Stretnutie v Berlíne
O dokumentárnom filme Audre Lorde: Roky 1984 – 1992 v Berlíne (Audre Lorde: The Berlin Years 1984 to 1992)
It feels dangerous now
to be Black in Berlin
sad suicides that never got reported
Neukölln Kreuzberg the neon Zoo
a new siege along Unter den Linden
with Paris accents New York hustle
many tattered visions intersecting.
– East Berlin, 1992
Fragmenty rezonujúce v pamäti: záznam zo stretnutia v berlínskom byte, kde hrá hudba a všetci tancujú. Audre Lorde, vtedy už ťažko chorá, tancuje najviac a v strede. V 43. minúte počas čítania Love Poem prejde do spevu. V 22. minúte na workshope písania povie skupine mladých dievčat, aké sú krásne a dôležité, a všetky sa rozosmejú. V 69. minúte svojim priateľkám krája tenké plátky červenej repy. Rozhovor s najstaršou žijúcou Nemkou afrického pôvodu, ktorá má deväťdesiatpäť rokov. Odpoveď Audre Lordovej na otázku z publika, či si nemyslí, že vymedzenie sa čiernych feministiek môže uškodiť feminizmu ako takému. Videodenníkové záznamy, ktorých jedinečný odboj ma dnes zasiahol svojou energiou.
Je imponujúce, keď sa pred vás postaví niekto, kto rozvážne, pokojne, úsporne a priamo povie: „Som čierna. Som feministka. Som lesba. Som poetka. Dnes večer som vám prišla prečítať moje texty.“ Otvorenosť politických názorov a sexuálnej orientácie činí z tohto človeka terč ľahkého útoku. Znamená to dobrovoľne sa vystaviť možnej paľbe nadávok, ktorej pravdepodobnosť sa zvyšuje, keď reprezentujete menšinu, alebo v tomto prípade ešte konkrétnejšie – menšinu z menšiny z menšiny. Newyorčanka Audre Lorde týmito slovami začína aj svoju prvú prednášku v Berlíne. Prijala pozvanie Dagmar Schultzovej na hosťovanie série lektorských kurzov o afroamerických spisovateľoch na univerzite, čo do značnej miery ovplyvnilo nasledujúce roky jej života a takisto životy niekoľkých ďalších žien v jej najbližšom kruhu. Schultz bola jednou z nich. Toto šesťročné intenzívne priateľstvo paralelne nakrúca na videokameru. Dialo sa to od roku 1984 do roku 1992 v Berlíne, kam sa Lorde pravidelne vracala, aby tu budovala silnú komunitu afronemeckých žien. Z týchto momentov vznikol po dvadsiatich rokoch dokumentárny film.
Ukázať farby
Volali ich „war babies“, deti tmavej pleti, ktoré sa v Nemecku objavili až po druhej svetovej vojne. Dôležitou líniou Schultzovej dokumentu je historický vhľad, ktorý tento mýtus vyvracia. Mnoho Afričanov prišlo do Nemecka počas prvej svetovej vojny, ale aj v priebehu kolonizácie okolo roku 1890, majú tu hlboké korene. „Aj my sami sme si mysleli, že naša história v Nemecku začína po roku 1945. Zúfalo sme sa snažili nájsť starších afronemeckých obyvateľov, lebo tých pár, ktorých sme poznali, boli približne v našom veku,“ vraví v dokumente May Ayim.
Lorde na konci svojho vystúpenia žiada bielu časť osadenstva, aby ju a pár ďalších čiernych žien, ktoré sem prišli, nechala osamote. Tie následne pobáda k zoznámeniu. Na berlínskych prednáškach sa tak May Ayim spoznala s Afronemkami ako Katharina Oguntoye, Ria Cheatom, Abena Adomako. Afronemeckých žien je v celom Berlíne len veľmi málo, väčšinou sa nepoznajú ani sa nikdy nestretli, preto je radosť z nájdenia súputníčok, ktoré prešli podobnou skúsenosťou, opodstatnená. Všetky museli čeliť stresu z odlišnosti v obkolesujúcej bielej spoločnosti, osamoteniu (niekedy neznesiteľnému) či kódovaniu dvojitej kultúry a dvojitej identity. Sformuje sa z nich komunita, pre ktorú je Lorde matkou a mentorkou. Pod jej vedením v roku 1986 vydávajú antológiu Showing Our Colors: Afro-German Women Speak Out, prvú zbierku textov afronemeckých autoriek. Vzápätí nasleduje založenie oficiálnej iniciatívy, vznik časopisu Afrekete, pravidelné stretnutia, pravidelné písanie.
Dokument sa voľne vinie okolo básne A Litany for Survival. Jej prednes ako mantra rámcuje úvod, jadro, záver, nechronologicky zoradené udalosti.
and when we speak we are afraid
our words will not be heard
nor welcomed
but when we are silent
we are still afraid.
So it is better to speak
remembering
we were never meant to survive.
– A Litany for Survival, 1978
Nemecká iniciatíva bola vzorová a prvá svojho druhu. Audre Lorde bezprostredne inšpirovala autorky a hnutia, európske aj americké feministky, naďalej vyzýva Afroeurópanky, Afroameričanky, Afroaziatky či Afroturkyne k združovaniu sa a spoznávaniu svojej histórie, k písaniu a zaznamenávaniu. V jej myšlienkach sa nachádzajú aj súčasné autorky esejí a úvah, bojovníčky za práva menšín. Vo svojej eseji Teória chorej ženy z roku 2014 k nej v silnom kontexte odkazuje Johanna Hedva, počúvajúc „zvuky pochodov (Black Lives Matter, pozn. autorky), ktoré prúdili pod mojím oknom. Ako som ležala pripútaná k posteli, na znak solidarity som zdvihla päsť. Myslela som na všetky neviditeľné telá, stratené z dohľadu, s rovnako zodvihnutými päsťami. (…) Teória chorej ženy je pre tých, ktorí sú každý deň postavení pred vlastnú zraniteľnosť a krehkosť, a tak musia bojovať, aby bola ich skúsenosť nielen docenená, ale najmä viditeľná. Pre tých, ktorí podľa slov Audre Lordovej nemali prežiť, lebo ,tento svet bol postavený proti ich prežitiu‘“.
Nikdy si nerátala s tým, že prežiješ, no napriek tomu sa tak stalo.
Autorka je redaktorka Kinečka
