale aj prechod k dostatku, spravodlivosti a demokratickej post-kapitalistickej ekonomike, v ktorej je výroba zameraná na blahobyt pre všetkých, a nie na akumuláciu kapitálu, ako to už skôr výstižne pomenoval svetoznámy ruský filozof Peter Kropotkin.

Prednosť tohto prístupu by mala byť socialistom/socialistkám okamžite jasná. Socializmus trvá na zakotvení svojej analýzy v materiálnej realite svetovej ekonomiky. Trvá na vede a spravodlivosti. Socializmus zahŕňa aj technológie a dôveryhodne sľubuje, že ich bude riadiť lepšie ako kapitalizmus. Avšak socialistické vízie technológií by mali byť empiricky podložené, ekologicky koherentné a sociálne spravodlivé. Nemali by sa spoliehať na špekulácie alebo magické myslenie, ani na udržiavanie koloniálnych nerovností. Vízie zeleného rastu sú v rozpore s týmito základnými socialistickými hodnotami.

Môžeme vidieť dvojitý pohyb efektívnosti a dostatočnosti v publikovaných makroekonomických scenároch post-rastu a bezrastu. Eurozelený bezrastový model napríklad začína základným scenárom „všetko ako zvyčajne“. Následne pridáva opatrenia na zvýšenie účinnosti vrátane záležitostí, ako sú oceňovanie uhlíka, zlepšenie efektívnosti, inovácie, elektrifikácia, prechod na obnoviteľné zdroje energie atď. A potom pridáva transformačné hospodárske a sociálne politiky (zníženie menej potrebnej výroby, kratší pracovný týždeň, garancie pracovných miest, dane z bohatstva atď.), aby sa dosiahli výsledky. Rovnaký dvojkoľajný prístup využíva aj model LowGrow. V skutočnosti to platí dokonca aj pre pôvodný „stabilizačný scenár“ MIT World3 zo 70. rokov minulého storočia: najprv sa v ňom nasadzujú opatrenia zo scenára „komplexnej technológie“, vo finálne doplnené o stabilizáciu výstupov.

Rovnaké princípy môžeme vidieť v nedávnej štúdii o dekarbonizácii dopravného sektora v krajinách s vysokými príjmami, publikovanej v časopise Nature. Autori píšu: „Dospeli sme k záveru, že okrem implementácie zmien v dizajne vozidiel, ktoré znižujú emisie, je potrebné rýchle a rozsiahle zníženie používania automobilov, aby sa splnili prísne limity na uhlíkové emisie a zabránilo sa vysokému dopytu po energii.“ Inými slovami: musíme prejsť na elektrické vozidlá, no zároveň musíme zredukovať automobilový priemysel a zlepšiť či rozšíriť možnosti verejnej dopravy, aby sme zabezpečili mobilitu pre všetkých. Efektivita? Áno. Technologické inovácie? Áno. Ale aj dostatok pre všetkých a spravodlivosť.

Tento prístup sa uplatňuje aj v nedávnych modelových scenároch „primeranej životnej energie“, ktoré sa stali skúšobným kameňom bezrastového výskumu. Tieto scenáre predpokladajú výrazné zlepšenie efektívnosti i pokročilú technológiu, a zároveň organizáciu výrobu s ohľadom na dostatok pre všetkých a dramaticky znižujú nerovnosť. Výsledky naznačujú, že ak prijmeme tento dvojkoľajný prístup (technologická inovácia a dostatok pre všetkých), bude možné zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň pre globálnu populáciu s desiatimi miliardami ľudí, čo je viac ako prognózovaný vrchol v polovici storočia. Zároveň znížime spotrebu energie a zabezpečíme dekarbonizáciu dostatočne rýchlo na to, aby sa do konca storočia obmedzil nárast teploty na menej ako o 1,5 stupňa Celzia.

Na záver si dovolím stručnú poznámku. Všetky tieto modely majú aj slabé stránky. Výskumníci/výskumníčky však neustále vyvíjajú nové, ktoré budú zodpovedať za komplexnejšiu škálu bezrastových politík vrátane stratégií dekolonizácie a radikálnej konvergencie na škále Sever – Juh v rámci svetovej ekonomiky.

Takže verejná diskusia o bezraste sa zakladá na falošnej dichotómii. Skutočný konflikt nie je medzi technológiou a anti-technológiou. Ide o to, ako si technológiu predstavujeme a za akých podmienok je implementovaná. Bezrastový výskum si nárokuje značne vedeckejší (a spravodlivejší) prístup k technologickým víziám. A čo otázka technologického pokroku? V mediálnom diskurze sa kapitalistický rast často spája s technologickým pokrokom alebo sa dokonca považuje za jeho nevyhnutnú podmienku. Ale opäť ide iba o „lajdácke“ myslenie.

Áno, na vyriešenie ekologickej krízy potrebujeme inovácie. Potrebujeme lepšie solárne panely, lepšiu izoláciu budov, lepšie batérie, lepšiu recykláciu, lepšie metódy produkcie ocele atď. Ale na zlepšenie týchto vecí nepotrebujeme celkový rast. Ak je cieľom dosiahnuť špecifické formy inovácií, zamerajme sa priamo na ne skôr, než aby bez rozdielu rástla celá ekonomika a dúfajme, že to prinesie inovácie, ktoré potrebujeme. Je naozaj rozumné, aby expandoval plastikársky priemysel, priemysel spracovania hovädzieho dobytka a reklamný priemysel s cieľom získať efektívnejšie vlaky? Má naozaj zmysel, aby rástli špinavé veci preto, aby sme získali čisté veci? Musíme byť múdrejší. Nevyhnutné inovácie sa dajú dosiahnuť priamo – prostredníctvom verejných investícií do inovácií. Zároveň treba znižovať menej potrebné formy výroby. V skutočnosti je to tak, že to prvé umožňuje to druhé. Technologické talenty, ktoré sa v súčasnosti zameriavajú na, povedzme, vývoj algoritmov v reklamnom priemysle, by sme mali namiesto toho preorientovať na vývoj lepších obnoviteľných zdrojov a dopravných systémov.

Okrem toho treba povedať, že imperatívy kapitalistického rastu obmedzujú technologický pokrok, a to pomerne často. V kapitalizme firmy investujú do inovácií, avšak nie na základe spoločensky nevyhnutných cieľov, ale skôr toho, čo zvyšuje ich rast a zisk. Môžeme teda pozorovať inovácie zamerané na maximalizáciu ťažby fosílnych zdrojov alebo maximalizáciu plánovaného zastarávania, ale veľmi málo inovácií v oblastiach, ktoré sú celkom jednoznačne potrebné, avšak menej ziskové (napríklad obnoviteľná energia) alebo také, ktoré nie sú vôbec rentabilné (napríklad verejná doprava, opraviteľné produkty alebo lieky na zanedbávané tropické choroby). Navyše, aj keď sú inovácie spoločensky prospešné, sú často zablokované patentmi, ktoré bránia ich rýchlemu šíreniu (ako v prípade vakcín na ochorenie Covid-19 alebo technológie týkajúce sa batérií).

V demokratickom socialistickom scenári by mohli byť tieto obmedzenia prekonané. Inovácie by sme mohli nastaviť tak, aby slúžili spoločnosti a ekologickým cieľom, a nie zisku. Mohli by sme investovať priamo do inovácií, ktoré tak naliehavo potrebujeme, a zabezpečiť rýchle šírenie potrebných technológií. Z vyššie uvedeného by malo byť jasné, že najlepšie by bolo, keby sme bezrast chápali ako prvok v rámci širšieho boja za eko-socialistickú (a anti-imperialistickú) transformáciu. Musíme dosiahnuť demokratickú kontrolu nad financiami, produkciou a inováciami, a narábať s nimi v súlade s našimi sociálnymi a ekologickými cieľmi. To si vyžaduje zabezpečenie a zlepšenie sociálne aj ekologicky nevyhnutných foriem výroby a súčasne zníženie deštruktívnej a menej potrebnej produkcie.

Na záver stojí za to zdôrazniť, že naše chápanie toho, čo považujeme za technológie, by sa nemalo obmedzovať len na nejaké zložité stroje. Niekedy sú jednoduchšie technológie efektívnejšie, výkonnejšie a demokratickejšie: napríklad bicykle sú neuveriteľne výkonnou technológiou, ktorá pomáha dekarbonizovať mestskú dopravu, a agroekologické metódy sú životne dôležité pre obnovu úrodnosti pôdy. Okrem toho by sa nemala podceňovať sila sociálnych technológií. Aby som uviedol klasický príklad z feministickej socialistickej literatúry: umývačky riadu a práčky sú rozhodujúce pre oslobodenie ľudí (a najmä žien) od práce, ale to aj verejná starostlivosť o deti a komunitné kuchyne. Musíme sa postarať o to, aby naše technológie neboli znečisťujúce a limitované kapitalistickými predpokladmi a svetonázormi. Lepšia technológia je možná.

Jason Hickel je antropológ.
Pôsobí ako profesor na Autonómnej univerzite v Barcelone. Vo svojom výskume sa zameriava na ekonomickú antropológiu a rozvoj. Je obzvlášť kritický ku kapitalizmu, k neokolonializmu a ekonomickému rastu ako modelu ľudského rozvoja. Medzi jeho posledné knižné tituly patria The Divide: A Brief Guide to Global Inequality and its Solutions (2017) a Menej je viac: Ako bezrast zachráni svet (2020).

Preložil Peter Daubner

Text vychádza s podporou pražskej kancelárie Heinrich Böll Stiftung.