Naša identita – komodita?
Kapitalistický trh vie, ako naložiť s každou komoditou. Možno by nás nemalo prekvapovať, aká pestrá je škála ľudí pripravených ísť s kvír identitou na trh, zbaviť ju kritických postojov a spraviť z nej fetiš.
Máločo uchvátilo ľudskú myseľ tak ako fetiš. Už len to slovo vyvoláva vášne. Francúzsky bádateľ Charles de Brosses ním v osemnástom storočí označoval objekty, ktoré boli považované za magické. „Fetišizmus“ vtedy označoval prvé vývinové štádium náboženstva, uctievanie vecí. Neskôr tento termín prevzali sexuológovia pri zrode svojej disciplíny v devätnástom storočí, aby mohli patologizovať nenormatívne formy sexuality. V sexuálnom zmysle sa výraz fetiš používa aj v súčasnosti najčastejšie. V niektorých akademických kruhoch sa s ním však stretneme skôr vo význame, v ktorom ho ešte pred sexuológmi použil Karl Marx vo svojej teórii o produktoch práce v kapitalizme.
Pod fetišizmom sa tu myslí tovarový fetišizmus – vnímanie veci a jej hodnoty ako konštituovaných vzťahmi medzi ňou a ďalšími vecami. Marx sa proti tejto logike tovaru-fetišu snažil upozorniť na to, že fetišizmus zahmlieva vzťah medzi vecou a človekom. Celá hodnota a história tovaru sa v tejto logike redukuje na jeho výmennú hodnotu. Akoby tovar nikdy neprešiel rukami človeka. Akoby nebol konštituovaný spoločenskými vzťahmi. Objekt sa stáva fetišom vtedy, keď ho vytrhneme z jeho sociálneho kontextu a vystúpi voči človeku ako cudzí, ahistorický predmet. Kritickosť Marxovej teórie tovarového fetišizmu spočíva v tom, že v inej ekonomike by práca a jej produkty niesli radikálne odlišný význam.
To nekupuj, to nechceš
Kvír identity v súčasnej kapitalistickej ekonomike vystupujú do popredia ako fetiš. Sú vraj importom z Ameriky, trendom, módou, dúhovou novotou. Tranzícia je v médiách stále otázkou „vyberania si pohlavia“. Aj pre niečo také intímne, ako je rodová identita, si volíme spotrebiteľský slovník. „Ráno vstanem, pozriem sa do skrine a rozhodnem sa, akého rodu dnes chcem byť. Rod si môžem zmeniť, štylizovať, a potom ho večer opäť vymeniť ako kus oblečenia,“ sumarizuje filozofka Judith Butler jedno z najčastejších nepochopení teórie rodu, ktorou sa preslávila. Butler pritom v Trampotách s rodom hovorí o performovanom rode ako hlboko spojenom s bytím človeka, ktoré vždy jestvuje v konkrétnom sociálnom kontexte.
V sociálnom kontexte, v ktorom sa nachádzam ja, sú kvír ľudia dennodenne vyčerpávaní prácou. (Ak teda nie sú diskriminovaní na pracovnom trhu a nevyčerpáva ich už to, že si zúfalo hľadajú možnosti zárobku a pomoc.) V zamestnaní nás všetkých – spokojných, nespokojných aj ľahostajných kvír pracujúcich – vykorisťuje kapitál. Aj my sme súčasťou pracujúcej triedy, no často musíme pracovať viac, napríklad aj na prehĺtaní homofóbnych poznámok či skrývaní svojej identity na pracovisku v záujme vlastnej bezpečnosti. A nadto sa hodnota našich identít určuje pri trhovej výmene. Tento fetišizmus identít si osvojila široká paleta politického aktérstva.
Kvírfóbne hnutie si v pristupovaní k našim identitám ako ku komoditám zvolilo stratégiu „zlej reklamy“. Ich antireklama sa opiera o už existujúce predsudky a ďalej ich zosilňuje. Príkladom je rétorika o „sociálnej infekčnosti“ kvír identít. Relatívne nový medicínsky hoax ROGD (rapid onset gender dysphoria), podľa ktorého sa transrodovosť šíri sociálnym kontaktom, nanovo legitimizuje staré predsudky o kvír ľuďoch ako o nechutných a nebezpečných. Šírenie mýtov o našej neschopnosti nadväzovať zmysluplné vzťahy zas izoluje naše identity od spoločenského bytia práve vo chvíli, keď je ich miesto v tomto bytí neisté.
Osobitným žánrom sú antisemitské konšpiračné teórie, v ktorých kvír identity vystupujú ako podvodná ponuka od skorumpovaných (čírou náhodou židovských) elít. Takto už roky spája kvírovosť s kapitalistickou neslobodou aj talianska neofašistka a súčasná premiérka Giorgia Meloni. Na Svetovom kongrese rodín v roku 2019 sa vo svojom prejave sťažovala: „Nemôžem sa definovať ako Talianka, kresťanka, žena, matka. Nie, musím byť Občan X, Rod X, Rodič 1, Rodič 2. Musím byť číslo. Lebo len vtedy, keď som číslom, keď už nemám identitu alebo korene, až vtedy sa stanem dokonalým otrokom v milosti finančných špekulantov. Dokonalá spotrebiteľka.“ O tom, že novú sexuálnu revolúciu organizujú nadnárodné korporácie a bohatí ľudia vrátane Georgea Sorosa, sa dozvieme od katolíckej autorky Gabriele Kuby, ale aj od antitrans feministky Helen Joyce.
Teraz viac za menej!
Cenzúra v podobe obmedzovania výučby, literatúry a umenia s kvír tematikou umlčiava kvír ľudí a ich spojenectvá, ale tiež na kvír identity vrhá zlé svetlo. Tým, že ich štát označuje za hodné skrývania, v konečnom dôsledku prispieva k ich stigmatizácii a vytváraniu tabu. Cenzúra kvír identitám poskytuje estetiku tajomna, ktoré je však v neprítomnosti našich hlasov stále interpretované v duchu antireklamy a predsudkov. V tých sme zobrazovan*é ako chor*é, zmanipulovan*é a žiadajúc*e viac, ako nám patrí. Vykresľovanie kvírovosti ako výsledku práce temných síl, či už v podobe démonov, elít, alebo choroby, je v antikvír rétorike ústrednou témou.
Kvírfóbne hnutie sa snaží znižovať hodnotu komodity kvír identít na základe falošnej predstavy, že jej výšku určuje trh. Pre emancipujúcich sa kvír ľudí by bolo kontraproduktívne prepadnúť rovnakej ideológii. Niektoré aktivistické iniciatívy a súkromné spoločnosti si ako protipól zvolili stratégiu „dobrej reklamy“. Potreba reprezentácie, ktorá zvýši verejné povedomie o kvír identitách v záujme ich spoločenského prijatia, však vyvoláva otázky, aká reprezentácia je dobrá. V seriáloch, filmoch a videohrách zvyknú obrazy kvír ľudí nielen reprezentovať, ale aj komunikovať s nimi ako so spotrebiteľským segmentom.
Asociovanie kvír identít so značkami a značiek s kvír identitami už dlho čelí výčitkám. Hovorí sa o pinkwashingu, pri ktorom sa súkromná spoločnosť snaží predať produkt ako progresívny pre práva kvír ľudí, no bez reálneho pozitívneho vplyvu. Honba za ziskom vypraná v ružovej! No aj vtedy, keď za takto komodifikovanou kvír reprezentáciou stojí šľachetný úmysel, býva jej výsledkom nanajvýš rešpektovanie len takej kvír identity, ktorá sa zmestí do rámca cisheteronormatívnych požiadaviek a je neškodná pre systém. Tie kvír subjekty, ktoré takémuto rámcovaniu odolávajú a sú voči systému kritické, ostávajú naďalej zahalené rúškom tajomstva. Dobrým príkladom je tohtoročná vianočná reklama Telekomu. V nej sa chlapec vracia na sviatky k rodine, očividne sa s príbuznými necíti najlepšie, no nasadzuje na tvár falošný úsmev. V pozadí spieva o tom, aké je mu nepríjemné, keď mu teta vyberá frajerku z Tinderu, lebo jemu sa dievčatá nepáčia. Reklama sa končí otázkou, ktorú mu položí stará mama: „Si šťastný?“ On odpovie, že áno, a sadne si k spoločnému štedrovečernému stolu. V tom momente sú šťastní všetci. Kvír identita sa teda zviditeľnila v reklame, na ktorej konci sa asimilovala do heteronormatívnej rodiny. Kvír postavu sme mohli vidieť v reklame, v ktorej svoju inakosť či kritické názory vyjadrila len nepriamo a potichu, aby nenarušila sociálny zmier.
Konzumná spoločnosť, o ktorej úctu a rešpekt vraj ako kvír ľudia stojíme, sa s našou identitou nestretáva ako s niečím, čo je konštituované vlastnou históriou, prácou a formatívnymi medziľudskými vzťahmi. V dostupných reprezentáciách sa kvír identita utvára skôr vzťahmi medzi ňou a ďalšími fetišizovanými tovarmi. Ak ste našli kvír identitu, ktorú ste hľadali – takú, ktorá vám najmenej prekáža – načo sa zaoberať tajomstvami jej histórie? Všetky požiadavky a zjednávanie zo strany kupujúcich či predávajúcich sa majú v konečnom dôsledku vypariť. Ostane potom slušná, tolerantná spoločnosť, v ktorej sme sa konečne dokázali predať a v ktorej si nás cisrodoví a heterosexuálni ľudia konečne dokázali kúpiť svojím rešpektom.
Autor sa venuje médiám a politickej epistemológii
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.