Environmentalizmus v dobe antropocénu

Güncel Önkal22. januára 202467
Číslo Bezrast prevádzajú diela Ota Hudeca

Humanitárna situácia, osobitne po druhej svetovej vojne, nie je situáciou, na ktorú by sme mohli byť hrdí. Ak zároveň rešpektujeme hypotézu antropocénu, dobre známu akceleráciu ľudského deštruktívneho pôsobenia po roku 1950, aktuálne stojíme na hranici hrozby straty našej planéty. Je to omnoho horšie, než si myslíme. Klimatická zmena a jej dôsledky dospeli do bodu, že súčasná kríza nie je krízou prírodného sveta, ale krízou sveta ľudského.

V súčasnosti sa v spoločenskovednej literatúre v celosvetovom meradle diskutuje o pojme antropocén a jeho filozofických implikáciách. Diskusie sa sústreďujú na budúcnosť ľudstva a planéty. Avšak naše obavy sa týkajú skôr pojmu prostredia než samotnej prírody. Klimatická kríza vo všeobecnosti, ekologické hrozby, zelená politika a environmentálna uvedomelosť sú etickými problémami súčasného environmentalizmu. Vyplývajú zo zmeny paradigmy v dejinách ideí, konkrétne z paradigmy existencie v prírode na paradigmu o prežití v životnom prostredí. Súčasná situácia je nasledovná:

  1. ľudia ako druh si v protiklade k prírodnému spôsobu bytia vytvorili kultúrucivilizáciu. Človek nie je len biologickou, ale aj kultúrnou bytosťou. Kultúra v sebe nesie ideu rozvoja a motiváciu k vytvoreniu civilizácie. Ľudstvo tento idealizmus v priebehu dejín využívalo a vytvorilo tak výrobný reťazec, podporovaný technikou;
  2. kultúra a technika ako civilizovaný životný štýl sa stali jedovatou zmesou spolu s kapitalistickou motiváciou tzv. neoliberálneho kapitalizmu;
  3. neoliberálny kapitalizmus je poháňaný urbanizáciouspotrebou, prostredníctvom manipulácie túžob;
  4. predstava o realite sa transformovala do podoby predstavy o každodennosti. Väčšina ľudí reprezentuje nezáujem voči snahám vytvoriť lepší svet;
  5. ontológia prírody je zredukovaná na princíp udržateľnosti v kontexte ekonomického systému spotreby. Udržateľnosť je chápaná ako pokračovanie samotného systému, nie ako prírodná rozmanitosť;
  6. koncept životného prostredia je vzťahový a funkčný, ale príroda je existenciálna a holistická. Environmentalizmus vo svojej pluralite nepredstavuje ideál pre budúcnosť;
  7. ontologická a konceptuálna zmena paradigmy vyústila do tohto etického stavu: hegemónia ľudského druhu nad prírodným poriadkom (antropocén), systematická deštrukcia našej hyperkapitalistickej civilizácie (kapitalocén).

V rámci týchto tém je potrebné revidovať antropocentrický hodnotový systém na základe rovnostárskeho chápania spravodlivosti pre všetkých, t. j. pre všetky biotické a abiotické jestvujúcna. Ak vezmeme do úvahy súčasnú globálnu situáciu, nenachádzame priestor uplatniť tento princíp objektívnym a zrozumiteľným spôsobom prostredníctvom politík. Jediným spôsobom, ako to zrealizovať, je pokúsiť sa rekonštruovať našu prirodzenú existenciu za pomoci našej intelektuálnej schopnosti, ktorú treba prehodnotiť z hľadiska etiky. Avšak pri spätnom pohľade do dejín environmentálnej filozofie je koncept práv vždy chápaný z pozície práva niečoho/niekoho a ide o akýsi druh daného práva. Inými slovami: vlastná vnútorná hodnota už bola vylúčená. Práva zvierat, práva rastlín, práva prírodných oblastí sú z pohľadu ľudskej racionality vždy akosi podozrivé. Niektorí vinia Francisa Bacona, ďalší René Descarta či Immanuela Kanta. Jednoducho preto, že všetci zdôrazňovali našu racionalitu v otázkach riešenia problémov medzi subjektmi a objektmi v rôznych perspektívach. My ako moderní civilizovaní občania sveta nevieme presne, ako žiť podľa ekocentrického systému života, pretože naša generácia to nikdy nezažila.

Doba antropocénu nás učí, že musíme prehodnotiť svoje environmentálne povedomie na základe týchto bodov. Po prvé, existuje rozdiel medzi uchovávajúcim (prezervačným) a konzervačným prístupom. Na rozdiel od environmentálnych stratégií pred rokom 2000 čelíme dnes markantnej hrozbe, akou je tzv. klimatická zmena. Preventívne a inhibičné zákonné environmentálne porozumenie sa musí uplatňovať globálne. Po druhé, tento problém nie je problémom individuálnej spotreby, a preto neoliberálny kapitalistický systém musí mať svoje medze, a to vzhľadom na najviac znevýhodnené skupiny ľudí, biotické organizmy a geografické oblasti. Dúfam, že na tohtoročnej konferencii COP28 bude vyhlásená takáto nová politika pre všetky zúčastnené krajiny. Po tretie, na úrovni intelektuálnych debát, interdisciplinárne výskumy v rámci témy environmentálnych hrozieb sa musia rozšíriť na všetky humanitné disciplíny a musia mať demokratické možnosti. Nie je totiž možné porozumieť budúcnosti planéty bez filozofického kriticizmu.

Predkladané projekty a miliónové rozpočty akadémií vied stále výrazne podporujú skôr prírodné vedy. Táto výskumná stratégia uprednostňuje hľadanie ekologických riešení v zmysle vývoja technológií, čo je zdrojom problému.

V dobe antropocénu môžeme konštatovať, že existuje obrovská ekonomická výrobná kapacita, avšak len obmedzená filozofická perspektíva týkajúca sa etických problémov. Dávny problém environmentalizmu orientovaného na udržateľnosť naďalej pretrváva s paradoxnými ontológiami a neprimeranými epistemologickými predpokladmi zoči-voči súčasným falošným potrebám. Giorgos Kallis v knihe „In Defense of Degrowth“ (2017) zdôrazňuje, že musíme naše zelené korene nasmerovať ako radikálnu odpoveď na de-politizujúci diskurz udržateľného rozvoja. Idea udržateľnosti nie je dostatočne účinná, aby zastavila nadmernú spotrebu; kapitalistická ekonomika je navrhnutá tak, že samotný rast je podmienkou toho, aby neskolabovala. Avšak takýto pragmatický environmentalizmus, ktorý sa obmedzuje na voľbu medzi zlom a menším zlom, nie je tým, čo dnes potrebujeme. Environmentalizmus presadzujúci myšlienku udržateľného rastu neodpovedá na žiadnu z ďalších otázok týkajúcich sa budúcnosti planéty. Ak je rast progresívnou ideou modernej civilizácie, environmentalizmus nie je dostatočne radikálny na to, aby náležite kritizoval korene tejto politicko-kultúrnej a ekonomickej histórie človeka. Nevyvážený vzťah medzi nevyhnutnosťou a hodnotami (medzi prostriedkami a cieľmi) musí byť rehabilitovaný premenou našej antropocentrickej pozície. Konflikt medzi prírodou a životným prostredím sa v súčasnosti odráža v dualite udržateľnosti a rozvoja. Princíp znižovania rastu je nevyhnutným krokom k lepšiemu svetu v prírode aj v spoločenských štruktúrach. Tento krok nie je len akousi naivnou zelenou filozofiou. Zároveň symbolizuje politický kontext pre rozšírenie slobody sveta nášho života a ekonomickej rovnosti, teda v konečnom dôsledku spravodlivosti pre všetkých. Zem sa vo svojej úplnosti stala ľudskou planétou. Divoká príroda už nikde neexistuje. Hra sa skončila a čas plynie v neprospech budúcnosti planéty.

Güncel Önkal je profesor filozofie. V súčasnosti pôsobí ako vedúci Katedry filozofie a riaditeľ Centra pre výskum a aplikáciu humanitných a spoločenských vied na Maltepe University v Istanbule. Vo svojom výskume a publikáciách sa sústredí na environmentálnu filozofiu, filozofiu kultúry a filozofiu 21. storočia.

Text preložila Eva Dědečková z Filozofického ústavu Slovenskej akadémie vied, v. v. i., v Bratislave.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: