Nechcem veľa, chcem len dostatok

Andrej Kabal9. mája 2018899

Hiphop je dnes nepochybne najpopulárnejší hudobný žáner. Vidno to aj v rebríčkoch svetových hitparád, ako sú Billboard Charts, alebo na honorároch, ktoré si za vystúpenia pýtajú jeho popredné mená. Okázalý životný štýl, ktorý vo svojich klipoch zdôrazňujú interpreti ako Migos (priamo priznávajú, že sú Bad & Boujee, a boujee je slangový výraz pre buržoáziu) alebo Kodak Black, však navádza súčasného poslucháča, aby celý hiphop kategorizoval ako materialistický a kapitalistický. Jeho pravé korene však z týchto základov nevychádzajú a tento text sa chce venovať umelcom, ktorí vychádzajú z jeho pôvodnej filozofie štyroch elementov a inklinujú k sociálnej kritike.

Korene hiphopu siahajú do druhej polovice 70. rokov a vďaka postavám ako Kool Herc alebo Grandmaster Flash malo toto hnutie veľmi silné komunitné zázemie. Jeden z jeho pilierov sa úplne priamo spoliehal na protestnú slam poetry Last Poets alebo lyriku Gila Scott-Herona, ktorý je právom považovaný za krstného otca žánru. Pôvodne block parties organizované Koolom Hercom pomáhali jednej generácii slumov z Bronxu neriešiť drogy alebo gangy, ktoré v zbankrotovanom New Yorku vznikali ako huby po daždi. Afrika Bambaataa napríklad svoj gang Black Spades pretransformoval do Zulu Nation kolektívu, ktorý pomáhal definovať základné elementy hiphopu.

Cesta von z geta

Namiesto súbojov s nožmi sa bojovalo na tanečnom parkete, kde breakdance slúžil ako zbraň na zničenie a férové poníženie oponenta. Pôvodné hiphopové hnutie priamo nabádalo k vzdelávaniu a vštepovalo svojim poslucháčom a komunitám myšlienky hnutia  Black Liberation, ktoré vychádzali z Marxovej teórie triedneho boja. Malcolm X, popredný predstaviteľ tohoto hnutia, jasne vyzýval k rovnosti bez ohľadu na rasovú príslušnosť. Jeho myšlienky sa v hiphope objavovali so železnou pravidelnosťou, najviac sú viditeľné v tvorbe hiphopovej formácie Public Enemy, ktorá svojím videoklipom k skladbe Fight The Power spôsobila v americkej spoločnosti koncom 80. rokov slušný rozruch. Vidieť vo vysielaní MTV Afroameričanov v uniformách hnutia Black Panthers mohlo byť pre prevažne bielych divákov veľmi šokujúce. Z pohľadu utláčanej afroamerickej komunity bol však tento radikálny imidž a rétorika presne tým, čo už naozaj dlho potrebovali.

História triednej a rasovej nerovnoprávnosti v USA má bohužiaľ veľmi bohatú tradíciu a bolo teda logické, že sa utláčané komunity začali utiekať priamo k ideálom radikálneho socializmu. USA ako symbol kapitalizmu, kde je akákoľvek ľavicová rétorika okamžite démonizovaná strašiakom stalinistického komunizmu (pohrobok studenej vojny, ktorý pretrváva dodnes aj u nás) si o toto koketovanie vyslovene žiadala. Netreba zabudnúť ani na legendárneho Tupaca Shakura, ktorého radikálne spoločenské názory vychádzali z hnutia Black Panthers. Obaja jeho rodičia boli členmi a boli za to niekoľkokrát väznení.

Peniaze zhltli ideál

Kritika materializmu nebola v hiphopových textoch ojedinelou. Už Kurtis Blow v roku 1982 rapoval o tom, že „Nechcem veľa, chcem len dostatok, tak prečo to musí byť tak sakramentsky ťažké“, alebo kultová elektro-rapová formácia Divine Sounds vydala svoj undergroundový hit s názvom What People Do For Money, ktorého názov hovorí naozaj za všetko. Takisto legendárny track The Message od Grandmaster Flash & Furious Five mal silný sociálny podtón, ktorý sa venoval útrapám prežitia v gete newyorskej džungle na začiatku 80. rokov.  

Reálny problém nastal v momente, keď si hiphop všimli veľké nahrávacie spoločnosti, ktoré vybraným interpretom zaistili komfortný život naplnený materiálnymi výdobytkami. Tí sa síce zo svojich pôvodných koreňov v getách vzdialili, avšak na konci ostali len sami. Sila komunitného uvažovania sa vytratila v prospech úspešného jedinca. Zo žánru, ktorý bol pôvodne postavený na sile komunity a kritizoval sociálnu a spoločenskú situáciu, sa tak stal ďalší marketingový produkt. O to viac si treba vážiť interpretov, ktorí sa objavili v 90. rokoch a podarilo sa im dosiahnuť úspech aj z finančnej stránky a zároveň ostali vernými spoločenským ideálom. Či už to bola rapmetalová formácia Rage Against The Machine, ktorá patrí medzi najvplyvnejšie a najúspešnejšie kapely 90. rokov, alebo projekt Dead Prez, ktorý sa koncom 90. rokov tešil enormnej popularite. Texty Dead Prez mali silný ľavicový podtón. Ich tematika sa obmieňala okolo kritiky korporátneho vplyvu v rapovom priemysle, sexizmu a zároveň sa priamo hlásila k odkazu marxizmu a panafrikanizmu – filozofie, ktorá vyzýva k spolupráci a solidarite všetkých ľudí s africkým pôvodom bez ohľadu na ich súčasnú lokalitu. Ich kolegovia The Coup sa pohybujú v tom istom teritóriu a spoločne vytvárajú názorovú diaspóru, ktorú je v Spojených štátoch veľmi komplikované presadiť.

Späť ku kritike

Aby sme však presah ľavicových myšlienok v hiphope nelimitovali len na USA, ich prítomnosť v anarchistických hnutiach po celom svete je veľmi bohatá. Je to, samozrejme, spôsobené tým, že povaha žánru je primárne založená na texte, ktorý je rovnako ako u predchodcu hiphopu, v žánri folk, najpragmatickejším nositeľom myšlienok.

Súčasná hiphopová scéna má v sebe nepochybný sociálny a politický náboj, spoločensky nestabilná situácia jej dáva veľa dôvodov. No rétorika interpretov, ako sú J. Cole alebo Kendrick Lamar, by sa za radikálnu rozhodne označiť nedala. Je to možno dôsledok deradikalizácie žánru, kde sa okrajové vyjadrenia ťažšie predávajú. Afroamerická diaspóra mala navyše vždy veľmi hlboké ukotvenie v spiritualite, ktorá s ľavicou nie je úplne kompatibilná. Jedna vec je však istá. Spoločenská situácia komunity sa od 80. rokov veľmi nezlepšila. Je teda adekvátne pýtať sa, či návrat k radikálnym koreňom nebude v konečnom dôsledku pre ňu prospešný.

Autor je DJ, promotér, hudobný producent a žurnalista

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: