Nerast verzus (hospodársky) rast v kontexte klimatickej krízy

Ivan Buraj22. januára 2024131
Číslo Bezrast prevádzajú diela Ota Hudeca

Byť či nebyť – rásť alebo nerásť? Drvivá väčšina politikov/političiek, ekonómov/ekonómiek či publicistov/publicistiek by na túto otázku podľa všetkého bez váhania odpovedala: „Samozrejme, že rásť!“ Bez ekonomického rastu by nebol spoločenský pokrok. Nebol by rozvoj vedy, školstva, kultúry, spoločenský pokrok a nebola by sociálna prosperita. A opačne, bez hospodárskeho rastu by sa dostavila chudoba, nezamestnanosť, celkový sociálny regres a zaostalosť. Jednoducho si dnes, a to je naša už neshakespearovská tragédia, nevieme predstaviť život a zlepšovanie jeho kvality bez ekonomického rastu. Aj preto mohol v nie tak dávnej predvolebnej diskusii položiť „ľavičiar“ Fico nespornému pravičiarovi Sulíkovi už len rečnícku otázku: „Prosím vás, a kto je dnes proti rastu?!“ Proti hospodárskemu rastu nie je naozaj nikto z lídrov relevantných politických strán na Slovensku (lídra tzv. Progresívneho Slovenska nevynímajúc), lebo sú azda okrem nedostatku predstavivosti dozaista presvedčení, že myslieť si niečo iné, by znamenalo podujať sa na politickú samovraždu. Popri tom je takmer isté, že všetci títo i spomínaná drvivá väčšina ostatných by už len letmo nadhodenú myšlienku o možnosti nerastu považovala za naivné rojčenie intelektuálov odtrhnutých od reality. A predsa existujú nie rojkovia, ale skôr tvrdí realisti, ktorí si na rozdiel od „realistov“ zahľadených do prítomnosti uvedomujú, čo sa bude v krátkej budúcnosti diať s našou planétou, s našou civilizáciou, s nami, ak budeme pokračovať, hoci len v umiernenej podobe, v nemennom spôsobe života založenom na „nekonečnom“ hospodárskom raste.

Hľadanie alternatívy

Existuje viacero podobností medzi hospodárskym rastom a kapitalizmom. Jedna z nich spočíva v tom, že ani jeden, ani druhý prakticky nepripúšťajú žiadnu inú spoločenskú alternatívu. Ak sa aj hľadá nejaká alternatíva, je skôr technického, resp. technologického charakteru, ktorá by mohla čiastočne modifikovať vývoj, nie ho však nejakým zásadným spôsobom meniť. Tomu zodpovedá všeobecne a medzinárodne uznávaná stratégia tzv. udržateľného rozvoja.

Je to však naozaj jediná reálna alternatíva, za akú sa často vydáva? Hneď na začiatku odpovedám, že nie je. Naopak, ak existuje takáto alternatíva, je to pre mňa nerast. A našťastie nie som ani zďaleka jediný.

S termínom nerast prišiel podľa všetkého ako prvý práve André Gorz, keď v roku 1972 v jednej verejnej debate hovoril o potrebe udržania rovnováhy na Zemi prostredníctvom dovtedy neznámeho, a teda aj nepochopiteľného pojmu décroissance (nerast). V rovnakom čase tzv. Rímsky klub pozostávajúci z popredných, medzinárodne uznávaných vedcov a intelektuálov zverejnil prvú správu Medze rastu. V nej upozornil na nevyhnutnosť systémových zmien kvôli neudržateľnému využívaniu (obmedzených) zdrojov na našej planéte, ktoré navyše rastie neudržateľným tempom. Na tieto takmer zabudnuté idey nadviazal na začiatku 21. storočia, presnejšie v roku 2007 francúzsky filozof a ekonóm Serge Latouche vo svojej zásadnej monografii „Malá rozprava o pokojnom neraste“ (2007). Ale to už táto myšlienka, koncepcia a zároveň stratégia prerástla do politického hnutia. Jednou z prvých lastovičiek v tomto smere bola skupina Research & Degrown, vytvorená v roku 2006 v Barcelone. O niečo neskôr sa pridali mestá a krajiny po celom svete, čo priam volalo po potrebe vytvoriť medzinárodnú sieť takýchto hnutí, ktorá by koordinovala ich činnosť a poskytovala celému hnutiu organizačné zastrešenie aj istú efektívnosť. Žiaľ, hoci invázia Ruska na Ukrajinu zjednotila takmer celý svet, zároveň túto aktivitu zatlačila do úzadia. A naopak, pomohla vojenskému priemyslu, veľkým ťažobným spoločnostiam a ich hlavným odberateľom, aby sa ambícia Európy a sveta riešiť alebo aspoň spomaliť klimatickú krízu i s pomocou myšlienky nerastu stala viac-menej druhoradou. A predsa, ako každá myšlienka, ktorá má hodnotu a význam, ani táto celkom nezanikla, aj vďaka mnohým známym i neznámym klimatickým aktivistom/aktivistkám, vedeckým pracovníkom/pracovníčkam a publicistom/publicistkám. Za všetkých spomeniem napríklad neúnavných propagátorov/propagátorky nerastu v susednom Česku Tadeáša Žďárského, Nadeždu Johanisovu alebo Evu Fraňkovú.

Prečo nerast?

Ešte donedávna platilo nielen u nás, ako som už spomenul v úvode, ale takmer všade vo svete ako apriórne tvrdenie, že hlavným cieľom nielen hospodárskej politiky štátu je podpora ekonomického rastu. Takýto rast sa dodnes vo väčšine krajín považuje za niečo nevyhnutné a prirodzené. Avšak pri hlbšom pohľade sa ukazuje, že síce ekonomický rast na jednej strane skutočne zlepšuje niektoré podmienky života ľudí, ale zároveň sám osebe nezaručuje vyššiu životnú úroveň v pravom zmysle slova, teda lepší, kvalitnejší život, ako sa nezriedka automaticky predpokladá.

Zdá sa, že často je to skôr naopak.

Predovšetkým do rastu HDP sa zahŕňajú položky, ktoré rozhodne neprispievajú ekonomickému, a už vonkoncom nie sociálnemu rozvoju spoločnosti. A tak sme sa mohli v šume ostatných správ napríklad dozvedieť, že v Rusku napriek reálnemu poklesu hodnoty rubľa vzrástlo HDP, a to vďaka rastu výroby a prepravy vojenskej techniky…

Čo je však z hľadiska ďalšieho vývoja globálnej spoločnosti podstatnejšie, neustále zvyšovanie hospodárskeho rastu vedie k stále očividnejšiemu znehodnocovaniu, drancovaniu skutočne najväčšieho kapitálu, bohatstva spoločnosti – prírody a ľudí. A v neposlednom rade k prehlbovaniu sociálnej nerovnosti (zvlášť evidentnej opäť v globálnom meradle) a k ďalším, niekedy skrytým sociálnym dôsledkom.

V honbe za peniazmi a úspešnou kariérou sa rozpadávajú tradičné sociálne väzby – s rodinou, priateľmi, kolegami. Nečudo, že súčasný jedinec je stále viac stíhaný pocitmi úzkosti, osamelosti a životného stroskotania, ako to napríklad podrobne opisuje Gilles Lipovetsky v knihe s príznačným názvom „Paradoxné šťastie“. Hoci ľudia na Západe sú vo všeobecnosti z materiálneho hľadiska stále bohatšími, nie sú ani zďaleka spokojnejšími a šťastnejšími. A začína to platiť i o obyvateľoch/obyvateľkách v priemere chudobnejších v tzv. rozvojových krajinách. Odborníci na túto problematiku napríklad zistili, že síce existuje istý vzťah medzi výškou príjmov a pocitom šťastia, ale tvrdenie, že väčší majetok prináša viac šťastia platí takmer bezvýhradne iba pri nízkych príjmových úrovniach. A to isté platí vlastne všade vo svete. Výskumy ukázali, že po dosiahnutí určitej hranice bohatstva sa spoločnosti ako také nestávajú šťastnejšími, aj keď miera ich bohatstva neustále rastie. Skôr sa stáva, že pocity šťastia budú v tejto situácii postupne klesať. Ľudia s vyššími príjmami totiž trávia oveľa viac času v práci, sú vystavení vyššiemu stresu a namiesto toho, aby sa venovali rodine alebo odpočinku, pracujú.

Z tohto pohľadu vyzerá idea nerastu prinajmenšom rovnako prirodzene a nevyhnutne ako myšlienka rastu.

Čo je nerast?

V istom zmysle je priamym opakom stratégie rastu a všetkého, čo z nej vyplýva. V tomto zmysle nerast znamená namiesto neustáleho a často nezmyselného, bezhlavého naháňania sa dopredu zastavenie a ohliadnutie sa dozadu, prípadne návraty späť k hodnotnému, overenému. Namiesto kĺzania sa po povrchu „zavinutie sa“ (ako sa vyjadroval Bruno Latour, o ktorom tu ešte bude reč) do vnútra, do hĺbky. Namiesto dravého, často bezobsažného aktivizmu ponúka pokoj, rozvážnosť a zdržanlivosť. Namiesto uplatňovania diktátu neobmedzenej rýchlosti i tam, kde by už naozaj nemala mať miesto (oddych alebo sex), preferuje pomalosť. Namiesto ustavičného jednostranného pragmatického zamerania sa na efektivitu a účelovosť má plné pochopenie pre tvorivé hľadanie, a niekedy i neefektívne tápanie. Namiesto honby za stále vyššou produktivitou a ziskom umožňuje neustále rozširovanie poľa pre voľný čas a sebarealizáciu ľudí. Namiesto návrhov na individuálne, často izolované alebo neúplné riešenia ekologickej a klimatickej krízy sa usiluje ponúknuť komplexnejší a radikálnejší, a podľa jeho priaznivcov i efektívnejší program. Ak sa tu hovorí o raste, potom ide o rast skôr v duchovnom zmysle slova – rast voľného času, rozvoja osobnosti, slobody…

Cieľom koncepcie nerastu je teda vytvoriť reálnu alternatívu ku kultu (neobmedzeného ekonomického) rastu, ktorého hnacou silou je honba za stále vyššou produkciou, spotrebou a ziskom, čo devastuje a demoralizuje jednotlivca a celú spoločnosť. Jednotlivca tým, že sa stáva v podstate iba nástrojom hlavného cieľa (navyše často prebytočným a vtedy sa mení na „odpad“); a spoločnosť tým, že jej úloha sa takisto obmedzuje viac-menej len na rolu prostriedku zvyšovania produkcie a zisku. Inak povedané, je namierený proti „železnej“ logike rastu pre rast, neustáleho rastu produkcie vo všetkých oblastiach spoločenského života a s ním aj neustáleho zvyšovania energie a spotreby materiálov, ktoré prekračujú hranice a možnosti našej planéty.

To je tiež dôvod, prečo je kritický voči stále svetovo uznávanej a presadzovanej stratégii tzv. trvalo udržateľného rozvoja, ktorá v podstate tiež predpokladá stály hospodársky rast, ale v inej, udržateľnejšej, a teda súčasne akoby prijateľnejšej podobe. Nie je preto prekvapením, že túto stratégiu v súčasnosti už podporujú nielen medzinárodné politické inštitúcie globálneho významu, ako sú OSN alebo EÚ, ale i veľkopodnikatelia spolu s veľkými nadnárodnými spoločnosťami. A to nie je dobré znamenie. A nie je to ani náhoda, lebo okrem všeobecných fráz o ochrane ľudstva a Zeme má táto stratégia aj iný, zďaleka nie zelený, ale skôr prokapitalistický rozmer, ktorý za všetkým hľadá predovšetkým zisk. A napokon nie je ani náhoda, že sa k tejto stratégii prikláňa aj veľká časť verejnosti. Je totiž známe, že ľudia si podvedome vyberajú jednoduchšie riešenia. Isté čaro, príťažlivosť koncepcie tzv. trvalo udržateľného rozvoja spočíva aj v tom, že nám všetkým (najmä však mladej generácii) nahovára, že stačí robiť „kozmetické“ úpravy v spôsobe života (šetrením energie, deleným zberom odpadov, vysádzaním stromčekov, zachytávaním dažďovej vody a pod.) a spolu so zavedením nových, „zelených“ technológii zachránime celú planétu pred katastrofou bez toho, aby sme museli prikročiť k zásadnej zmene našich vzorcov správania.

Niektorí môžu namietať protiotázkou: nedá sa predsa len dosiahnuť akceptovateľný „trvalo udržateľný rozvoj“ bez toho, aby sme boli nútení niečo so sebou radikálne spraviť, a to pomocou nových, „zázračných“ technológií, ako napríklad (a ako sa už dnes niekde aspoň pokusne robí) získavaním bezuhlíkovej, nefosílnej energie prostredníctvom jadrovej fúzie, syntetických palív či pomocou solárnej energie a pod.?

V odpovedi na túto otázku si pomôžme povedzme solárnymi panelmi, ktoré sa často spolu s veternými mlynmi uvádzajú ako vzorový príklad alternatívneho, „obnoviteľného, zeleného“ a „udržateľného“ získavania energie.

Iste, pomáhajú a pomôžu. Ale platí to len dovtedy, kým si nepoložíme znepokojivú otázku, čo sa stane so solárnymi panelmi po skončení ich životnosti? Odborníci odhadujú, že zhruba po 30 rokoch zostane po týchto paneloch asi 70 miliónov ton odpadu!

Zavádzanie nových technológii a úspor je okrem toho spojené s nárastom doplňujúcej energie na prepravu či uskladnenie tohto odpadu. Navyše nové technológie síce môžu ušetriť prácu a jej zdroje, ale to často len preto, aby boli využité na rast ďalšej výroby (a prirodzene i spotreby) a jej efektivity, čo opäť len zvyšuje nároky na zdroje tohto rastu.

A tak sa znovu ocitáme v kolobehu rastu! Neustále rastúca, hoci aj „trvalo udržateľná“ ekonomika bude vznášať stále nové a spravidla tiež rastúce požiadavky na energiu (obhajcovia rastu tvrdia: áno, ale už „zelenej“ alebo obnoviteľnej energie…), a tiež na prepravu a umiestnenie odpadu. Pritom nie je ťažké si domyslieť, že najlepší odpad je taký, ktorý vôbec nevzniká. A o to v stratégii nerastu v prvom rade ide.

Je nerast vôbec možný, reálny?

V prvom rade treba ešte raz zdôrazniť, že nerast nie je iba jednoduchým opakom rastu či záporným rastom, ale je skôr rozvojom bez jednostranného (ekonomického) rastu. A keďže takýto ekonomický rast (a spolu s ním i cyklický ekonomický regres) sa najčastejšie spája s kapitalistickým hospodárskym systémom, niektorí, zvlášť radikálne ľavicoví myslitelia/mysliteľky a aktivisti/aktivistky, žiadajú bezpodmienečne nahradiť tento systém.

Toto riešenie však nie je také zrejmé, ako vyzerá na prvý pohľad.

Predovšetkým preto, že ako upozorňujú nielen pravicoví ekonómovia/ekonómky a politici/političky, okamžitý prechod súčasnej kapitalistickej spoločnosti na niečo iné ako rast by mohol spôsobiť už spomínané veľké ekonomické a sociálne problémy: nezamestnanosť, pauperizáciu obyvateľstva, problémy s financovaním verejného sektora, ako je školstvo, zdravotníctvo, sociálne zabezpečenie či služby, a pod. A potom, ako upozorňujú niektorí, tentoraz zase ľavicoví myslitelia/mysliteľky, nikdy by sme nemali podceňovať silnú adaptačnú schopnosť kapitalizmu, a hlavne jeho schopnosť premeniť všetko na tovar – vrátane rozličných subverzívnych tendencií, ktoré len čo sa zjavia, sa usiluje ihneď pohltiť, resp. kooptovať do svojho systému komodifikácie. (Kto ešte nečítal, vrelo odporúčam si o tom prečítať knihu Andrewa Pottera a Josepha Heatha, ktorá vyšla v českom preklade pod názvom „Kup si svou revoltu!“) A majúc stále na zreteli túto schopnosť kapitalizmu všetko zmeniť na tovar, absolútne nevylučujem možnosť, hoci si to zatiaľ neviem celkom dobre predstaviť, že sa tak stane i s nerastom, podobne ako sa to stalo s tzv. zeleným rastom či s „trvalo udržateľným rozvojom“.

Takže ešte raz: je nerast v praxi reálne možný?

No stojí za súčasných podmienok stále očividnejších a narastajúcich prejavov radikálnych a rozsiahlych klimatických zmien vôbec ešte takto otázka? Možno (a sám som o tom už dnes presvedčený) nie sme ďaleko od kritického bodu, keď stratégia nerastu ako skutočne komplexná (aj preto, že zahrňuje rast, ale rast skôr v duchovnej než materiálnej oblasti, rozvoj človeka, jeho sebarealizácie a slobody a pod.) a dlhodobo udržateľná stratégia bude nielen (jediná?) možná, ale i nevyhnutná. A opačne – hospodársky rast sa bude stávať stále viac utópiou, ak, pravda, budeme chcieť prežiť a s nami celá planéta Zem.

S otázkou reálneho uskutočnenia nerastu úzko súvisí prinajmenšom ešte jedna zásadná otázka: bude nerast pre ľudí dostatočne príťažlivý (aspoň ako ešte dnes ekonomický rast), aby si ho osvojili a snažili sa ním riadiť? Vynára sa mi v kontexte toho, čo už som spomínal v konfrontácii v podstate s rastovou stratégiou tzv. trvalo udržateľného rozvoja. A to, že je momentálne najviac akceptovaná vládami, podnikateľmi/podnikateľkami a dokonca i „zelenými“. A to zase, ako som vysvetľoval, má korene aj v tom, že nekladie na ľudí príliš veľké nároky zásadným spôsobom zmeniť svoje návyky (napríklad v cestovaní, odievaní, stravovaní a pod.), zažitý spôsob života. No a práve rozdiel medzi reálnymi a nereálnymi cieľmi v politike, ako si všimol a zdôrazňoval už Aristoteles, tkvie nielen v tom, do akej miery sa dajú uskutočniť, ale zároveň v tom, ako ľahko možno ľudí pre ne získať.

A tu sa vráťme k našej otázke a spýtajme sa: platí toto aj o stratégii nerastu?

V odpovedi sú viacerí/viaceré skeptickí/skeptické. Medzi nimi i takí, od ktorých by sme to možno najmenej očakávali. Ako napríklad už spomínaný francúzsky filozof a klimatický aktivista Bruno Latour, keď doslova píše: „Nič ma nedonúti, aby som si ,nerast‘ spojil s akýmkoľvek pokrokom v kvalite života. Rozumiem, čo chcú povedať všetci ti úžasní ľudia, ktorí sa tohto pojmu chopili, ale domnievam sa, že vzťahovať sa k ,prosperite‘ je stále lepšie.“ Hoci hneď potom aspoň dodáva. „Ale ničivá výrobná obsesia väčšine ľudí prosperitu znemožnila“.

Voči tomu sa dajú vzniesť hneď dve pripomienky.

Predovšetkým je z histórie známe, že v mene pokroku a prosperity je možné odvrhnúť prakticky všetko. Otázkou zostáva, či je to (vždy) oprávnené. Takisto je z histórie známe i to, že ak je niečo ťažko uskutočniteľné, ešte to neznamená, že je to aj nemožné. „Otázka utópie je,“ ako pripomína André Gorz, „úzko spojená s otázkou realizmu. Neprestáva sa hrať s hranicami medzi jedným a druhým.“ A tieto hranice sa môžu posúvať až natoľko, že niečo ešte donedávna považované za utópiu sa stáva realitou, a opačne. Inak povedané, dostávame sa do situácie, že ešte nedávno niektoré predstavy považované za utopické sa stávajú nielen reálnymi či realistickými, ale i nevyhnutnými – inak ako ľudstvo neprežijeme. A možno je to zase naopak v súčasnosti kapitalistický systém a konzumná spoločnosť, ktoré sa stávajú postupne absolútne utopickými, ako tvrdí francúzsky filozof a politický ekológ Jean Zin.

Spomínaný Latourov „konečný“, v zásade odmietavý postoj k nerastu prekvapuje o to viac, že to bol práve on, kto takpovediac trafil klinec po hlavičke, keď vo svojej poslednej monografii napísal, že pandémia nám dala príležitosť, aby sme si uvedomili, že pre ľudí je najdôležitejšia nie úroveň HDP ani dosiahnutá životná úroveň, ale predovšetkým kvalita života – ako celkovo žijeme a ako sme s tým spokojní. A tu môžeme pozorovať, že bezprostredná väzba medzi „viac“ a „lepšie“ sa navždy pretrhla. „Lepšie“ dnes znamená skôr „menej“. Skrátka, v prípade uskutočnenia koncepcie nerastu musí dôjsť predovšetkým k radikálnej prestavbe nášho spôsobu života, pričom pod radikalizmom mám – dúfam, že spolu s Latourom – na mysli viac obsah než formu v uskutočnení zmien: radikálnu zmenu myslenia aj konania, správania sa ľudí. „Všetko musíme vynaliezať nanovo: právo, politiku, umenie, architektúru aj mestá. Čo je však ešte zvláštnejšie, musíme tiež znovu vynájsť samotný pohyb, vektor nášho konania. Už nesmerovať donekonečna dopredu, ale naučiť sa pred nekonečnom ustúpiť a odpojiť sa. To je druhý spôsob emancipácie…“

Ale opäť sám zapochyboval o tom, či je takýto cieľ reálne možný a v praxi uskutočniteľný. A hlavne preto, že je pre ľudí málo príťažlivý. Ľudia sa naďalej pridržiavajú nezmeneného spôsobu života. Nie preto, že by si (aspoň mnohí) neuvedomovali viac alebo menej blížiacu sa hrozbu v podobe škodlivej a zároveň nezvratnej klimatickej zmeny, ale preto, že nedokážu, necítia sa pripravení, resp. nie sú stále ešte dostatočne motivovaní urobiť zásadné zmeny vo svojom (spotrebiteľskom) správaní. A tiež treba realisticky priznať, že väčšina ľudí si emancipáciu, respektíve slobodu nespája so vzletnými predstavami, myšlienkami a cieľmi, ale si ich v prvom rade či úplne stotožňuje s únikom pred chudobou a diskomfortom, resp. s bohatstvom a prosperitou, čo si myslí i Latour. Navyše, ako si všíma „ekológia nudí alebo káže. Je presiaknutá moralizmom. Dostatočne nevzrušuje. Nemobilizuje. Preto ju nazývame ,trestajúcou’“. A niečo podobné platí i o neraste, ktorý býva takisto spájaný s pocitmi viny, povinnosti a s požiadavkou dodržiavať vo všetkom prísne obmedzenia.

Ak je to tak, potom bude veľmi náročné už teraz alebo v blízkej budúcnosti vysvetliť ľuďom, prečo je už v súčasnej situácii nielen správne, rozumné a dobré, ale priamo životne dôležité a nevyhnutné prikloniť sa viac ku koncepcii nerastu než k rastu, a ak už k rastu, tak skôr k rastu v duchovnej rovine.

A spolu s tým sa nevyhneme ďalším otázkam či skôr otáznikom.

Ako by mohol nerast viac než hospodársky rast priťahovať chudobnejších, nezamestnaných, sociálne vylúčených a pod.? Alebo prečo by sa mali tzv. rozvojové krajiny teraz uskromňovať, zastaviť alebo spomaliť svoj rast, keď samy klimatickú zmenu a jej negatívne dôsledky nespôsobili; skôr naopak, samy sú jedným z dôsledkov a zároveň samy neraz najviac čelia jej negatívnym dôsledkom?

Možnože odpoveď vyplýva priamo z týchto otázok: práve preto, že negatívne dôsledky hospodárskeho rastu postihujú bez výnimky všetky krajiny, pravda, jedny viac, druhé relatívne menej a najviac rozvojové krajiny a všade najchudobnejších. Tí sa pred klimatickou krízou nemajú kde schovať alebo ujsť… Aby sa ľudia náležite zmobilizovali, musíte ich presvedčiť, že im už teraz, v tejto chvíli ide naozaj o holý život.

Ale ani to nestačí. Treba ľudí motivovať aj pozitívne. Ako v tejto súvislosti zdôrazňuje Latouche, „bez ,nového okúzlenia‘ života a životom by bol i nerast odsúdený k neúspechu“.

Pokiaľ ide hlavne nateraz o bohatšie krajiny a solventnejšie obyvateľstvo planéty, aj ich treba presvedčiť. Presvedčiť o tom, že nerast tiež znamená výmenu znečisteného vzduchu za čistý vzduch, znečistenej vody za čistú vodu, život v neustálom strese za pokojnejší a zdravší spôsob života atď. A že jediný spôsob, ako lepšie žiť, je menej vyrábať, menej spotrebúvať, menej míňať, skrátka žiť inak. A bude tiež treba prísne od seba oddeľovať potreby, ktoré smerujú k rozkvetu osobných síl a schopností – zvlášť schopnosti prevziať kontrolu nad svojim životom a potrebami, ktoré majú tendenciu zvyšovať spotrebu tovarov a závislosť (Gorz). No najskôr treba ľudí presvedčiť, že spolu s presadzovaním nerastu bojujú zároveň proti osobnému „vyhoreniu“, proti tendencii súčasnej spoločnosti žiadať od jednotlivca stále viac: vyšší výkon, navyše neustále rastúci výkon, až nakoniec môže dospieť k názoru, že omnoho horšie než nerast je, „keď moderný subjekt dokáže kráčať len dopredu bez ohľadu na následky“ (Latour).

A predsa nemusí byť nerast len výzvou k „minimalizmu“ a návratu do minulosti, k tradičným formám a spôsobom života. V skutočnosti je predovšetkým kriticky zameraný proti nadbytočnému, niekedy až nezmyselnému komfortu a s ním spojenému plytvaniu. Načo musí jeden-dvaja ľudia vlastniť desať áut, tri domy s desiatimi kúpeľňami, piatimi spálňami, dvoma bazénmi…?

Aj z tohto dôvodu musí byť pod nerast nevyhnutne zahrnutý i sociálny kontext celej problematiky: sociálna rovnosť a spravodlivosť, skutočná demokratizácia spoločenského života, právo na dôstojný a plnohodnotný život atď.

Záverom ešte raz zopakujem tvrdenie, že hoci stratégia nerastu nemusí byť už v blízkej budúcnosti jediným spôsobom riešenia klimatickej krízy, momentálne sa ukazuje byť najucelenejšia (už preto, že synteticky, v symbióze zahrňuje materiálne i duchovné zmeny) a zároveň aj najradikálnejšia zo všetkých zatiaľ známych alternatív. A tiež tvrdím, že síce otázniky okolo jej praktickej realizácie považujem za plne oprávnené (a sám si ich tu kladiem), obávam sa, že skôr či neskôr (ale pravdepodobne skôr, než si myslíme a priznávame) otázka nebude stáť, čo chceme a či sme na radikálne zmeny dostatočne pripravení, ale čo je potrebné a nevyhnutné urobiť pre záchranu našej planéty a nás samých. Vtedy už nerast nebude len jedna z možností, ale takmer fatálna nevyhnutnosť.

Ivan Buraj je filozof. Pôsobil ako docent na Katedre filozofie a dejín filozofie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Jeho špecializáciou je sociálna a politická filozofia, najmä dielo J. P. Sartra a M. Foucaulta. Jeho najznámejším a najcitovanejším dielom je monografia Foucault a moc (2000). 

Text vychádza s podporou pražskej kancelárie Heinrich Böll Stiftung.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: