Ak sa na krajiny strednej Európy pozrieme jednotlivo, rastúce percentá ľudí podporujúcich krajnú pravicu pôsobia ako výkričník, ale stále sú v upokojujúcej menšine. Čo by ste však povedali na to, že sieť blízkych priateľstiev v extrémistických hnutiach siaha od Talianska cez Balkán až po Poľsko? A že sa pravidelne navštevujú na oficiálnych podujatiach, inšpirujú sa navzájom pri tvorbách programov a majú spoločnú stratégiu šíriť svoje myšlienky zdola, cez nenápadné, často nepovšimnuté aktivity v komunitách? Nie je to sci-fi, ale ich vlastná vnútorná dynamika.
„Po oficiálnej návšteve Českej republiky vyhlásil maďarský premiér Viktor Orbán, že Globálny pakt OSN o migrácii je zle sformulovaný a podnecuje k ilegálnej migrácii.“ Toto nedbalé vyhlásenie na oficiálnej webovej stránke premiéra svojím spôsobom vystihuje jednotný názor krajín V4 na migráciu. Tá je však len symptómom znovuzrodenia etnického nacionalizmu. Sám Orbán ako najmocnejší muž Maďarska sa teraz ako popredný predstaviteľ nacionalistického ťaženia v Európe javí aj ako vzor pre hnutia nacionalistov po celom svete. Jeho nekompromisný štýl, oduševnenú rétoriku a populistickú stratégiu troch vinníkov (migranti, Soros, Brusel) prebrali nacionalistickí lídri v celom regióne, aby takýmto spôsobom obyvateľom pripomínali zašlú slávu ich národa. Je však naozaj pre nich osobnosť?
Nejaký čas som strávil s členmi krajne pravicovej organizácie v tmavej putike na predmestí Ostrihomu a vytvoril som si iný názor. Elek je oblastným lídrom jednej z extrémistických pravicových organizácií, ktoré hlásajú návrat k predtrianonským hraniciam. Ak vás zaujíma moc asociácií, skúste sa opýtať náhodného obyvateľa či obyvateľky Maďarska, aký význam má pre ich krajinu kráľ Slnko. Škála reakcií by sa pohybovala od mierneho prekvapenia po nahnevanú rozpačitosť. Ľudovít XIV. síce mohol mať osobné záujmy na vtedajšom území Uhorska (pod nadvládou Osmanskej ríše), avšak keď hovoríme o nacionalizme, v ľuďoch oveľa hlbšie rezonuje ako ten, čo dal postaviť Trianonský zámok. Miesto zármutku, kde sa zrodila maďarská národná tragédia.
Vráťme sa však k Elekovi. Je to mladá a komplexná osobnosť, čo asi nie sú prvé veci, ktoré nám zídu na rozum v súvislosti s krajnou pravicou. Je podozrievavý k zahraničným akademikom. Napriek tomu sa mu úspešne podarilo prelomiť stereotyp nepriateľského extrémistu a naozaj sa snažil, aby som sa cítil ako doma. Rozhovor pri šálke kávy bol pokojný a úprimný, čo bolo viac výsledkom nášho približne rovnakého veku než akejkoľvek zhody v politickom uvažovaní. Jeho mladosť však neznačí neskúsenosť v nacionalistickom aktivizme. Je oduševnený a oddaný svojim vlasteneckým záujmom. Tvrdí, že Orbánov nacionalizmus treba brať s rezervou. „Bývalému liberálovi sa nikdy nedá úplne veriť, všakže. To ohľadom migrácie je pozitívne, ale všetko ostatné… je to pasca.“ V očiach krajnej pravice je Orbán len ďalším elitárom, politikom chameleónom, ktorý prešiel prerodom z prísneho liberála v raných deväťdesiatych rokoch cez národného konzervatívca až po krajne pravicového politika, za ktorého ho v súčasnosti mnohí považujú.
Nedôvera v dnešných lídrov
Prinajmenšom v Poľsku a Maďarsku, v krajinách, kde vládnu pravicové populistické strany, už viac krajná pravica svojim vládnym lídrom nedôveruje. Nie je to prekvapujúce, keďže Orbán i Jarosław Kaczyński majú na politickej scéne dlhú históriu a na začiatku svojej kariéry boli všetkým, len nie nacionalistami. Možno to súvisí s faktom, že vzhľadom na radikálne alebo dokonca extrémistické platformy krajnej pravice na ňu zvykneme nazerať ako na všadeprítomnú opozíciu. Ale populizmus by mal byť vnímaný viac ako rétorický štýl alebo politická stratégia bez ohľadu na konkrétnu stranu. Na rozdiel od Slovenska sú „populisti“ v Maďarsku a Poľsku rozdelení do dvoch, i keď neporovnateľných táborov: jeden sa nachádza vo vláde (Fidesz, PiS) a druhý v opozícii (Jobbik, Mi Hazánk, Ruch Narodowy a iné).
Ak nie Orbán ani Jobbik, čo teda v súčasnosti tvorí v Maďarsku krajnú pravicu a ako sa líši od všeobecného termínu „maďarský nacionalizmus“? Čo odlišuje obyvateľa, ktorý podporuje Fidesz a nenávidí imigrantov i Brusel, od neonacistov z hnutia Harcos (Bojovník)?
Pravdaže, ľudia, ktorí zvyknú definovať nacionalizmus ako akceptovateľnú politickú, aj keď úzko profilovanú a bezobsažnú ideológiu, ju zvyčajne prezentujú ako súčasť širšieho konceptu patriotizmu, ktorý by mal byť akýmsi súhrnným termínom na vyjadrenie lásky k vlasti. Termín „patriotizmus“ sa však zvyčajne používa v krajinách so silnými liberálnymi tradíciami. Ak by sme brali ohľad na bohatú revolučnú históriu Maďarska, tvrdenie, že maďarský nacionalizmus nie je liberálny, by nemuselo byť pravdivé. Za posledných desať rokov sa však ukazuje, že je. Dôkazom je kedysi liberál Orbán, ktorý používa heslo „maďarské Maďarsko“. Znie to povedome, však?
Ani Orbán, ani Kaczyński však krajnú pravicu nezastupujú. „Populizmus“ a „krajná (alebo radikálna) pravica“ netvoria nevyhnutne pár a ani ich ciele nie sú rovnaké. Maďarskí nacionalisti napríklad zdieľajú všeobecný (aj Orbánov) koncept Karpatskej kotliny (Uhorsko pred Trianonskou dohodou) s rešpektom voči stredovekému kráľovstvu, časť (avšak nie celá!) krajnej pravice je hrdá aj na hungaristickú ideológiu, čiže na ideu popraveného vojnového zločinca Ferenca Szálasiho, lídra nacistickej Strany šípových krížov, ktorá počas druhej svetovej vojny vyvraždila tisíce ľudí v budapeštianskych pivniciach, nemocniciach alebo ich topila v Dunaji. A tým sa od populistickej vlády líšia.
Glorifikácia (pred)vojnových fašistov je prítomná i na Slovensku. Kotlebova strana ĽSNS uchováva pamiatku Jozefa Tisa a Andreja Hlinku. V Poľsku je situácia výrazne odlišná vzhľadom na úlohu antifašistickej Krajinskej armády, ktorú poľskí nacionalisti obdivujú a sú zo zjavných historických príčin neochvejne proti čomukoľvek s tradíciou nacistického Nemecka. Stále si pripomínam rozhovor s jedným z členov Národného radikálneho tábora (Obóz Narodowo-Radykalny), ktorý sa vehementne snažil odôvodniť autentický antisemitizmus poľských nacionalistov, ale stále trval na tom, že to nemá nič spoločné s Hitlerovou expanziou a paranoidnou nenávisťou. „Ak by ma niekto nazval fašistom, bola by to pre mňa najväčšia urážka. Som Poliak a som na to hrdý,“ vyhlásil napriek svojim antisemitským postojom.
Nespočet roztrieštených hnutí
Krajná pravica v Maďarsku (ako aj v ostatných krajinách V4) paradoxne nadobudla momentum až s príchodom demokratizácie politického systému. Trianon je „majákom“ maďarského národného nacionalizmu, ale krajná pravica bola vo všeobecnosti úspešná v celkovej rekreácii symbolizmu dávno zašlej slávy stredovekého Uhorska alebo betyárov z 19. storočia, teda akýchsi súčasných Jánošíkov, ktorých oživili a na ktorých sa začali hrať až po období komunizmu. Krajná pravica však bola vždy atomizovaná a rozdelená na niekoľko (ne)prepojených hnutí, ktoré sa zvyčajne pohybovali okolo jednej centrálnej politickej strany: MIÉP (1993 – cca 2005) alebo Jobbik (cca 2006 – 2018) a napokon Mi Hazánk (2018 – po súčasnosť). Toto rozdelenie by nemalo byť považované za samozrejmosť, niektoré obdobia sa prekrývajú a „slon v miestnosti“ Fidesz prebral veľkú časť straníckej agendy krajnej pravice.
Z pohľadu hnutí je to dnes oveľa rôznejšie a môžeme ich zopár vymenovať. Niekoľko z nich sa zlúčilo, keďže Jobbik je nečinný alebo takmer nečinný (Új Magyar Gárda, Magyar Önvédelmi Mozgalom, Erő és Elszántság), Mládežnícke hnutie 64 žúp (Hatvannégy Vármegye Ifjúsági Mozgalom – HVIM) vrátane paramilitárnej jednotky Farkasok (Vlci), Légió Hungária a Betyársereg zostávajú najaktívnejšími a najvýznamnejšími maďarskými krajnopravicovými zoskupeniami. Väčšina z nich sa v súčasnosti združuje okolo veterána maďarského nacionalizmu (zakladateľa HVIM) a lídra strany Mi Hazánk, Lászlóa Toroczkaia (starostu kontroverznej obce Ásotthalom, v ktorej sa odštarovala stavba plota na maďarsko-srbskej hranici), a opatrne podporujú jeho kampaň do Európskeho parlamentu cez sociálne médiá. Toroczkai je ústrednou postavou nacionalistického intersekcionalizmu a úzkej spolupráce so susediacimi krajinami: pravidelne sa napríklad zúčastňuje Pochodu nezávislosti v Poľsku (Marsz Niepodległości), kde sa združujú nacionalistické skupiny z celej Európy.
Fragmentáciu hnutí má na svedomí volebný úspech Orbánovho Fideszu a fakt, že sa Jobbik po zvolení posunul k stredu, čo sa nedočkalo sympatií a žiadalo si reakciu. Toroczkai a jeho strana Mi Hazánk vďaka tomu získala všetky predpoklady na úspech, aj keď sa zdá, že nemajú veľa priestoru na manévrovanie. Stojí za pripomienku, že Toroczkai ako politik, ktorý sa vie zručne pohybovať v dnešnej „spoločnosti spektáklu“, sa stal notoricky známy krátkym videom, kde predstavil svoju dedinu Ásotthalom a popularizoval skupinu dobrovoľníkov, ktorí na jej území od vyhrotenia utečeneckej krízy tvoria takzvaný „oddiel lovu migrantov“, pohybujúci sa v lesoch na hranici, kde celé dni naháňajú ľudí.
Keď hovoria známym jazykom
Aj keď Toroczkaiovi ako emblematickej postave maďarskej krajnej pravice sa podarilo úspešne prekročiť breh oddeľujúci hnutia a strany, súčasní lídri hlavných maďarských krajne pravicových hnutí (Betyársereg, HVIM, Légió Hungária) sa o podobný ťah vôbec nepokúšajú. Okrem toho, že sa snažia využívať debatu o kultúrnych hodnotách namiesto toho, aby sa venovali pragmatickej politike (pretože takto majú oveľa viac priestoru na vyhýbanie sa politickej korektnosti a môžu otvorenejšie presadzovať historický revizionizmus a násilie), sú krajne pravicové hnutia aktívne v prehlbovaní (zapájajú sa do širokej škály tém) a rozširovaní (medzinárodná sieť spolupráce) svojej strategickej pozície. A maďarská krajná pravica sa venuje oveľa väčšiemu počtu záležitostí, než by človek očakával. Zvyčajne sa síce viaže s „bežnými“ témami maďarského nacionalizmu, ako je smútok z Trianonu, propagácia normálnosti (anti-LGBTIQ aktivizmus), podpora sebaobrany a fyzickej sily (pomocou bojových športov, posilňovania alebo zbraní), kritika migrácie alebo aj kategorický biologický rasizmus, no zaujíma sa aj o iné témy. Napríklad o životné prostredie, práva zvierat, poľnohospodárstvo, hudbu a iné športy (od lukostreľby po futbal). Keďže ich nebrzdí potreba získavania voličov a nemusia byť pri vytváraní volebného programu „nasilu prispôsobiví“, môžu maďarské krajne pravicové hnutia na svojich webových platformách iniciovať širokú škálu debát. Sú oveľa proaktívnejší, než by sa mohlo javiť. Príhodným príkladom je prípad facebookovej stránky Zöld Ellenállás, ktorú založil jeden z členov HVIM, aby poskytol protinaratív k tomu, čo je považované za „ľavicovo-liberálny“ environmentalizmus, ktorý podľa nich v Maďarsku presadzuje niekoľko neziskových organizácií a popredná ekologická strana Lehet Más a Politika (Politiky môžu byť iné, LMP). Stránka sa tiež venuje životným podmienkam zvierat. Táto téma už dlhšie rezonuje v príspevkoch na stránke hnutia Betyársereg. Zaujímajú sa najmä o ochranu psov a koní, a výber týchto druhov nie je náhodný, pretože cez ne osočujú rómske komunity a obviňujú ich z násilia na zvieratách. Vo V4 v tomto Maďari nie sú sami. Slovenská strana ĽSNS má na konte niekoľko iniciatív za ochranu slovenských lesov a organizujú tiež upratovacie brigády na celom území Slovenska a z neporiadku často obviňujú rómsku menšinu. V Poľsku existujú skupiny ako napríklad Ecolektyw, ktoré organizujú podobné aktivity a zasadzujú sa o rozličné formy „národnej ekológie“. Tvrdenie, že krajná pravica v Maďarsku je ekologická, by bolo prehnané, no napriek tomu je vzorec takéhoto aktivizmu jasne badateľný a ich aktivity nesú stále viac rozvinutú ideologickú podstatu (opierajúcu sa o konzervatívnu tradíciu z 19. storočia, ale aj ekofašistické idealizovanie „krvi a pôdy“) a vyjadrenia, ktoré trefne šijú na maďarský kontext.
Keď už spomíname „pôdu“ a zem, treba povedať, že etnický, ľudový typ nacionalizmu na vidieku vždy prekvital (aj keď nie je pravda, že výhradne na vidieku). Od čias MIÉP v 90. rokoch sa maďarská krajná pravica v prejavoch vždy venovala poľnohospodárstvu. V prípade Maďarska to má zásadný význam, keďže medzi spoločenskou situáciou v Budapešti a zvyškom krajiny je výrazný rozdiel. Historická váha tohto štiepenia obsiahnutého v diferenciácii medzi „urbanistami“ a „populistami“ v medzivojnovom období poukazuje na vzdialenosť medzi vidieckymi oblasťami a mestskými priestormi. A nie sú jediní, čo to vedia. Fidesz túto príležitosť taktiež naplno využil, keď odrezal vidiecke Maďarsko od zvyšku krajiny cez kontrolované médiá.
Krajná pravica často vyzýva na „návrat na vidiek“ a na oživenie rodinného poľnohospodárstva ako chrbtovej kosti maďarského národa. Poľnohospodárstvo tak vytvára do istej miery medzigeneračnú väzbu: spája ľudí s minulosťou a oživuje nostalgické pocity. Aj keď sa takéto rámcovanie väčšinou vzťahuje na tradičných súčasných poľnohospodárov, niektorí priaznivci krajnej pravice sú aj výhradne ekologickí poľnohospodári. Sila je v tom, ako krajná pravica odmieta ísť po vopred stanovených uličkách. Správa, že ktosi z krajnej pravice prevádzkuje ekologickú farmu v severnom Maďarsku alebo že ich čelní predstavitelia konzumujú iba ekologické produkty, nie je v našom regióne bežná a ani by to nikto neočakával.
Gaučovou vedou ich nespoznáme
Volebný úspech krajne pravicových strán môže kolísať; počet hlasov môže neočakávane stúpať alebo prudko klesať. Predstava, že budú súčasťou národného alebo Európskeho parlamentu, znie skôr desivo, pravdepodobné však je, že zostanú na okraji straníckej politiky. Netreba však zabúdať na silu aktérov, ktorí sú často nepovšimnutí, a na mysli mám nie strany, ale hnutia a vplyvných jednotlivcov. Fakt, že napríklad hnutie Légió Hungária nadviazalo kontakt s talianskou Lotta Studentesca, neslávne známou organizáciou, ktorá oslavuje Benita Mussoliniho, ale napríklad aj s ukrajinskou pravicovou skupinou Karpatska Sich a Bulharskou národnou úniou, poukazuje na existenciu sociálnej siete, ktorá sa nám zvonka zatiaľ zdá ako neškodná a neschopná prelomu. Tvorí však jadro potenciálnych politických strán a v prípade Maďarska stojí za to pripomienka o úspechu Jobbiku v úsilí spojiť všetky popredné krajne pravicové organizácie pod jednu štruktúru. Zatiaľ čo situácia s konkurenčnými nacionalizmami s najväčšou pravdepodobnosťou zabráni spolupráci medzi maďarskými a slovenskými nacionalistami, poľskí „veľkí bratia“ si každoročne zachovávajú priazeň Toroczkaia a rovnako tak aj Milana Mazureka (ale aj talianskych predstaviteľov hnutia CasaPound, srbských, chorvátskych, britských, nórskych, flámskych či ukrajinských nacionalistov). Argumentačné znižovanie potenciálu týchto väzieb či obyčajné neveriacke krútenie hlavou, keď sa dostanú na titulky novín, poukazuje nielen na nedostatok vedomostí o ľuďoch v podobných hnutiach, ale aj na „epistemologickú“ priepasť, ktorá spočíva v spôsoboch, akými o nich získavame poznatky.
V našich mysliach krajná pravica zhromažďuje mladých mužov posadnutých násilím a historickými mýtmi, ktorí nie sú schopní zapájať sa do hlbokých intelektuálnych diskusií. Napokon, ako by človek mohol ponúkať dôveryhodné idey na prosperujúce usporiadanie, ak šíri konšpiračné teórie alebo je skeptický k počtu ľudí, ktorí zomreli v koncentračných táboroch? Áno, historický revizionizmus a Trianon určite nepomáhajú ekonomickej a kultúrnej spolupráci v regióne V4 (to isté možno povedať o spomienke na padlých hrdinov druhej svetovej vojny medzi fašistami), ale ak sa aj zbavíme nacistickej etikety, veľmi nám to nepomôže v tom, aby sme pochopili, kam vedú chodníčky krajnej pravice v našich končinách. Krajná pravica často úspešne zasahuje tých, ktorí sú mimo nášho dohľadu, a fakt, že hnutia uvedené v tomto texte organizujú v niektorých regiónoch viac komunitných služieb než liberálna alebo ľavicová opozícia, by mal Maďarom slúžiť ako varovanie. Moja vlastná skúsenosť mi hovorí, že takéto skupiny sa veľmi rady zapájajú do aktivít na najnižšej úrovni a takisto rady zdieľajú svoje názory s ľuďmi, ktorí nemajú tendenciu prekrúcať a overovať ich slová. To určite neznamená, že krajnú pravicu by sme mali podporovať. Existuje mnoho dobrých dôvodov, prečo ich názory patria na smetisko dejín. Avšak myslieť si, že krajná pravica je rovnaká, ako bola v tridsiatych rokoch, poukazuje na našu neschopnosť rozmýšľať o politike a ideológiách ako o premenlivých veličinách. Dokonca aj vo všeobecne liberálnych a ľavicových kruhoch akademickej obce sa výskumy o krajnej pravici pričasto vedú z bezpečnej vzdialenosti, skúmaním ich blogov a postov na facebooku s predpokladom, že opovrhovanie ich aktivitami hlbokým a nezrozumiteľným akademickým jazykom zázračne povedie k ich zániku. Počet tých, ktorým krajná pravica ponúka spoločenský priestor a myšlienkovú konzistenciu v ére rastúcej neistoty, bude medzitým narastať. Musíme teda prehodnotiť spoločnosť, v ktorej takéto myšlienky fungujú, a pritom sa snažiť prekonať rozdiely v svetonázoroch, vo zvykoch a pomerne často aj v presvedčeniach medzi mladými ľuďmi, ktorí povedzme vyrastajú v piatom obvode v Budapešti, a medzi Elekom, ktorý je označovaný za outsidera len preto, že žije na farme. Dôležité je tiež to, že nie všetky krajne pravicové organizácie v Maďarsku (s výnimkou hnutia Betyársereg) ani v ostatných štátoch sú plné silných mužov a priaznivcov bojových športov. Spomeňte si na to, keď sa budete rozprávať napríklad s turistickým sprievodcom, IT špecialistkou alebo ekologickými poľnohospodármi, ktorí sa pri zmienke o konšpiračných médiách budú pozerať do zeme alebo sa vyhýbať odpovedi, prípadne budú tvrdiť, že im veria. Obavy sú oprávnené. Čím skôr začneme chápať demokraciu ako proces, ktorý treba neustále pretvárať a pestovať, tým menej budeme svedkami toho, že krajná pravica kapitalizuje pomyselné „priepasti“ a odcudzené priestory v neúplných demokraciách.
Autor je doktorandom na Stredoeurópskej univerzite, pochádza z Čiernej Hory. Vo svojom terénnom výskume sa zameriava na spoluprácu krajne pravicových skupín v postsocialistických krajinách.
Z angličtiny preložila Zuzana Hrivňáková
