Je bezrast proti pracujúcim?

Don Fitz22. januára 2024157
Číslo Bezrast prevádzajú diela Ota Hudeca

V roku 2023 bolo na severnej pologuli zaznamenané najteplejšie leto v histórii, zatiaľ čo na južnej pologuli bola historicky najteplejšia zima. Nasledovala jeseň s ničivými búrkami a záplavami po celom svete. Počet ľudí, ktorí pripisujú klimatickú katastrofu hospodárskemu rastu, pribúda. Nie všetci však súhlasia s tým, že problémom je rast. Niektorí reagujú tak, že rast zostane a koncept „bezrastu“ je idealistický nezmysel. Mnohé z obvinení zameraných proti bezrastu už boli zodpovedané. Kniha Jasona Hickela Menej je viac: Ako bezrast zachráni svet (2020) je zrejme najznámejšia a najčítanejšia. Vynikajúca zbierka článkov s názvom Plánovaný bezrast a udržateľný ľudský rozvoj je k dispozícii vo vydaní Monthly Review z júla/augusta 2023.

Ohrozuje bezrast pracujúcich?

Zdá sa, že jednému obvineniu stále chýba adekvátna odpoveď: Je americká robotnícka trieda vo svojej podstate proti bezrastu, pretože by to znamenalo masívnu stratu pracovných miest? Zdá sa, že zástancovia/zástankyne rastu ešte nikdy nepočuli o kratšom pracovnom týždni. V skutočnosti by to bol prvý dôsledok bezrastu. Pre mnohých amerických pracujúcich/e by 40-hodinový pracovný týždeň bol vítanou úľavou. Sú teda pracujúci/e vo svojej podstate proti bezrastu? Moja rodina, priatelia a susedia sa vo všeobecnosti živia prácou, no nikto z nich by mi nikdy nepovedal, že nechce kratší pracovný týždeň.

Jedným z najväčších problémov amerických pracujúcich je absencia zdravotnej starostlivosti ako základného ľudského práva. Napriek rečiam obhajcov súkromných zdravotných poisťovaní by program Medicare-for-All stál oveľa menej. Je to ďalší spôsob, ako by sa mohol prejaviť bezrast. V knihe o kubánskej zdravotnej starostlivosti Cuban Health Care: An

Ongoing Revolution (Kubánska zdravotná starostlivosť: prebiehajúca revolúcia, 2020) tvrdím, že Kubánci majú dlhšiu priemernú dĺžku života ako obyvatelia USA, hoci náklady na Kube predstavujú menej ako desať percent nákladov v USA na osobu a rok. Od vydania knihy výskumy ukazujú, že Covid-19 znížil priemernú dĺžku života v USA takmer o tri roky, zatiaľ čo na Kube sa v skutočnosti mierne zvýšila. Zdravotný systém zameraný na preventívnu starostlivosť a starostlivosť o matky a deti zachraňuje viac životov a je oveľa lacnejší ako systém zameraný na poistenie. Ten poskytuje príliš málo starostlivosti ľuďom, ktorí ju najviac potrebujú a naopak – iným poskytuje príliš veľa liečby: milióny ľudí nadmerne lieči a ponúka luxusné nemocničné izby. Žiadny pracujúci človek mi nikdy nepovedal: „Chcem, aby si moji starší príbuzní vyberali medzi liečbou a jedlom, a chcem superdrahú starostlivosť, ktorá je menej účinná, pretože práve tá pomáha ekonomike rásť.“ So skutočným poklesom rastu by náklady na zdravotnú starostlivosť nemuseli byť len „nižšie“, ale mohli by byť oveľa, oveľa nižšie a viedli by k dlhšiemu životu.

Existuje niekoľko ďalších vecí, ktoré som nikdy nepočul od pracujúcich ľudí. Nikdy som nepočul vodiča kamióna povedať: „Chcem si kupovať veci, ktoré sa rýchlo rozpadnú, takže musím ísť a kúpiť si ďalšie, ktoré nebudú fungovať, vyjdú z módy alebo zastarajú. Ak by boli výrobky vyrobené tak, aby si ich ľudia mohli sami opraviť a dlho by vydržali, znamenalo by to menej pracovných miest; preto by podniky mali vyrábať čo najviac šmejdu.“ Žiadna sekretárka mi nikdy nepovedala: „Milujem jedlo, ktoré prejde viac ako 2000 míľ, kým sa ku mne dostane, stratilo väčšinu svojej nutričnej hodnoty a kvôli svojmu chemickému zloženiu môže kontaminovať každého, kto ho zje. Kvalitné jedlo vypestované lokálne by znamenalo menej pracovných miest.“ Žiadny kontrolór v obchode s potravinami mi nikdy nepovedal, že naozaj chce obal, ktorý stojí takmer toľko ako samotný výrobok, bankovníctvo s neustále sa zvyšujúcimi poplatkami, poistenie, ktoré sa mu nevypláca, keď ho potrebuje, a neustálu reklamu v televízii, rozhlase a na billboardoch. To sú len niektoré zo spôsobov, ktorými kapitalizmus vytvára zbytočné pracovné miesta, ktoré nijako nezlepšujú životy ľudí a ktorých zníženie alebo zrušenie by prispelo ku skráteniu pracovného týždňa.

Jedného dňa na mňa hľadel z obrazu gróf Dracula, keď mi lekár prevliekol okolo ruky gumenú hadičku; a ja som čakal, či povie: „Nerád by som mal menšiu ekonomiku, pretože by to znamenalo, že menej ľudí dostane rakovinu z ožiarenia a toxických chemikálií. Bolo by menej pracovných miest zameraných na výrobu jedov a menej pracovných miest pre každý typ zdravotníckej práce. S radosťou by som zvýšil riziko rakoviny pre seba, moju rodinu a svojich susedov, ak to bude znamenať viac pracovných miest.“ Z nejakého dôvodu neboli tieto vety nikdy vyslovené.

Kto nemá rád bezrast?

Kde sú teda všetci tí pracujúci/e, ktorí/é tak vášnivo nenávidia bezrast? Určite sa schovávajú za stromom alebo pod posteľou, pretože som na nich nikdy nenarazil. Možno existuje miesto, kde by som ich nikdy nehľadal. Mohli by byť v kanceláriách odborových predákov a písať články o tom, ako práca podporuje firemnú ideológiu rastu. V skutočnosti môže tvrdeniu „pracujúci ľudia sú proti bezrastu“ navždy odzvoniť. Zamestnanci v zbrojárskej výrobe, veteráni a ďalší, ktorí jednoducho akceptujú militaristickú propagandu, môžu byť proti bezrastu, pretože neexistuje spôsob, ako sa zbaviť rastu bez masívneho zmenšenia americkej armády. Bezrast znamená presun zdrojov smerom ku kolonizovaným národom v Spojených štátoch amerických aj na celom svete. Podstatou bezrastu je (1.) znižovanie nepotrebnej a škodlivej výroby v bohatých krajinách, (2.) zvyšovanie produkcie zameranej na nevyhnutné potreby v chudobných krajinách, (3.) pričom treba zabezpečiť, aby to prvé bolo väčšie ako to druhé. Rast neznamená a nikdy neznamenal zlepšenie kvality života v chudobnom svete. Naopak, reparácie sú nevyhnutné pre bezrast. Tvrdenie, že k bezrastu nikdy nedôjde, pretože pracujúci ľudia by boli proti, je nielen nesprávne, ale aj hrubo nemorálne. Právo na potrat poskytuje názorný príklad, prečo je tomu tak. Väčšina pracujúcich ľudí v súčasnosti podporuje právo žien na interrupciu. Dôvodom podpory práva na interrupciu nie je súhlas väčšiny pracujúcich. Dôvodom je, že ochrana života žien je správna vec (bez ohľadu na to, či to je alebo nie je populárne).

Čo robiť, keď sa stretnete s názorom, ktorý sa nezhoduje so spoločenskými náladami? Hlavná postava filmu Metawan z roku 1987 – odborový predák Joe Kenehan sa neustále snaží bojovať so spoločenskými predsudkami. Neignoruje ich, ani sa im nepodriaďuje. Dnes by väčšina progresívne mysliacich ľudí súhlasila s tým, že keď sa stretneme s tými, ktorí nenávidia černochov alebo sympatizujú s úsilím o likvidáciu Židov či Palestínčanov, treba sa im postaviť. Ak je dobré postaviť sa tým, ktorí útočia na jednu skupinu obyvateľstva, prečo by bolo zlé postaviť sa ničeniu celého ľudstva tak, ako nám ho pripravila ideológia nekonečného rastu? Rast znamená ďalšiu expanziu fosílnych palív, nárast elektronického kolonializmu (t. j. „alternatívnej“ energie) a vyhladzovanie života na zemi, vo vzduchu a v oceánoch.

Kto zastupuje pracujúcich?

Dva časté omyly o amerických pracujúcich sú, že všetci myslia rovnako a že ich názory sú reprezentované odborovými predákmi. Zástancovia/zástankyne bezrastu radi vyvolávajú dojem, že si zamieňajú slová „pracujúci“ a „odbory“. Avšak podľa aktuálneho sčítania je v odboroch zastúpených len asi šesť percent pracujúcich v súkromnom sektore Spojených štátov amerických, pričom odboroví predáci často odvádzajú mizivú prácu pri ich zastupovaní. Masy odborárskeho členstva napríklad celkom určite nežiadali ani nesúhlasili s tým, aby sa ich odborárski „vodcovia“ sprisahali s elitami s cieľom vybudovať „slobodný rozvoj práce“, ktorý rozdrvil demokratické odbory na medzinárodnej úrovni, ako to dokumentuje Kim Scipes. Základným aspektom dnešného vedenia odborov sú úzke väzby na Demokratickú stranu, jednou z dvoch veľkých korporátnych strán v Spojených štátoch amerických. Ak sa odborové špičky stavajú proti bezrastu, len ťažko to môže znamenať, že proti tej myšlienke sú všetci pracujúci. Vykresľovanie pracujúcich ako nejakej uniformnej masy, ktorá si myslí to isté (rast je dobro a nerast zlo), je viac než povýšenecké a urážlivé voči tým z nás, ktorí predávajú svoju pracovnú silu, aby prežili. Okrem tých, ktorí sú tradične verní Demokratickej strane, „pracujúci ľudia“ zahŕňajú milióny ľudí, ktorí prechádzajú z jednej politickej strany do druhej; tých, ktorí sa neidentifikujú so žiadnou stranou; tých, ktorí sú prívržencami Donalda Trumpa; a áno, aj tých, ktorí sú umiernenými alebo revolučnými socialistami a anarchistami. Dejiny odborov sú dejinami tých najúžasnejších hrdinov aj tých najodpornejších zradcov medzietnickej a medzinárodnej robotníckej solidarity. Štrajk, do ktorého sa v septembri 2023 zapojili americkí automobiloví robotníci v odborovom zväze United Auto Workers, bol tiež prejavom toho, že odbory sa prebudili zo sna a znovu objavili požiadavku 32-hodinového pracovného týždňa. Dúfajme, že táto udalosť predznamenáva prebudenie, ktoré sa rozšíri do celého odborového hnutia, neorganizovaného aj organizovaného.

Kapitalizmus bez vykorisťovania?

Takzvané „chlebové“ odborárstvo (“bread and butter“ unionism) sa zameriava na zachovanie kapitalizmu. Zároveň usiluje o čo najväčší koláč pre „svojich“ pracujúcich, a to aj na úkor pracujúcich v iných krajinách. „Sociálne odborárstvo“ spochybňuje predpoklad kapitalizmu, že niektorí by mali byť výrazne bohatší a mocnejší než ostatní. Bezrast bude vyžadovať nové definovanie každého aspektu ekonomiky – počnúc dĺžkou pracovného týždňa až po to, čo sa vyrába, vrátane vzťahov medzi tými, ktorí sa na výrobe podieľajú. Odborárstvo, ktoré akceptuje kapitalizmus ako niečo večné, sa však na takú úlohu nehodí. Odborárstvo, ktoré by hrdo vyhlasovalo, že jeho cieľom je vybudovať nový svet z popola toho starého, by bolo len „mačacím mňaukaním“. Možno ste už počuli o Industrial Workers of the World (IWW). Od roku 1905 sa snaží zjednotiť všetkých pracujúcich ľudí nielen v USA, ale na celom svete. Možno je načase, aby existujúce odbory buď napodobnili IWW, alebo ich rovno nahradila táto organizácia či iné solidárne odbory, ktoré sa budú snažiť vyslobodiť ľudstvo z reťazí korporátneho rastu. A to bez ohľadu na fakt, či sídlia v imperialistickej vlasti alebo kolonizovanom svete. Navrhovať rast bez rasistického kolonializmu má rovnako malý zmysel ako obhajovať kapitalizmus bez vykorisťovania. Kolonializmus bol metódou, ktorú korporácie využili na „primitívnu akumuláciu kapitálu“, o ktorej písal Marx.

Viera, že ekonomika musí rásť, predpokladá večnú existenciu kapitalizmu. Skutočný bezrast však znamená reorganizáciu spoločnosti tak, aby sa skončila deštruktívna a neužitočná výroba a zároveň sa chránil blahobyt všetkých zúčastnených v dotknutých odvetviach. Celková prestavba spoločnosti by sa mohla začať kratším pracovným týždňom. Následne by sa mohla rozšíriť na vytváranie nových vzťahov, či už v kancelárii, zdravotníckom zariadení alebo vo fabrike. Bezrast bude zrealizovaný, aby pracujúca trieda mohla prevziať kontrolu nad ekonomikou a premenila ju. Je načase položiť si otázku, či je koncept rastu to, čo je vo svojej podstate proti pracujúcim. Kratší pracovný týždeň je skala, na ktorej bezrast stojí. Ak to nie je skala, tak je to názov skaly, ktorú Dávid vložil do praku a vystrelil ju do hlavy korporátneho systému nazývaného Goliáš.

Don Fitz, PhD., je členom redakčnej rady amerického časopisu Green Social Thinking. Prednášal environmentálnu psychológiu na Washington University a Fontbonne University v St. Louis. Pravidelne prispieva do časopisu Monthly Review. Je autorom knihy Cuban Health Care: An Ongoing Revolution (Kubánska zdravotná starostlivosť: prebiehajúca revolúcia, 2020). Z anglického originálu Degrowth – How Anti-Worker Would It Be? (uverejnené v Green Social Thinking) preložil Peter Daubner.

Text vychádza s podporou pražskej kancelárie Heinrich Böll Stiftung.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: