NEXT 2022 – Lovenie malých perál v masívnom príboji

Michael Papcun19. októbra 2022592

Donedávna posledný, dvadsiaty druhý ročník festivalu NEXT sa na prelome jesene a zimy roku 2021 nestretol s úplne najšťastnejšou súhrou okolností. Jeho priebeh predčasne ukončili black-dronové väzby gitary Stephena O’Malleya a záhrobný chorál Attilu Csihara, ktorých apokalyptický nádych sa akoby iróniou osudu stal priliehavým soundtrackom začiatku ďalšieho lockdownu, spojeného s covidovou pandémiou. Zo smoly sa tak ex post stala jedna z najintenzívnejších hudobných udalostí festivalu. Po necelom roku sa však NEXT vrátil. Bez temných, black metalom ovplyvnených dronov, prerušení a lockdownov. Čím sa vyznačovala jeho najaktuálnejšia neokresaná podoba?

Trendy digitálneho posluchu hudby sa stále viac prenášajú aj do offlinového sveta – ak, samozrejme, môžeme naše online a offline návyky a temporytmy ešte oddeľovať. Zbrklo „switchujeme“ medzi obsahmi a možnosťami, ako vyplniť voľný alebo pracovný čas. Aj uplynulý, dvadsiaty tretí ročník NEXT-u pripomínal obsiahly živý playlist miest (A4, MMC, Kotolňa FAD STU, kostol Klarisky, Slovenský rozhlas, Divadlo P. O. Hviezdoslava, SNG a ďalšie) a prístupov k experimentálnej hudbe (noise, dronová hudba, postklub, gitarové experimenty, audiovizuálne performancie, posttrap atď.), ktorým sa dalo voľne plávať, skákať, túlať sa, ponárať sa doň… vyberte alebo dosaďte si sloveso, aké len chcete. Prechod miestami od klubov cez koncertné sály až po podzemné industriálne priestory bol, ako vlastne každý iný ročník, nasýtenou a tak trochu rozštiepenou prehliadkou možností, ako uchopiť súčasnú experimentálnu a klubovú hudbu. Nasledujúci text by som nerád koncipoval ako enumeráciu vypočutého, ale skôr ako stručný výber tém a otázok, ktoré sa na festivale a po jeho ukončení otvárajú.

Pomalé rozjazdy a gitarové prekvapenia

Prvý večer festivalu začal v priestoroch DPOH. Jeho vrcholným momentom bolo vystúpenie speváčky Tirzah, predstavujúcej pomyselné premostenie medzi svetom experimentu a popovejšieho pesničkárskeho prístupu. Jej zaradenie do programu pôsobilo najmä ako šikovný strategický ťah organizátorov – Tirzah je veľmi dobrou reprezentantkou súčasného trendu stierajúceho rozdiely medzi „mainstreamovým zvukom“ a experimentálnym bádaním. Poslucháčsky veľmi ústretový koncert nepriniesol pevnejšie záchytné body, bol však vhodným „warmupom“ pred vstupom do svetov, do ktorých sme sa vybrali nasledujúce dni.

Problémom každého dňa festivalu boli sety/vystúpenia, ktorými začínali hlavné hudobné večery. Tie odhaľovali najmä generickosť a, paradoxne, tendenčnosť vo vnútri experimentálnej hudobnej scény. Najsilnejším dôkazom tohto javu bolo vystúpenie Jakuba Krejčího aka Kittychaosplaneta, ktoré otváralo štvrtkový večer. Jeho set bol rovnakým zhlukom ako samotný názov projektu. Dramaturgický aj návštevnícky highlight tohto večera predstavoval britský rapper Blackhaine. Jeho show bola dokonalým potešením pre poslucháčsku základňu. Temný trapový sound sa mixoval s agresívnym industrialom až noisom, a priestory A4-ky sa potápali do masívnych bás, sprevádzaných Blackhainovým až psychoticky energickým vystupovaním. Pri jeho hnevlivom, zlostnom sete si však ťažko odpustiť ironickú poznámku na adresu undergroundovej/alternatívnej trapovej scény: zdá sa, že ľudia kritizujúci maskulinitu strednoprúdového trapu, ktorý preráža stropy počúvanosti na streamovacích platformách a testuje kapacity klubov, môžu byť ochotní bez problémov prijímať rovnako maskulínny hnev bieleho muža. Akurát musí byť vo forme smerujúcej k okrajovejším hudobným prúdom. Blackhaine v každom prípade priniesol profesionálnu a intenzívnu show.

Štvrtkový večer v mojich očiach (a hádam nielen v mojich) patril najmä introspektívnemu zvuku Julie Reidy, modulujúcej zvuk gitary do podoby sonickej elektrohmloviny, vytvárajúcej v hlave poslucháča či poslucháčky akúsi hypnotickú snovú sutinu. Gitara a vokál v spojení s efektovými boxami a syntetizátormi Reidy stačia na to, aby svojím setom oponovala diskusiám o atavizme gitarovej hudby. Jej prejav je súčasný, no zároveň nás ťahá do histórie, až niekam k nahrávkam avantgardného folku Johna Faheya a ďalších. Julia Reidy akoby vytvárala súčasný dekonštruovaný postfolk, ktorý vystihuje život v urbánnom svete s jeho cyklickými fázami introspekcie, samoty a potreby uniknúť. Ak nie fyzicky, tak aspoň mentálne. A presne na to slúžil aj jej nenápadný, ale veľmi imerzívny set.

Ako synekdochu audiovizuálnych vystúpení vyberám posthumánne Subassemblies Ryoichiho Kurokawu. Prechody od ambientu cez industrial až po noise sprevádzali obrazy nočného lesa, pripomínajúce neskorú tvorbu Davida Lyncha, a generované obrazy rozpadnutých objektov, prechádzajúce do úplnej deštrukcie. Kurokawovmu vystúpeniu nemožno uprieť okamžitú senzuálnu pútavosť, ale v konečnom dôsledku pôsobila hlavne ako dobre vyrátaná (a úspešná) hra na efekt.

Klubové „bangre“

Čo na NEXT-e 2022 treba vyzdvihnúť? Spôsob, akým pristupuje ku svojej klubovej sekcii. Tú v aktuálnom ročníku počas piatkovej a sobotňajšej noci ťahali nielen veľké mená súčasného (post)klubu – Evian Christ, De Schuurman a DJ Haram, ale tiež miestna DJka Seafur alebo švédske duo SHXCXCHCXSH. Sobota v priestoroch klubu MMC predstavovala jasnú stávku na istotu, ťahanú najmä aktuálnym, skoro až magickým „hypom“ okolo mena Evian Christ a jeho schopnosťou prepájať svet strednoprúdových trendov s totálnym hudobným podzemím v hypnotizujúcom celku, skúmajúcom limity a hranice toho, čo môže znamenať súčasný klubový „banger“. Veľké prekvapenie priniesla piatková noc, situovaná do podzemných priestorov budovy Fakulty architektúry STU. Pôsobivo riešené podzemné priestory, kde sa v posledných sezónach odohralo viacero nezabudnuteľných akcií (spomeňme aspoň koncert GAIKA v lete 2018), otvoril set DJky Seafur, ktorú sme mali v minulosti možnosť počuť tiež na festivale Sensorium alebo v rámci klubového večera Xeno-, organizovaného miestnou ambasádorkou postklubového zvuku, DJkou Wyme. Miestny objav otvoril klubovú časť NEXT-u veľmi sviežim setom, mixujúcim latino, trap, pop, karibské rytmy a klubové scény z južnej pologule. Eklektická jazda bola euforickým vstupom, ktorý ďalej rozvíjal dnes už kultový De Schuurman s klubovým zvukom inklinujúcim k afrofuturizmu a v afrohousovo-jungleovom naladení držal noc DJ Lycox. Nepopieram, že do veľkej miery zo mňa hovoria práve osobné preferencie a primárny záujem o klubovú scénu, ktorý, pochopiteľne, ovplyvňuje aj moju reflexiu festivalu, ale práve dve klubové noci vnímam ako moment, v ktorom dramaturgia NEXT-u ukážkovo drží krok s dobou, pričom putuje medzi žánrami, prepája kultové mená a veteránov s aktuálnymi hviezdami aj novými objavmi.

Ak niečo odmietam, tak je to ročník NEXT-u bez dronového koncertu, ktorý by ostal rezonovať v pamäti. Ten prišiel v posledný festivalový deň. Záver festivalu sa presunul do sály Slovenského rozhlasu, kde francúzsky skladateľ Frédéric Blondy odohral skladbu Occam XXV od Éliane Radigue, francúzskej priekopníčky dronového minimalizmu a práce s modulárnymi syntetizátormi. Žánrovo obsiahly festival dostal v záverečnom dronovo-organovom vystúpení pokojné, meditatívne zakončenie. Zároveň šlo o fajnšmekerskú záležitosť, ústretovo otvorenú širokej verejnosti. Dronová hudba si našla ideálneho spoločníka vo veľkej sále s čistou architektúrou bez rušivých prvkov.

Pondelková a utorková prechádzka mestom, okolo festivalových citylightov, plagátov a miest, kde sa vystupovalo, je poznačená otázkou ako, a či vôbec ukotviť odkaz NEXT-u 2022 do nejakej jednoliatej formy. Festival v dlhodobom horizonte pôsobí skôr ako prehliadka „all you can hear“ súčasného hudobného/zvukového experimentu, kde si treba vyskladať program podľa chuti, preferencií, ale aj ochoty prekročiť hranice vlastnej poslucháčskej komfortnej zóny. Dôležitú úlohu pritom hrajú tiež faktor šťastia a všeobecný prehľad v súčasnom dianí. Cyklicky sa vraciame k stratégii digitálneho lustrovania a diggovania. A to je hlavne o prekvapeniach. Zopár ich priniesol aj NEXT 2022. Festivalové „gemy“ predstavovali najmä menšie mená a projekty, kým festivalové „ťaháky“ skôr svedomito napĺňali očakávania.

Autor je hudobný publicista

Vydanie čísla Bertolt Brecht bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: