Nemôže prestať horieť oheň, do ktorého sa prikladá

Jeden z najvplyvnejších filozofov 20. storočia, ktorý porozumel fungovaniu disciplinujúcej moci v podmienkach moderného štátu, postavil na hlavu okrídlený výrok pruského armádneho generála von Clausewitza. „Politika je pokračovaním vojny inými prostriedkami,“ napísal Foucault.

Ak sa pozrieme na dejiny kolonizácie, môžeme vidieť, že mnohé krajiny sa usilovali o imperiálnu expanziu, získavanie území a prírodných zdrojov. Aj keď sa vojenské konflikty mocností v snahe udržať si svoje koloniálne panstvo dávno skončili, ich vplyv na podobu dnešného sveta je stále hmatateľný. Koloniálne mocnosti zanechali za sebou rozdelenie a zranenie kultúr, ekonomické nerovnosti a politické systémy, ktoré nie vždy zohľadňovali potreby miestnych obyvateľov.

Minulý rok uplynulo presne 60 rokov od ukončenia mimoriadne krvavej alžírskej vojny za nezávislosť (1954 – 1962). Síce sa táto vojna formálne skončila už dávno, no niekoľko desaťročí trvajúci vývoj nasvedčuje, že akoby len zmenila podobu a pokračuje inými, nemenej brutálnymi prostriedkami. Kolónie síce zmizli z máp, ale nie z hláv ľudí.

Smrť 17-ročného Nahela Merzouka otriasla francúzskou spoločnosťou a otvorila rany, ktoré zatiaľ žiadna vládna garnitúra piatej republiky nedokázala dostatočne zahojiť. Disclaimer: táto analýza nebude o pohoršovaní sa nad výtržníkmi, ktorí zapaľujú autá a rozbíjajú výklady obchodov. Autor článku však určite nie je fanúšikom tejto formy protestu.

Krátka história policajného násilia vo Francúzsku

S podobnou brutalitou, s akou Francúzi vtrhli do Alžírska v 30. rokoch 19. storočia, z neho o 132 rokoch neskôr odchádzali. Až v roku 1946 dostali všetci obyvatelia Alžírska štatút francúzskych občanov a o rok neskôr aj možnosť voľného cestovania do Francúzska. To viedlo k nárastu príslušníkov alžírskej menšiny vo Francúzsku. Keď v roku 1961 prebiehali kľúčové rokovania alžírskeho Frontu národného oslobodenia a francúzskej vlády o možnej alžírskej nezávislosti, organizovali predstavitelia alžírskej komunity v Paríži nenásilnú manifestáciu obyvateľov alžírskeho pôvodu.

Vtedajší prefekt parížskej polície Maurice Papon (neskôr právoplatne odsúdený za svoju nacistickú minulosť) vydal pokyn na rozohnanie demonštrácie s použitím hrubej sily. Davy Alžírčanov z okrajových štvrtí Paríža boli rôznym spôsobom blokované a rozháňané, proti čomu sa demonštranti začali brániť hádzaním rôznych predmetov do policajtov. Na strane polície sa šírila falošná správa o smrti francúzskeho policajta, ktorého mali zabiť protestujúci Alžírčania, čo policajtov povzbudzovalo k násilnému správaniu. Tento stret sa skončil smrťou približne 200 Alžírčanov. Policajti hádzali polomŕtve a mŕtve telá do Seiny. Iných našli obesených v lesoch v okolí Paríža. Policajná správa, ktorú na ďalší deň od úradov prevzali médiá, hovorila o tom, že nočný incident si vyžiadal dve obete na životoch.

Tridsať rokov sa francúzskej vláde darilo šíriť oficiálnu verziu tohto zásahu a skoro vôbec sa o nej nehovorilo. V tomto prostredí sa budoval celý policajný repertoár s kontrolami totožnosti, osobnými prehliadkami a násilnými zásahmi s hrubými chybami príslušníkov francúzskeho policajného zboru.

Práve po smrti Nahela, keď sa začali šíriť snímky a videá z horiacich francúzskych predmestí,  sa verejnosť začala obávať toho, že sa v plnom rozsahu zopakuje rok 2005. Mnohí máme stále v pamäti protesty, ktoré vypukli po smrti dvoch mladých chlapcov. Zahynuli v elektrickom transformátore, kam sa dostali v snahe uniknúť pred políciou. Tento incident bol, podobne ako Nahelova smrť dnes, akousi pomyselnou poslednou kvapkou, ktorá pretiekla cez okraj pohára dlhotrvajúceho napätia medzi políciou a obyvateľmi predmestí. Nepokoje sa rýchlo rozšírili z parížskych predmestí do iných francúzskych veľkomiest ako Lyon, Toulouse a Marseille. Protesty, ktoré viedli dokonca k vyhláseniu výnimočného stavu, mali tiež podobu pouličných zrážok, zapálených áut, vandalizmu a násilia voči polícii. Vyvolali však dôležitú diskusiu o tom, ako riešiť prehlbujúce sa sociálne nerovnosti, diskrimináciu a marginalizáciu prisťahovaleckých komunít na francúzskych „banlieues“.

Francúzsko má s policajným násilím dlhoročné skúsenosti. Kritiku postupu polície pri nastoľovaní verejného poriadku bolo možné cítiť aj pri protestoch žltých viest, kedy boli zranené tisícky demonštrantov (a policajtov), alebo nedávnych demonštráciách proti dôchodkovej reforme Emmanuela Macrona.

Systémový rasizmus v polícii

Veľké teroristické útoky, ktorými si Francúzsko prešlo v rokoch 2015 – 2016, vyústili do prijatia robustnej protiteroristickej legislatívy. Okrem toho, že v mnohých ohľadoch bola rozporovaná z ľudskoprávneho hľadiska, prispela k ešte intenzívnejšej sekuritizácii islamskej komunity vo Francúzsku. V reakcii na tieto útoky bol v roku 2017 prijatý zákon, ktorý uvoľnil policajné používanie zbraní príslušníkmi policajného zboru a dal im väčšiu slobodu v uvážení, kedy použiť zbraň, napríklad pri úteku páchateľa pred policajnými zložkami.

Od roku 2017 sociológovia a novinári zdokumentovali výrazný nárast usmrtení v dôsledku policajnej streľby. Od roku 2020 došlo k 21 smrteľným výstrelom policajtov pri cestnej kontrole vozidla, podobne ako v prípade Nahela. Väčšina obetí bola černošského alebo arabského pôvodu. Pripomína nám to v niečom Spojené štáty? Líšila sa až toľko smrť 17-ročného tínedžera alžírskeho pôvodu od usmrtenia Georgea Floyda v americkom Minneapolise?

Už nielen organizácie pre občianske slobody, ale samotný Úrad vysokého komisára OSN pre ľudské práva vyzýva Francúzsko, aby sa začalo vážne zaoberať problémami rasovej diskriminácie v radoch polície. Francúzsky ombudsman už pred tromi rokmi poukázal na prítomnosť systémovej diskriminácie, ktorá vedie k hanlivým praktikám pri vykonávaní kontrol totožnosti zo strany poriadkových síl. Preukázalo sa, že u ľudí čiernej farby pleti a Arabov je objektívna vyššia pravdepodobnosť, že budú podrobení policajnej kontrole.

Francúzska polícia, pochopiteľne, nie je jediná, ktorá zápasí s rasovou diskrimináciou. Inštitucionálny rasizmus však nepotrebuje explicitne rasistických jednotlivcov, ale vzniká ako súčasť širšieho spoločenského procesu, kedy sa rasistické vzorce správania zavádzajú do každodenného fungovania organizácie a reprodukujú sa neformálnymi kanálmi prostredníctvom každodenných praktík. Inými slovami, policajt tak môže mať rád kebab, zároveň počúvať rap, dokonca môže byť sám prisťahovaleckého pôvodu a domnievať sa, že jeho profesionálna práca zahŕňa konanie spočívajúce na predpoklade, že nebiely je automaticky viac podozrivý ako biely občan.

Samotná diskriminácia sa môže odohrávať ešte nenápadnejšie. Keď škola v okrajovej štvrti Paríža koncentruje chudobných, prisťahovaleckých študentov, jej šance na úspech sú oveľa nižšie ako tie, ktoré by mala v sociálne a kultúrne zmiešanom prostredí. Úroveň motivácie a ambícií študentov je nižšia, nehovoriac o dochádzke či samotných výsledkoch. Na to, aby sa mladí cítili diskriminovaní, nie je nevyhnutné, aby boli jednotlivci alebo inštitúcie vyslovene rasistické: sú objektívne diskriminovaní samotným priestorovým rozložením sociálnych a kultúrnych nerovností. Všetci mladí ľudia v týchto štvrtiach majú pocit, že sú väzňami zamrznutého sociálneho a rasového osudu.

Antisystémové konanie a absencia politického aktéra

Chudoba, predmestské sídla pripomínajúce getá, nezamestnanosť, obmedzené životné šance a sociálne vylúčenie sú problémy, ktorým čelia mladí ľudia v mnohých rozvinutých krajinách vrátane Francúzska. Keď sa k tejto nestabilnej zmesi pridá chronická, neriešená diskriminácia v štátnych inštitúciách, silových zložkách a vo verejnosti ako takej, niet divu, že dochádza k nekontrolovateľným výbuchom.

Neschopnosť francúzskych politických tried riešiť tento problém je jedným z dôvodov, prečo mnohí mladí, najmä ľudia inej farby pleti, veria, že sú vo vojne so „systémom“. Počas týchto protestov smerovali aj na radnice či k súkromným príbytkom starostov. Nejde teda o vojnu proti polícii ako takej. V očiach protestujúcich vystupuje len ako jedna zo „systémových“ inštitúcií, ktorá prispieva k ich celkovej frustrácii. Mladí ľudia útočia na symboly štátu, ktorý ich potláča, a symbol konzumu, ktorý ich frustruje.

Sociológ François Dubet píše: „Všetko sa deje, ako keby sa štvrte nachádzali v politickom vákuu, ako keby besnenia a vzbury neviedli k žiadnemu politickému procesu.“ Okrem nepokojov, ktoré sa odohrali na predmestí Lyonu vo štvrti Minguettes v roku 1983, a veľkého protestného hnutia – Pochod za rovnosť a proti rasizmu („marche des beurs“), žiadne ďalšie protesty nezaznamenali skutočnú politickú konverziu. Niekdajší projekt Macronovho politického hnutia „Action quartiers“, ktorý mal za cieľ mobilizovať obyvateľov predmestí v združovacích aktivitách, identifikovať talenty a následne ich priviesť do politiky, napriek počiatočným úspechom stroskotal.

V demokraciách však majú sociálne hnutia a politické strany podstatnú úlohu: premieňať emócie na organizované činy, na požiadavky, na politické programy. Z nepokojov robotníckej triedy v 19. storočí sa zrodili odbory a sociálnodemokratické strany. Začiatkom tohto roka dali odbory konkrétnu sociálnu formu odmietnutiu dôchodkovej reformy: bez nich by bolo len násilie a potom ticho. Nepokoje na predmestiach sú aj sociopolitickým problémom, ale nevedú k vzniku politického aktéra, ktorý by predstavoval avantgardu, inšpiroval, moralizoval a reprezentoval. Existujúce ľavicové politické sily na problémy predmestí doteraz nedokázali ponúknuť adekvátnu odpoveď a pokusy o politickú socializáciu ich obyvateľov boli úspešné len čiastočne.

V neposlednom rade ich politickej aktivizácii bráni veľká heterogenita tej skupiny, ktorú zvyčajne máme zaškatuľkovanú skrátka ako „prisťahovalcov“. Majú odlišný etnický pôvod, hovoria rôznymi jazykmi, sú medzi nimi vnútorné konflikty, prináležia k rôznym náboženským prúdom a navštevujú iné mešity. Dokonca ani imámi v skutočnosti nemajú moc, ktorá sa im často pripisuje. Mnohí z nich sa zhodujú v tom, že otázku predmestí považujú nie za náboženskú, ale za sociálnopolitickú a ekonomickú záležitosť. Na horiace predmestia, napriek ich potenciálu stať sa podhubím náboženskej radikalizácie, sa teda nemožno v konečnom dôsledku pozerať ako na kultúrny stret islamskej a kresťanskej civilizácie.

Riešenie v nedohľadne

Zdá sa, že sa opakuje aj impotencia politických aktérov: tvrdosť Nicolasa Sarkozyho, vtedajšieho ministra vnútra, v roku 2005 neuhasila požiare o nič viac ako dnešný, síce chápavejší postoj Emmanuela Macrona. Súčasný minister hospodárstva Bruno Le Maire neverí tomu, že by nejaký nový plán pre predmestia bol riešením: „Pre štvrte sa veľa urobilo v zmysle pracovných miest, atraktivity, sociálnej podpory.“ A má pravdu. V tom, že v mnohých štvrtiach sa za posledné desaťročia skvalitnilo bývanie, prerobili sa bytové domy, otvorili sa školy a sociálne zariadenia… No bolo by veľmi riskantné rezignovať na hocijaké budúce ambície tieto predmestia získať späť.

Životné podmienky sa časom nepochybne zlepšili. Revitalizovať infraštruktúru je však oveľa jednoduchšie než zmeniť mentálne nastavenie časti verejnosti a pretvoriť vžité stereotypy. Čo vypovedá o spoločnosti, ktorá sa dokáže vyskladať milión eur pre rodinu policajta, ktorý usmrtil potenciálne delikventného mladíka (bez jediného zápisu v trestnom registri), ale len tristotisíc pre pozostalých rodinných príslušníkov? Politické body zbiera opäť extrémna pravica.

Getoizácia niektorých francúzskych štvrtí by nás mala znepokojovať. Vo Francúzsku rovnako ako v Spojených štátoch nie je policajné násilie jednoduchou nehodou, keďže konfrontácia medzi mladými ľuďmi a políciou je takmer každodennou skúsenosťou. Na druhej strane príslušníci polície majú silné povedomie o sociálnych nerovnostiach a nenesú za ne zodpovednosť. To je dôvod, prečo by bolo nespravodlivé hádzať ich všetkých do jedného rasistického vreca – najmä preto, že mnohí pochádzajú z týchto štvrtí.

Odsúdiť treba akékoľvek násilie, vrátane správania protestujúcich. Bolo by však krátkozraké znovu hovoriť o „neprispôsobivých a nevďačných imigrantoch“. Problém je, ako to už býva zvykom, oveľa zložitejší. Považujeme sa za civilizovaných, pretože sa na ulici správame slušne a neriešime problémy podpaľovaním okolostojacich áut. A to je dosť málo. Ak sa spoločnosť vyhýba katarznému pohľadu do zrkadla vlastnej (imperiálnej) minulosti, nevytvára si o sebe pravdivý obraz. Nevie preto ani odpovedať na otázku, či sa v niečom zmenila. A tak politika, ktorej sme svedkami, zostáva len pokračovaním vojny inými prostriedkami.

Autor je politológ na ÚPV SAV, v. v. i.